znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 642/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. F. H., R., pre namietané   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17,   čl.   46   ods. 1   a 2   a   čl. 49   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a ods. 3   písm.   b)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 27. júna 2013 doručená sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17,   čl.   46   ods. 1   a 2   a   čl.   49   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: ‹‹Porušovateľom základného práva sťažovateľa je vecne a miestne príslušný súd konajúci vo veci, ktorý je Krajský súd Košice (ďalej len „KS Košice“) a Najvyšší súd SR (ďalej len „ NS SR“).

KS v Košiciach rozsudkom zo dňa 25. 5. 2010 sp. zn. 2 T33/02 uznal sťažovateľa vinným   z   viacčinného   súbehu   trestného   činu   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   Trest.   zákona účinného   do   1.   1.   2006   (ďalej   len   Tr.   zák.)...   a   iné   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do I. NVS.

Proti rozsudku KS v Košiciach zo dňa 25. 5. 2010 podal sťažovateľ odvolanie. NS SR rozsudkom zo dňa 15. 3. 2011 sp. zn. 2 T013/2010 na verejnom zasadnutí rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. s použitím §35   ods.   1   Tr.   zák.   uložil   sťažovateľovi   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   11   rokov so zaradením do 3. NVS.

Sťažovateľ   podal   dňa   12.   11.   2009   oznámenie   na   Úrade   boja   proti   korupcii   na základe   ktorého   bolo   začaté   trestné   stíhanie   za   zločin   prijímania   úplatku   podľa   §   329 ods. 1,2 Tr. zák.

Po   tomto   oznámení   bol   sťažovateľ   ustanovený   postupom   podľa   §   117   Tr.   por. ako agent s ďalším použitím postupu podľa § 117 ods. 13 Tr. por., § 113 Tr. por., § 114 Tr. por.   a   §115   Tr.   por.   pričom   bol   poučený   o   povinnostiach   podľa   osobitných   predpisov a podpísal vyhlásenie o mlčanlivosti v zmysle § 161 Tr. por.

... Dňa   28.   3.   2013   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   návrh   na povolenie   obnovy   konania   -   vo   výroku   o   treste   k   sp.   zn.   2T33/02   KS   v Košiciach... (sťažovateľ   sa domáhal   obnovy   konania   s úmyslom   dosiahnuť   zníženie   uloženého   trestu odňatia slobody s ohľadom na skutočnosť, že sa významnou mierou podieľal na objasnení trestného činu korupcie; pozn.)

Dňa 6. 2. 2013 sp. zn. 6 Ntok/1/2012 návrh sťažovateľa podľa § 399 ods. 2 Tr. por. KS Košice zamietol...

Proti   uzneseniu   KS   Košice   sp.   zn.   6   Ntok/1/2012   zahlásil   sťažovateľ   priamo na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú doplnil dňa 4. 4. 2013 písomne o dôvody sťažnosti... Nakoľko medzitým   odpadla prekážka,   pre ktorú   KS Košice návrh na   povolenie obnovy konania zamietol.   Vo veci trestného činu korupcie (na objasnení ktorého sa sťažovateľ podieľal ako agent, pozn.) bol uložený právoplatný odsudzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu zo dňa 13. 3. 2013 sp. zn. 3 T/5/2013...

Dňa 25. 4. 2013 NS SR uznesením sp. zn. 5 Tost 13/2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť sťažovateľa zamietol. Toto uznesenie bolo doručené obhajcovi sťažovateľa dňa 17. 5. 2013...

Rozhodnutie NS SR zo dňa 25. 4. 2013 sp. zn. 5 Tost 13/2013 je zjavne arbitrárne... Dané rozhodnutie porušuje princíp rovnosti pred zákonom, keďže v právnych záveroch o ktoré   sa   opiera,   je   nekonzistentné   s   rozhodnutiami   NS   SR   pri   posudzovaní   rovnakej otázky,   teda   ustanovení   §   394   Tr.   por.   V   iných   konaniach   o   povolení   obnovy   konania (viď 2 Tost/2009,   1   Tost16/2008) (správne   má   byť   2   Tost   6/2009,   pozn.),   z   uvedeného hľadiska je zjavne neodôvodnené, keďže vybočuje z obmedzení vo vzťahu k posudzovanej otázke daných znením ust. § 394 Tr. por. a jeho výkladom rozhodnutí NS SR v obdobných veciach. V súvislosti v súlade s ustálenou judikovanou praxou je aj povinnosť všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosťou a relevantnosťou týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia...

V sťažovateľovom napadnutom uznesení NS SR sp. zn. 5Tost13/2013 na str. 4, 5 odstavec súd konštatuje a zároveň osvedčuje novú skutočnosť v zmysle § 394 Tr. por. a síce, že odsúdený (sťažovateľ) J. T. sa podieľal na objasnení trestného činu korupcie - prijímanie úplatku.

Uvedená skutočnosť je nepochybne zdôvodnená podnetom Úradu boja proti korupcii Prezídia PZ, ČVS PPZ- 159-BPK-S-2009, podnetom Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR sp. zn. VII/2Gv254/09-24 zo 16.2.2012, upovedomením Krajskej prokuratúry Košice sp. zn. 2Kv109/99   z   8.3.2012   a   najmä   rozsudkom   špecializovaného   trestného   súdu   pracovisko Banská   Bystrica   zo   dňa   13.   3.   2013   sp.   zn.   3   T/5/2013,   na   ktoré   sťažovateľ   poukázal v dôvodoch sťažnosti proti uzneseniu KS Košice zo dňa 6. 2. 2013 sp, zn. 6 Tntok/1/2012. V danom prípade je existencia skutočnosti odôvodňujúcej povolenie obnovy podľa § 394 Tr. por. nepochybná.

... NS SR vo svojom uznesení skúma a posudzuje skutkové a právne závery - účel trestu z pohľadu jeho trvania vo vzťahu k sťažovateľovi. Uvedené otázky však prislúcha skúmať výlučne súdu rozhodujúcemu v pôvodnom resp. v obnovenom konaní, pretože len tento súd pozná všetky okolnosti prípadu, či skutočností vzťahujúce sa k pomerom páchateľa a môže postupovať v zmysle „základných zásad ukladania sankcií" podľa § 34 a nasl. Tr. zák. a posudzovať dostatočnosť dĺžky trestu ako aj z pohľadu účelu trestu.

... NS   SR   teda   okrem   konštatovania   existencie   novej   skutočnosti   v   ďalšom   svojom postupe vôbec neskúmal podmienky, ktoré mu v zmysle § 394 Tr. por. prináleží skúmať a ktorých existenciu, či splnenie resp. nesplnenie je povinný aj náležité odôvodniť... Vo vzťahu k označeným ust. § 394 ods. 1 Tr. por. NS SR zjavne neodôvodnene žiadny záver neurobil, aj napriek tomu, že nová skutočnosť má kvalitu, ktorá jej dáva v právnom poriadku SR privilegované postavenie vyjadrené ust. § 39 ods. 2 písm. e) Tr. zák. podľa ktorého je spôsobilá znížiť trest pod spodnú hranicu a to aj pri obzvlášť závažnom zločine. Rovnako je tiež význam novej skutočnosti pre spoločnosť a teda aj pre trestné konanie vyjadrený   Dohovorom   členských   štátov   Rady   Európy   ratifikovaný   v   Zbierke   zákonov zverejneným ako trestnoprávny dohovor o korupcii zákon č. 375/2002.

Nemenej   významná   je   skutočnosť,   že   NS   SR   pri   posudzovaní   predmetnej   veci sa „vyviazal“   z   viazanosti   medzinárodnou   zmluvou   -   Dohovorom   o   ľudských   právach a slobodách   podľa   ktorého   má   obnova   konania   predovšetkým   zabezpečiť   možnosť uplatnenia práva na spravodlivý proces tam, kde je zjavná existencia nových dôkazov alebo skutočnosti v zmysle ust. § 394 Tr. por.

Sťažovateľovi bolo znemožnené pred súdom rozhodujúcom o treste označiť všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na výšku trestu, ktoré sťažovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil,   pretože   sám   akceptoval   záväzok   o   mlčanlivosti   z   ust.   §   161   Tr.   por. Aj s poukázaním   na   rozhodnutie   Komisie   ESĽP   vo   veci   Jespers   proti   Belgicku z 15. novembra 1996 - 27DR61, kde rozhodla, že princíp rovnosti zbraní tak ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru, ukladajú obžalobe a vyšetrujúcim orgánom povinnosť oznámiť každý   údaj,   ktorý   vlastnia   alebo   ku   ktorému   mohli   získať   prístup,   ktorý   môže   pomôcť obvinenému zbaviť sa obvinenia alebo znížiť mu trest.

Je zrejmé, že postupom NS SR bolo porušené právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru t.j. právo na spravodlivý proces, ktorého je súčasťou rovnosť zbraní. To znamená, že každý, kto je procesnou stranou v konaní musí mať primeranú možnosť na prednesenie svojho prípadu za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatnej nevýhody vis-a-vis svojmu protivníkovi.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uznesenie a postup NS SR má také nedostatky, ktoré odôvodňujú záver o jeho arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku aj o porušení označených práv a teda aj jeho neústavnosti.››

3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 bolo doručené jeho právnemu zástupcovi 17. mája 2013.

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd SR v konaní vedenom uznesením zo dňa 25. 4. 2013 pod sp. zn. 5 Tost13/2013 porušil základné práva J. T. zaručené čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 17 Ústavy SR a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo Uznesením NS SR zo dňa 25. 4. 2013 pod sp. zn. 5 Tost13/2013, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu KS Košice zo dňa 6. 2. 2013 pod sp. zn. 6 Ntok/1/12 boli porušené.

II. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000, EUR (slovom päťtisíc euro), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR povinný solidárne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 4. 2013 pod sp. zn. 5 Tost 13/2013 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR a prikazuje, aby vo veci znovu konal.

IV.   KS   v   Košiciach   a   NS   SR   sú   povinné   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr   známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

10. Podľa čl. 17ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

11. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva... b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV.   ÚS   415/09,   IV.   ÚS   355/09,   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05,   I.   ÚS   286/2010, III. ÚS 352/2011, IV. ÚS 113/09, III. ÚS 361/06).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza,   že   porušovateľom   jeho   práv   je   Krajský   súd   Košice   (ďalej   len   „krajský   súd“) a najvyšší súd, v petite sťažnosti označil za porušovateľa práv len najvyšší súd. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti tiež uviedol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu okrem už uvedeného malo dôjsť aj k porušeniu jeho práva na „zákonného nezávislého nestranného sudcu“, avšak vo vzťahu k tomuto tvrdeniu neuviedol v sťažnosti žiadnu argumentáciu a ani v petite sťažnosti neoznačil, že by žiadal nálezom rozhodnúť aj o porušení základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd, vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju   striktnú   viazanosť   petitom   sťažnosti,   sa   preto   mohol   zaoberať   sťažnosťou   iba v rozsahu namietaného porušenia označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 vymedzenom v petite sťažnosti.

15. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho „základného práva na   spravodlivé   súdne   konanie,   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie,   osobnú   slobodu...“ uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tost   13/2013   z 25.   apríla   2013,   ktorým   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Ntok1/12 zo 6. februára 2013 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa   je   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   arbitrárne,   nie   je   v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu   v obdobných veciach a je zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd   podľa   sťažovateľa   neskúmal   splnenie   podmienok   podľa   §   394   Trestného   poriadku a k splneniu   podmienok   podľa   tohto   ustanovenia „zjavne   neodôvodnene   žiadny   záver neurobil“.   Sťažovateľovi   malo   byť   znemožnené   označiť   v konaní   pred   súdom rozhodujúcim o jeho treste všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na výšku trestu.

16. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Ntok/1/2012 zo 6. februára 2013 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 2 T 33/2002.   V uznesení   krajský   súd   k splneniu   podmienok   na   obnovu   konania   pre podieľanie   sa   na   objasnení   trestného   činu   uviedol: „Ako   vyplýva   zo   správ   Úradu špeciálneho prokurátora GP SR, na obvinenú I. Š. bola podaná obžaloba, vo vzťahu k E. T. prebieha   konanie   o   dohode   o   vine   a   o   treste,   teda   doposiaľ   nebolo   právoplatným rozhodnutím súdu konanie ako I. Š., tak aj E. T. právne kvalifikované ako trestný čin, na objasnení ktorého sa zvlášť významnou mierou podieľal navrhovateľ.

Za súčasného znenia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. e/, musí sa odsudzovaný páchateľ zvlášť významnou mierou podieľať na objasnení trestného činu, avšak v dôsledku existencie zásady prezumpcie neviny nemožno zatiaľ dospieť k záveru, že bol spáchaný trestný čin, na objasňovaní ktorého sa mal podieľať navrhovateľ, najmä ako policajný agent v zmysle ust. § 117 Tr. por.

Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel preto krajský súd k záveru, že nie sú splnené podmienky pre hodnotenie konania tak I. Š., ako i E. T. ako trestného činu a tak i záver, že sa navrhovateľ podieľal na objasnení trestného činu, v dôsledku čoho nevyšli najavo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   vzhľadom   na ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, teda splnené podmienky na povolenie obnovy konania.

Preto postupoval v súlade s ustanovením § 399 ods. 2 Tr. por. a zamietol návrh navrhovateľa — odsúdeného J. T. na povolenie obnovy konania vo veci Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 T/33/2002.“

17. Najvyšší súd namietaným uznesením sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu krajského súdu zamietol. V napadnutom uznesení najvyšší súd uviedol: „Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Za nové skutočnosti sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania   v   konaní,   ktorého   sa   návrh   na   obnovu   týka.   Obnove   konania   nebráni, ak obvinený o existencii týchto skutočností vedel, no z akýchkoľvek dôvodov ich neuviedol. Podstatné je, či tieto skutočnosti boli známe orgánom činným v trestnom konaní a súdom, ktoré vo veci rozhodovali. Novú skutočnosť je treba spravidla preukázať novými dôkazmi. Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise, uplatnený niektorou z procesných strán alebo nebol vykonaný.

Pri   rozhodovaní,   či   má   byť   povolená   obnova   konania,   je   povinnosťou   súdu preskúmať, či navrhovaný dôkaz je dôkazom novým, súdu skôr neznámym a či by na základe neho   mohlo   dôjsť   k   inému   rozhodnutiu   vo   veci.   Hodnotenie   dôkazov   v   rámci tzv. obnovovacieho   konania   sa   sústreďuje   na   zistenia,   či   navrhovaný   dôkaz   sám   alebo v spojení s inými už vykonanými dôkazmi môže viesť k inému rozhodnutiu vo veci a uvedený rozsah by hodnotenie dôkazov nemalo prekračovať.

Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že R. H. (správne má byť J. T., pozn.) bol odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2010, sp. zn. 2 T 33/02 za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., ktoré spáchal na tom skutkovom základe, že dňa 17. februára 2001 okolo 04.30 hod. v priestoroch nočného klubu A. v M. po ním a jeho spoločníkmi vyvolanej roztržke s personálom uvedeného klubu, v prítomnosti viacerých osôb vytiahol legálne držanú pištoľ, ktorej pažbou udrel do čela nad ľavým okom R. V., následne v rozpore s ustanoveniami zák. č. 246/93 Z. z. o zbraniach a strelive v znení neskorších zmien a doplnkov, štyrikrát vystrelil do betónovej podlahy, od ktorej sa jedna zo striel odrazila a zasiahla do ľavého stehna M. H. G. E. E. spôsobiac tomuto   zastrel   ľavého   stehna sprevádzaný   zápalovou   reakciou   na   zranenie   s   upchatím hlbokého žilného riečišťa v povodí rany s dobou liečenia približne 2 mesiace, po tomto zaútočil na J. P. tak, že ho pažbou pištole udrel do oblasti ľavého obočia a nakoniec v úmysle   usmrtiť   podišiel   k V.   V.,   zodvihol   pravú   ruku   s   pištoľou   ku   hlave   menovaného na vzdialenosť ústia hlavne od ľavej časti jeho tváre približne 10 cm a jedenkrát vystrelil, pričom tohto zasiahol do ľavej strany tváre tesne pod ľavou ušnicou spôsobiac mu priestrel hlavy pri drvivom poranení ľavej pologule mozočka s krvácaním do mozgového tkaniva a s trieštivými zlomeninami spodiny lebečnej, v dôsledku čoho došlo u V. V. k centrálnemu mozgovému zlyhaniu a zakrátko potom aj k smrti...

Podľa § 39 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby   ustanovenej   týmto   zákonom   aj   vtedy,   ak   odsudzuje   páchateľa,   ktorý   sa   zvlášť významnou   mierou   podieľal   na   objasnení   trestného   činu   korupcie   podľa   ôsmej   hlavy tretieho   oddielu   osobitnej   časti   tohto   zákona,   alebo   na   zistení   alebo   usvedčení   jeho páchateľa tým, že poskytol v trestnom konaní dôkazy o takom čine, ak vzhľadom na povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu má súd za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho konania.

V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že odsúdený J. T. sa podieľal   na   objasnení   trestného   činu   korupcie   -   prijímanie   úplatku,   ktorého   sa mala dopustiť vo forme pomoci obvinená I. Š. (vec je v štádiu po podaní obžaloby) a ktorého sa ako priama páchateľka dopustila už odsúdená E. T..

V danom prípade je však potrebné uviesť, že bola splnená len formálna podmienka pre použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia, ktorá však bezpodmienečne musí vyvolať   ten   následok,   že   uvedená   okolnosť   vzhľadom   na   povahu   a   závažnosť   ním spáchaného trestného činu by viedla k záveru, že účel trestu možno dosiahnuť u odsúdeného J. T. aj trestom kratšieho konania.

V   posudzovanom   prípade   však   takýto   záver   nemožno   vyvodiť,   keďže   vykonaným dokazovaním   bolo   preukázané,   že   odsúdený   J.   T.   v   posudzovanej   veci   najskôr   vyvolal konflikt a následne fyzicky napadol ďalšie osoby, ktorým ublížil na zdraví, pričom jeho útok vyvrcholil úmyselným usmrtením V. V., ktorý takpovediac pripomínal popravu.

V   neposlednom   rade   treba   pripomenúť,   že   odsúdenému   J.   T.   sa   už   v minulosti poskytlo   jedno dobrodenie   zákona,   keď   pre   zločin hrubého útlaku   spáchaného   opäť   so zbraňou bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené pre neúčelnosť trestu.

Najvyšší   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd postupoval procesne a vecne správne, keď návrh odsúdeného J. T. na obnovu konania podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol, keďže v čase svojho rozhodovania nezistil podmienky pre povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Na tomto závere nič nemení ani   skutočnosť,   že   medzičasom   došlo   u   jednej   zo   stíhaných   osôb   (odsúdená   E.   T.)   k právoplatnému   odsúdeniu,   keďže   vzhľadom   na   povahu   a   závažnosť   ním   spáchaného trestného činu vraždy má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že účel trestu nie je možné u odsúdeného J. T. dosiahnuť aj trestom kratšieho konania.

Sťažnosť odsúdeného J. T. proti napadnutému uzneseniu tak nie je dôvodná, preto ju najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c/Tr. por. zamietol.“

18. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

19. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

20.   Podstata   uznesenia   najvyššieho   súdu   spočívala   v interpretácii   §   394   ods.   1 Trestného poriadku a jeho aplikácii na zistený skutkový stav.

Sťažovateľ namieta, že predmetné uznesenie najvyššieho súdu „je nekonzistentné s rozhodnutiami NS SR pri posudzovaní rovnakej otázky“, pričom poukazuje na uznesenia najvyššieho súdu   sp. zn.   1 Tost 16/2008 a sp. zn. 2 Tost 6/2009. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľom označené uznesenia najvyššieho súdu   sp. zn.   1 Tost 16/2008 a sp. zn. 2 Tost   6/2009   nesvedčia   o tvrdenom   odklone   od   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu, keďže obe tieto uznesenia, rovnako ako aj napadnuté uznesenie vychádzajú z právneho názoru,   že v rámci   konania   o povolenie   obnovy   konania   všeobecný   súd   pri   hodnotení nových skutočností a dôkazov posudzuje, či tieto skutočnosti a dôkazy sú samy osebe alebo v spojení   so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   spôsobilé   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine alebo treste než pôvodné rozhodnutie. Podstatné pritom bolo posúdenie, či   by na základe takéhoto nového,   súdu   skôr   neznámeho dôkazu   mohlo dôjsť   k inému rozhodnutiu   vo   veci.   V posudzovanej   veci   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom na povahu   a závažnosť   sťažovateľom   spáchaného   trestného   činu   vraždy   by   na   základe sťažovateľom označených nových skutočností (podieľanie sa na objasnení trestného činu korupcie)   nemohlo   dôjsť   k inému   rozhodnutiu   o dĺžke   trvania   uloženého   trestu   odňatia slobody.

21. K tvrdenej neodôvodnenosti a absencii záveru o splnení podmienok podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd konštatuje, že uvedené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 13/2013 z 25. apríla 2013 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Ntok 1/2012 zo 6. februára 2013, ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie   obnovy   konania, nie   je   zjavne svojvoľné.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad   zákonných   predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy   a s čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako to   sťažovateľ tvrdí   vo   svojej   sťažnosti.   Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nie   je   garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

22. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak,   pričom   z   právomoci   súdu nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd (III. ÚS 305/08).

Vzhľadom na uvedené, keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi nebolo rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy,   nebola   zistená   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi namietaným porušením čl. 46 ods. 2 ústavy a označeným uznesením najvyššieho súdu.

23. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl. 49 ústavy. Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   49   ústavy   vyjadruje   jeden   z   princípov   právneho   štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej republiky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je   možné   za   spáchanie   trestného   činu   uložiť.   Trestný   zákon   musí   obsahovať   uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov (I. ÚS 313/06, II. ÚS 241/06).

V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje nemožnosť porušenia základného práva   podľa   čl.   49   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   v   trestnom   konaní   tak,   ako   to namietal sťažovateľ.

24.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu, sťažovateľ neuviedol, porušenie ktorého konkrétneho ustanovenia čl. 17 ústavy namieta. Vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zaoberal   výlučne   posúdením   možného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu a základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, keďže v konaní o povolenie obnovy konania sa primárne nerozhoduje o obmedzení, resp. pozbavení osobnej slobody, ku ktorému dochádza napríklad výrokom všeobecného súdu o treste,   ale   len   o   tom,   či   navrhovanú   obnovu   konania   súd   povolí   alebo   zamietne, a to vychádzajúc   zo   zistení,   či   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   obsahuje   alebo neobsahuje nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie všeobecného súdu (podobne III. ÚS 541/2012).

25.   Sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie   práva   na   primeraný   čas   a možnosť na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, avšak bez toho, aby uviedol konkrétne pochybenia v postupe najvyššieho súdu v tomto ohľade.

Vzhľadom   na   postup   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o návrhu   na povolenie obnovy konania v spojení s argumentáciou sťažovateľa o porušení jeho práv ústavný súd poznamenáva, že nezistil možnosť zásahu do práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm.   b)   dohovoru.   Sťažovateľ   mal   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým   skutočnostiam dôležitým   pre   rozhodnutie   v predmetnej   veci   už   v konaní   pred   krajským   súdom   o jeho návrhu na povolenie obnovy konania a rovnako aj v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu mal možnosť predniesť najvyššiemu súdu všetky svoje argumenty proti zamietnutiu jeho návrhu.

26.   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   v   ničom   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základných   práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru,   dôvodnosť   ktorej   by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie.

27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013