SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 641/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnejspoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., M. R. Štefánika 3504, Trebišov, zastúpenej advokátomJUDr. Jozefom Brázdilom, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.56 Er 539/2010, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo naprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konanívedenom pod sp. zn. 56 Er 539/2010 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.56 Er 539/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o.,p r i z n á v afinančnézadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súdBratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j ep o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnostiALMEDIA spol. s r. o., trovy konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eura sedemdesiatdva centov) na účet jej advokáta JUDr. Jozefa Brázdila, Advokátskakancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ALMEDIA spol. s r. o., M. R. Štefánika 3504,Trebišov (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „oprávnený“ alebo „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 56 Er 539/2010 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

V súvislosti s porušením označených práv sťažovateľka v časti podstatnejpre toto konanie sťažnosť odôvodňuje takto:

„Dňa 22. 3. 2010 sme ako oprávnený podali návrh na výkon exekúcie na exekútorskom úrade súdneho exekútora... Predmetom konania bolo vymoženie istiny 10.404,65,- EUR plus príslušenstvo. Dňa 12. 4. 2010 vydal Okresný súd Bratislava II. poverenie na výkon exekúcie... proti povinnému:

(predtým

). Dňa 16. 9. 2010 bolo doručené rozhodnutie, ktorým Okresný súd Bratislava II. Uznesením vyhovel námietkam povinného. My ako oprávnený sme podali voči danému rozhodnutiu odvolanie dňa 17. 9. 2010. Krajský súd Bratislava uznesením č. 18 CoE/16/2011 zo dňa 30. 12. 2011 (doručeným na OS BA II. dňa 21. 2. 2012) zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na nové konanie.

Následne prvostupňový súd rozhodol Uznesením č. 56 Er/539/2010-26 zo dňa 28. 6. 2012 tak, že námietky povinného zamietol. Neskôr prvostupňový súd vyšším súdnym úradníkom vydal Uznesenie č. 56 Er/539/2010-103 zo dňa 2. 12. 2013, ktorým predmetnú exekúciu zastavil. Okamžite po jeho doručení sme podali odvolanie, dňa 30. 12. 2013. O odvolaní rozhodol prvostupňový súd autoremedúrou Uznesením č. 56 Er/539/2010-119 zo dňa 19. 2. 2015 tak, že napadnuté uznesenie zrušil...

Dlhodobou nečinnosťou predovšetkým prvostupňového exekučného súdu... od septembra 2010 do približne decembra 2011...; od júna 2012 do dec. 2013..., od jan. 2014 do febr. 2015..., spolu 44 mesiacov nečinnosti súdu a tiež neprocesnými postupmi došlo k porušeniu nášho ústavného práva podľa čl. 48 ods.2 Ústavy SR na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote a taktiež práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Svoje práva sme nútení brániť prostredníctvom ústavnej sťažnosti, pretože ostatné použité prostriedky na ochranu našich práv zostali neúčinné.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že[d]ňa 14. 1. 2015 sme... podali na konajúci súd cestou jeho predsedníčky sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu nám zaslala vyjadrenie dňa 9. 3. 2015, kde konštatovala, že nastali prieťahy v konaní prvostupňového súdu pri rozhodovaní v období od 3. 1. 2014 do 19. 1. 2015.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Postupom Okresného súdu Bratislava II. v konaní sp. zn. 56 Er 539/2010 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Bratislava II. vo veci sp. zn. 56 Er 539/2010 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 € voči Okresnému súdu Bratislava II., ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava II. sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava II. je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 355,72 € na účet jeho právneho zástupcu...“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 641/2015-10 zo 6. októbra 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 641/2015-15 zo 7. októbra 2015 ústavný súddoručil predsedníčke okresného súdu sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 641/2015-10zo 6. októbra 2015, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ju,aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadreníč. Spr 2104/2015 z 22. októbra 2015 (doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2015) okreminého uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom spisu uvádzam, že sťažnosť sťažovateľa je čiastočne dôvodná... Zo spisu je zrejmé, že v prvom sťažovateľom namietanom období, t. j. od septembra 2010 do približne decembra 2011 neboli v predmetnej veci žiadne prieťahy spôsobené nečinnosťou prvostupňového súdu, nakoľko v tomto období súd realizoval úkony vo veci riadne a v primeraných časových intervaloch, pričom od januára 2011 do februára 2012 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave za účelom rozhodnutia o odvolaní. V druhom sťažovateľom namietanom období od júna 2012 do decembra 2013 súd ďalej plynulo vo veci konal a realizoval nevyhnutné procesné úkony, pričom v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správne súdu neprináleží hodnotiť účelnosť jednotlivých procesných úkonov realizovaných vo veci. Pokiaľ ide o tretie sťažovateľom namietané obdobie od januára 2014 do februára 2015, zo spisu boli zistené prieťahy v danom konaní tak, ako to bolo konštatované aj v odpovedi na sťažnosť zo dňa 9. 3. 2015 pod číslom Spr. 2009/2015, v ktorej bolo konštatované zistenie prieťahov zo obdobie od 3. 1. 2014 do 19. 1. 2015. Súčasne považujem za potrebné uviesť, že v súčasnosti súd vo veci ďalej plynulo koná.“

Prípisom č. k. II. ÚS 641/2015-18 z 3. novembra 2015 ústavný súd vyzval právnehozástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň muzaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr 2104/2015 z 22. októbra 2015 na vedomiea prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenomústavnému súdu 30. novembra 2015 oznámil, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania, a v zastúpení sťažovateľky okrem iného skonštatoval, že[a]ni reakcia Okresného súdu Bratislava II. Nezmenila náš názor v tom, že došlo k prieťahom v predmetnom konaní na súde, a to najmä na prvostupňovom súde. I keď ej pravdou, že aj na odvolacom súde bola vec vybavovaná neprimerane dlho..., prevažné obdobie prieťahov nastalo na prvostupňovom súde ako sme ho popísali v ústavnej sťažnosti. Chceme poukázať aj nato, že pokiaľ predseda súdu konštatuje priebežné konanie úkonov vo veci, vo veľkom rozsahu išlo o zmätočné, nehospodárne a procesne nesprávne úkony, ktoré tiež prispeli k predĺženiu jeho trvania.“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje aniza vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebnýchna meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal beznariadenia ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahuna vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konaniavedeného na okresnom súde pod sp. zn. 56 Er 539/2010.

Dňa24.marca2010sťažovateľkadoručilasúdnemuexekútorovi,(ďalej len „súdnyexekútor“), návrh na vykonanie exekúcie z 22. marca 2010.

Dňa 6. apríla 2010 súdny exekútor podal na okresnom súde žiadosť o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie proti,

(ďalej len „povinná“), na vymoženie finančnej čiastky v sume 10 404,65 €s príslušenstvom. Následne okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,ktorý upovedomil povinnú o jej začatí.

Dňa 31. mája 2010 súdny exekútor doručil okresnému súdu námietky povinnej protiexekúcii.

Dňa 17. augusta 2010 okresný súd uznesením č. k. 56 Er 539/2010-14 (ďalej len„uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2010“) námietkam povinnej vyhovel. Protioznačenému rozhodnutiu okresného súdu podala 22. septembra 2010 sťažovateľkaodvolanie.

Dňa 22. októbra 2010 sa na základe predchádzajúcej výzvy okresného súduk odvolaniu sťažovateľky vyjadrila povinná.

Dňa 17. januára 2011 na účely rozhodovania o odvolaní sťažovateľky okresný súdpredložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na vec sa vzťahujúci súdnyspis. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 16/2011-21z 30. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zrušil uznesenie okresnéhosúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom na vec sa vzťahujúci spisový materiál bolokresnému súdu doručený vo februári 2012.

Dňa 28. júna 2012 okresný súd, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu,potom ako námietky povinnej proti exekúcii opätovne preskúmal, ich uznesením č. k.56 Er 539/2010-26 zamietol.

Dňa 4. septembra 2012 bol povinnou okresnému súdu doručený návrh na zastavenieexekúcie, ktorý právne odôvodnila s poukazom na § 57 ods. 1 písm. k) zákona Národnejrady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučnýporiadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Dňa 25. februára 2013 okresný súd nariadil v preskúmavanej veci pojednávanie,ktorého termín určil na 28. marec 2013, pričom 4. marca 2013 predmetné pojednávanieodročil a nariadil nový termín pojednávania na 3. apríl 2013.

Dňa 3. apríla 2013 sa uskutočnilo v exekučnej veci sťažovateľky pojednávanie, ktorébolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd uložil povinnej, aby v lehote 60 dnídoručila do súdneho spisu špecifikáciu svojho majetku a spôsob jeho využitia.

Dňa 2. decembra 2013 okresný súd uznesením č. k. 56 Er 539/2010-103 (ďalej len„uznesenie okresného súdu z 2. decembra 2013“) zastavil exekúciu. Následne sťažovateľkapodala 3. januára 2014 proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Dňa 22. januára 2015 okresný súd nariadil pojednávanie, ktorého termín určil na19. február 2015, pričom 18. februára 2015 nariadené pojednávanie odročil.

Dňa 19. februára 2015 okresný súd v rámci autoremedúry uznesenímč. k. 56 Er 539/2010-119 z 19. februára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súduz 19. februára 2015“) zrušil svoje predchádzajúce uznesenie z 2. decembra 2013.

Dňa 24. marca 2015 okresný súd v exekučnej veci sťažovateľky vykonalpojednávanie, ktoré odročil na neurčito na účely zistenia presnej špecifikácie vymáhanejpohľadávky prostredníctvom súdneho exekútora.

Dňa 11. mája 2015 súdny exekútor doručil okresnému súdu podanie, v ktorom nazáklade výzvy okresného súdu konkretizoval výšku ním vymáhanej pohľadávky. Následneokresný súd predmetné podanie súdneho exekútora zaslal na vyjadrenie povinnej, ktorá22. júna 2015 okresnému súdu doručila svoje stanovisko k vymáhanej pohľadávke.Prípisom z 2. júna 2015 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa v lehote 30 dnívyjadrila k prípadnej možnosti mimosúdnej dohody s povinnou. Sťažovateľka na predmetnúvýzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu 10. júla 2015.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorýsúdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, abyochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný urobiť vhodnéopatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 Občianskeho súdnehoporiadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súdzistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladuinformuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sabude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamenáv spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súdkonštatuje, že nejde o vec skutkovo ani právne zložitú, pričom ani predsedníčka okresnéhosúdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti neakcentovala skutkovú alebo právnu zložitosťpredmetnej veci.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľkyako účastníčky napadnutého konania, nezistil také skutočnosti, ktoré by ovplyvnili jehodoterajšiu dĺžku a mali byť zohľadnené na jej ťarchu. Sťažovateľke preto nemožno pričítaťpodiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súduo jej sťažnosti.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol na aktívny prístup sťažovateľky,keď v priebehu napadnutého konania postupom podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov namietalaexistenciu zbytočných prieťahov v preskúmavanom konaní. Sťažovateľka tak, využívajúc ajiné prostriedky spôsobilé aspoň čiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupeokresného súdu, mala snahu aj takto ovplyvniť a tým skrátiť celkovú dĺžku napadnutéhokonania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinenénielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vecsa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 56 Er 539/2010 ústavný súd zistil,že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenanýobdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie september 2012 až apríl 2013,máj 2013 až december 2013, január 2014 až február 2015), ktoré sú v rozpore s ústavnoupožiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchtoobdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnejneistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnostiokresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania,a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Namietané konanie je čiastočne poznačené aj neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou okresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možnopripísať aj vydanie uznesenia okresného súdu zo 17. augusta 2010, ktoré bolo na základeodvolania sťažovateľky v odvolacom konaní uznesením krajského súdu zrušené prenesprávne právne posúdenie veci a s tým súvisiace nedostatočné zistenie skutkového stavuveci okresným súdom, a preto v rozsahu jeho zrušenia bola vec vrátená okresnému súduna ďalšie konanie. Za súčasť nesústredeného postupu okresného súdu možno považovaťaj vydanie uznesenia okresného súdu z 2. decembra 2013, ktoré bolo na odvolaniesťažovateľky v rámci autoremedúry uznesením okresného súdu z 19. februára 2015 zrušenépre závažné procesné pochybenie spočívajúce v tom, že okresný súd postupom podľa § 58ods. 2 Exekučného poriadku nenariadil v exekučnej veci sťažovateľky pojednávanie.V súvislosti s namietanou dĺžkou napadnutého konania ústavný súd zohľadnilaj skutočnosť, že na jeho celkovú dĺžku mal nezanedbateľný vplyv aj postup krajskéhosúdu, ktorý o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2010(súdny spis bol po úkonoch vykonaných súdom prvého stupňa v odvolacom konanípredložený krajskému súdu v januári 2011) rozhodol až v decembri 2012 a súvisiaci spisovýmateriál vrátil okresnému súdu vo februári 2012, čo však nemôže ísť na ťarchu okresnéhosúdu.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdupoznamenaného viacerými obdobiami opakovanej krátkodobej nečinnosti, zohľadňujúcpritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanienie je ani po piatich rokoch právoplatne skončené, preto rozhodol, že bolo porušenézákladné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohtonálezu.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, abyvo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušenéa vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorejsa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohtonálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadomna okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahlavo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnouopodstatnenosťou návrhu sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoréje podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenejv peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.Tento svoj návrh odôvodňuje„dlhodobým porušením práv v konaní nečinnosťou cca 44 mesiacov“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súdvychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 5 rokov),prihliadol na viaceré dlhodobé obdobia jeho nečinnosti, skutkovú a právnu zložitosť veci,správanie sťažovateľky v posudzovanom období, ako aj na aktívny postoj sťažovateľkyv priebehu napadnutého konania, ktorým sa podieľala na odstraňovaní stavu svojej právnejneistoty.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 1 500 € sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konaniav sume 355,72 € za dva úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podaniesťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľkou vyčíslené trovy konania, ktoré požadujev tomto konaní uhradiť, neprekračujú sumu, ktorá jej patrí podľa vyhlášky, ústavný súdjej preto priznal úhradu trov konania v ňou požadovanej výške.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku (bod 4 výroku tohto nálezu)].

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015