znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 641/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Danea 1, s. r. o. (predtým La Bottine 3, s. r. o.), Stará Vajnorská 11, Bratislava, zastúpenej OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Ševčenkova 32, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ   a advokát   JUDr.   Marcel   Vasilišin,   LLM,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu Bratislava v konaní o odvolaní proti jeho rozhodnutiu č. 9103309/5/1471101/2014 z 11. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Danea   1,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   La   Bottine   3,   s.   r.   o.,   Stará   Vajnorská   11, Bratislava,   zastúpenej   OLEXOVA   VASILISIN   s.   r.   o.,   Ševčenkova   32,   Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marcel Vasilišin, LLM, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Daňového   úradu   Bratislava   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   v   konaní o odvolaní proti jeho rozhodnutiu č. 9103309/5/1471101/2014 z 11. apríla 2014 (ďalej aj „namietaný postup“).

Právny zástupca obchodnej spoločnosti La Bottine 3, s. r. o., doručil ústavnému súdu 11.   augusta   2014 oznámenie o procesnom   nástupníctve,   z ktorého vyplýva, že   právnym nástupcom obchodnej spoločnosti La Bottine 3, s. r. o., je obchodná spoločnosť DANEA 1, s.   r.   o.,   Stará   Vajnorská   11,   Bratislava,   ktorá   trvá   na podanej   sťažnosti.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ustálil, že účastníkom konania vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   namietaným   postupom   daňového   úradu   je   obchodná   spoločnosť   DANEA   1 s. r. o.,   Stará   Vajnorská   11,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj „sťažovateľ“).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   daňového   úradu   v procese   rozhodovania o povinnosti   zložiť   zábezpeku   na   daň   z pridanej   hodnoty   v   rámci   registrácie   pre   daň z pridanej hodnoty, konkrétne spôsob vybavenia opravného prostriedku sťažovateľky. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   daňový   úrad   vydal   11.   apríla   2014   rozhodnutie č. 9103309/5/1471101/2014, ktorým sťažovateľke uložil povinnosť zložiť zábezpeku na daň z pridanej hodnoty v sume 340 000 €, čo sťažovateľka považuje za „závažný až likvidačný zásah do majetkových práv... Sťažovateľ zastúpený advokátom podal odvolanie voči tomuto rozhodnutiu postupom podľa § 13 ods. 6 Daňového poriadku (DP) v zákonných lehotách, a to elektronickými prostriedkami dňa 30. 04. 2014 na e-mail porušovateľa v elektronickej forme   s   doplnením   podania   v   listinnej   forme   poštou   doručenou   porušovateľovi   dňa 02. 05. 2014. Následne porušovateľ oznámil advokátovi sťažovateľa, že odvolanie odmieta, pretože   hoci   bolo   v   zákonnej   lehote   v   jeho   dispozícii   nebolo   podané   do   elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 DP a tento formálny nedostatok podania podľa neho nemožno žiadnym spôsobom zhojiť ako tomu je v ostatných konaniach pred orgánmi verejnej moci. Oznámenie   bolo   doručené   dňa   19.   05.   2014.   Porušovateľ   sa   rozhodol,   že   napadnuté rozhodnutie   preskúmavať   nebude   a   považuje   ho   za   právoplatné.   Porušovateľ   je   toho názoru, že sťažovateľ ako platiteľ DPH je podľa § 14 ods. 1 DP odkázaný výlučne na podanie cez portál verejnej správy podľa § 13 ods. 5 DP (pozn.: ako to bolo zo strany FRSR dopredu verejne prezentované) a ak presne taký spôsob podania nie je vykonaný, podanie sa   bude   považovať   za   nepodané   bez   akejkoľvek   možnosti   opravy.   S   právnym   názorom porušovateľa o správnosti spôsobu podania odvolania nesúhlasíme, keďže nemá zákonnú, ústavnú, forenznú (ESD) ani elementárnu logickú oporu - jedine ak politickú v záujme likvidácie nárokov súkromných osôb voči štátu. Proti tomuto postupu doručil sťažovateľ dňa 13. 06. 2014 e-mailom a dňa 17. 06. 2014 poštou sťažnosť. Na sťažnosť porušovateľ sťažovateľovi doposiaľ neodpovedal, ani ju iným spôsobom nevybavil a sťažovateľ je preto nútený   sa   pre   ochranu   svojich   ústavných   práv   obrátiť   na   tento   súd.   Z   oznámenia porušovateľa   vyplýva,   že   nerešpektuje   odvolanie   sťažovateľa   a   považuje   prvostupňové rozhodnutie za konečné a právoplatné. Takým stanoviskom je vážne obmedzené ústavné právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   v   časti   práva   domáhať   sa   preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá. Žiaden subjekt ani štát nie je oprávnený obmedzovať práva iného, pokiaľ na to nemá právny dôvod a ak sú dôvody v rozpore, dôvod dostatočnej právnej sily. V predmetnom konaní porušovateľ   zdôvodnil   svoje   stanovisko   len   tým,   že   odmietnutie   má   byť   dôsledkom porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa neho nie je možná sanácia podania podľa § 13 ods. 6 DP ani výzva na odstránenie nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP. Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva štátu na efektívnu správu financií t.j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času pri vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.“.

Súčasťou   sťažnosti   je   návrh   sťažovateľky   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení, ktorým by ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   odložil   vykonateľnosť „rozhodnutia   Daňového   úradu   Bratislava č. 9103309/5/1471101/2014 zo dňa 11. 04. 2014“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Daňový úrad Bratislava odmietnutím odvolania sťažovateľa zo dňa 29. 04. 2014 proti   rozhodnutiu   č.   9103309/5/1471101/2014   zo   dňa   11.   04.   2014   porušil   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Daňovému úradu Bratislava prijať odvolanie sťažovateľa zo dňa 29. 04. 2014 proti rozhodnutiu č. 9103309/5/1471101/2014 zo dňa 11. 04. 2014 ako účinné a vybaviť ho podľa § 73 a nasl. Daňového poriadku.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   postupom   daňového   úradu   pri rozhodovaní o povinnosti zložiť zábezpeku na daň z pridanej hodnoty v rámci registrácie pre   daň   z   pridanej   hodnoty,   konkrétne   spôsobom   vybavenia   jej   opravného   prostriedku dochádza k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   len   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

K   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   malo   dôjsť   namietaným   postupom daňového   úradu,   výsledkom   ktorého   bolo   vydanie   oznámenia č. 9103309/5/1901167/2014/Pešk   zo   14.   mája   2014,   ktorým   tento   správny   orgán   ako správca   dane   považoval   podanie   sťažovateľky   označené „odvolanie   proti   rozhodnutiu zo dňa   11.   04.   2014“ za   nepodané   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podľa   §   14   zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   je   daňový   subjekt,   ktorý   je   platiteľom   dane   z pridanej hodnoty, povinný doručovať podania elektronickými prostriedkami v súlade s § 13 ods. 5 daňového   poriadku,   pričom   sťažovateľka   si   pri   doručovaní   citovaného   podania   túto povinnosť nesplnila.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

Rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP).

Z hľadiska ustálenej rozhodovacej praxe súdov v rámci správneho súdnictva nie je dôležité   a   rozhodujúce,   ako   je   príslušný   akt   správneho   orgánu   z   hľadiska   jeho   formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či správny orgán individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právne relevantným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ je príslušný akt správneho orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo „opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale   rozhodujúcou   skutočnosťou   je   to,   či   správny   orgán   svojím   aktom   autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 23/2012 z 30. januára 2013).

Je   zrejmé,   že   odmietnutím   odvolania   proti   rozhodnutiu   daňového   úradu č. 9103309/5/1471101/2014   z 11.   apríla   2014,   ktorým   tento   určil   pre   sťažovateľku zábezpeku na daň z pridanej hodnoty v sume 340 000 € a uložil jej povinnosť túto zložiť na účet daňového úradu, mohlo byť zasiahnuté do právneho postavenia sťažovateľky, keďže, ako   sama   uvádza   v sťažnosti, „odvolanie   obsahuje   podrobné   dôvody   a právnu argumentáciu,   pre   ktoré   možno   považovať   napadnuté   rozhodnutie   za   nesprávne. Porušovateľ   s týmto   vedomím napriek tomu necháva napadnuté rozhodnutie nadobúdať účinky.“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   o výhradách   sťažovateľky   proti   namietanému   postupu daňového   úradu,   výsledkom   ktorého   bolo   vydanie   oznámenia č. 9103309/5/1901167/2014/Pešk   zo   14.   mája   2014,   je   oprávnený   rozhodnúť   vecne a miestne   príslušný   všeobecný   súd   v   rámci   správneho   súdnictva.   Túto   právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom (m. m. IV. ÚS 78/04). Ústava a zákon o ústavnom súde vylučujú, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva a orgán, pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pred   uplatnením   jeho právomoci ešte existoval iný (všeobecný) súd, ktorý bol v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označených práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, a preto jej sťažnosť odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (čl.   127   ods.   1   ústavy v spojení s § 25 ods.   2 a § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde;   obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011).

V   dôsledku   odmietnutia   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014