SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 640/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Rybárom, A. Kmeťa 11,Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenompod sp. zn. 8 C 135/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 135/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v súdnomkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 135/2013, v ktorom sa návrhomz 30. apríla 2013 domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctvak nehnuteľnosti.
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresnéhosúdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislostis namietaným porušením označených práv odôvodňuje v podstatnej časti takto:
„Po úhrade súdneho poplatku, zaslaní znaleckého posudku a úprave žalobného návrhu... zo dňa 12. 6. 2013, podaním zo dňa 10. 3. 2014 navrhol... pripustenie zámeny účastníkov na strane odporcu.
Listom zo dňa 6. 11. 2014 požiadal... zákonného sudcu o rozhodnutie o navrhovanej zámene a určenie termínu pojednávania...
Vo veci nebol do podania tejto ústavnej sťažnosti určený termín pojednávania ani odporca nerozhodol o navrhovanej zámene účastníkov.“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že podaním z 19. januára 2015„... požiadal... predsedu prvostupňového súdu o odstránenie prieťahov konaní“, pričomk spôsobu jej vybavenia zo strany príslušného orgánu štátnej správy okresného súdukonštatuje, že „[d]o podania tejto sťažnosti mu nebola doručená odpoveď“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutomkonaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančnézadosťučinenie vo výške 3 000 € a aby rozhodol o povinnosti okresného súdu uhradiťmu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konanípred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide v prípade, ak namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorejreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušeniejeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 135/2013.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadochustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadnáodlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne východiská,na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahuk označeným právam v zásade identické.
V súvislosti so sťažovateľom uplatnenými námietkami proti postupu okresného súduv napadnutom konaní je potrebné uviesť, že z prehľadu sťažovateľom uvedených procesnýchúkonov uskutočnených okresným súdom v označenom konaní vyplýva, že napadnutékonanie je po počiatočných procesných úkonoch okresného súdu poznačené obdobím jehodlhodobej nečinnosti; v čase podania sťažnosti ústavnému súdu namietané konanie trvalo22 mesiacov.
Ústavný súd v súvislosti s už uvedenými zisteniami poukazuje na svoju judikatúru,z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy [resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05)]. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojemautonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovaťtakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že okresný súd mohol v priebehu napadnutéhokonania postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu, s prihliadnutím najmä na doterajšiudĺžku napadnutého konania, ako aj na jeho predmet – zrušenie a vyporiadanie podielovéhospoluvlastníctva k nehnuteľnosti – a povahu (neprivilegovaný typ konania), zastáva názor,že sťažovateľom namietaný postup okresného súdu nedosahuje ústavnoprávny rozmer,a tak nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolomožné prijať záver o porušení obsahu základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážkuveci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebránitomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľv tejto veci predložil ústavnému súdu novú sťažnosť, ale len za predpokladu, že by v ďalšompriebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo by postupoval neefektívne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015