SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 640/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Rybárom, A. Kmeťa 11,Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenompod sp. zn. 8 C 135/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 135/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v súdnomkonaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   135/2013,   v ktorom   sa   návrhomz 30. apríla   2013   domáha   zrušenia   a   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctvak nehnuteľnosti.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v napadnutom konaní postupom okresnéhosúdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranejlehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v súvislostis namietaným porušením označených práv odôvodňuje v podstatnej časti takto:

„Po   úhrade   súdneho   poplatku,   zaslaní   znaleckého   posudku   a úprave   žalobného návrhu... zo dňa 12. 6. 2013, podaním zo dňa 10. 3. 2014 navrhol... pripustenie zámeny účastníkov na strane odporcu.

Listom zo dňa 6. 11. 2014 požiadal... zákonného sudcu o rozhodnutie o navrhovanej zámene a určenie termínu pojednávania...

Vo   veci   nebol   do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   určený   termín   pojednávania ani odporca nerozhodol o navrhovanej zámene účastníkov.“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tiež   uvádza,   že   podaním   z   19.   januára   2015„... požiadal...   predsedu   prvostupňového   súdu   o odstránenie   prieťahov   konaní“,   pričomk spôsobu   jej   vybavenia   zo   strany   príslušného   orgánu   štátnej   správy   okresného   súdukonštatuje, že [d]o podania tejto sťažnosti mu nebola doručená odpoveď“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutomkonaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančnézadosťučinenie   vo   výške   3   000   €   a aby   rozhodol   o povinnosti   okresného   súdu   uhradiťmu trovy   konania,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s právnym   zastupovaním   v konanípred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základnéhopráva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ide   v   prípade,   ak   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorejreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniejeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 135/2013.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadochustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadnáodlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne východiská,na základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu,   sú vo vzťahuk označeným právam v zásade identické.

V súvislosti so sťažovateľom uplatnenými námietkami proti postupu okresného súduv napadnutom konaní je potrebné uviesť, že z prehľadu sťažovateľom uvedených procesnýchúkonov   uskutočnených   okresným   súdom   v označenom   konaní   vyplýva,   že napadnutékonanie je po počiatočných procesných úkonoch okresného súdu poznačené obdobím jehodlhodobej nečinnosti; v čase podania sťažnosti ústavnému súdu namietané konanie trvalo22 mesiacov.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedenými zisteniami poukazuje na svoju judikatúru,z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy [resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05)].   Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý   v čl. 48 ods. 2   ústavy je pojemautonómny,   ktorý   treba   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovaťtakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že okresný súd mohol v priebehu napadnutéhokonania   postupovať   aj   efektívnejšie,   napriek   tomu,   s prihliadnutím   najmä   na   doterajšiudĺžku napadnutého konania, ako aj na jeho predmet – zrušenie a vyporiadanie podielovéhospoluvlastníctva k nehnuteľnosti – a povahu (neprivilegovaný typ konania), zastáva názor,že   sťažovateľom   namietaný   postup   okresného   súdu   nedosahuje   ústavnoprávny   rozmer,a tak nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolomožné   prijať   záver   o porušení   obsahu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážkuveci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebránitomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľv tejto veci predložil ústavnému súdu novú sťažnosť, ale len za predpokladu, že by v ďalšompriebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo by postupoval neefektívne.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015