znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 640/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivou Pavlíkovou, J. Milca 11, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 89/2013 a jeho uzneseniami z 10. apríla 2014 a zo 7. mája 2014, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tost 15/2014   a   jeho   uznesením   z   28.   apríla   2014   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 Tost   18/2014 a jeho uznesením z 15. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „obvinený“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivou Pavlíkovou, J. Milca 11, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 89/2013 a jeho uzneseniami z 10. apríla 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby“)   a   zo   7. mája   2014   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 15/2014 a jeho uznesením z 28. apríla 2014 (ďalej aj „namietané druhostupňové uznesenie o žiadosti o prepustenie z väzby“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 18/2014 a jeho uznesením   z 15. mája 2014   (ďalej   aj   „namietané   druhostupňové   uznesenie   o   predĺžení lehoty trvania väzby“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, za trestný čin   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov a trestný čin vraždy v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý Trestný zákon“) formou účastníctva   podľa   §   10   ods.   1   písm.   c)   starého   Trestného   zákona   za   skutky   spáchané v rokoch 1999 až 2003. Obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené 21. októbra 2013.

Sťažovateľ   je   stíhaný   väzobne,   pričom   do   väzby   bol   vzatý   rozhodnutím   sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 89/13 z 24. októbra 2013 v spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tost   37/2013   z   25.   novembra   2013 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Väzba začala plynúť 21. októbra 2013.

Sťažovateľ   v   rámci   prípravného   konania   doručil   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) žiadosť o prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Svoju   žiadosť   odôvodnil   viacerými   skutočnosťami. V prvom rade poukázal na výpovede svedkov,   ktoré hodnotí tak, že svedkovia ho buď vôbec nepoznali, alebo nevypovedali a vylúčili jeho účasť v zločineckej skupine. Svedkovia J.   B.   a I.   L.   majú   dočasne   odložené   vznesenie   obvinenia   pre   trestné   činy,   ktoré   sú predmetom tohto trestného konania, a svedok J. F. je obvinený najmenej zo štyroch vrážd, „ktorá skutočnosť výrazne ovplyvňuje jeho ochotu vypovedať aj veci, ktoré priamo nevidel a nepočul“.

Sťažovateľ   sa   vyjadruje   v sťažnosti   aj   k svojej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby na slobodu,   k   výsledku   znaleckého   dokazovania,   ktoré   sa   týkalo   zmiešanej   biologickej stopy, a poukazuje na skutočnosť, že „z výpovedí svedka F. a B., ako aj ostatných výpovedí vykonaných obvineným je zrejmé, že sa zdržiaval v bytoch, ktoré slúžili na bývanie aj R. L. (vykonal   občasné   nákupy   a   poriadok),   a   teda   takáto   stopa   vyznieva   v celom   kontexte a množstve nájdených zbraní ako výslovne náhodná a rozhodne nie smerodajná“.

K dôvodom kolúznej väzby sťažovateľ uvádza, že v danom štádiu trestného konania boli všetci relevantní svedkovia už vypočutí a sú väzobne stíhaní. Rovnako vylúčil, že by mohol ovplyvňovať znalcov, keďže vo veci už boli vyhotovené znalecké posudky.

Vo   vzťahu   k mareniu   objasňovania   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie sťažovateľ uvádza, že „už v čase rozhodovania o prvej väzbe sa... priznal, že zničil mobilný telefón,   ktorý   slúžil   nie   obvinenému,   ale   R.   L.,   nie   na   komunikáciu,   ale   na dohodnutie stretnutia za účelom osobného rozhovoru s obvineným. Ani tvrdenie svedka J. F. nemôže byť smerodajné. V prospech obvineného J. H. svedčí skutočnosť, že hoci vlastnil garážový box číslo... v B. a tiež chatku v L., v ktorých bolo nájdené väčšie množstvo zbraní, je zrejmé, že nevedel, že tieto zbrane sa tam nachádzajú, nakoľko, pokiaľ by takúto vedomosť mal a bol by v priamom spojení so skupinou, resp. vykonával činnosť pre skupinu, logicky by sa týchto zbraní z vlastných nehnuteľností snažil zbaviť, avšak to by mohol urobiť len pri vedomosti, že tam naozaj sú a určite by netrávil voľný čas so svojimi najbližšími rodinnými príslušníkmi v nehnuteľnosti, pod ktorou boli uložené výbušniny.

Argumentáciu   o   viacerých   rokoch   páchania   trestnej   činnosti   vyvracia   výpoveď obvineného, ale aj výpoveď svedkov a aj časový sled skutkov zločineckej skupiny, kedy na rozdiel od systematického a sústavného páchania trestných činov zločineckou skupinou obvinený J. H. bol oslovený R. L. iba občasne a navyše nie vždy úspešne, nakoľko nemal vždy zapnutý telefón.“.

Keďže príslušný prokurátor žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovel,   predložil   ju   na   rozhodnutie   špecializovanému   trestnému   súdu,   ktorý   ju uznesením   sp.   zn.   Tp   89/2013   z   10.   apríla   2014   zamietol.   V označenom   uznesení špecializovaný   trestný   súd   uviedol,   že «Je   potrebné   uviesť,   že   ani   žiadosť   obvineného o prepustenie z väzby, ani jeho vyjadrenie pred sudcom pre prípravné konanie neprinieslo žiadne nové fakty, žiadne skutočnosti sudcovi pre prípravné konanie ešte neznáme, najmä však obvinený neuviedol nič podstatné v tom smere, čo by bolo spôsobilé už v tomto štádiu trestného   stíhania   rozptýliť   dôvodnosť   podozrenia   proti   obvinenému   J.   H.   alebo   by spochybnilo aspoň dôvodnosť väzby obvineného.

Na tomto mieste sudca pre prípravné konanie považuje za potrebné uviesť, že zistená existencia hmotnoprávnych aj procesnoprávnych podmienok väzby bola veľmi podrobne zdôvodnená jednak v uznesení sudcu pre prípravné konanie o vzatí obvinených J. H. a R. R. do väzby (uznesenie z 24. októbra 2013 sp. zn. Tp 89/2013), ale aj v uznesení Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 25. novembra 2013 sp. zn. 4 Tost 37/2013). Preto nie je potrebné znovu   opakovať   všetky   tam   uvedené   zistenia   a argumenty,   ktoré   sú   však   v   neprospech obvineného J. H.

Pri   skúmaní   žiadosti   obvineného   sa   sudca   pre   prípravné   konanie   zameral na zisťovanie, či od predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvineného nastala zásadná zmena v dôkaznej situácii v prospech obvineného, prípadne, či orgány činné v prípravnom konaní postupujú pri objasňovaní vyšetrovanej veci plynulo, bez prieťahov, ktoré by mohli znamenať   prepustenie   obvineného   z   väzby   z   dôvodu   nečinnosti   orgánov   činných v prípravnom konaní. V týchto smeroch vyšetrovací spis predložený sudcovi pre prípravné konanie nebol doplnený o žiadne nové dôkazy svedčiace v prospech obvineného a neboli zistené   prieťahy   orgánov   činných   v   prípravnom   konaní   pri   vyšetrovaní   trestnej   veci obvineného J. H.

Z hľadiska rôznych námietok obvineného k dôkaznej situácii však treba pripomenúť aspoň   jeden   z   podstatných   dôkazov   svedčiacich   proti   obvinenému.   Za   taký   sudca pre prípravné konanie považuje výpoveď svedka J. B. zo 14. novembra 2013 (č. l. 1779, zväzok VI).

Svedok J. B. okrem iného v predmetnej výpovedi uviedol, že „J. H... čo sa týka našich vecí, L. ho používal na nejaké kamerovanie a občas sledovanie. Jeho nikto nepoznal, nikto myslím, že ľudia z našej skupiny, ani z iných skupín. Z našej skupiny sme ho poznali ja, F. a L. Kamerovanie spočívalo v tom, že H. nastavil kameru, pustil ju... jeden byt bol na D... toto viem od L., čakal som pod domom... Oproti tomu domu býval na druhej starne Rus, Ukrajinec alebo Dagestanec, K. A., ktorý mal byť zlikvidovaný mesiac pred D. vraždou... Keď som sledoval R. D., tak ma H. priviezol v Pick-upe na miesto, ktoré som mu povedal... po 4 hodinách prišiel po mňa a odviezol ma. Tak isto ma vozil aj F. H. sa ešte so mnou zúčastnil   na   sledovaní   jedného   právnika   a   ešte   K...   vozili   sme   sa   celý   deň   za nimi... aj 2 týždne v kuse, to bolo na príkaz R. L.

Svedok vypovedal, že H. techniku, ktorú používal „kupoval z peňazí, ktoré mu dal na to R. L.“. Svedok nikdy nebol pri rozhovore J. H. s R. L. Ako svedok ďalej vypovedal „Ja som mu nosil odkazy od L., väčšinou aby si zapol telefón, ktorý mal na komunikáciu s L...   Ešte som nosil H.   výplatu,   každý mesiac približne 1.000 eur,   posledné dva roky, od r. 2009, do môjho zadržania. Predtým, či mal H. výplatu, neviem povedať. To vlastne nebola výplata, to boli peniaze, ktoré som mu mal odovzdať, dával mu ich L., nebolo to vždy rovnako.“.

Predmetnú výpoveď svedka možno považovať za úplne autentickú z hľadiska účasti obvineného J. H. na činnosti v prospech zločineckej skupiny a zvlášť preto, že časť osôb po sledovaní,   na   ktorom   sa   obvinený   bezprostredne   podieľal   bola   zavraždená.   K tomu pristupuje skutočnosť, že sledovanie a kamerovanie vykonával obvinený na priamy príkaz R. L.   a bol za to platený a dostával aj peniaze na kúpenie potrebnej   techniky.   Svedok zároveň dáva odpoveď na argumentáciu obvineného, že ho z vypočutých svedkov vlastne nikto nepoznal, lebo ho ani poznať nemohol, lebo priamo podliehal R. L.

Obdobne   ako   svedok B.   vypovedal   aj   svedok J.   F.   napríklad   vo   svojej   výpovedi z 5. decembra 2013 (č. l. 1797, zväzok VI.). Možno doplniť aj to, že obvinený J. H. mal na pokyn R. L. kúpiť garáž na D. a záhradu v L., kde malo byť prechovávané bez povolenia väčšie množstvo hromadne účinných zbraní a výbušnín, aj keď v tomto prípade ide o inú vyšetrovanú trestnú vec (ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013).

Niet preto ani v tomto štádiu trestného stíhania najmenších pochybností o tom, že obvinený J. H. sa mal konkrétnou činnosťou podieľať na fungovaní zločineckej skupiny, riadil sa priamo pokynmi R. L., bol ním platený, teda sa mal obvinený dopúšťať trestnej činnosti nielen po dlhšiu dobu, ale aj zo zištných dôvodov a tiež sa mal následne podieľať na ničení usvedčujúcich dôkazov. Preto je stále odôvodnená obava v prípade prepustenia obvineného na slobodu, že môže zlikvidovať dôkazy orgánom prípravného konania doposiaľ neznáme   a   rovnako   je   dôvodná   obava   zo   zastrašovania   či   ovplyvňovania   osôb,   ktoré spolupracujú s políciou, pričom nie je vylúčená ani hrozba likvidácie niektorých osôb, čo bolo „bežnou náplňou činnosti“ predmetnej zločineckej skupiny.».

Z namietaného uznesenia o žiadosti o prepustenie z väzby vyplýva, že sťažovateľ v rámci svojho výsluchu uviedol, že „nebol v žiadnej zločineckej skupine a nebol jej členom ani   napomáhateľom.   Nevykonával   žiadnu   trestnú   činnosť   a   takisto   sa   nikdy   nepodieľal na ničení dôkazov o trestnej činnosti, ani nikomu pri takejto činnosti nepomáhal. Žil doteraz normálnym   bežným   životom   a   tak   by   chcel   žiť   aj   naďalej.   Nemá   žiadne   možnosti ovplyvňovať svedkov, ani utekať, skrývať sa a jediným jeho cieľom je byť pri rodine. Čo sa týka zanechanej stopy, tá mohla byť jedine omylom, náhodou zanechaná na nejakej veci a vznikla buď pri upratovaní alebo odkladaní vecí v nejakom byte. Vedome obvinený takúto stopu nikdy nikde nezanechal. Pokiaľ stopa bola nájdená v garáži, mohlo k jej zanechaniu dôjsť tak, ako o tom vypovedali niektorí obvinení vo svojich výpovediach, a to pri prenášaní vecí z bytu do garáže. Obvinený J. H. totiž nikdy neprišiel do kontaktu s uniformami a ani nikdy nikomu nekázal, aby uniformy spálil.“.

Proti   namietanému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   o   žiadosti o prepustenie   z väzby podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn. 5 Tost 15/2014 z 28. apríla 2014 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd v označenom uznesení predovšetkým uviedol:

«V otázke dôvodnosti trestného stíhania z doposiaľ zabezpečených a vykonaných dôkazov sa podozrenie zo spáchania závažnej organizovanej trestnej činnosti násilného charakteru   len   umocnilo   výpoveďami   svedkov   J.   F.   a J.   B.,   ktorí   detailne   popísali postavenie obvineného J. H. v zločineckej skupine..., ako aj mieru jeho účasti na skutkoch, pre ktoré sa teraz proti nemu vedie trestné stíhanie.

Keďže   sudca   pre   prípravné   konanie   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia v dostatočnom   rozsahu   rozviedol   tieto   dôkazy   a   z   nich   vyplývajúce   doteraz   zistené skutočnosti nasvedčujúce vyššie uvedenému záveru, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v   podrobnostiach   na   túto   argumentáciu   len   odkazuje,   keďže   ju   považoval   za   správnu v súlade so zákonom.

Rovnako je tomu tak aj v prípade dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por., ktoré naďalej trvajú.   Tomu záveru nasvedčuje aj tá skutočnosť, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal 17. apríla 2014 na Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, návrh na predĺženie väzby u obvineného J. H. do 21.   novembra 2014,   o   ktorom sa bude   konať   a   rozhodovať   po   vypočutí obvineného 7. mája 2014.»

Následne špeciálna prokuratúra 17. apríla 2014 doručila špecializovanému trestnému súdu   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa,   o ktorom   rozhodol špecializovaný   trestný   súd   uznesením   sp.   zn.   Tp   89/2013   zo   7.   mája 2014   tak,   že   mu vyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil o šesť mesiacov, teda do 21. novembra 2014,   a   zároveň   rozhodol   o   neuložení   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka nad sťažovateľom. V označenom uznesení o predĺžení lehoty trvania väzby sa okrem iného uvádza:

„Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného J. H. uviedol tiež   to,   že   z hľadiska   materiálnej   stránky   väzby   nedošlo   k   zmene   dôkaznej   situácie v prospech obvineného J. H. Ku skutku vraždy sú výpovede svedka J. F. v logickej zhode s výpoveďou obvineného R. R. a to v nadväznosti na listinné dôkazy a expertízne posudky. Vo vzťahu k členstvu v zločineckej skupine je nutné poukázať na to, že ani pri tomto skutku nedošlo k zmene dôkaznej situácie v prospech obvineného. Práve naopak, svedecké výpovede J. F. a J. B. jednoznačne usvedčujú obvineného J. H. z členstva v zločineckej skupine,   pričom   vypovedajú   o   jeho   jedinečnom   postavení,   v neposlednom   rade o pravidelnom vyplácaní peňazí od najvyššie postaveného člena zločineckej skupiny R. L., ktoré   odovzdával   obvinenému   svedok   J.   B.   Rovnako   používanie   mobilného   telefónu na spojenie   s   obvineným   R.   L.   a spôsob   používania   uvedeného   telefónu   naznačujú,   že spôsob ich komunikácie mal zabraňovať vypátranie miesta ich stretnutia, či monitorovaniu zo strany polície.

Navyše je nutné poukázať na to, že z výpovedí svedka J. B., ako aj svedka J. F. vyplýva, že obvinený R. L. mal takú dôveru v obvineného J. H., že ho poveroval zháňaním bytov, v ktorých sa ukrýval obvinený R. L., používal ho na zháňanie priestorov, v ktorých sa zhromažďovali   zbrane   zločineckej   skupiny,   poveroval   ho   zháňaním   rôznej   techniky a sledovaním   osôb,   ktoré   boli   neskôr   zavraždené   a mal   takú   dôveru,   že   na   pokyn obvineného R. L. obvinený J. H. priamo ničil veci, ktoré mohli byť dôkazom o trestnej činnosti členov zločineckej skupiny a to v čase, kedy už obvinený R. L. mal byť na úteku, čo je nespochybniteľne jasným dôkazom o kolúznom konaní obvineného J. H. Súhrn týchto skutočností je preto vyhodnotený tak, že obvinený J. H. bol členom zločineckej skupiny, bol za svoju činnosť finančne odmeňovaný a navyše z výpovedí svedkov J. B. a J. F. vyplýva, že svoju činnosť pre skupinu vykonával dlhodobo minimálne od roku 1999 do novembra 2009, od kedy je obvinený R. L. na úteku.

Vo   vzťahu   k   dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku prokurátor poukázal jednak na ničenie dôkazov v čase, kedy bol obvinený R. L. na úteku, čo samo o sebe je už kolúznym konaním. Práve to, že obvinený R. L. je na úteku, vzhľadom na osobitné spôsoby komunikácie obvineného J. H. s ním, je tu dôvodná obava z možného kolúzneho   pôsobenia   v   prípade   pobytu   obvineného   J.   H.   na   slobode   a   to   vo   forme zosúladenia   činnosti,   či   možného   vykonávania   ničenia   ďalších   dôkazov.   K   možnosti ovplyvňovania svedkov či znalcov, v prípade podania obžaloby na súd bude nevyhnutné v zmysle Trestného poriadku   znovu   svedkov a prípadne znalcov vypočúvať na hlavnom pojednávaní,   pričom   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   je   tu   dôvodná   obava   z   kolúzneho konania.“

Vo vzťahu k väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval prokurátor predkladajúci návrh na predĺženie väzby sťažovateľa, že je (bol) dlhodobo členom zločineckej skupiny, ako aj tým, že je stíhaný aj v inom trestnom konaní pre druhovo rovnakú trestnú činnosť.

Špecializovaný trestný súd ďalej v namietanom uznesení o predĺžení lehoty trvania väzby uviedol, že v doterajšom priebehu trestného konania „boli vypočutí v procesnom postavení   svedka   –   poškodeného   P.   H.,   D.   P.,   M.   H.   a M.   H.,   v procesnom   postavení obvinených boli vypočutí J. H. a M. K., v procesnom postavení svedka J. F., D. J., L. K., P. M., F. N., L. B., B. R., P. V., I. R., J. Z., M. J., M. S., H. K., K. Č., J. M. Na obvinených R. L.   a M.   B.   boli   vydané   Medzinárodné   a   Európske   príkazy   na   zatknutie.   Ďalej   boli zabezpečené   výpisy   z uskutočnenej   telekomunikačnej   prevádzky   telefónnych   čísel,   ktoré používal R. R.“.

Prokurátor predkladajúci návrh na predĺženie väzby sťažovateľa v ňom poukázal aj na vznesenie obvinenia J. F. 10. apríla 2014, na vylúčenie veci obvineného R. R. uznesením z   11.   apríla   2014   a vznesenie   obvinenia   M.   K.   uznesením   z   20.   marca   2014,   pričom k rozsahu   procesných   úkonov,   ktoré   je   ešte   potrebné   urobiť   v   tomto   trestnom   konaní, uviedol, že „dokazovanie je potrebné doplniť výsluchmi svedkov aj vzhľadom na vznesenie obvinenia M. K., ktorému bolo vznesené obvinenie na základe výsledkov tohto prípravného konania. Takto bude potrebné vypočuť minimálne J. F., svedka – poškodeného P. H., ale aj obvineného   J.   H.   Po   vylúčení   R.   R.   na   samostatné   konanie   bude   nevyhnutné   vypočuť uvedenú osobu v procesnom postavení svedka.

Bude vypočutý Ľ. K., resp. budú následne vykonané aj iné výsluchy s prihliadnutím na prípadné návrhy obhajoby. Ďalej je potrebné dokončiť znalecké skúmanie v odbore Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia k zraneniam poškodeného P. H.,   analýzy   telekomunikačnej   prevádzky,   zistiť   majetkové   pomery   obvinených,   ustáliť jednotlivé miesta činu, najmä garáž v S. a vykonať aj prípadné ďalšie procesné úkony, ktorých potreba vyplynie z dokazovania. Vykonaný bude aj ďalší výsluch M. K., nakoľko pri prvom výsluchu M. K. uviedol, že využíva právo nevypovedať v deň výsluchu, z čoho vyplýva, že úplne nevylúčil možnosť, že vypovedať bude.

Vo   vzťahu   k J.   H.   je   potrebné   pokračovať   v   dokazovaní,   a   to   najmä   vykonaním konfrontácie   obvineného   so   svedkom   J.   F.,   ktorý   uvádza,   že   vozidlo   Škoda   Pick   –   up, v ktorom   bola   inštalovaná   kamera,   bolo   odstavené   v P.   a   vykonávalo   sa   z   neho monitorovanie ulice, po ktorej poškodený P. chodieval ráno z domu (ide o... ulici v P.) a že raz bral H. z tohto miesta, po tom, ako tam H. zaparkoval vozidlo Škoda Pick – up. K osobe obvineného   J.   H.   by   bola   dôležitá   aj   prípadná   výpoveď   obvineného   M.   K.,   ktorý   mal rovnako vykonávať sledovanie poškodeného P. a pohyboval sa pri obvinenom R. L. Keďže v doterajšom priebehu prípravného konania sa potvrdila dôvodnosť stíhania všetkých obvinených bude nevyhnutné znalecké skúmanie psychológom k psychologickému profilu a posúdeniu resocializácie obvinených J. H. a M. K. (L. a B. sú na úteku, nie je možné znalecké skúmanie) z psychologického hľadiska, vzhľadom na hroziaci výnimočný trest v prípade uznania viny, pričom zároveň bude podaný aj návrh na skúmanie duševného stavu obvinených vzhľadom na povahu trestnej činnosti, ktorá sa im kladie za vinu.“.

Napokon   prokurátor   poukázal   na   potrebu   umožniť   obvineným   a   poškodeným preštudovať na záver vyšetrovania vyšetrovací spis.

V namietanom rozhodnutí o predĺžení trvania väzby sťažovateľa sa tiež uvádza, že obhajkyňa   sťažovateľa   v jeho   prospech   okrem   iného   uviedla,   že   výpovede   svedkov nepreukazujú,   že   by   sťažovateľ   bol   členom   zločineckej   skupiny,   a vo   vzťahu k plánovanému dokazovaniu „poukázala na to, že niektoré dôkazy sa netýkajú jej klienta a niektoré dôkazy, napr. znalecké dokazovanie nemá byť ako ovplyvnené obvineným J. H. Čo   sa   týka   psychologického   vyšetrenia   a   návrhu   na   preskúmanie   duševného   stavu obvineného J. H., tieto úkony možno vykonať aj keď bude obvinený na slobode. Rovnako tak môže byť vykonané aj preštudovanie vyšetrovacieho spisu obvineným.“.

Špecializovaný   trestný   súd   svoje   uznesenie   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby vo vzťahu   k existencii   materiálnych   dôvodov   väzby   odôvodnil   najmä   poukazom na svedecké   výpovede   L.   B.,   F.   N.,   J.   B.,   J.   F.   a R.   R., «ktoré   výpovede   si   v   zásade neodporujú,   dopĺňajú   sa   a   v   spojení   s ďalšími   viacerými   dôkazmi   (výpovede   ďalších svedkov   a   výpisy   telekomunikačnej   prevádzky   a ďalšie)   sú   veľmi   dobrým   podkladom pre záver o dôvodnosti trestného stíhania.

Zvlášť možno poukázať na obsah zápisnice o výsluchu svedka R. R. z 29. 04. 2014, ktorú zápisnicu predložil sudcovi pre prípravné konanie prokurátor v rámci vykonávaného výsluchu. Okrem iného svedok R. R. na otázku vyšetrovateľky, aby sa vyjadril k osobe J. H. odpovedal, že „poznám ho od P. Č., pri ktorom som ho dva až trikrát videl, to bolo asi v roku 1999. Od M. B. som sa dozvedel, že párkrát pre R. L. robil určité veci, konkrétne mi nepovedal. Viem, že R. L. ho pred druhými členmi tajil, aj predo mnou.“

Na   tomto   mieste   považuje   sudca   pre   prípravné   konanie   za   potrebné   dodať,   že od predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvineného (uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 23. apríla 2014 sp. zn. Tp 89/2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2014 sp. zn. 5 Tost 15/2014) nedošlo k žiadnym podstatným zmenám, čo sa týka dôvodnosti podozrenia a dôvodnosti väzby, v prospech obvineného J. H. Práve naopak, možno konštatovať, že vykonávaním   dôkazov   časť   z   týchto   dôkazov   prehlbuje   dôvodnosť   podozrenia   proti obvinenému   J.   H.   zo   spáchania   trestnej   činnosti   tak,   ako   je   to   konkrétne   uvedené   už v spomenutých uzneseniach o vznesení obvinenia.

Čo sa týka dôvodnosti väzby u obvineného J. H., v tomto smere sudca pre prípravné konanie z obsahu vyšetrovacieho spisu nezistil žiadne nové konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia o väzbe v tom smere, aby bol obvinený prepustený z väzby na slobodu, alebo aby došlo k zmene dôvodov väzby u obvineného.

Sudca pre prípravné konanie považuje argumentáciu prokurátora podrobne uvedenú v odôvodnení tohto uznesenia vyššie za obsahovo vyčerpávajúcu a najmä v plnom rozsahu dôvodnú aj vo vzťahu k predĺženiu lehoty trvania väzby obvineného. Preto na tomto mieste nie   je   potrebné   už   citovanú   argumentáciu   opätovne   opakovať.   Všetky   dôkazy,   ktoré prokuratúra   považuje   za   potrebné   vykonať,   možno   považovať   v   rovine   rozumnej   istoty za potrebné, dôležité na to, aby bol riadne zistený skutkový stav veci, čo je v prvom rade významné pre obvineného. Bude potrebné doplniť dokazovanie o výsluch svedkov J. F., Ľ. K.,   M.   B.,   bude   potrebné   dopočuť   J.   H.   a M.   K.,   bude   potrebné   dokončiť   znalecké skúmanie   v   odbore   zdravotníctvo   a farmácia,   odvetvie   chirurgia   a traumatológia so zameraním   na   zranenia   P.   H.,   bude   potrebné   dokončiť   analýzy   odpočutej telekomunikačnej   prevádzky.   Možno   potom   súhlasiť   s   požiadavkou   prokurátora,   že   čas potrebný na vykonanie dôkazov je primeraný do 21. 11. 2014, čo znamená predĺženie lehoty trvania väzby u obvineného J. H. o šesť mesiacov. Táto doba sa javí ako úplne dostatočná a aj primeraná na riadne objasnenie veci.».

Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 18/2014 z 15.   mája 2014   tak,   že   ju zamietol   podľa   § 193 ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku. Najvyšší súd v namietanom druhostupňovom uznesení o predĺžení lehoty trvania väzby najmä uviedol:

«V rámci doposiaľ vykonaných dôkazov, hlavne z výpovede svedkov J. F. a J. B., ktorí detailne popísali postavenie obvineného J. H. v zločineckej skupine... ako aj mieru jeho účasti na skutkoch, pre ktoré sa teraz proti nemu vedie trestné stíhanie, vyplývajú skutočnosti, že vyššie uvedené osoby, vrátane obvineného J. H., mali teda páchať trestnú činnosť takpovediac na remeselnom základe ako zdroj svojej obživy, vzhľadom k čomu im v prípade uznania viny hrozia vysoké tresty. Nezodpovedá skutočnosti, že ide o jediný dôkaz tzv.   kajúcnych   vinníkov,   keďže   na   výpovede   týchto   svedkov   nadväzujú   ďalšie   dôkazy podporujúce ich tvrdenia (napr. výpovede svedkov L. B. a F. N. a v neposlednom rade hlavne   aj   výpoveď   svedka   R.   R.   z   29.   apríla   2014   ako   bezprostredného   vykonávateľa fyzickej likvidácie poškodeného R. P. atď.)

Trestné stíhanie obvineného J. H. a spol. je stále v štádiu, v ktorom sa postupne jednak   verifikujú   tvrdenia   vyplývajúce   z   usvedčujúcich   výpovedí   svedkov   J.   F.   a J.   B., na ktoré bezprostredne nadväzujú tvrdenia vyplývajúce napr. z výpovede svedka R. R., ktorý už priamo participoval na fyzickej likvidácii člena konkurenčného gangu poškodeného R. P. Skutočnosť, že tvrdenia vyššie uvedených svedkov sa zakladajú na pravde a z hľadiska hodnotenia ich možno považovať za vierohodné, vyplýva aj z ďalších vykonaných dôkazov, ktoré vzájomne korešpondujú s faktami nimi uvádzanými, ako napr. existencia Škody Pick- up,   v   ktorej   bola   nainštalovaná   kamera   za   účelom   sledovania   subjektu   určeného na likvidáciu, atď.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   potom   v   otázke   existencie   dôvodov   väzby u obvineného   J.   H.   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého   uznesenia, v ktorom   sudca   pre   prípravné   konanie   opätovne   takpovediac   inštruktážnym   spôsobom precizoval   konkrétne   skutočnosti,   na   podklade   ktorých   existuje   reálna   obava   z konania predpokladaného   v   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   b/,   c/   Tr.   por.   a   vzhľadom   k   tomu nadriadený súd na tieto dôvody len odkazuje, keďže by ich musel len opakovať.

K možným výhradám, že sudca pre prípravné konanie doposiaľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu obvineného J. H., považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné pripomenúť, že Trestný poriadok nikde nedefinuje pojem „konkrétne skutočnosti“.

Pre obsah tohto pojmu nemôžu byť stanovené ani žiadne nemenné kritériá. Vždy je potrebné   vychádzať   z   konkrétnej   veci,   osoby   obvineného   a   jeho   osobných   pomerov. V posudzovanej   veci   tieto   konkrétne   skutočnosti   vyplývajú   práve   z   povahy,   charakteru a závažnosti   trestnej   činnosti,   ktorá   mala   byť   páchaná   plánovite   a   organizovane takpovediac na remeselnom základe za finančnú odmenu, vzhľadom k čomu obvinenému v prípade uznania viny hrozí vysoký trest, pričom k tomuto všeobecnému dôvodu pristupujú potom ešte špecifické dôvody, ktoré sú dané len vo vzťahu k tomuto obvinenému a ktoré v napadnutom uznesení boli detailne rozvedené.

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   rovnako   stotožnil   s   názorom   sudcu pre prípravné   konanie,   pokiaľ   tento   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   u   obvineného   J.   H. do 21. novembra 2014, ktorú vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ktorú je potrebné objasniť   a   množstvo   procesných   úkonov   presne   špecifikovaných   v   návrhu   prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré je potrebné ešte vykonať, považoval za dostatočnú, a to aj z pohľadu lehôt, ktoré bude potrebné zachovať pri prípadnom podaní opätovného návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby.

Vzhľadom k tomu námietky obvineného J. H. týkajúce sa rozsahu dokazovania, ktoré bude potrebné vo veci ešte vykonať a dĺžky predĺženej väzby, považoval nadriadený súd za právne   irelevantné.   Rovnako   tak   výhradu,   že   od   svojho   zadržania   nebol   doposiaľ vypočutý,   keďže   otázka   vykonávania   jednotlivých   dôkazov   v   prípravnom   konaní   je vo výhradnej kompetencii vyšetrovateľa a prokurátora a v neposlednom rade aj otázkou taktiky vyšetrovania, zvlášť keď v posudzovanom prípade by malo ísť o dokumentovanie násilnej trestnej činnosti členov zločineckej skupiny.»

Uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-432/NKA-PZ-BA-2013 z 26. mája 2014 bola vylúčená   trestná   vec   sťažovateľa   zo   spoločného   konania   s   trestnou   vecou   ďalších obvinených, pričom z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že vyšetrovateľ mieni trestnú vec sťažovateľa   spojiť   s   trestnou   vecou   vedenou   pod   ČVS:   PPZ-873/NKA-PZ-BA-2013. Práve v označenej   trestnej   veci   bolo   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   vraždy   sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu M. K., pričom v zmysle uznesenia „práve obvinený M. K. mal   byť   osobou,   ktorá   sledovala   poškodeného   zavraždeného   a   ktoré   sledovanie   bolo prikladané v obvinení zo dňa 21. 10. 2013 v skutku 2. sťažovateľovi“.

Sťažovateľ zastáva názor, že postupom všeobecných súdov pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj pri ich rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv a slobôd.

Námietky sťažovateľa voči postupu a rozhodnutiam všeobecných súdov v konaniach o prepustenie z väzby na slobodu a o predĺžení lehoty trvania väzby sú v zásade identické („Pokiaľ obvinený – sťažovateľ napáda aj rozhodovanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   o   predĺžení   väzby   dňa   07.   05.   2014   a   následne rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   15.   05.   2014   dôvody   sťažnosti   sú   v   zásade totožné.“).

Sťažovateľ tvrdí, že namietané uznesenie o žiadosti o prepustenie z väzby bolo jeho obhajkyni   doručené   28.   apríla   2014,   ktorá   odôvodnila   sťažnosť   sťažovateľa   v podaní zo 7. mája   2014,   avšak   najvyšší   súd   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o žiadosti o prepustenie   z   väzby   rozhodol   už   28.   apríla   2014,   teda   v   deň,   kedy   bolo   obhajkyni sťažovateľa doručené uznesenie súdu prvého stupňa. Zároveň špeciálnej prokuratúre bolo podľa   jeho   tvrdenia   namietané   uznesenie   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   doručené 24. apríla   2014   a   rovnako   najvyššiemu   súdu   bolo   namietané   uznesenie   o   žiadosti o prepustenie z väzby predložené na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa 24. apríla 2014. Podľa názoru sťažovateľa došlo takýmto postupom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu k porušeniu princípu rovnosti strán trestného konania. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   v   prípade,   že   nebola   dodržaná   rovnaká   lehota na podanie písomného vyjadrenia k rozhodnutiu o prepustenie z väzby, kedy Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, doručoval svoje uznesenie o neprepustení z   väzby,   na   žiadosť   obvineného   iným   spôsobom   prokurátorovi   a   iným   spôsobom obvinenému a obhajoby, s časovým rozdielom štyroch dní v neprospech obvineného, kedy v deň   doručenia   uznesenia   o   neprepustení   z   väzby   sudcom   pre   prípravné   konanie,   t.   j. dňa 28. 04. 2014,   už   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   o   potvrdení   tohto uznesenia,   obhajoba   v   takomto   konaní   súdu   pre   prípravné   konanie   vidí   diskrimináciu a porušenie   práv   obvineného“ (táto   námietka   sa   netýka   postupu   všeobecných   súdov pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, pozn.).

Sťažovateľ ďalej namieta, že špecializovaný súd tak pri jeho výsluchu uskutočnenom v súvislosti   s   rozhodovaním   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ako   aj pri rozhodovaní   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   vykonal   jeho výsluch len formálne, bez toho, aby ho zameral na zisťovanie „materiálnych podmienok väzby,   teda   k   zisťovaniu   dôvodnosti   trestného   stíhania   obvineného   ako   takej...   aby   si vytvoril obraz o materiálnych podmienkach väzby...“.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   počas   celého   prípravného   konania   bol   v postavení obvineného vypočutý len jedenkrát, a preto nemožno podľa jeho názoru hovoriť o osobitnej starostlivosti vo veci konajúcich orgánov prípravného konania.

Sťažovateľ namieta tiež hodnotenie výpovede svedka (bez označenia mena, pozn.), „že obvineného sťažovateľa nepozná tak, že by mal mať obvinený výnimočné postavenie, je absolútne nelogickým, preto bolo úlohou súdu pre prípravné konanie oboznámiť sa aspoň s tou časťou vykonaných svedeckých výsluchov a so stanoviskom samotného obvineného – sťažovateľa, aby si súd pre prípravné konanie získal, keď nie pravdivý, aspoň reálny obraz o materiálnej podmienke trvania väzby.“.

Sťažovateľ zastáva   názor,   že jeho väzba trvá   neprimerane dlho,   a poukazuje aj na fakt,   že   skutky,   pre   ktoré   je   stíhaný,   sa   mali   stať   v   rokoch   1999   až   2003,   pričom obvinenie   mu   bolo   vznesené   až   v   roku   2013. „Z   tohto   pohľadu   je   potrebné   dôsledne zvažovať   dôvodnosť   väzby   aj   vzhľadom   na   predchádzajúci   život   obvineného,   kedy   súd pri hodnotení dôvodnosti väzby z materiálnej aj procesnej stránky, musí zobrať do úvahy nielen predchádzajúci život obvineného, ale aj následné naplnenie konkrétnych ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por., teda či konanie obvineného bolo spôsobilé vo všeobecnosti alebo v konkrétnych prípadoch naplniť kolúznu, resp. preventívnu väzbu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní pod spisovou značkou Tp/89/2013 zo dňa 10. 04. 2014 a Tp/89/2013 zo dňa 07. 05. 2014 ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 5 Tost 15/2014 zo dňa 28. 04. 2014 a v konaní 5 Tost/18/2014 zo dňa 15. 05. 2014 porušili základné práva J. H., zaručené v článku 17 ods. 2 a ods. 5 a článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenia Špecializovaného trestného súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica v konaní   pod   spisovou   značkou   Tp/89/2013   zo   dňa   10.   04.   2014   a   Tp/89/2013   zo   dňa 07. 05. 2014 ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 5 Tost 15/2014 zo dňa 28. 04. 2014 a v konaní 5 Tost/18/2014 zo dňa 15. 05. 2014 sa zrušujú a prikazuje sa prepustiť J. H. neodkladne z väzby na slobodu.

III. J. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €, ktoré je Špecializovaný   trestný   súd   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV.   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   je   povinný zaplatiť náhradu trov konania J. H. v sume 340,89 € (vyčíslené podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3,   § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) na účet právnej zástupkyne JUDr.   Ivy Pavlíkovej, do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru napadnutými uzneseniami špecializovaného trestného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Špecializovaný trestný súd namietanými uzneseniami rozhodoval jednak o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (uznesenie z 10. apríla 2014), ako aj o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby (uznesenie zo 7. mája 2014).

Proti   postupu   a   rozhodnutiam   špecializovaného   trestného   súdu   mohol   sťažovateľ podať sťažnosti (čo aj využil), o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc   ústavného   súdu. Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Namietanými uzneseniami najvyšší súd rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa proti rozhodnutiam   špecializovaného   trestného   súdu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o   prepustenie z väzby   na   slobodu   (uznesenie   z   28.   apríla   2014)   a   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby (uznesenie z 15. mája 2014).

V prvom rade sa ústavný súd zameral na posúdenie námietky sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu „rovnosti zbraní“, ktorá smeruje len proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 15/2014 z 28. apríla 2014, teda proti uzneseniu týkajúcemu sa rozhodovania o jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Sťažovateľ   namieta,   že   kým   jeho obhajkyni   bolo   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručené 28. apríla 2014 (keď najvyšší súd už o jeho sťažnosti aj rozhodol), špeciálnej prokuratúre bolo predmetné uznesenie špecializovaného trestného   súdu   doručené   24.   apríla   2014,   a   teda „nebola   dodržaná   rovnaká   lehota na podanie písomného vyjadrenia k rozhodnutiu o prepustenie z väzby“. Navyše najvyšší súd už v deň, keď mu bolo doručené sťažnosťou napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, rozhodoval o sťažovateľom „zahlásenej“ sťažnosti.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci argument sťažovateľa o tom, že nebola „dodržaná rovnaká lehota na podanie písomného vyjadrenia k rozhodnutiu o prepustenie z väzby“, nemá ústavnoprávnu relevanciu, keďže prokurátor   nemal   nijaký   dôvod   podávať   vyjadrenie   k   rozhodnutiu   špecializovaného trestného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (a ani ho nepodal), keďže táto bola zamietnutá, prokurátor proti tomuto uzneseniu sťažnosť nepodal. Sťažnosť proti   namietanému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   o žiadosti   o   prepustenie z väzby podal len sťažovateľ, a preto k porušeniu princípu „rovnosti zbraní“ podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť.

Ostatné námietky sťažovateľa sa   týkajú oboch   namietaných uznesení najvyššieho súdu.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   neboli   dostatočne   zistené (preukázané) materiálne podmienky väzby, ústavný súd (poukazujúc aj na v časti I tohto uznesenia citované časti namietaných uznesení najvyššieho súdu v spojení s namietanými uzneseniami špecializovaného trestného súdu) zastáva názor, že tak špecializovaný trestný súd,   ako   aj   najvyšší   súd   sa   podrobne   zaoberali   otázkou   naplnenia   materiálnych predpokladov väzobného stíhania sťažovateľa, keď podrobne rozviedli, z akých dôkazov vychádzali   pri   akceptovaní   záveru   o   dôvodnosti   trestného   stíhania   sťažovateľa   (najmä výpovede svedkov, poškodených, obvinených). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (v spojení s argumentáciou špecializovaného trestného súdu) jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo   je   trestné   stíhanie   sťažovateľa   dôvodné,   a   taktiež   v rámci   svojej   argumentácie presvedčivo zdôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom existenciu väzobných dôvodov, pričom   zároveň   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   príslušné   ustanovenia Trestného poriadku, ktoré upravujú rozhodovanie o väzbe.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej, vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia, opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V súlade   s citovanou   judikatúrou   dôsledne   rešpektujúcou   ústavné   postavenie ústavného súdu by ústavný súd teda mohol opodstatnene ingerovať do výkonu právomoci najvyššieho   súdu   len   v prípade,   ak by bol   nezlučiteľný   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v posudzovanej trestnej veci sťažovateľa uplatnil ústavne konformný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Trestného poriadku.

K   námietke   sťažovateľa,   že   počas   celého   prípravného   konania   bol   v   postavení obvineného   vypočutý   len   jedenkrát   a že   aj   preto   príslušné   orgány   prípravného   konania nekonali v jeho trestnej veci s osobitnou starostlivosťou, ústavný súd zdôrazňuje, že výsluch obvineného nie je zďaleka jediným dôkazom, ktoré orgány činné v trestnom konaní musia v predmetnej   trestnej   veci   vykonať.   Z   namietaných   uznesení   je   zrejmé,   že   v   rámci prípravného konanie bolo vykonaných množstvo dôkazov (výsluchy svedkov, obvinených, znalecké dokazovanie atď.), čo napokon nespochybňuje ani samotný sťažovateľ. Pokiaľ ide o výpovede svedkov a obvinených, tak špecializovaný trestný súd a tiež najvyšší súd jasne a zrozumiteľne uviedli, ktoré z nich považujú za podstatné z pohľadu dôvodnosti väzby (B., F.).   Ústavný   súd   preto   predmetnú   argumentáciu   všeobecných   súdov   nepovažuje za arbitrárnu   a hodnotí   ju   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   trestnej   veci za primeranú a z ústavného hľadiska za akceptovateľnú.

Sťažovateľ   sa   v navrhovanom   petite   domáha   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, teda práva na rešpektovanie prezumpcie neviny. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie uplatnenej v namietaných   uzneseniach   najvyššieho   súdu   zastáva   názor,   že   neprekračuje   rámec dôvodného podozrenia a je z pohľadu zachovania princípu prezumpcie neviny z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014