SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 64/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky pod sp. zn. 2 Cdo 459/2014 z 29. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)„postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“bez uvedenia jeho konkrétnej spisovej značky v petite sťažnosti.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli navrhovateľmiv súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 10 C 285/2004 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 192/2000), v ktoromsa„domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu ponúknuť...[im]na predaj, resp. uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 30/64 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛..., a to za kúpnu cenu 27 094,53 EUR“.
Okresný súd v označenej veci poslednýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn.10 C 285/2004 z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrhsťažovateľov na začatie konania zamietol. Sťažovatelia proti uvedenému rozsudkuokresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 235/2013 zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Protirozsudkukrajskéhosúdupodalisťažovateliadovolanie,ktorépodaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)13. apríla 2015 vzali v celom rozsahu späť. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn.2 Cdo 459/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnutérozhodnutie“) dovolacie konanie zastavil, pričom súvisiacim výrokom rozhodolo povinnosti sťažovateľov spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy dovolaciehokonania v sume 1 066,99 €.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavysťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňujú okreminého takto:
«Najvyšší súd žiadnym spôsobom neodôvodnil otázku základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá sa „nečakane“ v dovolacom konaní na rozdiel od predchádzajúceho priebehu konania zmenila, pričom v predchádzajúcich rozhodnutiach nebola otázka základne sadzby tarifnej odmeny sporná... Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku základnej sadzby tarifnej odmeny neodôvodnil ani len s poukazom na konkrétne ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z.»
Sťažovateliarozhodnutienajvyššiehosúduv namietanejčastipovažujúaj za nepredvídateľné, pretože„v uvedenej právnej veci otázka základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby nebola spornou, a bola vyčíslovaná v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ako jedna trinástina výpočtového základu vo veci, kedy nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch.“.
V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej uviedli, že„Charakter uvedeného konania (o nahradenie prejavu vôle) je typickým príkladom konania, v ktorom nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Táto otázka v priebehu konania nebola sporná... Najvyšší súd v napadnutom uznesení však vychádzal však z vyčíslenia trov konania so základnou sadzbou tarifnej odmeny v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.“.
Vzhľadom na už uvedené považujú sťažovatelia napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu za„nezákonné, neočakávané, prekvapivé, a excesívne v spojitosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami vo veci...“.
Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľov: ⬛⬛⬛⬛...,
..., ⬛⬛⬛⬛..., na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 459/2014 zo dňa 29.04.2015 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom: ⬛⬛⬛⬛..., ⬛⬛⬛⬛...,
... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur (slovom: tritisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... sťažovateľom v sume 355,73 Eur na účet advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛.. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti (napriek tomu, že v bode 1 navrhovaného petitu sťažovatelianamietajú porušenie svojich práv postupom najvyššieho súdu) vyplýva, že sťažovatelianajvyššiemu súdu vytýkajú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorejrozhodoval o ich povinnosti nahradiť odporcovi trovy dovolacieho konania, a preto ústavnýsúd posudzoval sťažnosť sťažovateľov v takto vymedzenom rozsahu. Z argumentáciesťažovateľov ďalej vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mali byť ukrátenío finančnú čiastku v sume 899,28 €, čo predstavuje rozdiel medzi ich povinnosťou nahradiťodporcovi trovy právneho zastúpenia podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdua povinnosťou na ich náhradu určenú podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania predvšeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ichnezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšiepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trovkonania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takejinterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle.
V danom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby bolo napadnuté rozhodnutienajvyššieho súdu sporné v otázke nastolenej sťažovateľmi, je v okolnostiach daného prípadunevyhnutné zohľadniť nielen to, že ide o rozhodovanie o náhrade trov konania, aleaj samotnú intenzitu namietaných porušení a ich ústavnoprávny rozmer, ktoré byodôvodňovali vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Uvedená výška finančného plnenia, ktorú sú sťažovatelia spoločne a nerozdielnepovinní odporcovi nahradiť z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré mu v priebehudovolacieho konania vznikli, a ústavnosť uloženia ktorej je súčasťou ich argumentáciev konaní pred ústavným súdom, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, tedasumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy akopodmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súduvo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), kde uplatnenie mimoriadneho opravnéhoprostriedku nie je považované za efektívne.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hodnota, ktorá je pre sťažovateľov v tomtoprípade „v hre“, je v skutočnosti nižšia než najvyšším súdom uložená povinnosť nahradiťodporcovi trovy jeho právneho zastúpenia v dovolacom konaní a predstavuje iba sumu899,28 € ako rozdiel medzi najvyšším súdom im uloženou povinnosťou a čiastkou, ktorú byboli inak povinní odporcovi uhradiť, ak by najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách právnehozastúpenia v dovolacom konaní postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Z uvedenéhoje potom zrejmé, že táto čiastka nedosahuje v okolnostiach danej veci intenzitupredstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľmi označených práv.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach zanedbateľného významu prichádzado úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základnýchpráv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec vzhľadom na už uvedené nedosahujev danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušeniasťažovateľmi označených práv.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádzado úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupyzisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že vo veci sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienkyna poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016