znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 64/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 9 a čl. 14 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   verejného   ochrancu   práv   a   jeho   vyrozumeniami   o   vybavení   podnetov č. 3381/2010/VOP a č. 3876/2010/VOP z 11. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 9 a čl. 14 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom verejného ochrancu práv   a   jeho   vyrozumeniami   o   vybavení   podnetov   sťažovateľa   č.   3381/2010/VOP a č. 3876/2010/VOP z 11. februára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol (zvýraznenie v origináli):

1.   A   preto   žiadam   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv a slobôd podľa časti II. tejto ústavnej sťažnosti.

2.   Podľa   článku   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam Ústavný   súd Slovenskej   republiky,   aby   vyslovil,   ktoré   práva   a   slobody   boli   vyrozumeniami 3381/2010/VOP   a   3876/2010/VOP   zo   dňa   11.   02.   2011   porušené,   a   zároveň   žiadam zrušenie týchto rozhodnutí.

3.   Podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

4. Človek s mojim vzdelaním mohol tri roky namiesto intenzívneho štúdia, namiesto vedeckej práce v rámci tohto časovo a finančne náročného štúdia, namiesto aktívnej účasti na   vedeckých   konferenciách   v   rámci   tohto   náročného   štúdia,   a   namiesto   vedeckého publikovania   tiež   v   rámci   tohto   štúdia   odboru   3.1.14   Sociálna   práca   popri   prípadnom podnikaní venovať čas aktívnemu pracovnému procesu, v ktorom sa bežne po odpočítaní všetkých daní a zrážok zarobí aspoň 3 500,- EUR mesačne (slovom: tritisícpäťsto EUR). Keďže však žiadny zamestnávateľ nebol ochotný zamestnať ma riadne pre moje externé štúdium 3.1.14 Sociálna práca na KU, bol som popri nevyhnutnej pomoci rodiny odkázaný len   na   poberanie   dávky   v   hmotnej   núdzi,   čo   činilo   a   doposiaľ   činí   polovicu   životného minima.   Prvú   časť   ekonomickej   straty,   keďže   VOP (verejný   ochrana   práv,   pozn.) mi nesprávnym   úradným   postupom   a   nezákonnými   vyrozumeniami   3381/2010/VOP a 3876/2010/VOP   zmaril   reparáciu   mojich   porušených   práv   spôsobom   ustanoveným v Ústave SR, teda vyčíslujem na 126 000,- EUR (slovom: stodvadsaťšesťtisíc EUR).

5. Doplatok Sociálnej poisťovni za sociálne poistenie, ktorú štát za mňa po dobu štúdia pre dôvod poberania dávky v hmotnej núdzi neodvádzal, a na ktoré si už nemôžem zarobiť s uplatnením vysokoškolského vzdelania tretieho stupňa, lebo aj samotný VOP mi jeho riadne dosiahnutie nezákonnými vyrozumeniami zmaril, činí 36x300,- EUR=10 800,- EUR (slovom: desaťtisícosemsto EUR).

6. Celkovú   ekonomickú   stratu   teda   vyčísľujem   na   136 800,-   EUR   (slovom: stotridsaťšesťtisícosemsto EUR).

7. Náhrada nemajetkovej ujmy Vzhľadom na mnou označené porušenie mojich práv a slobôd garantovaných platnou legislatívou, Ústavou SR a Dohovorom, žiadam úhradu psychickej, morálnej a spoločenskej nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom   a   nezákonnými   vyrozumeniami   VOP   3381/2010/VOP   a   3876/2010/VOP z 11. 02. 2011.   Keďže   môj   spoločenský   status   je   poškodený   aj   dlhodobou nezamestnanosťou, ktorá sa teraz po nesprávnom úradnom postupe zo strany VOP a po jeho   nezákonných rozhodnutiach   ohľadom môjho   doktorandského   štúdia   bude javiť   pre potenciálneho zamestnávateľa ako dôsledok mojej slabej aktivity zamestnať sa a prehĺbiť si kvalifikáciu, čo na trhu práce vedie zákonite k neúspechu, moje duševné a morálne utrpenie a   celkové   spoločenské   dôsledky   môjho   zničeného   spoločenského   statusu   si   cením   na 200 000,- EUR (slovom: dvestotisíc EUR).

8. Rekapitulácia náhrady škody 1 ekonomická strata..................................136 800,- EUR 2 náhrada nemajetkovej ujmy..................200 000,- EUR Spolu......................................................336 800,- EUR

(slovom: tristotridsaťšesťtisícosemsto EUR).“

2.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   vykazovala   nedostatok   náležitostí   predpísaných ustanovením § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   výzvou zo 17. januára 2013 vyzval sťažovateľa, aby

a) označil, porušenie akého základného práva alebo slobody má ústavný súd vysloviť v náleze (teda, čoho sa sťažovateľ domáha), pretože návrh, aby ústavný súd „vyslovil, ktoré práva a slobody boli vyrozumeniami 3381/2010/VOP a 3876/2010/VOP“ porušené, nie je v konaní pred ústavným súdom spôsobilým návrhom,

b) pripojil splnomocnenie pre advokáta.

V   závere   výzvy   bol   sťažovateľ   ústavným   súdom   poučený,   že   neodstránenie vytknutých   nedostatkov   bude   mať   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ spresnil svoj petit tak, že žiada vysloviť, že „práva a slobody – základné práva a slobody garantované článkami 19 ods. 1, 19 ods. 2, 24 ods. 1, 24 ods. 2, 35 ods. 1, 42 ods. 1, 42 ods. 2 v spojení s porušením článkov 2 ods. 3, 13 ods. 1 a 13 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody garantované článkami 9, 14 v spojení s porušením článku 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   porušené   boli“. Splnomocnenie   pre   advokáta   sťažovateľ nepredložil a vo svojej odpovedi k tomu uviedol: «Zákon č. 38/1993 Z. z. v § 20 ods. 2 hovorí,   že   splnomocnenie   na   zastupovanie   pred   Ústavným   súdom   advokátom   sa   musí pripojiť, ak tento zákon (č. 38/1993 Z. z.) neustanovuje inak. § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. pritom hovorí: „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.“ Obidve právne normy pritom pripúšťajú v prípadoch povinného zastupovania advokátom samotným účastníkom, pokiaľ má účastník konania vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, čo je aj môj prípad.»

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde uvedenú   sťažnosť predbežne   prerokoval,   pričom   ju   skúmal   z   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde výslovne ustanovuje, že k návrhu na   začatie   konania   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa advokátom (alebo komerčným právnikom), ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Návrhom v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie každé podanie, ktorým sa začína niektorý typ konania pred ústavným súdom, teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Spojenie „ak tento zákon neustanovuje inak“ v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde treba podľa názoru ústavného súdu vykladať tak, že pripojiť splnomocnenie nie je potrebné vtedy,   keď   iné   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   výslovne   oslobodzuje   určitý   typ účastníkov   spod   povinnosti   povinného   zastúpenia   advokátom   (napríklad   §   21   ods.   3). Použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), na ktoré sa odvoláva sťažovateľ s odkazom na § 31a zákona o ústavnom súde, na účely posúdenia, či je, alebo nie je potrebné pripojiť splnomocnenie pre advokáta, neprichádza v tomto prípade do úvahy.

Toto   ustanovenie   totiž   samo   predpokladá   len   subsidiárne   použitie   Občianskeho súdneho   poriadku   (porov.   slová   „ak   tento   zákon   neustanovuje   inak“),   ktoré   je   navyše obmedzené tým, že takéto použitie nevylučuje povaha veci. Použitie Občianskeho súdneho poriadku je tak vylúčené v prípadoch, v ktorých zákon o ústavnom súde určitú otázku upravuje priamo. Takouto priamo upravenou otázkou je jednoznačne otázka požiadavky právneho (advokátskeho) zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, o čom svedčí práve citované   ustanovenie   §   20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (porov.   v   tomto   zmysle   aj I. ÚS 339/2012). Samotný Občiansky súdny poriadok pritom v žiadnom svojom ustanovení neustanovuje,   že   by   osoby,   ktoré   majú   vysokoškolské   právnické   vzdelanie,   boli   bez ďalšieho   postavené   na   roveň   advokátom.   Občiansky   súdny   poriadok   iba   v   niektorých konkrétnych   ustanoveniach   oslobodzuje   osoby   majúce   takéto   vzdelanie   od   požiadavky povinného zastúpenia advokátom (napríklad § 27 ods. 3, § 241 ods. 1 prvá veta, resp. § 250a OSP). Potom zo subsidiárnej použiteľnosti Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred   ústavným   súdom   vyplýva,   že   tieto   výnimky   nemožno   prostredníctvom   analógie rozširovať aj na konanie pred ústavným súdom tak, aby sa tým obchádzalo ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Je totiž zrejmé, že tam, kde zákonodarca chcel na účely konania   pred   ústavným   súdom   takúto   výnimku   pripustiť,   výslovne   tak   urobil   (porov. napríklad už citovaný § 21 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

V prerokúvanej veci k sťažnosti sťažovateľa žiadne splnomocnenie pripojené nebolo, čo sťažovateľ sám nijako nespochybnil, a vysokoškolské právnické vzdelanie (ktoré navyše sťažovateľ   nijakým   spôsobom   nepreukázal)   nemôže   v   zmysle   už   uvedeného   pripojenie takého splnomocnenia nahradiť.

5.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   odmietne   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   nemá   náležitosti predpísané zákonom. Z odseku 4 tohto uznesenia je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa nemá náležitosť predpísanú § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto bolo na neverejnom zasadnutí senátu rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku.

Ďalšie odôvodnenie tohto uznesenia nie je potrebné, keďže ústavný súd sťažovateľa na uvedené nedostatky upozornil a odôvodnenie by tak nebolo potrebné vôbec (§ 25 ods. 2 tretia veta zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013