znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 64/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   K.,   zastúpenej   A.,   spol.,   s.   r.  .o.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 12 Co 41/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 41/2011   p o r u š i l základné   právo   Ing.   J.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 41/2011-175 zo 6. decembra 2011   z r u š u j e   vo výrokoch o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania a v rozsahu zrušenia vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Ing. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,40 € (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   štyridsať   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v   Prešove p o v i n n ý   vyplatiť na účet A., spol., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 64/2012-15 z 22. marca 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 12 Co 41/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 18. mája 2012, krajský súd vo vyjadrení zo 14. mája 2012 a žalobca vo vyjadrení z 8. júna 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 68/2010 z 1. apríla 2011 bolo vyhovené žalobe Ing. J. M. (ďalej len „žalobca“)   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   na   nahradenie   chýbajúceho   prejavu   vôle sťažovateľky.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 12 Co 41/2011-175 zo 6. decembra 2011 bol rozsudok okresného súdu zmenený a žaloba žalobcu zamietnutá s tým, že sťažovateľke sa náhrada trov konania nepriznáva, a to vrátane náhrady   trov   odvolacieho   konania.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručený 26. januára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky výrokmi rozsudku krajského súdu, ktorými sťažovateľke ako   úspešnej   účastníčke   konania   nebola priznaná náhrada   trov   prvostupňového,   ale ani odvolacieho   konania,   došlo   k   porušeniu   označených   článkov   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu.

Podľa   názoru   krajského   súdu   neúspešný   žalobca   nemal   právo   na   náhradu   trov konania   a   sťažovateľka   náhradu   trov   konania   (prvostupňového,   ale   ani   odvolacieho) nežiadala, hoci ide o návrhové konanie podľa § 151 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru sťažovateľky je potrebné rozlišovať medzi návrhom na náhradu trov konania a vyčíslením trov konania. Sťažovateľka si uplatnila tak nárok na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Čo sa týka vyčíslenia   trov,   ešte   pred   vyhlásením   rozsudku   okresného   súdu   trovy   prvostupňového konania aj vyčíslila. Trovy odvolacieho konania nevyčíslila preto, lebo krajský súd vyhlásil odvolací   rozsudok   v   znení,   podľa   ktorého   sa   sťažovateľke   náhrada   trov   odvolacieho konania nepriznáva.

Nárok na náhradu trov konania sťažovateľka uplatnila v priebehu konania minimálne päťkrát. Prvýkrát sa tak stalo vo vyjadrení k žalobe zo 6. júla 2010, a to v závere podania, keď uviedla, že žiada, aby bola žaloba zamietnutá a žalobca zaviazaný zaplatiť jej náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhýkrát k tomu došlo na pojednávaní okresného súdu konanom 11. marca 2011. Tretíkrát si nárok uplatnila písomným podaním zo 16. marca 2011 (pred vyhlásením rozsudku okresného súdu), pričom týmto podaním trovy aj vyčíslila. Štvrtýkrát to urobila v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu z 13. apríla 2011, keďže žiadala vydať odvolací rozsudok, ktorým by sa zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žaloba bude zamietnutá a žalobca bude zaviazaný na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania na účet právneho zástupcu sťažovateľky do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon piatykrát na odvolacom pojednávaní krajského súdu 6. decembra 2011 jej právny zástupca navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobu zamietnuť s tým, že sťažovateľka si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti treba napadnuté výroky rozsudku krajského súdu považovať za zjavne arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné. Z rozsudku totiž nevyplýva, ako   sa   krajský   súd   vysporiadal   s   prejavmi   sťažovateľky,   ktorými   si   uplatnila   nárok na náhradu trov konania, resp. prečo tieto prejavy vôle nepovažoval za návrh na náhradu trov konania.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 41/2011 s tým, aby bol rozsudok zo 6. decembra 2011 vo výrokoch o nepriznaní náhrady trov konania zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania.

Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu sp. zn. Spr 10069/2012 zo 4. mája 2012 doručeného ústavnému súdu 14. mája 2012 vyplýva, že vec napadla krajskému súdu na odvolacie konanie 10. júna 2011. Rozhodnuté bolo 6. decembra 2011 a spis bol vrátený okresnému súdu 5. januára 2012. V ďalšom uvádza argumenty, na základe ktorých krajský súd rozhodol vo veci samej tak, že žalobu zamietol. Okolnosti uvádzané sťažovateľkou treba považovať za nedôvodné s tým, že žiada sťažnosť zamietnuť.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie a vyjadrenie krajského súdu aj žalobcovi s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť aj on dotknutý vo svojich právach.

Z vyjadrenia žalobcu z 8. júna 2012 doručeného ústavnému súdu   12. júna 2012 vyplýva, že sa pripája k písomnému vyjadreniu predsedu kolégia krajského súdu sp. zn. Spr 10069/2012 zo 4. mája 2012. Otázka trov konania je otázkou uplatnenia si   nároku na náhradu   trov   konania   vo   vzťahu   k   súdu,   pričom   do   tejto   otázky   žalobca   nemôže zasahovať.  

II.

Z vyjadrenia sťažovateľky zo 6. júla 2010 adresovaného okresnému súdu vo veci sp. zn.   10   C   68/2010   vyplýva   inter   alia,   že   žiada   žalobu   zamietnuť   v   plnom   rozsahu a rozhodnúť   o   náhrade   trov   konania   tak,   že   žalobca   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z   podania   zo   16.   marca   2011   adresovaného   okresnému   súdu   vo   veci   sp.   zn. 10 C 68/2010   označeného   ako „Vyúčtovanie   trov   súdneho   konania“ vyplýva, že sťažovateľka podrobne vyčísľuje trovy jej právneho zastúpenia advokátom vrátane dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 767,83 € s tým, že si uplatňuje náhradu trov konania v tejto   výške   a   žiada   trovy   uhradiť   na   účet   advokátskej   kancelárie   právneho   zástupcu sťažovateľky na označené číslo bankového účtu.

Z odvolania sťažovateľky z 13. apríla 2011 podaného proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 68/2010-119 z 1. apríla 2011 inter alia vyplýva, že sťažovateľka žiada vydať rozsudok, ktorým bude napadnutý rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba bude zamietnutá s tým, aby bol žalobca zaviazaný na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania na účet právneho zástupcu sťažovateľky do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Zo   zápisnice   o   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   č.   k.   12   Co   41/2011-168 zo 6. decembra   2011   inter   alia   vyplýva,   že „Zástupkyňa   žalovanej   navrhuje   zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh zamietnuť s tým, že uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania.“.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 41/2011-175 zo 6. decembra 2011 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 68/2010-119 z 1. apríla 2011 tak, že žaloba bola zamietnutá a sťažovateľke sa náhrada trov konania nepriznala. Nepriznala sa jej ani náhrada trov odvolacieho konania. Podľa   názoru krajského súdu neúspešný žalobca nemá   právo   na   náhradu   trov   prvostupňového   konania.   Sťažovateľka   náhradu   trov prvostupňového konania nežiadala. Ide o návrhové konanie podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Úspešnej sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov   odvolacieho   konania.   Sťažovateľka   náhradu   trov   konania   nežiadala   (neuplatnila   si náhradu   trov   odvolacieho   konania).   Ide   o   návrhové   konanie   podľa   §   151   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, preto ani úspešnej sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde…

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo… prejednaná… súdom…, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch…

Podľa   §   151   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   povinnosti   nahradiť   trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Sťažovateľka namieta, že i keď bola v konaní vo veci samej úspešná, krajský súd jej nepriznal náhradu trov konania, a to tak trov prvostupňových, ako aj trov odvolacích, a to s poukazom na to, že náhradu trov konania nežiadala (neuplatnila si), hoci opak je pravdou.

Krajský súd síce z formálneho pohľadu vzaté podal vyjadrenie na sťažnosť, avšak zaoberal sa v ňom iba argumentáciou týkajúcou sa veci samej, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka bola vo veci samej úspešná, a preto samozrejme výrok o zamietnutí žaloby žalobcu proti nej nemala dôvod napadnúť a ani ho nenapadla. K napadnutým výrokom o trovách   prvostupňového   a   odvolacieho   konania   krajský   súd   vo   vyjadrení   vôbec   nič neuviedol. Preto z materiálneho hľadiska vzaté, treba vychádzať z toho, že krajský súd nevyužil možnosť vyjadriť sa ako účastník konania vedeného ústavným súdom.

Podľa žalobcu otázka náhrady trov konania je vecou uplatnenia nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k súdu, pričom do tejto otázky žalobca nemôže zasahovať.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v   dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09, II. ÚS 181/2011).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   predovšetkým   zo   skutkového   hľadiska konštatovať,   že   sťažovateľka   v   písomnom   vyjadrení   zo   6.   júla   2010   adresovanom okresnému súdu požadovala zaviazať žalobcu na zaplatenie náhrady trov konania do 3 dní od právoplatnosti   rozsudku.   V   neskoršom   podaní   zo   16.   marca   2011   trovy   právneho zastúpenia advokátom podrobne vyčíslila v celkovej výške 767,83 €. V podanom odvolaní z 13.   apríla   2011   požadovala   zaviazať   žalobcu   na   náhradu   trov   prvostupňového a odvolacieho   konania   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Napokon   na   odvolacom pojednávaní   konanom   6.   decembra   2011   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   uviedla,   že uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností,   o   pravdivosti   ktorých   nemá   ústavný   súd dôvod pochybovať (vyplývajú z predložených listinných dôkazov, pričom ani krajský súd, ale   ani   žalobca   ich   nenamietajú),   možno   konštatovať,   že   záver   krajského   súdu,   podľa ktorého sťažovateľka náhradu trov prvostupňového konania nežiadala a rovnako nežiadala (neuplatnila si) ani náhradu trov odvolacieho konania, nezodpovedá skutočnosti.

Taký   postup   všeobecného   súdu,   ktorým   tento   vyvodí   určité,   pre   rozhodnutie o spornej   otázke   podstatné   skutkové   závery,   ktoré   sú   v   priamom   rozpore   s   dôkazmi nachádzajúcimi sa v jeho spise, treba považovať za svojvoľný, a preto porušujúci základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania, tieto sťažovateľka uplatnila v písomnom vyjadrení zo 6. júla 2010 a vyčíslila ich v ďalšom podaní zo 16. marca 2011. Nič preto nebránilo o náhrade prvostupňových trov rozhodnúť.

Čo   sa   týka   trov   odvolacieho   konania,   tieto   si   sťažovateľka   uplatnila   jednak v podanom   odvolaní   z   13.   apríla   2011,   a   potom   aj   ústne   na   odvolacom   pojednávaní krajského   súdu   konanom   6.   decembra   2011.   Keďže   krajský   súd   náhradu   trov   konania nepriznal, nebol ani dôvod, aby sťažovateľka trovy odvolacieho konania vyčíslila najneskôr do 3 pracovných dní počítaných od vyhlásenia rozsudku krajského súdu (§ 151 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   krajský   súd   výrokmi   o   náhrade   trov prvostupňového   a   odvolacieho   konania   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 41/2011-175 zo 6. decembra 2011 vo výrokoch o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €. Ústavný súd priznal sumu 323,40 €, a to za dva úkony právnych služieb po 127,16 € (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť), ako aj za dva režijné paušály po 7,63 €, a tiež aj za daň z pridanej hodnoty zo sumy 269,58 € vo výške 53,91 € (bod 3 výroku nálezu).

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nebolo   už   potrebné   osobitne   sa   zaoberať   namietaným   porušením   čl.   20   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012