znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 64/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   K.   M.,   S.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   H., Advokátska kancelária, B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/53/10-K zo 7. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. januára 2011 faxom a 17. januára 2011 poštou doručený návrh Ing. K. M., S. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/53/10-K zo 7. decembra 2010.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím č. VP/53/10-K zo 7. decembra 2010 uložil výbor navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“) pokutu v sume 744,50 € za porušenie povinnosti, ktorá mu vyplýva z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodnutie výboru zrušil s odôvodnením, že povinnosť, ktorá mu ako verejnému funkcionárovi vyplývala z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, neporušil, pretože verejné funkcie vykonáva od roku 2001, počas celého obdobia notifikoval svoje majetkové pomery v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi riadne a včas, vo vzťahu k povinnosti podať predmetné oznámenie toto podal podľa čl. 7 ods. 1 a 5 písm. b) ústavného zákona z titulu funkcie poslanca Mestského zastupiteľstva v S. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) riadne a včas komisii mestského zastupiteľstva.   V priebehu   tohto   roka   svoje   majetkové   pomery   poskytol   aj   Národnému bezpečnostnému úradu (ďalej len „NBS“), ako aj S. (ďalej len „SIS“) na účely výkonu bezpečnostných   previerok   a   po   vymenovaní   do funkcie   riaditeľa   SIS   tiež   vypracoval majetkové priznanie.

Podľa   výboru   navrhovateľ   nepodal   oznámenie   v   súvislosti   s   ujatím   sa   funkcie verejného   funkcionára   v   lehote   uvedenej   v   ústavnom   zákone   (verejnej   funkcie   sa   ujal 26. augusta   2010),   oznámenie   mal   podať   do   26.   septembra   2010,   podal   ho   však   až 21. októbra 2010.

V tejto súvislosti vyjadril poľutovanie, že písomné oznámenie nepodal výboru, ale komisii mestského zastupiteľstva.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie a aby po jeho prerokovaní nálezom takto rozhodol:

„1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/53/10-K zo dňa 7. decembra 2010 zrušuje.

2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť navrhovateľovi trovy   konania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanie   rozhodnutia výboru má odkladný účinok.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu sa na konanie vo veciach ústavného zákona vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom   posudzovaného   návrhu,   ktorým   navrhovateľ   žiada   zrušiť   rozhodnutie výboru,   je   žiadosť   o   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru   v   konaní   podľa jedenásteho   oddielu   druhej   hlavy   zákona   o   ústavnom   súde   označenom   ako   „Konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov“ (§ 73a a § 73b zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru ústavného súdu   návrh, ktorým   navrhovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil   rozhodnutia   výboru   sp.   zn.   VP/53/10-K   zo   7.   decembra   2010,   ktorým   rozhodol o porušení jeho povinnosti ustanovenej čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a uložil mu pokutu v sume 744,50 €, je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   týmito   ustanoveniami   ústavného   zákona,   teda   že   povinnosti   verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil, a teda nebol dôvod, aby mu bola uložená pokuta.

Z návrhu   vyplýva,   že   podľa   označeného   článku   ústavného   zákona   sú   verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinní do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 ústavného zákona.

Navrhovateľ oznámenie ujatia sa funkcie podal 21. októbra 2010 (verejnej funkcie sa ujal 26. augusta 2010, oznámenie mal teda podať do 26. septembra 2010).

Navrhovateľ   v súlade   so   zákonom   síce   včas   podal   písomné   oznámenie   komisii mestského   zastupiteľstva   v súvislosti   s vykonávaním   funkcie   poslanca   mestského zastupiteľstva, nepodal ho však výboru v súvislosti s ujatím sa funkcie riaditeľa SIS.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu návrhu považuje za podstatné, že navrhovateľ nenamieta, že ako verejný funkcionár bol v zmysle citovaných ustanovení ústavného zákona povinný predložiť výboru oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, a nenamieta, resp.   nepopiera   ani   to,   že   porušil   povinnosť,   ktorú   mu   ako   verejnému   funkcionárovi ukladalo ustanovenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, práve naopak „... vyjadril poľutovanie že písomné oznámenie nepodal výboru“.

Argumenty navrhovateľa vo svojej podstate smerujú k ospravedlneniu jeho konania tvrdením,   že   písomné   oznámenie   nepodal   výboru,   ale komisii   miestneho   zastupiteľstva z titulu funkcie poslanca miestneho zastupiteľstva.

Navrhovateľ   sa   domnieva,   že   výklad   čl.   7   ústavného   zákona   zvolený   výborom neobstojí v konfrontácii s doslovným gramatickým výkladom čl. 7 ods. 3 ústavného zákona, logickým výkladom čl. 7 ods. 1 a ods. 3 ústavného zákona, systematickým výkladom čl. 7 ústavného zákona a ani teleologickým výkladom citovaného článku. Podľa neho výklad a aplikácia ústavného zákona, ktorú vykonal výbor v danom prípade, odporuje princípu právnej istoty zakotvenému v čl. 1 ods. 1 ústavy, keďže interpretácia a aplikácia ústavného zákona, tak ako ju vykonal výbor v predmetnom konaní a v rozhodnutí, je nepredvídateľná a ústavne nekomformná.

Vychádzajúc z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   výboru   verejný   funkcionár podáva   oznámenie   určenému   výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   a   funkcia riaditeľa   SIS   patrí   do   pôsobnosti   napadnutého   výboru   v   zmysle   čl.   2   ods.   2   písm.   m) ústavného   zákona.   Oznámenie   za   funkciu   poslanca   mestského   zastupiteľstva   sa   podáva príslušnej   komisii   podľa   čl.   7   ods.   5   písm.   b)   ústavného   zákona.   Komisia   mestského zastupiteľstva   a výbor   sú   dva   odlišné   orgány,   ktorých   činnosť   na   seba   nenaväzuje   ani nesúvisí   a   výbor   má špecifické   postavenie,   keďže   spravuje agendu   všetkých   ústavných činiteľov.

Výbor   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, bez toho, aby výbor mohol na tieto prihliadnuť, pričom v predmetnom konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie ústavného zákona.

Z tohoto dôvodu bolo prijaté uznesenie, ktorým výbor uložil navrhovateľovi pokutu za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 744,50 € (v súlade   s   listom   ministerky   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky č. 7154/10-II/I z 19. marca 2010).

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného   zákona   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v   hospodárstve Slovenskej   republiky   za   rok   2009,   keďže   verejný   funkcionár   v   tomto   období   ešte nevykonával uvedenú funkciu a nepoberal za ňu ani mzdu.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde predmet tohto konania, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   na   posúdenie   konania   navrhovateľa   ako   verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že jeho návrh je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva z toho, že jeho odôvodneniu chýba   akákoľvek   argumentácia   týkajúca   sa   toho,   že   by   konanie   navrhovateľa   nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom, a teda neuvádza žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   kvalifikovať   ako   relevantné   v   rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu ústavný súd návrh už po jeho predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011