znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 64/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/172/2008 zo 17. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2009 doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/172/2008 zo 17. júna 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. 16C 78/05 rozsudkom zo dňa 16.   januára   2008   zamietol   môj   návrh   o   určenie   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy z dôvodu, že na strane navrhovateľa nevystupujú všetci právny nástupcovia (dedičia) po nebohom predávajúcom.   V rozsudku súd uvádza,   že vecou samou sa preto nezaoberal. Zároveň odporcom nepriznal náhradu trov konania s poukazom na § 150 OSP, čo náležite odôvodnil mojou zlou sociálnou situáciou, ktorá bola v konaní preukázaná. Voči časti rozsudku o náhrade trov konania podali odporcovia prostredníctvom ich právnej zástupkyne odvolanie a žiadali náhradu trov konania priznať.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ich návrhu vyhovel a priznal plnú náhradu trov konania ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

Trovy   právneho   zastúpenia   si   vyúčtovala   právna   zástupkyňa   odporcov   písomne, avšak jej pochybením uviedla nesprávnu spisovú značku konania. Do spisu som nahliadla osobne, avšak v tom čase sa predmetné písomné vyúčtovanie trov v spise nenachádzalo. Do spisu   bolo   písomné   vyúčtovanie   trov   zapracované   až   po   mojom   nahliadnutí,   čoho dôkazom je aj číslovanie listov spisu, kde list č. 105 je delený na písm. a, b, c. Takéto číslovanie je v rozpore s § 170 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z.

Pretože som nemohla byť oboznámená s vyúčtovaním trov konania, v odvolacom konaní som nemohla správnosť vyúčtovania trov konania namietať.

V konaní som nenapadla ústnu kúpnu zmluvu ale písomnú. Zároveň som nežiadala doplatiť   zvyšok   kúpnej   ceny   a   konanie   sa   neviedlo   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. Konanie sa viedlo len o určenie absolútnej neplatnosti písomnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej bol prevedený spoluvlastnícky podiel na odporcov.

Pretože   predmetom   konania   bola   písomná   kúpna   zmluva,   ktorej   predmetom   bol spoluvlastnícky   podiel   prevádzaný   za   cenu   190.000   Sk,   právna   zástupkyňa   nesprávne vyúčtovala trovy konania, keď vychádzala z ceny predmetu konania 600.000 Sk. Kúpna cena 600.000 Sk nebola v konaní preukázaná.

Súd rozhoduje o trovách konania z úradnej povinnosti a jeho rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom. Súd sa musí svedomito zaoberať aj výškou trov konania a najmä či ju právny zástupca správne vyčíslil. Tu je zrejmé, že súd bez ďalšieho akceptoval vyčíslenie trov konania aj keď je vyčíslenie trov konania zjavne nesprávne.

Mám za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu ohľadom výšky trov konania je zjavne arbitrárne, čo je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a má to za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

Navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby prijal nasledovné uznesenie Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 5Co/172/2008 zo 17. júna 2008 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline spis.   zn.   5Co/172/2008 zo 17.   júna 2008 súd zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   v podstate   tým,   že   konanie krajského súdu nebolo voči nej spravodlivé.

Ústavný súd si zadovážil dotknuté rozhodnutie krajského súdu, ktorý ako odvolací súd   rozhodoval   o odvolaní   odporcu   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn. 16 C 78/2005 zo 16. januára 2008.

V odôvodnení   rozsudku   krajský   súd   uviedol: „Okresný   súd   v konaní   o určenie absolútnej neplatnosti kúpno-predajnej zmluvy rozsudkom zo dňa 16. januára 2008, č. k. 16 C 78/2005-106, zamietol žalobný návrh navrhovateľky v celom rozsahu, avšak odporcom náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tak, že o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a contrario. Konštatoval, že aj keď odporcovia boli v celom konaní a v celom rozsahu úspešní a preto im patrí právo na náhradu trov konania voči navrhovateľke, prvostupňový súd mal za to, že navrhovateľka je osoba v hmotnej núdzi, ktorá bolo oslobodená od platenia súdnych poplatkov, a preto použijúc ust. § 150 O. s. p. v plnom rozsahu nepriznal odporcom náhradu trov konania voči navrhovateľke z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Proti tomuto rozsudku v časti o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania podali   odporcovia   1),   2)   odvolanie...   Navrhovali,   aby   odvolací   súd   zmenil   rozsudok okresného súdu v časti výroku o nepriznaní náhrady trov a priznal im náhradu trov, ktorá im patrí podľa zákona...

... navrhovateľka navrhovala rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti o nepriznaní náhrady trov konania odporcom 1), 2) potvrdiť ako vecne správny z dôvodov, na ktoré poukázal prvostupňový súd, ako i z ďalších dôvodov, ktoré uvádzala v písomnom vyjadrení a súviseli s jej sociálnou situáciou.

Krajský súd v dôsledku podaného odvolania prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. f) O. s. p. a po preskúmaní časti rozsudku okresného súdu o nepriznaní náhrady trov konania rozsudok okresného súdu v tejto časti podľa § 220 O.   s.   p.   zmenil   tak,   že   priznal   odporcom   náhradu   trov   prvostupňového   konania,   ktoré presne   špecifikovali   a vyčíslili   v rámci   prvostupňového   konania   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd nesprávne použil ust. § 150 O. s. p., pretože navrhovateľka zavinila odporcom vznik trov prvostupňového konania (keďže jej žalobný návrh bol v celom rozsahu zamietnutý) a zo zákona podľa § 142 ods. 1 v spojitosti s § 149 ods. 1 O. s. p. patrí odporcom 1), 2) náhrada trov prvostupňového konania, čo nesúvisí s priznaním oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní. Odporcovia 1), 2) mali právo   v tomto   konaní   sa   brániť   a zvoliť   si   na   obranu   svojich   práv   právneho   zástupcu z radov advokátov. Ustanovenie § 150 O. s. p. dáva súdu možnosť posúdením právnych a skutkových   okolností   rozhodovať   o trovách   konania,   ktorých   nepriznanie   by   nebolo v rozpore   s princípom   spravodlivosti.   Musia   byť   však   splnené   dve   podmienky,   a to kumulatívne. Prvou podmienkou sú dôvody hodné osobitného zreteľa a druhou podmienkou je   výnimočnosť   okolnosti   konkrétneho   sporu.   Prvá   podmienka   sa   vzťahuje   k určitej procesnej situácii alebo druhom konania, ktoré sú vzhľadom k svojmu charakteru osobité. Osobitnou   procesnou   situáciou   by   mohla   byť   napríklad   zmena   právnej   úpravy,   zmena súdnej praxe, alebo ak do sporového konania vstúpi namiesto poručiteľa dedič, pričom poručiteľ   nezanechal   žiaden   majetok   a podobne.   Toto   konanie,   ktoré   prebiehalo   na prvostupňovom súde, však malo charakter výslovne sporového konania, kde navrhovateľka podaním   žalobného   návrhu   vyvolala   predmetný   spor   a v konečnom   dôsledku   nebola úspešná v celom rozsahu. Táto skutočnosť v žiadnom prípade nemôže ísť na úkor odporcov, ktorí   sa   v konaní   úspešne   bránili   prostredníctvom   právnej   zástupkyne,   s čím   im   vznikli opodstatnené trovy konania.

Druhou podmienkou, ktorá musí byť zároveň splnená, sú sociálne aspekty účastníkov konania.   Pri   rozhodovaní   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   pritom   súd   neposudzuje majetkové,   osobné   a zárobkové   pomery   neúspešného   účastníka   konania,   ale   oboch účastníkov,   pričom   posudzuje   dopad   takéhoto   rozhodnutia   na   strane   úspešného i neúspešného   účastníka.   Prvostupňový   súd   sa   zmienil   len   o majetkových   pomeroch navrhovateľky, pričom treba zdôrazniť, že samotná nesolventnosť účastníka konania nie je dôvodom na automatické použitie ust. § 150 O. s. p., ktoré je ustanovením výnimočným. Takýto postup súdu by vyvolal nerovnovážny stav v právach účastníkov.

V konkrétnom konaní je potrebné poukázať na charakter konania, kde navrhovateľka sa domáhala podanou žalobou neplatnosti kúpnej zmluvy za účelom získania majetkového prospechu. Keďže týmto konaním došlo k zásahu do práv odporcov, čo vzhľadom na povahu takéhoto konania nemôže byť na ich škodu, tak podmienka dôvodov hodných osobitného zreteľa pre použitie ust. § 150 O. s. p. nebola splnená.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu zákona a právneho názoru odvolací súd potom zmenil rozsudok okresného súdu v časti o náhrade trov konania a priznal odporcom dôvodne   uplatnené   trovy   konania   spočívajúce   v   trovách   právneho   zastúpenia,   ktoré   si odporcovia 1), 2) v prvostupňovom konaní riadne uplatnili...“

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96).   Do obsahu   základného   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   je   zásadne   výsadou   týchto   súdov.   V tom   sú   vyjadrené   atribúty   ich   nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade krajský   súd   v rozsudku   sp. zn. 5 Co 172/2008   zo   17.   júna   2008   dostatočne   odôvodnil,   prečo   nepovažoval   za   správne nepriznanie náhrady trov konania odporcom, ktorí boli v merite veci úspešní. Podrobne sa zaoberal okolnosťou, či v danom prípade boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom dospel k záveru, že na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP vo vzťahu k sťažovateľke nie sú dôvody. Ústavný súd jeho rozhodnutie priznať náhradu trov konania úspešným odporcom považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania,   a preto   ho   nemožno   považovať   za odporujúce   citovaným   článkom   ústavy a dohovoru.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo svojej   judikatúre   tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 172/2008 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2008 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   po   jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009