znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 64/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Mgr. K. H., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 79/02, 8 Co 80/02 z 2. júla 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 29/2005 zo 17. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Mgr. K. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2005 doručená sťažnosť JUDr. Mgr. K. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 79/02, 8 Co 80/02 z 2. júla 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 29/2005 zo 17. júna 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 2. septembra 2005 prevzal namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté ako neprípustné jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 79/02, 8 Co 80/02 z 2. júla 2002.

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ opisuje genézu a priebeh súdneho sporu, v ktorom sa ako žalobca domáhal, aby Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uložil žalovaným v 1. až 4. rade povinnosť uzavrieť s ním zmluvu o prevode vlastníctva bytu nachádzajúceho sa v B. na (...) (ďalej aj „sporný byt“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 148/98   z   5. júna 2001   jeho   žalobu   zamietol,   čo odôvodnil   okrem   iného   tým, že žalovaní v 1. a 3. rade nie sú nositeľmi hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, a preto   nie   je   daná   ich   pasívna   vecná   legitimácia.   Vo   vzťahu   k žalovanému   v   4. rade okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ sa nestal nájomcom sporného bytu, keďže nájomnú zmluvu, ktorú mal na tento byt uzatvorenú, považoval pre rozpor so zákonom za právny úkon absolútne neplatný. Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažovateľ   nie   je   oprávnenou   osobou   v   zmysle   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov,   a preto   sa   nemôže   domáhať vlastníckeho   práva   k predmetnému   bytu. Z toho dôvodu   nevznikla   žalovanému   v 4. rade,   ktorý   je   vlastníkom   nehnuteľnosti,   voči sťažovateľovi zo zákona povinnosť uplatnená v žalobe.

Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 Co 79/02,   8 Co 80/02   z   2. júla 2002   na   základe odvolania   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľ polemizuje   s   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu,   poukazuje   na   jeho   rozpornosť a uvádza,   že „... nie je   pravda,   čo   tvrdí   Krajský   súd   v Bratislave   vo   svojom   rozsudku 8 Co 79/02 na str. 5, v 3. a 5. odstavci. Veď predsa nie je možné, aby pre ten istý súd bol dom dňa 08. 09. 1998 v č. k.: 13 C 210/91 bytovým domom pre potrebu reštitúcie v ½, ale už dňa 05. 06. 2001 v č. k.: 13 C 148/98-101, sa sťažovateľ nestal nájomcom predmetného bytu, a teda nie je ani oprávnenou osobou na prevod vlastníckeho práva“.

Sťažovateľ   sa   zmienil   tiež   o tom,   že „... sa   svojím   návrhom   v tomto   konaní dožadoval aj vydania predbežného opatrenia o nerušené a riadne užívanie predmetného bytu, umožnenie slobodného a časovo neobmedzeného vstupu do predmetnej nehnuteľnosti počas trvania nájmu. Toto však Okresný súd Bratislava I. svojím uznesením 13 C 148/98-98 zo dňa   10. 07. 2001,   prevzatého   sťažovateľom   dňa   10. 09. 2001   zamietol.   To   znamená, že súd mi zabránil riadne užívanie bytu“.

V závere sťažnosti sťažovateľ dodáva, že „... jeho nájomnú zmluvu k bytu doteraz nikto nezrušil a jej účastníci sa v zmluve zaviazali, že platí na dobu neurčitú, ako aj to, že nájom bytu môže zaniknúť len vzájomnou dohodou. Nájomná zmluva je teda platná, avšak   sťažovateľovi   sa   uberá   právo   garantované   ústavou   v súčinnosti   so   slovenskou justíciou o nedotknuteľnosti obydlia a slobode pohybu a pobytu“.

Pokiaľ   ide   o   požadované   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, to si sťažovateľ uplatňuje „... z dôvodov bránenia riadneho užívania bytu a jeho zákonného nároku   na   odkúpenie   bytu   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   za protiústavné odmietnutie riadne podaného dovolania, ako aj vedľajším účastníkom v 4. rade, ktoré musel sťažovateľ riešiť prespávaním a bývaním u svojich známych a kamarátov a tento subjekt z neho urobil bezdomovca, ktorým je aj v súčasnosti“.

V nadväznosti na to sťažovateľ tvrdí, že „... už vyčerpal všetky možnosti uplatnenia svojho práva garantovaného aj ústavou SR, hlavne jeho čl./ods. 12/4, 16/1, 19/2, 20/1, 21/1, 46/1, 48/2...“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky ruší v celosti:

1) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 29/2005 zo dňa 17. 06. 2005, prevzatého sťažovateľom dňa 02. 09. 2005.

2) Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   8 Co 79/02   a   8 Co 80/02-132   zo   dňa 02. 07. 2002.

3) Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. C 148/98-101 (správne 13 C 148/98-101; pozn.) zo dňa 05. 06. 2001 (...)“

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby ústavný súd uložil akciovej spoločnosti T., ktorá je súčasným vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza sporný byt, aby s ním uzatvorila kúpnopredajnú zmluvu o prevode tohto bytu do jeho vlastníctva, zaplatila mu finančné zadosťučinenie   tri   milióny   slovenských   korún,   ako   aj   70 %   všetkých   preukázaných nákladov spojených s vymáhaním zákonného práva na odkúpenie sporného bytu. Zvyšných 30 % mu má podľa jeho návrhu uhradiť najvyšší súd, voči ktorému si zároveň uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 milióny slovenských korún.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“.

Podľa   čl. 16   ods. 1   ústavy   „Nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“.

Podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   „Každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života“.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   „Každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje“.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva“.

Podľa   čl. 46   ods. 1   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“.

Podľa   čl. 48   ods. 2   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 8 Co 79/02, 8 Co 80/02 z 2. júla 2002

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   je   osobitným   právnym   prostriedkom   nápravy, na základe   ktorého   ústavný   súd   poskytuje   ústavnú   ochranu   fyzickým   osobám   alebo právnickým   osobám   pred   neoprávnenými   zásahmi   majúcimi   podobu   právoplatného rozhodnutia, opatrenia či charakter iného zásahu (napr. procesného postupu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci v konaní) do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ak o ochrane týchto   práv   nerozhoduje   všeobecný   súd   a   sťažovateľ   ju   nedosiahol   ani   po   vyčerpaní účinných   a   dostupných   právnych   prostriedkov   nápravy,   na   uplatnenie   ktorých   ho oprávňoval zákon.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného namieta porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 79/02, 8 Co 80/02 z 2. júla 2002,   ktorý   vyvodzujúc   z obsahu   sťažnosti   nesprávne   a   nedostatočne   posúdil   skutkový a právny stav predmetnej veci.

V uvedenom prípade krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, a teda podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podanie dovolania proti tomuto   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   nebolo   prípustné,   čo   bolo   napokon   aj   dôvodom, pre ktorý   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2 Cdo 29/2005   zo   17. júna 2005   dovolanie sťažovateľa   z   18. októbra 2002   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   odmietol, pričom   zároveň   preskúmal   prípustnosť   dovolania   nielen   v   zmysle   § 238   OSP   v znení účinnom v relevantnom čase, ale aj eventuálnu prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 239 OSP, ako aj z hľadísk uvedených v § 237 OSP (pretože ide o vady, na ktoré má dovolací súd zákonnú povinnosť vždy prihliadnuť).

Podanie   dovolania sťažovateľom, ktoré   odôvodnil   tým, že v konaní došlo   k vade podľa § 237 písm. f) OSP, nemožno preto v tomto prípade považovať za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. V okolnostiach prípadu teda nešlo o taký právny prostriedok, ktorý musel sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní   pred   ústavným   súdom   mohol   uchádzať   o   ochranu   svojich   práv   podľa   čl. 127 ústavy.

Ako konečné rozhodnutie poslednej inštancie v predmetnej veci bol preto označený rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   21. septembra 2002,   pritom sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená až 28. októbra 2005.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Keďže   z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti krajskému   súdu   bola   ústavnému   súdu   doručená   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   pre   jej podanie v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, bolo ju potrebné v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 29/2005 zo 17. júna 2005

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie   jeho   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo 29/2005 zo 17. júna 2005,   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   relevantné námietky, z ktorých by bolo možné vyvodiť súvislosť namietaného porušenia jeho práv s predmetom   sťažnosti,   a ani   bližšie   kvalifikovane   nekonkretizoval,   v čom   podľa   neho spočíva tvrdené porušenie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 124/04,   IV. ÚS 290/04, II. ÚS 49/05).

Podstatou tejto časti sťažnosti sťažovateľa je podľa jej obsahu namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku ktorého malo dôjsť k zásahu aj do jeho ďalších označených základných práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 29/2005 zo 17. júna 2005.

Ústavný súd sa teda zameral na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, či nebolo arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03, IV. ÚS 290/04). Ústavný súd pripomína, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali   ústavnoprocesné   princípy   súdneho   konania   spravodlivého   procesu   upravené v čl. 46   ods. 1   ústavy   (III. ÚS 25/05).   Možnosť   domáhať   sa   ich   dodržiavania   je   však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento dovolanie sťažovateľa proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Co 79/02,   8 Co   80/02   z   2. júla 2002   odmietol a súčasne   mu   uložil   zaplatiť   žalovanému   v   4. rade   náhradu   trov   dovolacieho   konania. Žalovaným v 1. až 4. rade náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Z obsahu   odôvodnenia   uvedeného   uznesenia   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, pričom zistil, že „... v prejednávanej veci dovolanie žalobcu smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 a § 239 O. s. p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c)   O. s. p.   v spojení   s   § 243b   ods. 4   veta   prvá   O. s. p.]   bez   toho,   aby   mohla   byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu“.

K sťažovateľovej námietke, že dovolanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   v zmysle   § 237   písm. f)   O. s. p.   treba rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorým   znemožní   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   procesné   predpisy   priznávajú   za   účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

Keďže   žalobca   základ   námietky,   že   konanie   pred   odvolacím   súdom   trpí   vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p., vyvodzoval z neúplného označenia predmetu konania v predvolaní na pojednávanie pred odvolacím súdom, bolo potrebné posúdiť, či v dôsledku tohto   čiastočne   nesprávneho   postupu   súdu,   došlo   na   strane   žalobcu   v konaní   pred odvolacím súdom k znemožneniu realizácie jeho procesných práv tak, ako to žalobca tvrdil v dovolaní.

Pri   skúmaní   nastolenej   otázky   bolo   potrebné   vychádzať   predovšetkým   z toho, že žalobca sa na základe tohto predvolania riadne a včas ustanovil na pojednávanie pred odvolací súd a bol na ňom počas celého jeho priebehu prítomný. Mal teda možnosť, zvlášť ako osoba znalá práva, namietať nesprávne označenie predmetu konania v jeho predvolaní a tiež svoju nepripravenosť vo veci odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a prípadne z tohto   dôvodu   požiadať   odvolací   súd   o odročenie   pojednávania.   Keďže   žalobca na pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   tak   neurobil   (zo   zápisnice   o pojednávaní to nevyplýva),   odvolací   súd   nemal   dôvod   skúmať   otázku   možnosti   prípravy   žalobcu na pojednávanie vo veci samej. Súd je totiž povinný priamo zo zákona skúmať túto otázku len v zmysle § 115 ods. 2 O. s. p. (v danom prípade zákonná 5-dňová lehota na prípravu pojednávania u žalobcu dodržaná bola); inak je povinný ju skúmať len na základe námietky vznesenej účastníkom konania. Ak teda žalobca v konaní pred odvolacím súdom neurobil v tomto smere žiaden úkon, nemožno vyčítať odvolaciemu súdu, že konal a rozhodol nielen vo veci predbežného opatrenia, ale aj vo veci týkajúcej sa odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa. Námietku žalobcu, v tomto smere vznesenú až v dovolacom konaní, treba   preto   považovať   za   nedôvodnú.   Nemožno   prisvedčiť   ani   tvrdeniu   žalobcu spočívajúcemu v tom, že v priebehu pojednávania, keďže odvolací súd nerozhodol o spojení týchto dvoch vecí, nezistil, že sa koná aj vo veci samej. Toto tvrdenie žalobcu je v príkrom rozpore s obsahom zápisnice,   podľa   ktorej žalobca predniesol na   pojednávaní   obe   ním podané odvolania, t. j. aj odvolanie, podané proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o veci samej. Žalobca mal teda v konaní pred odvolacím súdom reálnu možnosť aj v súvislosti s odvolaním vo veci samej uskutočniť všetky procesné práva, ktoré mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva.   Ako   to   napokon   vyplýva   zo   zápisnice o pojednávaní,   žalobca   tieto   procesné   práva   aj   realizoval,   neboli   mu   odňaté (na pojednávaní predniesol svoj návrh týkajúci sa veci samej, argumentačne doplnil jeho obsah, mal možnosť vyjadriť sa k návrhom protistrany, prípadne navrhnúť vykonať dôkazy a k vykonaným dôkazom sa aj vyjadriť, atď.). Námietka žalobcu, podľa ktorej konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p., preto nie je dôvodná.“

Z rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa argumentáciou sťažovateľa v predmetnom konaní zaoberal.

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo 29/2005 zo 17. júna 2005 ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.   Uviedol   v ňom   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých posudzoval prípustnosť sťažovateľovho dovolania, a vysporiadal sa aj so sťažovateľovou argumentáciou, ktorou odôvodňoval jeho prípustnosť v dôsledku vady konania, ktorou mu ako účastníkovi predmetného konania mala byť odňatá postupom súdu možnosť konať pred súdom.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených najvyšším   súdom   v napadnutom   uznesení   či   o   ústavne   nekonformnom   postupe,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, a teda o spojitosti s možným porušením práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy.

Podstata   argumentácie   sťažovateľa   je   založená   na   odlišnom   výklade   a   posúdení platnosti nájomnej zmluvy z 28. augusta 1996, z ktorej sťažovateľ odvodzuje svoje ďalšie nároky uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi. To znamená, že porušenie základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vidí   sťažovateľ   vlastne   v tom,   že   všeobecné   súdy nerozhodli v súlade s jeho predstavami, resp. s jeho právnym názorom.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   však   reálne uplatnenie   a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (m. m.   IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Keďže z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 48   ods. 2   ústavy   len   z dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   osobitne   ďalšími jednotlivými článkami ústavy, ktoré mali byť porušené.

Ústavný   súd   na   základe   toho   dospel   k   záveru,   že   z   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na príčinnú súvislosť s možnosťou   porušenia   uvedených   základných   práv   alebo   slobôd   a   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z uvedeného dôvodu odmietol. Po odmietnutí sťažnosti ústavný súd nerozhodoval o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nemohol rozhodovať o požadovanom   zrušení   napadnutých   rozhodnutí   ani   o   primeranom   finančnom zadosťučinení (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Vo   vzťahu   k ďalším   návrhom   na   rozhodnutie   uplatneným   v   petite   sťažnosti (napr. uloženie   povinnosti   vedľajšiemu   účastníkovi   konania   uzatvoriť   kúpnopredajnú zmluvu, „... zaplatiť   (...)   náklady   spojené s   vymáhaním zákonného   práva na   odkúpenie bytu...“) ústavný súd poznamenáva, že tieto návrhy idú nad rámec právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy), keďže sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd prijal v konaní o sťažnosti rozhodnutie, na ktoré v tomto type konania ústavný súd nie je oprávnený.Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006