znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 64/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a sudcov   Ľudmily   Gajdošíkovej   a Jána Mazáka v konaní o sťažnosti V. P., trvale bytom K. N. M., zastúpenej advokátom JUDr. M. Ch., so sídlom K. N. M., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1334/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1334/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v Čadci   p   r   i k a z u j   e  ,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 1334/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. P.   p r i z   n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   V.   P.   priznáva   úhradu   trov   konania   vo   výške   9   340   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktoré je Okresný   súd v Čadci   p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. Ch., K. N. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2004   doručená   sťažnosť   V.   P.,   trvale   bytom   K.   N.   M.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Ch., so sídlom K. N. M., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Čadci (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1334/98.

V namietanom konaní bol návrh na začatie konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov doručený okresnému súdu 16. októbra 1998.   Sťažovateľka je v tomto konaní žalovanou.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   v doterajšom   priebehu   konania   predkladala okresnému súdu návrhy na urýchlenie priebehu konania vrátane urgencií na ukončenie veci a deklarovala pripravenosť na vyplatenie sumy požadovanej navrhovateľom. Okresný súd jej návrhy neakceptoval a vyzýval na predloženie návrhu na mimosúdny zmier, hoci bolo zrejmé, že navrhovateľ o to nemá záujem. Okresný súd jej napr. listom z 13. decembra 2001 oznámil, že nariadi znalecké dokazovanie, ale dodnes ho nenariadil.

Vo veci sa, ako uvádza sťažovateľka, uskutočnilo šesť pojednávaní, pričom okresný súd vo veci do podania sťažnosti nerozhodol. Z príloh predložených k sťažnosti vyplýva, že právny   zástupca   sťažovateľky   v doterajšom   priebehu   konania   trikrát   urgoval   vo   veci nariadenie pojednávania a rozhodnutie vo veci samej, posledný raz 16. októbra 2003 s tým, že poukázal na doterajšiu dĺžku konania (päť rokov).

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najmä   v tom,   že   okresný   súd   dosiaľ   nenariadil   znalecké   dokazovanie,   hoci   o tom 13. decembra 2001 upovedomil účastníkov konania, ďalej v tom, že opakovane nariaďoval pojednávania,   na   ktorých   dochádzalo   len   k opakovaniu   tvrdení   účastníkov   konania, a okresný súd napriek tomu ani nenariadil dokazovanie a ani vo veci nerozhodol, ako aj v tom, že nereagoval na výzvy sťažovateľky na rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   200   000   Sk   s poukázaním   na   stav   právnej   neistoty   a stupňujúce   sa   napätie v rodine, ktoré sú pre ňu psychickou záťažou a negatívne sa prejavujú aj na jej zdravotnom stave.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol nasledovne:Základné   právo V.   P.,   r.   č.   475225/788,   nar.   25.   02.   1947,   bytom   K.   N.   M.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   v Čadci   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn   12   C   1334/98 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1334/98 konal bez zbytočných prieťahov.

V. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000, - Sk (slovom dvestotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný jej vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v Čadci   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 13 572, - Sk (2 úkony - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti á 6 650, - Sk, 2 x réžia á 136, -   Sk) na účet JUDr. M. Ch. vo VÚB a. s. Čadca – expo Kys. Nové Mesto č. ú.... do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   64/04-8   zo   4.   marca   2004   prijal   sťažnosť sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   a následne   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby ústavnému súdu oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 3. mája 2004. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„K uvedenej sťažnosti dávam nasledovné vyjadrenie:

- v konaní 12 C 1334/98 súd rieši vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov na návrh podaný dňa 16. 10. 1998 žalobcom J. P. proti V. P. ako žalovanej (sťažovateľke).

1) náročnosť   veci   –   je   daná   najmä   z hľadiska   predmetu   konania,   predmetom vyporiadania   sú   nielen   nehnuteľnosti   ale   aj   veci   hnuteľné   v počte   114   položiek a zostatok finančných prostriedkov na účte v peňažnom ústave, náročnosť veci vidím v tom, že bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie jednak z odboru oceňovania nehnuteľností ako aj z odboru oceňovania hnuteľných vecí,

2) správanie sa účastníkov konania a ich právnych zástupcov v značnej miere prispelo k predĺženiu súdneho konania, do pozornosti ústavnému súdu dávam, že vo veci súd nariadil   14   pojednávaní,   na   šiestich   vytýčených   pojednávaniach   sa   nezúčastnila sama sťažovateľka, na jednom pojednávaní jej právny zástupca, pojednávania vo viacerých prípadoch boli odročené z dôvodu, že ani jeden z účastníkov konania sa nezúčastnil.   Z týchto   dôvodov   súd   mohol   prvýkrát   realizovať   procesný   výsluch účastníkov   až   22.   6.   2001.   Prieťahy   vidím   aj   v neefektívnom   postupe   právneho zástupcu   sťažovateľky,   ktorý   viackrát   žiadal odročiť   pojednávanie   za   účelom uzavretia zmieru – kvalifikovaný písomný návrh na uzavretie zmieru predložil až

3. 4. 2002, uvedené podania zásadne predĺžili súdne konanie,

- procesný postup súdu v konaní považujem za priebežný bez prieťahov, súd i keby chcel rýchlejšie   konať,   mal   procesný   priebeh   konania   sťažený   práve   pre   správanie   sa sťažovateľky, jej právneho zástupcu, ale v konečnom dôsledku všetkých účastníkov v konaní. Z týchto dôvodov mám za to, že podaná sťažnosť je nedôvodná, a preto navrhujem, aby ústavný súd sťažnosť ako nedôvodnú zamietol“.

Zo súdneho spisu sp. zn. 12 C 1334/98 zistil ústavný súd nasledovné :

1.   Dňa   16.   októbra   1998   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   J.   P.   (ďalej   len „navrhovateľ“) proti   sťažovateľke o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených   manželov   (ďalej   len   „BSM“).   Súdny   poplatok   bol   zaplatený

11. novembra 1998.

2. Dňa 13. januára 1999 požiadal okresný súd sťažovateľku, aby sa k žalobe vyjadrila do 15 dní.

3. Vyjadrenie   sťažovateľky   bolo   okresnému   súdu   doručené   až   29.   marca   1999. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas so žalobou, upresnila okruh vecí patriacich do BSM a predložila protinávrh.

4. Dňa 30. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie (sudca na ňom vyzval účastníkov konania o uzavretie zmieru a odročil pojednávanie na 20. máj 1999).

5. Dňa 1. júna 1999 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie (sudca urobil pokus o uzavretie zmieru,   dal   účastníkom   lehotu   na   uzavretie   zmieru   a odročil   pojednávanie   na

20. júl 1999   s tým,   že   ak   nedôjde   k dohode,   účastníci   majú   predložiť   potrebné písomnosti a návrhy na vykonanie dokazovania).

6. Dňa 20. júla 1999 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho   zástupcu   (pojednávanie   odročené   s tým,   že   sťažovateľka   a jej   právny zástupca budú volaní pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty).

7. Dňa   28.   septembra   1999   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie   (sťažovateľka   sa nezúčastnila,   doručenie   predvolania   sťažovateľke   nebolo   vykázané,   jej   právny zástupca sa ospravedlnil – pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude zisťovaný pobyt sťažovateľky).

8. Dňa 13. januára 2000 sa vo veci uskutočnilo ďalšie pojednávanie. Právni zástupcovia účastníkov   konania   sa   vyjadrili,   že   zatiaľ   k dohode   o vyporiadaní   BSM   nedošlo, právny zástupca sťažovateľky ju nevylúčil pri ústretovosti navrhovateľa a zároveň poukázal   na   znalecký   posudok   o cene   nehnuteľnosti,   ktorý   založil   do   spisu. Pojednávanie bolo odročené na 7. marec 2000.

9. Dňa   7.   marca   2000   sa   na   pojednávanie   nedostavil   nikto   (právni   zástupcovia   sa ospravedlnili (bolo odročené na 27. apríl).

10.   Dňa   27.   apríla   2000   sa   na   pojednávanie   dostavil   len   navrhovateľ   (doručené predvolania sťažovateľke nebolo vykázané, jej právny zástupca sa ospravedlnil – pojednávanie odročené na 15. jún 2000).

11.   Dňa 15. júna 2000 sa   na pojednávanie dostavil len navrhovateľ (v spise nie je záznam o doručovaní predvolania). Pojednávanie sa odročilo na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

12.   Uznesením   okresného   súdu   z 23.   júna   2000   boli   účastníci   vyzvaní   na   zloženie zálohy   na   znalecké   dokazovanie   (navrhovateľ   uhradil   zálohu   a   právny   zástupca sťažovateľky sa proti nemu odvolal 4. augusta 2000).

13. Dňa 8. augusta 2000 bolo nariadené uznesením znalecké dokazovanie (určenie ceny nehnuteľnosti a zodpovedanie otázky, či je možné jej reálne rozdelenie).

14. Dňa 11. januára 2001 bol okresnému súdu predložený znalecký posudok.

15.   Dňa 16. februára 2001 doručil právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu jej nesúhlasné   stanovisko   k znaleckému   posudku   a žiadal   nariadenie   kontrolného znaleckého dokazovania (cenu považuje za príliš vysokú).

16.   Dňa 22. marca 2001 sa uskutočnilo pojednávanie (pre neprítomnosť navrhovateľa bolo odročené na neurčito).

17.   Dňa   17.   mája   2001   sa   na   pojednávanie   dostavil   len   navrhovateľ   a jeho   právny zástupca   (právny   zástupca   sťažovateľky   sa   ospravedlnil   a žiadal   preloženie pojednávania   –   pojednávanie   odročené   s tým,   že   sťažovateľka   bude   volaná   pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty).

18.   Dňa   22.   júna   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril výhrady k súpisu hnuteľných vecí, ktoré majú byť predmetom vyporiadania   a predložil   návrh,   že   sťažovateľka   je   pripravená   navrhovateľovi vyplatiť 450 000 Sk a do roka ďalších 100 000 Sk. Právny zástupca navrhovateľa s návrhom nesúhlasil (žiadajú 800 000 až 1 mil. Sk). Pojednávanie bolo odročené na neurčito a účastníkom konania bolo uložené predložiť ďalšie návrhy na dokazovanie (právny zástupca sťažovateľky predložil návrhy v podaniach z 23. júla, 22. augusta a 21.   septembra   2001;   právny   zástupca   navrhovateľa   oznámil   okresnému   súdu

11. septembra 2001, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie).

19. Dňa 6. novembra 2001 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie. Po vypočutí svedka – dcéry   účastníkov   -   predložil   právny   zástupca   sťažovateľky   návrh   na   zmier (sťažovateľka   vyplatí   navrhovateľovi   do   31.   marca   2002   sumu   600   000   Sk   za nehnuteľnosť   a hnuteľné   veci   zostanú   účastníkom   podľa   toho,   ako   ich   užívajú; navrhovateľ s návrhom súhlasil, ale žiadal o vyplatenie do konca februára 2002). Súd následne   upustil   od   vypočutia   ďalších   svedkov   a odročil   pojednávanie   na

12. november 2001 za účelom vyhlásenia rozhodnutia, resp. schválenia zmieru.

20.   Dňa 12. novembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, keďže navrhovateľ trval na prítomnosti   svojho   právneho   zástupcu,   ktorý   sa   ospravedlnil,   pojednávanie   bolo odročené na neurčito.

21. Dňa 3. apríla 2002 právny zástupca sťažovateľky predložil okresnému súdu písomný návrh na uzavretie zmieru. Okresný súd vyzval 11. apríla 2002 navrhovateľa, aby sa do 15 dní vyjadril k návrhu na zmier. Dňa 21. júna 2002 a opakovane 26. septembra 2002 okresný súd urgoval   navrhovateľa, aby sa   vyjadril k návrhu na zmier pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Právny zástupca navrhovateľa požiadal 20. decembra   2002   o predĺženie   lehoty   do   polovice   januára   2003   pre   svoju hospitalizáciu.

22.   Dňa 21. januára 2003 právny zástupca sťažovateľky oznámil okresnému súdu, že vyzval navrhovateľa na uzavretie dohody k 31. marcu 2003.

23.   Dňa   13.   februára   2003   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie.   Právny   zástupca sťažovateľky   zopakoval   návrh   na   zmier.   Navrhovateľ   navrhol,   že   vyplatí sťažovateľku sumou 600 000 Sk za podmienky, že sa odsťahuje z domu. S návrhom vyporiadania hnuteľných vecí súhlasil. Žiadal, aby tak rozhodol súd. Sťažovateľka s návrhom navrhovateľa vyjadrila nesúhlas a vzhľadom na to, že k dohode ohľadne nehnuteľnosti nedošlo, žiada, aby súd rozhodol aj o hnuteľných veciach. Súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom nariadenia znaleckého pojednávania ohľadom hnuteľných   vecí.   Účastníkom   sa   uložilo   predložiť   návrhy   na   ďalšie   dokazovanie (právny zástupca sťažovateľky oznámil, že nemajú ďalšie návrhy, právny zástupca navrhovateľa   bol   štyrikrát   urgovaný   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty; vyjadril sa až 4. marca 2004, keď navrhol, aby sťažovateľka bola zaviazaná vyplatiť navrhovateľa sumou 850 000 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

24. Dňa 24. marca 2004 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie ohľadom hnuteľných vecí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k porušeniu   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1 právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   akceptoval   názor predsedníčky okresného súdu a konštatoval, že po právnej i faktickej stránke ide v danom prípade o zložitú vec. Spor o vyporiadanie BSM síce tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy   okresných   súdov,   avšak   kompletné   vyporiadanie   BSM,   nariadenie   znaleckého dokazovanie ohľadom nehnuteľných vecí, ako aj hnuteľných vecí (bolo nariadené až po podaní sťažnosti ústavnému súdu) sú skutočnosťami, ktoré signalizujú faktickú zložitosť veci.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky,   ústavný   súd   na   jednej   strane   na základe svojich zistení konštatoval, že sťažovateľka sa viackrát bez ospravedlnenia nezúčastnila pojednávaní, ale na druhej strane bola sťažovateľka aktívna pri predkladaní procesných návrhov   a návrhov   na   uzavretie   zmieru,   ako   aj   reagovaní   na   výzvy   súdu.   Na   základe uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania nemožno hodnotiť ako pasívne a nesúčinnostné a v zásade nemalo rozhodujúci vplyv na celkovú dĺžku konania.

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   aj   značnú   pasivitu   navrhovateľa   v konaní   pred všeobecným súdom v období po 3. apríli 2002, keď právny zástupca sťažovateľky predložil písomný návrh na uzavretie zmieru, ktorá (táto pasivita) nesporne mala vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1334/98, ústavný súd konštatoval, že najmä v období od doručenia žaloby do 12. novembra 2001, keď z celkového počtu 14 dosiaľ nariadených pojednávaní vo veci sa uskutočnilo celkom 13 pojednávaní, okresný súd konal síce plynulo, ale pojednávania v tomto období nie vždy boli nariaďované efektívne vzhľadom na stav dokazovania, procesné návrhy účastníkov konania   a ich   žiadosti   o určenie   nového   (iného)   termínu   pojednávania.   Napriek   tomu ústavný súd konštatoval, že v tomto období nemožno hodnotiť postup okresného súdu ako taký, ktorý by vykazoval znaky zbytočných prieťahov v konaní.

V období   od   12.   novembra   2001   právny   zástupca   sťažovateľky   3.   apríla   2002 predložil písomný návrh na uzavretie zmieru; okresný súd celkom trikrát márne vyzval právneho   zástupcu   navrhovateľa,   aby   sa   vyjadril   k návrhu   na   uzavretie   zmieru,   pričom dvakrát pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, ktorú mu však napriek tomu, že právny zástupca   navrhovateľa   nereagoval   na   výzvy   okresného   súdu,   neuložil.   Obdobne   po pojednávaní   uskutočnenom   13.   februára   2003   okresný   súd   celkom   štyrikrát   neúspešne urgoval právneho zástupcu navrhovateľa, aby predložil ďalšie návrhy na dokazovanie, pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, ale aj v týchto prípadoch poriadkovú pokutu neuložil. Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   jednak   toleroval   pasivitu   právneho   zástupcu navrhovateľa, ktorá spôsobila prieťahy v konaní jednak zrejme nedôvodne a márne očakával od navrhovateľa návrhy na dokazovanie. Zo spisu tiež vyplýva, že okresný súd odročil pojednávanie z 13. februára 2003 hlavne za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, pričom znalecké dokazovanie nariadil až 24. marca 2004, t. j. po uplynutí viac ako jedného roka a až po podaní sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   skonštatoval,   že   okresný   súd   ani   po   šiestich rokoch od začatia konania neuzavrel skutkový stav. Okresný súd nevyužíval dostatočne možnosti,   ktoré   mu   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok   na   odstraňovanie   prieťahov v konaní   spôsobovaných   pasivitou   navrhovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu, a neprimerane   dlho   pripravoval   nariadenie   znaleckého   dokazovania,   ktoré   vzhľadom   na doterajší   priebeh   konania   mohlo   viesť   k právoplatnému   skončeniu   sporu   v primeranom čase, t. j. v tomto období nekonal efektívne.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj takým konaním,   ktoré   nevedie   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníka   konania (II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99, mutatis mutandis II. ÚS 9/01). V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 3/00 ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že zbytočné prieťahy v konaní môžu vzniknúť tak neefektívnou   činnosťou,   ako   aj   celkovou   nečinnosťou   súdu.   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   nezodpovedá   akýkoľvek   (hoci   aktívny)   postup   súdu,   ale len   ten,   do   ktorého   sa premieta   procesná   zásada   hospodárnosti   súdneho   konania,   ktorej   rešpektovanie   je nevyhnutným   predpokladom   rýchleho   a účinného   poskytnutia   právnej   ochrany. Nerešpektovanie   zásady   hospodárnosti   v konaní   všeobecného   súdu   je   spôsobilé   porušiť základné právo účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru ústavný súd uzavrel, že okresný súd nekonal efektívne   a hospodárne,   a preto   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v označenom   konaní,   čím porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1334/98 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 12 C 1334/98 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk z dôvodu   dlhotrvajúceho stavu   právnej   neistoty,   a tým   spôsobenej   morálnej ujmy, ktorá sa prejavuje v   stupňujúcom sa napätí v rodine a nadmernej psychickej záťaži pôsobiacej   negatívne   aj   na   jej   zdravotný   stav.   Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   na skutočnosť, že aj sťažovateľka svojimi (procesnými) návrhmi, ktorými sa musel okresný súd zaoberať, ovplyvnila dĺžku konania, ako aj na celkovú dĺžku konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 10   000   Sk   zodpovedá   primeranému   finančnému   zadosťučineniu   sťažovateľky   za   ujmu, ktorú utrpela.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. Ch. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd   ich vyčíslil sumou spolu 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 530 Sk za jeden úkon a 140 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2004