znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 64/01-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001 prerokoval ústavnú sťažnosť D. K., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B., ktorou namietal porušenie základného práva priznaného čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou a čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 25 ods. 2, čl. 35 a čl. 19 v spojení s čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 24 ods. 1, čl. 35 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozkazom ministra obrany   Slovenskej   republiky   vo   veciach   personálnych   č.   126   z 12.   apríla   2001   v časti, v ktorej sa zamieta žiadosť sťažovateľa o prepustenie zo služobného pomeru, a takto

r o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti D. K.   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2001 doručená   ústavná   sťažnosť   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B., ktorou namietal, že rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky vo veciach personálnych č. 126 z 12. apríla 2001 (v časti, v ktorej sa zamieta jeho žiadosť   o prepustenie   zo   služobného   pomeru)   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života; podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky na ochranu manželstva,   rodičovstva   a rodiny   a práva   na starostlivosť   o deti   a ich   výchovu; podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 druhej vety a čl. 13 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   čl.   25   ods.   2,   čl.   35   a čl.   19   v spojení   s čl.   41   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky; podľa čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúcich slobodu myslenia a svedomia;   podľa   čl.   35   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť; a tiež podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Predtým,   ako   ústavný   súd   rozhodol   o ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa,   bolo   mu 30. júla   2001   doručené   podanie   jeho   právneho   zástupcu   o späťvzatí   ústavnej   sťažnosti, v ktorom   uviedol:   „Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   opätovnej   žiadosti   nášho   klienta o prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka bolo personálnym rozkazom ministra obrany číslo 201 zo dňa 26. júna 2001 vyhovené, berieme návrh vo vyššie uvedenej veci späť.“ Ústavnému súdu bola tiež doručená kópia výpisu z rozkazu ministra obrany Slovenskej   republiky   (v   personálnych   veciach)   číslo   201   z 26. júna   2001,   ktorým   bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. d) zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe   v znení   neskorších   predpisov   dňom   30. júla   2001   odvolaný   z doterajšej   funkcie a podľa ustanovenia § 32 ods.   2 písm. a) uvedeného zákona prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka dňom 31. júla 2001.

II.

Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“): „Ak sťažovateľ vezme svoju ústavnú   sťažnosť   späť,   ústavný   súd   konanie   o nej   zastaví.   To   neplatí,   ak   ústavný   súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa z dôvodov hodných osobitného zreteľa.“

Ako už ústavný súd vyslovil vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 38/96: „Zákon teda umožňuje   iba   fyzickej   alebo   právnickej   osobe,   aby   vzala   späť   ústavnú   sťažnosť   alebo podnet, pričom aj v konaní o takých konaniach ponecháva ústavnému súdu možnosť úvahy, či záujem o ochranu ústavnosti nie je dôležitejší než rozhodnutie predkladateľa návrhu vziať návrh späť.“ V uznesení sp. zn. II. ÚS 62/98 ústavný súd vyslovil: „Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 54 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov sú konkrétne okolnosti, ktoré sú v príčinnej súvislosti s uplatnením ústavou priznaného práva alebo slobody. Za zreteľa hodný dôvod v prípade prijatého podnetu považoval ústavný súd skutočnosť,   že   jeho   predmetom   je   ústavné   právo   na   vzdelanie,   ktoré   sa   netýka   len dvojstranného právneho vzťahu medzi konkrétnym navrhovateľom a konkrétnou vysokou školou, ale postup pri prijímaní uchádzačov o štúdium na vysokej škole sa týka všetkých potencionálnych uchádzačov na všetkých vysokých školách.“

V prejednávanom prípade namietal sťažovateľ porušenie svojho práva na súkromný a rodinný   život,   práva   na   starostlivosť   o deti   a ich   výchovu,   na   slobodu   myslenia a svedomia,   slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj   práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Vzhľadom   na   predmet   ústavnej   sťažnosti   (spojený   s vydaním   rozkazu   ministra obrany Slovenskej republiky vo veciach personálnych) však tento vyvoláva len individuálne následky výlučne pre osobu v ňom označenú. Nakoľko (a v dôsledku uvedeného) ústavný súd   nezistil   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   nepripustenie   späťvzatia   ústavnej sťažnosti, súhlasil s jej späťvzatím a konanie o nej zastavil.