znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 639/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (Sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   16997/2014, Rvp 16998/2014,   Rvp   16999/2014,   Rvp 17000/2014,   Rvp 17001/2014,   Rvp   17002/2014, Rvp 17003/2014, Rvp 17004/2014, Rvp 17005/2014, Rvp 17006/2014, Rvp 17007/2014, Rvp 17008/2014, Rvp 17009/2014, Rvp 17010/2014, Rvp 17011/2014, Rvp 17012/2014 a Rvp 17013/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 15 CoE 218/2012   z 30.   januára   2013   (Rvp   16997/2014),   sp.   zn.   2 CoE   450/2012 z 31. októbra   2012   (Rvp 16998/2014),   sp.   zn.   43   CoE   105/2012   z   19.   júna   2012 (Rvp 16999/2014),   sp.   zn.   16 CoE   30/2013   zo   4.   apríla   2013   (Rvp   17000/2014), sp. zn. 41 CoE 331/2012 zo 16. januára 2013 (Rvp 17001/2014), sp. zn. 43 CoE 130/2012 z 28.   júna   2012   (Rvp 17002/2014),   sp.   zn.   2   CoE   680/2012   z   3.   mája   2013 (Rvp 17003/2014),   sp.   zn.   41 CoE   110/2013   z   15.   mája   2013   (Rvp   17004/2014), sp. zn. 16 CoE   177/2012   z   28.   júna   2012   (Rvp   17005/2014),   sp.   zn.   16   CoE   3/2013 zo 16. januára   2013   (Rvp   17006/2014),   sp.   zn.   41   CoE   392/2013   zo   16.   októbra   2013 (Rvp 17007/2014),   sp.   zn.   13   CoE   180/2012   z 2. augusta   2012   (Rvp   17008/2014), sp. zn. 14 CoE 399/2012 zo 14. januára 2013 (Rvp 17009/2014), sp. zn. 1 CoE 341/2013 z 28.   januára   2014   (Rvp 17010/2014),   sp.   zn.   16 CoE   157/2012   z   28.   júna   2012 (Rvp 17011/2014),   sp.   zn.   13 CoE   3272/2012   z 24. januára   2013   (Rvp   17012/2014), sp. zn. 41   CoE   74/2012   z 27. augusta   2012   (Rvp 17013/2014),   ako   aj   postupom a uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   ECdo   168/2013 z 23. septembra   2014   (Rvp   16997/2014),   sp. zn.   5   ECdo   248/2013   z   3.   októbra   2014 (Rvp 16998/2014),   sp.   zn.   4   Cdo   407/2012   z 28. augusta   2014   (Rvp 16999/2014), sp. zn. 3 ECdo 179/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17000/2014), sp. zn. 6 ECdo 232/2013 z 30.   septembra   2014   (Rvp   17001/2014),   sp. zn.   5   Cdo   417/2012   z 28.   augusta   2014 (Rvp 17002/2014),   sp.   zn.   5   ECdo   262/2013   z 3. októbra   2014   (Rvp 17003/2014), sp. zn. 4 ECdo 256/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17004/2014), sp. zn. 5 Cdo 342/2012 z 28.   augusta   2014   (Rvp   17005/2014),   sp.   zn.   4 Oboer   189/2013   z 28.   augusta   2014 (Rvp 17006/2014),   sp.   zn.   2   ECdo   11/2014   z 28. augusta   2014   (Rvp 17007/2014), sp. zn. 5 ECdo 213/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17008/2014), sp. zn. 1 ECdo 153/2013 zo   14.   augusta   2014   (Rvp   17009/2014),   sp.   zn.   4 ECdo   147/2014   z 20.   augusta   2014 (Rvp 17010/2014),   sp.   zn.   5   ECdo   227/2013   z 24. septembra   2014   (Rvp 17011/2014), sp. zn. 4 Oboer 172/2013 z 30. mája 2014 (Rvp 17012/2014) a sp. zn. 2 Oboer 200/2013 z 28. augusta 2014 (Rvp 17013/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp   16997/2014,   Rvp   16998/2014,   Rvp   16999/2014,   Rvp   17000/2014, Rvp 17001/2014, Rvp 17002/2014, Rvp 17003/2014, Rvp 17004/2014, Rvp 17005/2014, Rvp 17006/2014, Rvp 17007/2014, Rvp 17008/2014, Rvp 17009/2014, Rvp 17010/2014, Rvp 17011/2014, Rvp 17012/2014 a Rvp 17013/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16997/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 5. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 218/2012 z 30. januára   2013   (Rvp   16997/2014),   sp.   zn.   2   CoE   450/2012   z 31. októbra   2012   (Rvp 16998/2014), sp. zn. 43 CoE 105/2012 z 19. júna 2012 (Rvp 16999/2014), sp. zn. 16 CoE 30/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 17000/2014), sp. zn. 41 CoE 331/2012 zo 16. januára 2013 (Rvp 17001/2014), sp. zn. 43 CoE 130/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 17002/2014), sp. zn. 2 CoE 680/2012 z 3. mája 2013 (Rvp 17003/2014), sp. zn. 41 CoE 110/2013 z 15. mája 2013 (Rvp 17004/2014), sp. zn. 16 CoE 177/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 17005/2014), sp. zn. 16 CoE 3/2013 zo 16. januára 2013 (Rvp 17006/2014), sp. zn. 41 CoE 392/2013 zo 16. októbra 2013 (Rvp 17007/2014), sp. zn. 13 CoE 180/2012 z 2. augusta 2012 (Rvp 17008/2014), sp. zn. 14 CoE 399/2012 zo 14. januára 2013 (Rvp 17009/2014), sp. zn. 1 CoE 341/2013 z 28.   januára   2014   (Rvp   17010/2014),   sp.   zn.   16   CoE   157/2012   z   28.   júna   2012 (Rvp 17011/2014),   sp.   zn.   13   CoE   3272/2012   z   24.   januára   2013   (Rvp   17012/2014), sp. zn. 41   CoE   74/2012   z   27.   augusta   2012   (Rvp   17013/2014)   (ďalej   len   „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   ECdo   168/2013   z   23.   septembra   2014 (Rvp 16997/2014),   sp.   zn.   5   ECdo   248/2013   z   3.   októbra   2014   (Rvp   16998/2014), sp. zn. 4 Cdo 407/2012 z 28. augusta 2014 (Rvp 16999/2014), sp. zn. 3 ECdo 179/2013 z 23. septembra 2014 (Rvp 17000/2014), sp. zn. 6 ECdo 232/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp   17001/2014),   sp.   zn.   5   Cdo   417/2012   z   28.   augusta   2014   (Rvp   17002/2014), sp. zn. 5 ECdo 262/2013 z 3. októbra 2014 (Rvp 17003/2014), sp. zn. 4 ECdo 256/2013 z 23. septembra   2014   (Rvp   17004/2014),   sp.   zn.   5   Cdo   342/2012   z   28.   augusta   2014 (Rvp 17005/2014),   sp.   zn.   4   Oboer   189/2013   z   28.   augusta   2014   (Rvp   17006/2014), sp. zn. 2 ECdo 11/2014 z 28. augusta 2014 (Rvp 17007/2014), sp. zn. 5 ECdo 213/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17008/2014), sp. zn. 1 ECdo 153/2013 zo 14. augusta 2014 (Rvp 17009/2014),   sp.   zn.   4   ECdo   147/2014   z   20.   augusta   2014   (Rvp   17010/2014), sp. zn. 5 ECdo 227/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17011/2014), sp. zn. 4 Oboer 172/2013 z   30.   mája   2014   (Rvp   17012/2014)   a   sp.   zn.   2   Oboer   200/2013   z   28.   augusta   2014 (Rvp 17013/2014) (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe   rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise   úverovej   zmluvy   spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania.

V   priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš, Okresného   súdu   Lučenec,   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota,   Okresného   súdu   Zvolen a Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresné súdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd po podaní odvolaní   zo   strany   sťažovateľky   svojimi   rozhodnutiami   potvrdil   napadnuté   uznesenia okresných súdov a najvyšší súd následne dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodol i o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec.   Za   relevantné   pochybenie   v   postupe a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa   k   nej   vyjadriť,   čím   bola   sťažovateľka   ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnych   veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   s   touto neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý   proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľky   tiež   dopustil   porušenia   jej   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskych   spoločenstiev   (ďalej len „Súdny   dvor“)   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti   vo všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v   rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť   úplne   zjavné,   čo   vyžaduje   zohľadniť   okrem   jazykových   verzií   textu,   používania terminológie   a   právnych   pojmov   komunitárneho   práva,   vzatie   na   zreteľ   odlišnosti interpretácie   komunitárneho   práva   aj   ubezpečenie   sa,   že   výklad   vnútroštátneho   súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť   nesplnil.“.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   viacero   rozhodnutí Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva   podľa   čl.   47   charty   postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 16997/2014,   Rvp   16998/2014,   Rvp   16999/2014,   Rvp   17000/2014, Rvp 17001/2014, Rvp 17002/2014, Rvp 17003/2014, Rvp 17004/2014, Rvp 17005/2014, Rvp 17006/2014, Rvp 17007/2014, Rvp 17008/2014, Rvp 17009/2014, Rvp 17010/2014, Rvp 17011/2014, Rvp 17012/2014 a Rvp 17013/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky,   krajského   súdu,   ako   i   najvyššieho   súdu,   proti   ktorým   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami

krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne   analyzoval   dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého   exekučného   konania,   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke   známa   aj   z   napádaných   rozhodnutí   krajského   súdu   v obdobných   právnych veciach   (napr.   R   56/1995,   R   58/1997,   R   70/1998   a   R   72/1998   publikované   v   Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom   prerokovaní   týchto   sťažností   sa   teda   ústavný   súd   plne   stotožňuje s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr.   uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.   III. ÚS   7/2013   z   15.   januára   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   377/2013   z   26.   júna   2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení   exekúcií   za neprípustné   a   ich   zastavení   v   stovkách   prípadov,   pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, ústavný súd nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti   odkazuje   na   odôvodnenie   uvedených   rozhodnutí   vydaných   v   obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   preskúmania   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolania   sťažovateľky   odmietnuť   ako   neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva,   že   otázka   posúdenia   podmienok   dovolacieho   konania   je   otázkou   zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnené.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012-16   zo   7.   júna   2012   vo   veci   inej   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou, v ktorom   ústavný   súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil,   že   „nie   každé   nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto   otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti konania tým,   že   konajúce súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo   v   ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní   ako   celku   (v   posudzovaných   prípadoch   v   konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na   základe   uvedených   dôvodov   boli   preto   sťažnosti   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené.   Keďže   boli   sťažnosti   sťažovateľky   ako   celok odmietnuté,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   v   nich   uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015