znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 639/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť V. P.,, zastúpenej advokátom   JUDr.   Martinom   Rohaľom   Iľkivom,   Timravina   9,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 72/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2014 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   čl.   12   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 72/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Sťažovateľka návrhom zo dňa 17. 06. 2008 podaným na Okresný súd Poprad pod sp. zn. 15 P 214/2008 (ďalej v texte tiež ako „vec“) začala konanie vo veci schválenia dohody rodičov a o úprave práv a povinností rodičov k maloletej (ďalej v texte tiež ako „návrh“). Aj napriek tomu, že uplynulo 6 rokov, nie je predmetná vec do dnešného dňa ukončená.

Z dôvodu zmeny bydliska maloletej bola v novembri 2009 prenesená príslušnosť na Okresný súd Pezinok, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 12 P 393/2009. Okresný súd Pezinok vec 12 P 393/2009 vrátil Okresnému súdu Poprad stým, že údajne nebola riadne prenesená príslušnosť. Následne bola vec z Okresného súdu Poprad opakovane vrátená na Okresný súd Pezinok, kde súd pod novou spisovou značkou 12 P 194/2010 vytýčil na deň 18.   11.   2010   pojednávanie.   Spolu   sa   vo   veci uskutočnilo   10   pojednávaní,   pričom   prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 18. 11. 2010, t. j. viac ako 2 roky po podaní návrhu. Súd prvého stupňa rozhodol až na pojednávaní dňa 30. 11. 2012, t. j. po 4,5 roku od podania návrhu.

Sťažovateľka   podaním   zo   dňa   29.   11.   2013   podala   na   Krajský   súd   Bratislava sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   ktorú   Krajský   súd   v   Bratislave   v   odpovedi   zo   dňa 06. 12. 2013   vyhodnotil   ako   „dôvodnú“,   pričom   konštatoval,   že   prieťahy   sú   „dané okolnosťami objektívnej povahy“.

Sťažovateľka dňa 13. 01. 2014 podala na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť v tejto veci, ktorá však bola uznesením č. I. ÚS 13/2014-10 zo dňa 22. 01. 2014 odmietnutá ako   zjavne   neopodstatnená.   Dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   spočíval   najmä   v   potrebe „poskytnúť všeobecnému súdu dostatočný časový priestor na prijatie opatrení pre účely nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou“.

Od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky do dnešného dňa sťažovateľka z Krajského súdu Bratislava nedostala žiadne podanie a to aj napriek tomu, že odo dňa vyhlásenia rozsudku uplynul viac ako rok a 1/2 a predseda krajského súdu v odpovedi z 06. 12.   2013   uviedol,   že   vec   bude   prevedená   „do   režimu   sledovania   vecí   predsedom krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov“.»

Podľa   názoru   sťažovateľky „K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote dochádzalo a naďalej dochádza, keďže prvostupňový súd síce po 4,5 roku rozhodol, avšak vec je momentálne na odvolacom súde, t. j. ani po 6 rokoch nemá sťažovateľka v rukách konečné rozhodnutie, čo jej okrem priamej finančnej ujmy spôsobuje aj nepriamu finančnú ujmu,   keďže v súčasnosti pri vybavovaní hypotéky nemôže použiť právoplatný rozsudok o pridelení výživného, v dôsledku čoho jej hypotéka nebola poskytnutá vzhľadom na nedostatočný príjem.

Trvanie   sporu   v   dĺžke   6+   rokov   je   vo   veci   úpravy   práv   rodičov   k maloletej a výživného   absolútne   neprijateľné,   keďže   v   zmysle   aplikačnej   praxe   ako   aj   judikatúry európskeho súdu patrí táto vec z hľadiska významu do kategórie sporov, ktoré majú byť prerokovávané s výnimočnou rýchlosťou, t. j. majú absolútnu prioritu...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu Bratislava vo veci spis. zn. 20 CoP/72/2013 boli porušené.

Krajskému   súdu   Bratislava   prikazuje   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn. 20 CoP/72/2013 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 000,- Eur. Krajský súd Bratislava je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 72/2013

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP   72/2013   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 72/2013 rozhodol o odvolaní oboch rodičov uznesením č. k. 20 CoP 72/2013-1465 z 28. februára 2014 tak, že prvostupňový rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Celý spisový materiál bol vrátený súdu prvého stupňa v apríli 2014.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. júna 2014) už krajský súd nemohol byť porušovateľom označeného základného práva podľa ústavy a práva   podľa   dohovoru,   keďže   vo   veci   už   rozhodol   a spis   sa   nachádzal   mimo   jeho dispozície.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   v spojení   s čl.   12   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 CoP 72/2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka svoj návrh na vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní špecificky neodôvodňuje, pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že ho zakladá na tých istých dôvodoch, na základe ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná   celková   dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť   a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, a nie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nespadá   pod ochranu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pokiaľ   namietané   porušenie   tohto   základného   práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu vyžiadaného spisu krajského súdu, konštatoval, že v danom prípade nezistil nedostatky v doterajšom postupe krajského súdu v napadnutom konaní, na základe ktorých by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti a porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní, a teda aj o vyslovení porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ústavy po prípadnom prijatí aj tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní,   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak budú všeobecné súdy v ďalšom období v namietanom konaní bez relevantného dôvodu nečinné, resp. v ňom budú postupovať neefektívne, nič nebráni sťažovateľke, aby opätovne podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014