znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 638/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   U.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 41/109, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Ažaltoviča, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 240/2012, 4 Co 241/2012 z 26. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. U. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2014 doručená sťažnosť J. U. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.   AŽALTOVIČ   &   PARTNERS   s.   r.   o.,   Potočná 41/109,   Trenčín,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Ažaltoviča, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   Co   240/2012,   4   Co   241/2012   z 26. septembra   2013   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 12 C 112/2011 z 30. apríla 2012 zaviazal sťažovateľku zaplatiť Mgr. V. Š. (ďalej len „žalobca“), sumu 8 225,79 € s príslušenstvom a trovami konania. Krajský súd napadnutým rozsudkom označený rozsudok okresného súdu potvrdil. Predmetom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 112/2011 bolo rozhodovanie o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal proti sťažovateľke zaplatenia peňažnej pohľadávky v sume 8 225,79 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia sťažovateľky.

Sťažovateľka   uviedla,   že „bezdôvodné   obohatenie   malo   vzniknúť   plnením z neplatného   právneho   úkonu,   v   dôsledku   nasledujúcich   skutočností.   Dňa   12.   04.   2000 uzatvorili   navrhovateľ   ako   kupujúci   a   sťažovateľka   ako   predávajúca   kúpnu   zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Konkrétne išlo o byt č... nachádzajúci   sa   na   2.   poschodí   bytového   domu,   súp.   č...   na   ulici...,   spoločne   so spoluvlastníckym podielom na pozemku, parc. č... - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2 430 m2 o veľkosti 73/6056, to všetko zapísané na LV č... vedenom Správou katastra Trenčín, k. ú.... Kúpna cena za prevod bytu bola dohodnutá na 247.810,- Sk (8.225,79 €). Rozsudkom Okresného súdu, sp. zn. 7 C/317/200-142 zo dňa 21. 02. 2003, v spojení s rozsudkom Krajského súdu, sp. zn. 19 Co/184/2003-184 zo dňa 08. 04. 2004, bolo určené, že   kúpna   zmluva   na   základe   ktorej   nadobudla   sťažovateľka   nehnuteľnosť   od   pôvodnej vlastníčky,   T.   K.,   a   kúpna   zmluva   uzatvorená   medzi   sťažovateľkou   a navrhovateľom   sú absolútne   neplatné.   Podľa   odôvodnenia   súdu   je   zmluva   medzi   sťažovateľkou   a T.   K. absolútne   neplatným   právnym   úkonom   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka,   pretože   zo strany   T.   K.,   ako   predávajúcej   chýbala   slobodná   a   vážna   vôľa   uzatvoriť   zmluvu.   Aj následná kúpna zmluva je teda neplatným právnym úkonom a vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti nemohlo byť na základe ani jednej z uzatvorených zmlúv platne prevedené. Rozsudkom Okresného súdu, sp.zn.13C/153/2004-197 zo dňa 27. 05. 2009 bolo určené, že nehnuteľnosť vzhľadom na vyššie uvedené dôvody patrí do dedičstva po poručiteľke T. K.“.

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   4   Co   240/2012,   4   Co   241/2012 z 26. septembra 2013 podľa sťažovateľky okrem iného uviedol, že «ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená a kupujúci nie je vlastníkom veci, hoci zaplatil kúpnu cenu, predávajúci je povinný kúpnu cenu mu vrátiť a vrátenie kúpnej ceny je na druhej strane vyvážené tým, že vlastníctvo k predmetu prevodu zostáva predávajúcemu. Na charaktere synalagmatického záväzku nemá nič meniť ani skutočnosť, že vlastníctvo k nehnuteľnosti bolo na základe vyslovenej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   „vrátené“   nie   sťažovateľke,   ale   T.   K.   a   že sťažovateľka už v čase rozhodovania súdu v tejto veci už žiadne právo z neplatnej kúpnej zmluvy voči navrhovateľovi nemala. Z hľadiska aplikácie ust. § 107 ods. 3 OZ, teda podľa názoru   Krajského   súdu   nie   je   rozhodujúce,   že   vlastníctvo   k   predmetnej   nehnuteľnosti z dôvodu neplatnosti zmluvy navrhovateľ nenadobudol a nie je rozhodujúca ani tá okolnosť, či sa kupujúci fakticky ujal držby alebo nie. Opačný záver by mal robiť uvedené ustanovenie v časti pamätajúcej na „neplatné zmluvy“ celkom nadbytočným. Krajský súd poukázal aj na skoršiu judikatúru (napr. R 4/1988, str. 21-22), podľa ktorej účastník neplatnej zmluvy splní povinnosť vrátiť prijaté plnenie podľa § 457 OZ, tiež vtedy, ak vydá vec priamo vlastníkovi, pričom tento názor má zastávať aj súčasná právna prax. O synalagmatický vzťah by nešlo v prípade, ak by prevody nehnuteľností neboli zavkladované v katastri nehnuteľností. Ako nedôvodnú Krajský súd posúdil aj námietku odporkyne o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa.».

Podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   došlo „z   dôvodu   absencie   odôvodnenia neprípustnosti dovolania... a arbitrárnosti rozhodnutia“.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   uvádza,   že „počas   celého priebehu   konania pred Okresným i Krajským súdom tvrdila a stále je toho názoru, že na prejednávanú vec nebolo možné aplikovať ust. § 107 ods. 3 OZ, z dôvodu, že rozsudkom Okresného súdu, sp. zn. 7 C/317/2000 nebolo rozhodnuté o povinnosti navrhovateľa vrátiť byt sťažovateľke ako to uvádza prvostupňový súd. Od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozsudku o určení absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi sťažovateľkou a T. K. a medzi navrhovateľom a sťažovateľkou dňa 24. 05. 2004, začala navrhovateľovi plynúť premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 457 OZ od sťažovateľky. V čase rozhodovania súdu o   uplatnenom   nároku   navrhovateľa   na   vrátenie   plnenia   od   sťažovateľky,   nebola sťažovateľka   vlastníčkou   bytu,   ktorý   bol   predmetom   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi navrhovateľom   a   sťažovateľkou   a   teda   za   tejto   situácie   si   navrhovateľ   uplatňuje   od sťažovateľky vrátenie plnenia, t. j. kúpnu cenu a na druhej strane navrhovateľ nevrátil sťažovateľke žiadne vzájomné plnenie, t. j. vlastnícke právo k bytu...

Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Ak je kúpna zmluva postihnutá absolútnou neplatnosťou,   potom   sú   aj   rozhodnutia   Správy   katastra,   ktorá   povolila   zápisy   práv k nehnuteľnosti, nulitnými právnymi aktmi, ktoré nikoho nezaväzujú a tiež sa na ne hľadí ako keby nikdy neexistovali...

Sťažovateľka teda nikdy nenadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť predmetom prevodu. V dôsledku určenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi sťažovateľkou a navrhovateľom došlo teda iba k plneniu navrhovateľa, bez poskytnutia protiplnenia v podobe prevodu vlastníckeho práva, ktoré nemohlo byť prevedené, pretože sťažovateľke nesvedčalo. To, že bolo plnené z neplatného právneho úkonu je nepochybné. Z tohto dôvodu je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému čo podľa zmluvy dostal. Na strane sťažovateľky vznikla povinnosť vrátiť odplatu a na strane navrhovateľa nevznikla žiadna povinnosť, pretože v dôsledku absolútnej neplatnosti zmlúv sa sťažovateľka nikdy nestala   vlastníkom   nehnuteľnosti,   rovnako   ako   navrhovateľ   a   ten   teda   nemal   čo sťažovateľke vracať... Zo strany navrhovateľa teda nedošlo k žiadnemu vráteniu plnenia (vlastníckeho   práva)   ani   sťažovateľke   a   ani   priamo   pôvodnej   vlastníčke.   Momentom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vo veci sp. zn. 7C/317/2000, dňa 24. 05.2004, tým pádom   začala   navrhovateľovi   plynúť   premlčacia   doba   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ.“.

Na   podporu   uvedených   tvrdení   poukazuje sťažovateľka v sťažnosti   aj na právne názory   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsiahnuté   v   rozsudku   sp.   zn. 5 Cdo 208/2010 z 30. júla 2012 a v rozsudkoch Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 885/2003 z 22. decembra 2004, sp. zn. 26 Odo 806/2005 z 29. mája 2005 a sp. zn. 33   Odo   1109/2006   z   29.   augusta   2008,   ktoré   sa   podľa   zistenia   ústavného   súdu   týkajú aplikácie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka (o premlčaní vrátiť si vzájomné plnenie).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Trenčín rozsudkom zo dňa 26. 09. 2013, sp. zn. 4 Co/240/2012-189 — 4 Co/241/2012, IČS: 3111200666 porušil základné právo sťažovateľa J. U... právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 26. 09. 2013, sp. zn. 4 Co/240/2012-189 — 4 Co/241/2012, IČS: 3111200666 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi J. U... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „odložil vykonateľnosť Rozsudku Krajského súdu Trenčín zo dňa   26.   09.   2013,   sp.   zn.   4   Co/240/2012-189 — 4   Co/241/2012,   IČS:   3111200666 v spojení   s Rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín,   sp.   zn.   12   C/112/2011-163,   IČS: 3111200666 zo dňa 30. 04. 2012“.

Sťažovateľka k sťažnosti pripojila sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, ako   aj   list   Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) č. k. Kc 2/14/3300-12   z   25.   marca   2014   adresovaný   právnej   zástupkyni   sťažovateľky o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu,   pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Sťažovateľka uviedla, že krajská prokuratúra jej listom „sp. zn. Kc 2/14/3300-12 z 25. 03. 2014“ oznámila, že jej podnet na mimoriadne dovolanie odložila. Z uvedeného (ako   aj   z   obsahu   sťažnosti)   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľka   považuje   podanie   podnetu generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania za účinný právny prostriedok nápravy, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu.

V   súvislosti   s   posudzovaním   otázky,   či   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namietala porušenie   svojich   ústavou   a   dohovorom   garantovaných   práv   označeným   rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola podaná oneskorene, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu   prokurátorovi   (podľa   §   243e   až   §   243j   Občianskeho   súdneho   poriadku) nepovažuje   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   uplatnenie   je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné).   Z   uvedeného   dôvodu   je   pre   posúdenie   otázky,   či   bola   sťažnosť   podaná   pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný termín nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 112/2011   z   30.   apríla   2012   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 240/2012,   4   Co   241/2012   z   26.   septembra   2013   nadobudol   právoplatnosť 21. novembra 2013.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená (17. apríla 2014) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd, rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svoju ustálenú judikatúru, sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie, a   teda generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie   podnetu   na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (m. m. I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, I. ÚS 43/07, IV. ÚS 342/2010).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014