znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 638/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   uvedenými   v prílohe   tohto uznesenia a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 19877/2013 až sp. zn. Rvp 19930/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19877/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. augusta 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v prílohe tohto uznesenia.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcií, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

4.   Sťažovateľka   v   záujme   ochrany   svojho   práva   na   spravodlivé   konanie   sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Žilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

5. V rámci odôvodnenia svojich požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“, a   ďalej   na   to,   že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

6. Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú označené v úvode týchto sťažností.

7.   Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľky „nesprávne, zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom“.

8. Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah“, vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

9. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

10. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   tiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

11.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

12.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 19877/2013   až   sp.   zn.   Rvp   19930/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

13.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

17.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

20. Podstatou   sťažností   je tvrdenie sťažovateľky   o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd   nevylúčil   sudcov   okresného   súdu   z   prerokúvania   a rozhodovania vo veciach sťažovateľkou iniciovaných súdnych konaní. Krajský súd tak rozhodol napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

21. Ústavný súd už vo veci sťažovateľky, napr. sp. zn. II. ÚS 393/2013, uviedol, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený,   je   dôvodom na uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

22. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého procesu (I. ÚS 24/00), ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti   nápravy   pomocou   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

23.   Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP; pozri napr. IV.   ÚS   26/04,   IV.   ÚS   201/04].   Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   na   jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané, keďže v ďalšom konaní o merite veci pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu   (m.   m.   II.   ÚS   393/2013,   II.   ÚS   356/2013,   I.   ÚS   313/2013,   III.   ÚS   295/2013, IV. ÚS 463/2013).

24. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané aj v ďalšom priebehu konania na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter   alia   uviedol: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

25. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný   súd   preto   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných námietok na nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým uzneseniam krajského súdu.

26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

27.   Ústavný   súd   s   poukazom   na   uvedené   skutočnosti,   prihliadajúc   na   zásady procesnej   hospodárnosti   konania,   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude podávať typovo zhodné sťažnosti ako v daných veciach, môže ústavný súd využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

28. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013

Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 638/2013

Por. č. Sp. zn. sťažností vedených

ústavným súdom (Rvp)Sp. zn. uznesení Krajského súdu v Žiline

1.19877/201310 NcC 172/2013 z 28. februára 2013

2.19878/201310 NcC 170/2013 z 21. marca 2013

3.19879/20138 NcC 168/2013 z 8. marca 2013

4.19880/20138 NcC 171/2013 z 8. marca 2013

5.19881/201310 NcC 166/2013 z 28. februára 2013

6.19882/201310 NcC 165/2013 z 28. februára 2013

7.19883/201310 NcC 164/2013 z 21. marca 2013

8.19884/20136 NcC 174/2013 zo 14. feburára 2013

9.19885/20136 NcC 327/2013 z 28. marca 2013

10. 19886/201310 NcC 169/2013 z 21. marca 2013

11. 19887/201310 NcC 171/2013 z 28. februára 2013

12. 19888/201310 NcC 163/2013 z 21. marca 2013

13. 19889/20138 NcC 173/2013 z 8. marca 2013

14. 19890/20135 NcC 357/2013 z 30. apríla 2013

15. 19891/20139 NcC 216/2013 z 19. februára 2013

16. 19892/20139 NcC 218/2013 z 19. februára 2013

17. 19893/20139 NcC 236/2013 zo 7. marca 2013

18. 19894/20139 NcC 240/2013 zo 7. marca 2013

19. 19895/201310 NcC 167/2013 z 19. februára 2013

20. 19896/20139 NcC 215/2013 z 19. februára 2013

21. 19897/20135 NcC 353/2013 z 30. apríla 2013

22. 19898/20139 NcC 217/2013 zo 7. marca 2013

23. 19899/20139 NcC 221/2013 z 19. februára 2013

24. 19900/20139 NcC 214/2013 z 19. februára 2013

25. 19901/20138 NcC 172/2013 z 8. marca 2013

26. 19902/201310 NcC 173/2013 z 19. februára 2013

27. 19903/20136 NcC 343/2013 z 28. marca 2013

28. 19904/20139 NcC 229/2013 z 19. februára 2013

29. 19905/20139 NcC 233/2013 z 19. februára 2013

30. 19906/20139 NcC 232/2013 z 19. februára 2013

31. 19907/20139 NcC 224/2013 z 19. februára 2013

32. 19908/20138 NcC 174/2013 z 26. marca 2013

33. 19909/20138 NcC 170/2013 z 8. marca 2013

34. 19910/20138 NcC 169/2013 z 8. marca 2013

35. 19911/20139 NcC 107/2013 z 19. februára 2013

36. 19912/20139 NcC 103/2013 z 19. februára 2013

37. 19913/20139 NcC 104/2013 zo 7. marca 2013

38. 19914/20139 NcC 100/2013 z 19. februára 2013

39. 19915/20139 NcC 97/2013 z 19. februára 2013

40. 19916/20139 NcC 96/2013 z 12. februára 2013

41. 19917/20139 NcC 98/2013 z 19. februára 2013

42. 19918/20139 NcC 102/2013 z 19. februára 2013

43. 19919/20135 NcC 374/2013 zo 14. mája 2013

44. 19920/20135 NcC 375/2013 zo 14. mája 2013

45. 19921/20135 NcC 389/2013 zo 14. mája 2013

46. 19922/20136 NcC 394/2013 z 24. mája 2013

47. 19923/20139 NcC 101/2013 zo 7. marca 2013

48. 19924/20139 NcC 99/2013 zo 7. marca 2013

49. 19925/20139 NcC 95/2013 z 12. februára 2013

50. 19926/20139 NcC 105/2013 zo 7. marca 2013

51. 19927/20139 NcC 106/2013 z 19. februára 2013

52. 19928/20135 NcC 373/2013 zo 14. mája 2013

53. 19929/20139 NcC 238/2013 zo 7. marca 2013

54. 19930/20139 NcC 239/2013 z 19. marca 2013