znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 636/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátska kancelária, Jelačičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 21 C 153/2012 z 3. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 212/2014 z 27. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   Stanislavom Irsákom,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   21 C 153/2012 z 3. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 212/2014 z 27. novembra 2014.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že «Rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad č. 21C/153/2012-197   zo   dňa   3.   Júna   2014   v   spojitosti   s   Rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. 7Co/212/2014 zo dňa 27. Novembra 2014 bol právoplatne zamietnutý návrh... na určenie, že vec – nehnuteľnosti opísané nižšie – patria do dedičstva po jej zomrelej matke ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛...

Predmetom určenia, že veci patria do dedičstva po zomrelej ⬛⬛⬛⬛ boli nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz. na, a spoluvlastnícky podiel v ¼- ine k tam evidovaným nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne evidované na PK vložke v kat. úz. ako parcela č. o výmere 799 m2 a na ňom postavený dom. Spoluvlastnícky podiel vo výške ½- k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla matka navrhovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ spoločne s jej otcom (manželom ) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ počas   ich manželstva, a to ešte v roku 1943...

Napriek   tejto   skutočnosti,   štátne   notárstvo   v   Poprade   v   konaní   č.   D   252/75 v rozhodnutí   zo   dňa   20.   Mája   1975   prejednalo   bez   opory   v   zákone,   bez   akéhokoľvek právneho odôvodnenia, iba s odôvodnením, že tak uviedli dedičia, tento majetok, teda spoluvlastnícky podiel v ½-ici k parcele č. o výmere 799 m2 a na ňom postavený dom, evidovaných na PK vložke pre kat. úz. obce ako výlučné vlastníctvo otca sťažovateľky, ⬛⬛⬛⬛...

Vyjadrenia   dedičov   pritom   pre   takéto   rozhodnutie,   t.j.   prejednanie   celého spoluvlastníckeho podielu k danej parcele ako výlučného majetku po nemohli byť právne relevantné pre vydanie takéhoto rozhodnutia, pretože notársky úrad mal povinnosť riadne prešetriť právny stav.

Na základe takto nesprávne prejednaného majetku po otcovi sťažovateľky,,   bolo   v   danom   konaní   celé   dedičstvo   priznané   synovi   poručiteľa   a   bratovi sťažovateľky, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom...

Týmto protiprávnym prededením celého spoluvlastníckeho podielu vo výške ½-ice k parcele č. o výmere 799 m2 bola matka sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ukrátená na svojich právach na ochranu vlastníctva, preto podala na Okresnom súde v Poprade žalobu o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu vo výške ¼-iny k parcele č. o výmere 799 m2. Predmetné konanie bolo vedené na OS Poprad pod č.k. 21 C/153/2012 Pôvodná navrhovateľka ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ však ⬛⬛⬛⬛ zomrela,   preto   v   tomto   konaní   pokračovali   na   strane   navrhovateľa   jej dedičia,   vrátane   sťažovateľky   a   pôvodný   návrh   o   určenie   vlastníckeho   práva   v   ¼-ine v prospech   pôvodnej   navrhovateľky,   zomrelej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bol zmenený na návrh na určenie, že vec, teda ňou uplatňovaný spoluvlastnícky podiel vo výške ¼-iny   k   parcele o   výmere   799   m2 patrí   do   dedičstva   po   zomrelej, ⬛⬛⬛⬛.

Súd   návrh   na   určenie,   že   vec   patrí   do   dedičstva   zamietol,   a   to   na   základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď bez akýchkoľvek dôkazov a odborných posudkov odborníkov na uhorské obyčajové právo platné v čase uzatvorenia zmluvy...

... porušovatelia, tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd nevzali pri právnom posúdení   danej   veci   do   úvahy   skutočnosť,   že   síce   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   platilo z hľadiska civilno-právneho tzv. uhorské obyčajové právo, avšak platila aj Ústavná listina Československej   republiky   č.   121/1920   Sb.,   teda   súd   mal   povinnosť   vykladať   uhorské obyčajové právo nie spôsobom, akým bolo vykladané v čase uhorskej monarchie, teda v stredoveku, vo feudálnom štáte, teda, že muž bol jediným nositeľom práv a žena bola jeho majetkom, o čom svedčila aj skutočnosť, že v zmysle uhorského obyčajového práva žena po svojom výdaji stratila celú svoju identitu, vrátane svojho mena, keď jej menom sa stalo v preklade „žena svojho manžela, ale súd mal pri právnom posúdení povinnosť vyložiť dané uhorské obyčajové právo, ktoré platilo na území Slovenska z dôvodu, že nebolo zrušené v súlade s v čase uzatvorenia nadobúdacej zmluvy platnou demokratickou Ústavnou listinou Československej republiky č. 121/1920 Sb., kde podľa Hlavy piatej „Práva a svobody, jakož i povinnosti občanské...

Keďže v danom konaní nebolo preukázané, že by existovala akákoľvek manželská dohoda,   podľa   ktorej   by   mal   byť   nadobúdateľom   nehnuteľností   počas   manželstva   iba manžel,, a čom svedčí aj skutočnosť, že pôvodnou navrhovateľkou v konaní o určenie, že pozemok patrí do dedičstva bola samotná manželka ⬛⬛⬛⬛,, je zrejmé, že vo svetle vyššie uvedeného ustanovenia § 106, ods. 1. Ústavnej listiny Československej republiky č. 121/1920 Sb. porušovatelia práv sťažovateľky, tak súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací porušili právo sťažovateľky na spravodlivý proces tým, že nesprávne právne posúdili prejednávanú vec tým, že nerešpektovali základné ústavné právo sťažovateľky platné v čase uzatvorenia zmluvy, zabezpečujúce jej rovnosť pohlavia a bez opory v manželskej dohode a v rozpore so skutkovým stavom vec právne posúdili tak, že danú parcelu nadobudlo do výlučné vlastníctva iba a jeho manželka bola evidovaná na danej PK vložke iba pre účely evidenčné.

Na základe takéhoto nesprávneho právneho posúdenia vydal Okresný súd Poprad dňa 3. Júna 2014 Rozsudok č. 21 C/153/2012-197, ktorým žalobu sťažovateľky o určenie, že spoluvlastnícky   podiel   vo   výške   ¼-iny   k   parcele o   výmere   799   m2 patrí do dedičstva   po   zomrelej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zomrelej zamietol.

Odvolací súd v Prešove rozsudok súdu prvého stupňa s rovnakým odôvodnením..., teda na základe nesprávneho právneho posúdenia veci potvrdil...

Rozhodnutím, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, je Rozsudok Okresného súdu Poprad č. 21 C/153/2012-197 zo dňa 3. Júna 2014 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 7Co/212/2014 zo dňa 27. Novembra 2014.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vidí   sťažovateľ   v   skutočnosti,   že porušovatelia, civilné súdy, nesprávne právne posúdili jeho právnu vec a na základe toho vydali protizákonné rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť... V predmetnom konaní pred Krajským súdom Prešov a Okresným súdom Poprad došlo, ako je odôvodnené vyššie v časti I. - Skutkový stav - tejto sťažnosti k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci a tým v zmysle uvedeného Nálezu US k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušením ústavných práv sťažovateľky v danom konaní vznikla sťažovateľke škoda, účastníci v danom napadnutom konaní na strane odporcu na predmetnej parcele č. o výmere 799 m2 v kat. úz. počas konania v danej súdnej veci postavili domovú nehnuteľnosť, pričom napadnutí porušovatelia ústavných práv sťažovateľky jej nepriznali požadovanú   právnu   ochranu   proti   tomuto   nereštitutovateľnému   stavu,   o   ktorú   ochranu sťažovateľka žiadala formou návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorá bolo najskôr v   danom   konaní   Uznesením   Okresného   súdu   v   Poprade   č.   12C/45/2012-55   zo   dňa 11.6.2012 sťažovateľke priznaná, avšak potom bola táto ochrana sťažovateľke Uznesením Krajského súdu v Prešove 20Co/186/2012-107 zo dňa 18.9.2012 právoplatne odopretá... Týmto vznikla sťažovateľke majetková aj nemajetková ujma, pretože jej vlastníctvo, resp. spoluvlastnícke právo k parcele bolo neposkytnutím ochrany vo forme predbežného opatrenia   znehodnotené,   daná   parcela   sa   nedá   je   zastavaním   užívať   ani   predať,   ani rozdeliť.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7Co/212/2014 a Okresný súd   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21C/153/2012   porušil   základné   právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bytom   v na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Poprad č. 21 C/153/2012-197 zo dňa 3. Júna 2014 Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 7Co/212/2014 zo dňa 27. Novembra 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur, ktoré sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd Poprad povinní zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bytom   v...   priznáva   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €..., ktorú sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd Poprad povinní vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky, JUDr. Stanislava Irsáka, advokáta, vedený ⬛⬛⬛⬛ pod číslom... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 7 Co 212/2014 z 27. novembra 2014 uviedol najmä:

«Podľa výpisu z pozemkovej knihy kat. úz. parc. č. - dom súp. č. a   dvor   bol   v   podielovom   spoluvlastníctve ⬛⬛⬛⬛ (žena ⬛⬛⬛⬛ ) a ⬛⬛⬛⬛ (muž ⬛⬛⬛⬛ ). Ako poznámka je uvedená kúpa ⬛⬛⬛⬛. Pôvodná pozemnoknižná parcela č. je podľa identifikácie parciel totožná s parcelami č. o výmere 310 m2 a č. o výmere 253 m2.

Podľa vyjadrenia Správy katastra Poprad kúpna zmluva z roku 1943 nie je obsahom zbierky listín týkajúcich sa spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa v 1. rade nevedela presne špecifikovať   dátum   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy,   ktorou   jej   právni   predchodcovia   mali nehnuteľnosť v podiele 1/2-ice nadobudnúť. Ak nehnuteľnosť bola nadobudnutá v roku 1943, podľa   uhorského   obyčajového   práva   nebolo   možné   nadobudnúť   vec   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko uhorské obyčajové právo bezpodielové spoluvlastníctvo nepoznalo. Nebohý a nebohá ⬛⬛⬛⬛ podľa vyjadrenia žalobkyne v 1. rade uzavreli manželstvo približne v roku 1934. Z výkladu uhorského obyčajového práva je zrejmé, že manželstvo neprekáža ani jednej strane manželskej, aby mohla svojim majetkom voľne nakladať. Majetok manžela, tak ako aj majetok manželkin, sú navzájom úplne.   Manželovi   nepatrí   majetku   manželkinho,   ani   žiadne   spravovanie,   ani   žiadne dispozičné právo. Výnimkou je len tá čiastka manželského majetku, ktorá je k prospechu manžela   viazaná   ako   veno   a   okrem   vena   je   celý   ostatný   majetok   manželkin   voľným majetkom.   Na   veno,   pozostávajúce   z   vecí   nespotrebiteľných   (najmä   z nehnuteľností), nadobudne manžel len právo požívacie. Pokiaľ v roku 1943 kúpou nebohý nadobudol podiel 1/2-ice k spornej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel bol vo výlučnom vlastníctve nebohého ⬛⬛⬛⬛. Z obsahu výpisu z pozemkovej knihy je zrejmé, že podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 1/2-ice k pozemku s parcelným č. bol neb. ⬛⬛⬛⬛. Ak v zátvorke je uvedený údaj „žena ⬛⬛⬛⬛ “ je zrejmé a vyplýva to aj z registra vlastníkov vedených v pozemkovej knihe k. ú., že údaj o manželke, manželovi v pozemkovej knihe slúžil na bližšiu identifikáciu osoby vlastníka, keď v jednotlivých obciach sa vyskytovalo viac fyzických osôb s rovnakým priezviskom a menom.   V   minulosti   hlavne   v   obciach   i   krstné   mená   fyzických   osôb   boli   v rodinách väčšinou   rovnaké   (napr.   Jozef,   Ján,   Mária,   Anna).   Nie   je   preto   sporné,   že   na bližšiu identifikáciu fyzickej osoby v pozemkovej knihe slúžil údaj o manželovi, manželke. Po smrti nebohého ⬛⬛⬛⬛ titulom dedenia nadobudol podiel 1/2-ice k nehnuteľnosti ⬛⬛⬛⬛. Z obsahu rozhodnutia v dedičskej veci vedenej na Štátnom notárstve Poprad   sp.   zn.   D   252/75   je   zrejmé,   že   predmetom   dedičstva   bol   podiel   1/2-ice k nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu. Z obsahu rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Poprad je zrejmý i okruh dedičov. Okrem iných účastníkom dedičského konania bola aj ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   nemala   výhrady   k   výške   prejednávaného   spoluvlastníckeho podielu v dedičskom konaní. ⬛⬛⬛⬛ ako podielový spoluvlastník predmetnej nehnuteľnosti   bol   zmluvnou   stranou   dohody   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva   z   20.05.1981,   na   základe   ktorej   reálnou   deľbou   sa   stal   výlučným vlastníkom pozemku parc. č.. Nie je dôvod mať pochybnosti o platnosti tejto dohody uzavretej bez ⬛⬛⬛⬛, ktorá nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností. Titulom dedenia po neb. ⬛⬛⬛⬛ nehnuteľnosť pozemok parc. č. nadobudla žalovaná.

Okrem toho i keby právnemu predchodcovi žalovanej nesvedčil iný právny titul, je nepochybné, že na jeho strane boli splnené podmienky pre vydržanie najneskôr k 20.05.1985, keď najneskôr od 20.03.1975 (dátum vydania dedičského rozhodnutia vo veci sp. zn. D 252/75) bol oprávneným držiteľom nehnuteľností.

Súd prvého stupňa s prihliadnutím na vyššie uvedené žalobu zamietol... Pri   rozhodovaní   vo   veci   samej   sa   v   dostatočnom   rozsahu   zistil   skutkový   stav a zo zistených   skutočností   bol   vyvodený   správny   právny   záver.   Keďže   ani   v   priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd   si   osvojil   náležité   a   presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia   prvostupňovým   súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje....

Nesprávnym je i tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa aplikoval   nesprávny   právny   predpis.   Pri   rozhodovaní   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia rozsudku sa vychádzalo z uhorského obyčajového práva upravujúceho koakvizíciu. Inštitút koakvizície sa zakladá na domnienke, že manželia, ktorí nie sú ani šľachtici ani honoraciori, prispievajú počas manželstva spoločnou prácou ku rozmnoženiu svojho majetku a tak je len slušné, aby bol tento majetkový prírastok pri zaniknutí manželstva medzi nimi rozdelený. Dokiaľ   manželstvo   trvá   nemá   koakvizícia   žiadneho   praktického   účinku.   Každá   strana nakladá majetkom, aj v dobe manželstva ňou nadobudnutým, práve tak voľne, ako tým, ktorý už mala pri uzavretí manželstva. Práve preto nie je možné žiadať počas manželstva ani zaistenie ani rozdelenie koakvizície. Ak veritelia zabavia majetok jednej manželskej strany, druhá manželská strana nemôže podať žalobu excindačnú na základe koakvizície. Ak ale manželstvo zaniklo smrťou jednej strany alebo súdnym rozlúčením manželstva môže každá manželská strana žiadať od druhej manželskej strany (resp. jej dedičov), nakoľko jej patrí koakvizičné právo, aby jej vydala polovicu toho, čo jej prirástlo na majetku počas manželstva. Ide o právnu možnosť a preto je na vôli pozostalého manžela, či si svoje koakvizičné právo uplatní alebo nie. Ak pozostalý manžel pri dedičskom konaní sám žiada, aby dedičstvo po nebohom manželovi bolo titulom dedenia odovzdané jeho deťom alebo niektorému dieťaťu nemôže neskôr uplatňovať k tomuto dedičstvu nárok koakvizičný. Dedičstvo   po   nebohom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   bol manželom pôvodnej žalobkyne bolo prejednané pred Štátnym notárstvom Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. D 252/75. Za preberateľa dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛ bol na   základe   rozhodnutia   Štátneho   notárstva   Poprad   zo   dňa   20.3.1975   (č.l.   12   spisu) ustanovený jeho syn. Uvedené rozhodnutie sa vzťahovalo i na spoluvlastnícky podiel ½ k nehnuteľnosti zapísanej vo vložke kat. úz. ako parcela č.. Dedičského konania sa zúčastnili aj manželka poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ a jeho dcéra ⬛⬛⬛⬛,   teda   pôvodná   žalobkyňa   a   terajšia   žalobkyňa   v   1.   rade. ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia veľkosť spoluvlastníckeho podielu nebohého ⬛⬛⬛⬛ nespochybňovala a ani si neuplatnila svoje koakvizičné právo k majetku   prejednávanému   v   dedičskom   konaní.   Spolu   s   ďalšími   dedičmi   navrhla,   aby za preberateľa   majetku   nebohého ⬛⬛⬛⬛ bol   ustanovený   dedič v prospech ktorého sa dokonca zriekla výplaty na ňu pripadajúceho podielu z dedičstva. Takéto konanie pôvodnej žalobkyne ⬛⬛⬛⬛ v dedičskom konaní po nebohom ⬛⬛⬛⬛ nemožno   hodnotiť   inak   ako   zrieknutie   sa koakvizície mlčky.

Čo sa týka údaja uvedeného v zátvorke vo výpise z pozemkovej knihy kat. úz. (č.l.   11   spisu)   tento   ako   na   to   správne   poukazuje   prvostupňový   súd   slúžil   iba na bližšiu identifikáciu osoby vlastníka v pozemkovej knihe. Presné vedenie pozemkovej knihy sťažovalo nedôsledné zavádzanie mien tým, že v niektorej pozemkovej knihe bolo viac osôb s rovnakými menami a priezviskami. Následkom toho nebolo možné presne ustáliť totožnosť   osoby,   o   ktorej   majetku   tá   ktorá   listina   vypovedá   a   či   osoba,   ktorá   listinu podpísala   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   totožnou   s   pozemnoknižným   vlastníkom. K odstráneniu týchto veľkých nedostatkov sa vyžadovalo, aby v takýchto prípadoch boli vždy uvedené bližšie označenia osoby, ako v listine tak aj v pozemkovej knihe. Pri mene vlastníka, ktorý bol ženatý bolo účelné vždy uvádzať meno a priezvisko jeho manželky. Uvedenie mena a priezviska ⬛⬛⬛⬛ v zátvorke pri mene ⬛⬛⬛⬛ slúžilo iba na bližšiu identifikáciu tohto podielového spoluvlastníka.

Nesprávnym je tiež tvrdenie, podľa ktorého dedičstvá po ⬛⬛⬛⬛ neboli do dnešného   dňa   vysporiadané,   nakoľko   proti   týmto   rozhodnutiam   boli   podané   návrhy na obnovu konania, o ktorých sa ešte právoplatne nerozhodlo. Podanie návrhov na obnovu konania vplyv na právoplatnosť pôvodných rozhodnutí vplyv nemá. Prebiehajúce konania o návrhoch na obnovu konania nie sú ani dôvodom pre prerušenie konania v tejto veci. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dáva súdu iba možnosť konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Je preto na úvahe súdu, či konanie preruší alebo bude v ňom ďalej pokračovať.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému okresným súdom pod sp. zn. 21 C 153/2012 z 3. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 153/2012-197 z 3. júna 2014 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru   mal   krajský   súd   v   rámci   odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľka zákonnú možnosť podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie aj využila.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia práv sťažovateľky týkajúcej sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 2012/2014 z 27. novembra 2014, ústavný súd konštatuje, že je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   svoje   námietky   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu   „koncentrovala“ do jedinej   vety.   Tvrdí,   že   v namietanom   konaní   a rozhodnutí   krajského   súdu „došlo k nesprávnemu hmotnoprávnemu posúdeniu veci“, a tým k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, II. ÚS 337/2014).

Krajský súd v rozhodnutí z 27. novembra 2014 dostatočne a presvedčivo vysvetlil, akými úvahami sa pri rozhodovaní o sťažovateľkinom odvolaní riadil.

Z pohľadu ústavného súdu sa závery krajského súdu javia ako presvedčivé, nemajú známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Keďže závery krajského súdu obstoja z hľadiska zachovania namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015