znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 635/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava   Orosza predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Chemkostav Holding, a. s., Jasenovská 1129, Humenné, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Finkom, Valaškovská 21, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Humenné č. k. 5 Er 686/2011-189 zo 7. apríla 2014 a č. k. 5 Er   686/2011-213   z 18.   novembra   2014,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 4 CoE 78/2014 zo 17. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Chemkostav Holding, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Chemkostav Holding, a. s., Jasenovská 1129, Humenné (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 Er   686/2011-189   zo   7.   apríla   2014   a č.   k.   5 Er 686/2011-213   z 18.   novembra   2014   a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 78/2014 zo 17. septembra 2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplynulo,   že   na   základe   návrhu   sťažovateľky z 5. augusta 2011 a exekučného titulu – vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 Cb 287/98 zo 16. mája 2000 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 225/00 z 30. apríla   2001   –   bolo   na   okresnom   súde   vedené   namietané   exekučné   konanie o vymoženie pohľadávky sťažovateľky v sume 34 530,21 € a trov exekúcie proti povinnému mestu   Humenné   (ďalej   len   „povinný“).   Sťažovateľka   svoju   aktívnu   legitimáciu v exekučnom   konaní   odôvodňovala   tým,   že   pohľadávku,   ktorá   je   predmetom   exekúcie, nadobudla   na   základe   zmluvy   o odplatnom   postúpení   pohľadávky   z 22.   marca   2001 a následne na základe zmlúv o postúpení pohľadávok z 30. novembra 2001, z 18. decembra 2003, z 25. marca 2004, z 31. marca 2005 a z 25. augusta 2006 (ďalej len „súbor zmlúv o postúpení   pohľadávok“)   uzatvorených   medzi   spoločnosťou   Chemkostav   Doprava a mechanizácia,   s.   r.   o.,   Humenné,   ako   postupcom   a sťažovateľkou   ako   postupníkom. Po vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   bolo   povinnému 14. októbra   2011   doručené   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   proti   ktorému   sa   povinný bránil podaním námietok proti exekúcii. Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 686/2011-189 zo 7. apríla   2014   vyhovel   námietkam   povinného   v celom   rozsahu,   keď   vykonaným dokazovaním zistil, že na podklade toho istého exekučného titulu bolo 20. novembra 2001 začaté   exekučné   konanie   proti   povinnému   v prospech   oprávneného   Chemkostav   HSV Humenné,   a.   s.,   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   Er   2835/2001.   V označenom exekučnom   konaní   došlo   k splneniu   záväzku   povinným,   táto   okolnosť   spôsobila   zánik vymáhaného nároku, a preto nie je možné duplicitne viesť exekúciu pre tú istú pohľadávku. Podľa názoru exekučného súdu tým, že došlo k uspokojeniu pohľadávky z exekučného titulu povinným ešte v roku 2002, v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 5. augusta 2011 už sťažovateľka nebola aktívne legitimovaná v exekučnom konaní, predmetom ktorého je pohľadávka, ktorú údajne nadobudla na základe súboru zmlúv o postúpení pohľadávok.Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky napadnutým uznesením sp. zn. 4 CoE 78/2014   zo   17.   septembra   2014   uznesenie   okresného   súdu   o vyhovení   námietkam povinného ako vecne správne potvrdil.

Po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa námietkam povinného vyhovelo, okresný súd uznesením č. k. 5 Er 686/2011-213 z 18. novembra 2014 exekúciu v celom rozsahu zastavil podľa § 50 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru sťažovateľky je „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Humenné 5Er/686/2011-213   zo   dna   18.11.2014   vrátane   konania,   ktoré   mu   predchádzalo   (najmä námietkového   konania),   nezákonné,   nepreskúmateľné   a   nezrozumiteľné...   Súd   v   rámci námietkového konania a následného rozhodovania o námietkach fakticky poprel vlastnícke právo sťažovateľa k jeho pohľadávke a odňal mu navyše možnosť konať pred súdom ako aktívne legitimovanému účastníkovi, a to aj napriek tomu, že sám vydal poverenie na výkon exekúcie v tejto veci.“.

Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo argumentuje a uvádza skutočnosti, ktoré podľa nej preukazujú, že spornú pohľadávku nadobudla postúpením, v dôsledku čoho je nepochybne aktívne legitimovaná na jej vymáhanie. Podľa sťažovateľky návrh podaný v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 2835/2001 bol nulitným návrhom, keďže spoločnosť Chemkostav HSV Humenné, a. s., v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie už nebola vlastníčkou spornej pohľadávky. Sťažovateľka spochybňuje aj záver konajúcich súdov o uspokojení pohľadávky oprávneného v označenom exekučnom konaní odpísaním finančných prostriedkov z účtu povinného v prospech účtu súdneho exekútora, keďže   podľa   sťažovateľky   je   nepochybné,   že   tieto   právne   úkony   súdneho   exekútora vykonané po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka Chemkostav HSV Humenné, a. s., sú právne neúčinné.

Sťažovateľka   okrem   porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie namieta tiež porušenie práva na prístup k súdu a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia postupom konajúcich súdov, pričom uvádza:

„...   súd   porušil   právo   na   prístup   k   súdu,   keď   konštatoval,   že   sťažovateľ   nie   je vlastníkom   pohľadávky,   pre   ktorú   sa   vedie   exekučné   konanie   a   odňal   mu   tak   fakticky možnosť aktívnej legitimácie v tomto konaní, čím následne jednoznačne došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu.

... súd v rámci námietkového konania a následne v konaní o zastavení exekúcie pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k skutkovému a právnemu stavu, ktorý nevychádza z vykonaného dokazovania.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   Chemkostav   Holding,   a.s.,   so   sídlom Jasenovská 1129, 066 01 Humenné... na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo rozhodnutím:

- Uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 5 Er/686/2011-213 zo dňa 18.11.2014

- Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoE/78/2014-208 zo dňa 17.09.2014 v spojitosti s uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 5Er/686/2011-189 zo dňa 07.04.2014, porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie - Uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 5 Er/686/2011-213 zo dňa 18.11.2014, zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4CoE/78/2014-208 zo dňa 17.09.2014 v spojitosti   s uznesením Okresného súdu Humenné   sp. zn.   5Er/686/2011-189 zo dňa   07.04.2014 a   zároveň   mu vracia vec na ďalšie konanie, v ktorom je porušovateľ povinný vec opätovne prerokovať a rozhodnúť.

3. Súd priznáva sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania a právnemu zástupcovi sťažovateľa nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva na prístup   k súdu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   5   Er   686/2011-189   zo   7.   apríla   2014   a č.   k. 5 Er 686/2011-213   z 18. novembra   2014,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 CoE 78/2014 zo 17. septembra 2014.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5   Er   686/2011-189   zo 7.   apríla   2014   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoE 78/2014 zo 17. septembra 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Z príloh sťažnosti doručených ústavnému súdu vyplýva, že napadnutým uznesením okresného   súdu   č.   k.   5   Er   686/2011-189   zo 7.   apríla   2014   okresný   súd   rozhodol o námietkach povinného, ktorým vyhovel. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   4   CoE   78/2014   zo   17.   septembra   2014 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Označené uznesenie krajského súdu bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 20. októbra 2014 a toho istého dňa nadobudlo aj právoplatnosť. V okolnostiach prípadu sťažovateľky preto lehota na podanie sťažnosti proti označeným rozhodnutiam ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde uplynula 20. decembra 2014. Sťažovateľka podala sťažnosť na poštovú prepravu 26. januára 2015,   teda   v čase,   keď   nepochybne   uplynula   dvojmesačná   zákonná   lehota   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu.  

Keďže   sťažovateľka   svoju   sťažnosť   nepodala   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04), ústavný súd sa nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok sťažovateľky smerujúcich proti označeným rozhodnutiam, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 5 Er 686/2011-213 z 18. novembra 2014

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom okresného súdu, ktorým okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia,   ktorým   sa   vyhovelo   námietkam   povinného,   exekúciu   zastavil.   Podľa sťažovateľky okresný súd napadnutým uznesením odoprel sťažovateľke prístup k súdu, keď konanie zastavil napriek tomu, že sám vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Napadnuté uznesenie je podľa nej nezákonné, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či účinky výkonu právomoci okresného súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodovaním   o zastavení   exekúcie   sú   v   súlade   s   označeným článkom ústavy.

Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd exekúciu zastavil podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd exekúciu zastaví,   ak   je   rozhodnutie,   ktorým   sa   námietkam   vyhovelo,   právoplatné.   Uznesením okresného súdu č. k. 5 Er 686/2011-189 zo 7. apríla 2014 exekučný súd vyhovel námietkam povinného proti exekúcii v celom rozsahu. Označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20.   októbra   2014   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   CoE   78/2014 zo 17. septembra   2014.   Keďže   rozhodnutie,   ktorým   okresný   súd   vyhovel   námietkam povinného   proti   exekúcii,   nadobudlo   právoplatnosť,   okresný   súd   v zmysle   citovaného ustanovenia § 50 ods. 5 Exekučného poriadku exekúciu v celom rozsahu zastavil.

Ustanovenie § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu povinnosť ex   offo   zastaviť   exekúciu   na   základe   splnenia   zákonného   predpokladu,   ktorým   je právoplatné   uznesenie   o vyhovení   námietkam   proti   exekúcii.   Platná   právna   úprava v Exekučnom   poriadku   totiž   vychádza   z   odôvodneného   záveru,   že   pokiaľ   už   bolo právoplatne   rozhodnuté   o   tom,   že   námietkam   proti   exekúcii   sa   vyhovelo,   v   exekúcii nemožno   pokračovať   a   jediným   možným   následkom   je   zastavenie   takejto   exekúcie. Exekučný súd je právoplatným rozhodnutím, ktorým sa námietkam proti exekúcii vyhovelo, viazaný. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd v konaní o zastavení exekúcie neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli k vyhoveniu námietkam proti exekúcii a pre ktoré nemožno exekúciu vykonať, príp. v nej nemožno pokračovať. Zastavenie exekúcie podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku je preto obligatórnym následkom procesu námietkového konania, v ktorom sa námietkam vyhovelo.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že okresný súd v súlade s citovaným ustanovením Exekučného poriadku exekúciu obligatórne zastavil   na   základe   splnenia   zákonného   predpokladu,   ktorým   je   právoplatné   uznesenie, ktorým sa námietkam proti exekúcii vyhovelo. Preto postup okresného súdu, ktorý rozhodol o zastavení exekúcie s obmedzením sa na konštatovanie, že námietkam povinného bolo právoplatne vyhovené, považuje ústavný súd za súladný so zákonom, a teda za ústavne akceptovateľný.

Za danej procesnej situácie okresný súd nepostupoval ani v rozpore so základným právom účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože zastavenie exekúcie   odôvodnil   práve   tou   skutočnosťou,   ktorú   Exekučný   poriadok   v predmetnom ustanovení § 50 ods. 5 predpokladá. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 5 Er 686/2011-213 z 18. novembra 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   ako   celok   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015