znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 634/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 26 Co 181/2014-600 z 10. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2015 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 Co 181/2014-600 z 10. októbra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1.   Postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26Co/181/2014   a   jeho   rozsudkom   z   10.   októbra   2014   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa a) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nesprávnym právnym posúdením veci a inou vadou v konaní, b) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   nesprávnym   právnym posúdením veci a inou vadou v konaní v spojení s právom na rovnosť v právach podľa ustanovenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s požiadavkou právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/181/2014-600 z 10. októbra 2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia v sume vyčíslenej advokátom,   ktorú   je   Krajský   súd   v   Trnave   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta ⬛⬛⬛⬛, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   účastníčkou   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   C   247/2008,   v   ktorom   sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany sťažovateľky doručené žalobcovi 30. októbra 2000 je neplatné, určenia, že pracovný pomer založený medzi účastníkmi pracovnou zmluvou z 15. januára 1997 naďalej trvá, a zaplatenia náhrady mzdy od 1. novembra 2000 do času, kým sťažovateľka umožní žalobcovi nastúpiť do práce, s úrokom z omeškania od splatnosti jednotlivých mesačných náhrad do dňa ich zaplatenia. Okamžité skončenie pracovného pomeru   so   žalobcom,   ktorý   pracoval   vo   funkcii   obchodného   zástupcu,   sťažovateľka odôvodnila tým, že žalobca v správach z obchodných rokovaní v dňoch 10. októbra 2000 a 11. októbra 2000 opakovane uvádzal nepravdivé údaje a navyše 10. októbra 2000 využíval žalobcovi pridelené firemné vozidlo neznámy starší pán.

Okresný   súd   čiastočným   rozsudkom   č.   k.   6   C   247/2008-362   zo   14.   júla   2009 rozhodol tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer   medzi   účastníkmi   trvá.   Rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   okamžité   skončenie pracovného   pomeru   nespĺňa   formálne   náležitosti,   pretože   dôvod   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru   nie   je   uvedený   tak,   aby   bolo   dostatočne   zrejmé,   aké   sú   skutočné dôvody, ktoré sťažovateľku k skončeniu pracovného pomeru viedli.

Krajský súd uznesením č. k. 10 Co 452/2009-397 z 30. apríla 2010 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil právny názor, podľa ktorého dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom boli vymedzené dostatočne   konkrétne,   a   uložil   okresnému   súdu   objasniť   sporné   skutočnosti   medzi účastníkmi, posúdiť intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobcom a výsledky konania náležite zhodnotiť.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 247/2008-550 zo 7. marca 2014   tak,   že   žalobu   zamietol   a   zaviazal   žalobcu   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania vo výške 11 260,81 €. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca porušil   pracovnú   disciplínu   zvlášť   hrubým   spôsobom,   pretože   v   správe   z   obchodných rokovaní z 10. októbra 2000 uviedol nepravdivé údaje o rokovaniach minimálne v dvoch z deviatich prípadov a v správe z 11. októbra 2000 to bolo minimálne v siedmich z desiatich prípadov, a mal preukázané i to, že žalobca svojím konaním umožnil 10. októbra 2000 použitie motorového vozidla inej osobe. Z formálneho hľadiska, ako aj z hľadiska existencie zákonného dôvodu považoval súd prvého stupňa okamžité zrušenie pracovného pomeru za platné a z toho dôvodu návrh zamietol. Výrok o uložení povinnosti žalobcovi nahradiť sťažovateľke trovy konania odôvodnil jeho procesných úspechom v konaní [§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, namietal najmä, že okresný   súd   nesprávne   vec   právne   posúdil   a   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam.   Nesúhlasil   ani   s   priznaním   náhrady   trov   konania sťažovateľke a v tejto súvislosti poukázal na § 150 OSP. Sťažovateľka sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd rozsudkom č. k. 26 Co 181/2014-600 z 10. októbra 2014 rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil (§ 219 OSP) a v časti trov konania zmenil tak, že sťažovateľke právo na náhradu trov konania nepriznáva (s poukazom na § 150 OSP).

Rozsudok krajského súdu č. k. 26 Co 181/2014-600 z 10. októbra 2014 nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2014.

Sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   namietala   sťažovateľka   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ústavy zmeňujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 26 Co 181/2014-600 z 10. októbra 2014, t. j. iba výroku o náhrade   trov   konania.   Tvrdené   porušenie   označených   práv   odôvodnila   tým,   že na aplikáciu   §   150   OSP   neboli   splnené   zákonné   podmienky   a   krajský   súd   existenciu dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   dostatočne   a   zrozumiteľne   neodôvodnil.   Navyše krajský   súd   neumožnil   sťažovateľke   vyjadriť   sa   k   ním   uvedeným   dôvodom   hodným osobitného zreteľa. O tom, že existujú, sa sťažovateľka dozvedela až z doručeného rozsudku krajského súdu. Pokiaľ by sťažovateľka mala možnosť k ich existencii sa vopred vyjadriť, poukázala by na to, že do úvahy treba vziať aj to, že celé konanie trvalo štrnásť rokov, pričom konanie predlžoval žalobca, ktorý neustále namietal rôzne skutočnosti, menil svoje skutkové tvrdenia a predkladal dôkazy, o vznik ktorých sa pričinil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS   136/05,   III.   ÚS   198/07).   K iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti i v právach.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných   súdov   v   častiach,   ktoré   sa   týkajú   problematiky   (náhrady)   trov   konania, t. j. problematiky,   ktorá   má   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného   práva na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   týchto práv zmeňujúcim   výrokom   o   trovách   konania   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 26 Co 181/2014-600 z 10. októbra 2014 v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku, ústavne   nekonformnej   aplikácie   §   150   OSP   a   skutočnosti,   že   krajský   súd   osobitne neumožnil sťažovateľke vopred sa vyjadriť k skutočnostiam významným pre rozhodnutie o trovách konania.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Krajský súd svoje rozhodnutie o zmene výroku o náhrade trov konania v rozsudku č. k.   26   Co   181/2014-600   z   10.   októbra   2014   odôvodnil   po   tom,   čo   sa   vysporiadal s jednotlivými odvolacími argumentmi žalovaného vo veci samej, takto:

«... Napokon bod XII (odvolania, pozn.) „trovy“ považoval odvolací súd za dôvodný z nižšie popísaných dôvodov.

V súdnych konaniach, riadiacich sa úpravou v O. s. p., ktoré už pomerne dlhý čas právna teória a dnes i zákon (hoc aj v tomto prípade ešte nie celkom priamo) označujú za konania sporové (v tejto súv. por. najmä úvod ust. § 2, poslednú vetu § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p.), je pravidlom pri rozhodovaní o trovách konania skončeného vecným rozhodnutím (o   podstate   sporu)   zásada   zodpovednosti   účastníkov   za   výsledok   konania   primárne sformulovaná predovšetkým v ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a rovnako tiež to, že uplatnenie tzv. moderačného oprávnenia súdu (vo vzťahu k priznaniu požadovanej náhrady trov konania alebo   jej   časti)   zákon   konštruuje   len   ako   výnimku   z   pravidla,   podmienenú   existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 veta prvá O. s. p.) s len príkladmým výpočtom, čo takýmto dôvodom môže (resp. pri záujme na absolútnej presnosti naopak by nemalo) byť (tu por. predovšetkým použitie výrazu „najmä“ v druhej vete § 150 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci ale podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba konštatovať taký súbeh viacerých okolností, ktoré posudzovaný prípad činili hodným osobitného zreteľa a takto i takým, v ktorom by priznanie úspešnému odporcovi náhrady trov konania bolo prílišnou tvrdosťou.

Jednou z takýchto okolností (nech aj tou z pohľadu významnosti nie až tak dôležitou) bol charakter požiadavky navrhovateľa (tu rozumej v časti trov konania), ktorej účelom bolo výlučne vlastné ochránenie pred náhradovou povinnosťou a nie aj požiadavka v konaní neúspešného účastníka niečoho sa v konaní domáhajúceho, aby napriek jeho neúspechu v spore to bol on, komu má byť priznaná náhrada trov konania. Pri zohľadnení povahy požiadaviek vo veci samej, ktorými navrhovateľ voči odporcovi uplatnil síce viac nárokov a to z povahy veci cenu konania zvyšuje (spor predražuje), takýto postup mu tu však dosť ťažko šlo vyčítať. Oboma tzv. určovacími požiadavkami totiž sledoval nápravu stavu ním považovaného za nedôvodný, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za úkon, na ktoré nebol dôvod a to, či sa v tomto smere s ním alebo naopak s odporcom (a v akom rozsahu) stotožní aj súd, bolo vecou dokazovania. V prípade požiadaviek na náhradu mzdy (majúcich pôvod v úkone navrhovateľom považovaným za neplatný) potom ich uplatnenie už žalobou v prejednávanej veci bolo len jednou z možností a to takou, ktorá pri   porovnaní   s   alternatívou   k   nej   v   podobe   vyčkania   (s   domáhaním   sa   tiež   takýchto nárokov samostatnou žalobou) až na výsledok konania o určovacích požiadavkách nebola tou najhospodárnejšou, ani v tomto prípade však s prihliadnutím k faktoru dĺžky konania nešlo navrhovateľovi ním zvolený postup vytknúť. I keď nemusí byť sporu o tom, že tzv. mzdové nároky sa predmetom konania (či už v prejednávanej veci alebo v samostatnom konaní) ani stať nemuseli, stav pristúpenia súdu prvého stupňa k prvému rozhodnutiu vo veci samej až 14. júla 2009 (takmer po 9. rokoch) s logikou vydania všetkých ďalších rozhodnutí ešte neskôr navrhovateľovi ani nedal inú možnosť, než konať aj uplatnením takýchto   nárokov   (najmä   v   snahe   vyhnúť   sa   úspechu   prípadnej   námietky   premlčania prinajmenšom časti z nich zo strany odporcu). V svetle takejto skutočnosti potom naopak urobenie aj takýchto nárokov už predmetom konania v prejednávanej veci sa javilo tým najekonomickejším, aké tu prichádzalo do úvahy, keďže takto účastníci boli nútení viesť jediný   spor   (namiesto   možných   dvoch   alebo   i   viacerých,   pokiaľ   by   došlo   k   rozdeleniu všetkých čiastkových požiadaviek navrhovateľa do samostatných žalôb).

Napokon i stav zotrvávania navrhovateľa na jeho požiadavkách sa javí logickým s poukazom na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer trvá prvým vyhovujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa 14. júla 2009. Takéto rozhodnutie samozrejme znamenalo utvrdenie navrhovateľa v tom, že nároky urobili predmetom konania opodstatnene a nemal žiaden dôvod ustupovať ani od tzv. mzdových nárokov, hoc sa aj toto neskôr zmenilo uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

I   povaha   predovšetkým   prvého   z   uplatnených   nárokov   (neplatnosť   okamžitého skončenia   pracovného   pomeru)   ako   nároku   existenčnej   povahy   (spôsobilého   v   prípade úspechu žaloby prinavrátiť navrhovateľovi jeho zamestnanecký status spojený s nepochybne lepším ekonomickým postavením a to v takomto prípade prinajmenšom do času, kým by pracovný   pomer   skončil   platne),   teda   za   situácie   praktickej   odkázanosti   účastníka pracovnoprávneho vzťahu majúceho pochybnosti o platnosti skončenia takého vzťahu či dokonca presvedčeného o neplatnosti úkonu druhej strany vzťahu (smerujúceho k takémuto skončeniu) ako na príjem poberaný za existencie vzťahu, tak i na urobenie všetkého, aby mu takýto príjem ostal zachovaný potom nepochybne musí byť ďalšou okolnosťou, ktorú pri rozhodovaní,   či   sa   neúspešnému   zamestnancovi   (z   povahy   veci   slabšej   strane pracovnoprávneho vzťahu) náhradová povinnosť uloží alebo nie, treba vziať do úvahy. Bez významu tu napokon nie je ani to, že v pracovnoprávnych sporoch je sťažená reálna rovnosť účastníkov konania, najmä v procese dokazovania, ak s výnimkou urobenia formálnych chýb majúcich za následok neplatnosť úkonu je to prakticky vždy zamestnávateľ, kto má viac dôkazov.

Všetky   tieto   okolnosti   v   ich   súhrne   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   museli   viesť k tomu, že uloženie navrhovateľovi z prejednávanej veci tzv. náhradovej povinnosti nemohlo byť spravodlivým.

Odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. s využitím tzv. moderačného oprávnenia zakotveného v ustanovení § 150 ods. 1 rovnakého zákona (podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať a prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; čo neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku (nepriznaním odporcovi napriek úspechu v konaní, žiadnej náhrady trov prvostupňového konania, odvolacích konaní vedených tunajším súdom).»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľky   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie v časti zmeňujúceho výroku, k záveru, že táto argumentácia v   sťažnosti   sťažovateľky   neobstojí.   Krajský   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď na otázku, z akých dôvodov vo veci aplikoval § 150 OSP. Tento svoj postup vysvetlil jednak typovou charakteristikou konania a jednak okolnosťami prerokúvanej veci. Pokiaľ ide o typovú charakteristiku konania, krajský súd poukázal na to, že predmetom tohto druhu konaní   je nárok   existenčnej povahy (prinavrátenie zamestnaneckého   statusu   žalobcovi), žalobca   domáhajúci   sa   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   je   slabšou   stranou pracovnoprávneho   vzťahu   a   osobitosti   vykazuje   i   dokazovanie   v   tomto   type   sporov. Osobitými okolnosťami konkrétnej veci, ktoré považoval krajský súd za významné, boli priebeh   konania,   výška   trov   konania   sťažovateľky   (11   260,81   €)   a   postup   žalobcu   pri uplatnení svojich práv (spojenie nárokov určovacích i mzdových do jedného konania sa javilo tým najekonomickejším). Za tejto situácie dospel krajský súd k záveru, v zmysle ktorého   by   priznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľke   bolo   prílišnou   tvrdosťou   pre žalovaného a nemohlo by byť spravodlivé. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (v tejto časti)   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že nemala možnosť sa k dôvodom hodným osobitného zreteľa vopred vyjadriť, je potrebné vziať do úvahy, že sťažovateľke bolo na vyjadrenie doručené odvolanie   žalobcu, ktoré smerovalo i proti výroku o náhrade trov konania. Sťažovateľka sa však k podanému odvolaniu nevyjadrila vôbec, a tým nevyužila ani všeobecným súdom v odvolacom konaní ponúknutú možnosť predložiť svoje argumenty, pre ktoré podľa jej názoru nie je namieste vo veci aplikovať § 150 OSP (napríklad aj spôsobom, akým ich zhrnula v sťažnosti doručenej ústavnému súdu).

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu   v jeho zmeňujúcom výroku nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv označených sťažovateľkou, či už samostatne, alebo v spojení s čl. 1 ods. 1 čl. 12 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015