znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 633/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava   Orosza predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Východoslovenská   vodárenská   spoločnosť,   a.   s.,   Komenského   50,   Košice,   zastúpenej advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 605/2014-359 z 2. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Východoslovenská   vodárenská   spoločnosť,   a.   s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., Komenského 50, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 605/2014-359 z 2. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti vyplynulo,   že «Sťažovateľka bola   ako   žalobkyňa   účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 19C/21/2008, v ktorom sa na základe žaloby doručenej súdu dňa 15.01.2008 domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti   zapísanej   na v kat.   území v registri ako parc. o výmere 574 m2 - orná pôda. Žalobkyňa svoj návrh odôvodňovala tým, že je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, napriek tomu, že tomu nezodpovedá stav zápisu v katastri nehnuteľností, keď ako vlastníci nehnuteľnosti sú v katastri   vedené   iné   osoby.   Od   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   súdu   č.   k. 19C 21/2008-99   zo   dňa   07.06.2010   bolo   konanie   vedené   voči   trinástim   žalovaným, z ktorých žalovaní v 1. až 7. rade a 9. až 13. rade boli v konaní zastúpení

, advokátkou.

Potom,   čo   žalovaní   v   priebehu   konania   previedli   svoje   spoluvlastnícke   podiely k nehnuteľnosti kúpnou zmluvou na spoločnosť, so sídlom, ako nadobúdateľa, žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 03.03.2014 vzala v celom rozsahu späť svoj návrh na začatie konania a o trovách konania žiadala rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Podľa vedomostí žalobkyne sa pre takýto prípad žalovaní dohodli s, že náhradu   trov   konania   si   uplatňovať   nebudú   a   súhlasia   so   späťvzatím   návrhu a so zastavením konania.

Právna zástupkyňa žalovaných, advokátka, si však podaním doručeným   súdu   dňa   21.03.2014   uplatnila   v   konaní   nárok   na   náhradu   trov   v   sume 966,62 EUR.

Preto žalovaní vo vyhláseniach zo dňa 26.02.2014, dňa 10.04.2014 a dňa 11.04.2014 doručených sťažovateľke uviedli, že si v konaní sp. zn. 19C/21/2008 neuplatňujú náhradu trov konania a navrhujú, aby súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

Uznesením č. k. 19C/21/2008-340 zo dňa 04.04.2014 Okresný súd Košice I konanie vo veci v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným v 1. až 7. rade a 9. až 13. rade trovy konania vo výške 966,62 EUR pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, k rukám ich právnej zástupkyne, advokátky, a to s poukazom na § 146 ods. 2 O.s.p. dôvodiac, že sťažovateľka   z   procesného   hľadiska   zavinila   zastavenie   konania.   Vo   vzťahu   medzi navrhovateľkou a žalovanou v 8. rade náhradu trov konania žalovanej v 8. rade nepriznal. Proti tomuto uzneseniu, avšak iba proti výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalovaným v 1. až 7. rade a 9. až 13. rade trovy konania vo výške 966,62 EUR, podala sťažovateľka v zákonnej lehote podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. odvolanie, v ktorom namietala závery okresného súdu poukazujúc na to, že zastavenie konania v prejednávanej veci nezavinila, že žalovaní sa náhrady trov konania voči nej vzdali a prehlásili, že si voči nej nebudú náhradu trov konania z uvedeného dôvodu uplatňovať, čo potvrdili aj vo svojom písomnom vyhlásení a zdôraznila, že priznať náhradu trov konania možno účastníkovi len v tom   prípade, ak   si   náhradu   trov   konania uplatňuje.   Sťažovateľka k odvolaniu   pripojila originály vyhlásení žalovaných o tom, že si v konaní náhradu trov konania neuplatňujú.... Právna zástupkyňa žalovaných vo vyjadrení zo dňa 19.05.2014 však k odvolaniu sťažovateľky   uviedla,   že   si   náhradu   trov   konania   uplatňuje   a   žiada,   aby   odvolací   súd prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 5Co/605/2014-359 zo dňa 02.10.2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené dňa 31.10.2014, uznesenie okresného súdu potvrdil.».

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil jej v sťažnosti označené práva tým, že ju zaviazal na zaplatenie trov konania žalovaným v 1. až 7. rade a žalovaným v 9. až 13. rade (ďalej len „žalovaní“) napriek tomu, že pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Podľa sťažovateľky právne závery krajského súdu sú arbitrárne   a   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné. Napadnuté uznesenie je výsledkom svojvoľnej aplikácie a výkladu práva, ktorý nemá oporu v znení právnych predpisov a popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti bližšie argumentovala:

«Hoci krajskému súdu bolo v čase jeho rozhodovania známe, že žalovaní sa práva na náhradu   trov   konania   voči   sťažovateľke   v   celom   rozsahu   vzdali   (vyhlásenia   boli   súdu doručené v prílohe odvolania) a žiadali, aby súd náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov, krajský súd sťažovateľku neopodstatnene zaviazal na náhradu trov konania v prospech   žalovaných...   Skutočnosť,   že   žalovaní   sa   v   posudzovanej   veci   náhrady   trov konania   v   celom   rozsahu   vzdali,   musela   byť   krajskému   súdu   známa   už   z   odvolania sťažovateľky zo   dňa 16.04.2014   proti   uzneseniu okresného súdu,   prílohou ktorého   boli originály vyhlásení všetkých žalovaných v 1. až 7. rade a 9. až 13. rade, z ktorých bolo bez akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že   žalovaní   vyjadrili   vôľu   náhradu   trov   konania   voči sťažovateľke neuplatňovať a súhlasili s tým, aby náhrada trov konania nebola žiadnemu z účastníkov priznaná....

Ak sa účastník konania účinne vzdá práva na náhradu trov konania, nemôže si v súdnom konaní náhradu trov konania uplatňovať a voči druhému účastníkovi mu náhrada trov konania nemôže byť v súdnom konaní priznaná.

Napriek tomu, že žalovaní sa náhrady trov konania voči sťažovateľke účinne vzdali a krajský   súd   mal   o   tejto   skutočnosti   vedomosť,   v   napadnutom   rozhodnutí   žalovaným náhradu trov konania priznal a sťažovateľku zaviazal na ich náhradu....

Krajský   súd   okrem   toho   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nedostatočne   a   ústavne nekonformným spôsobom. Dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie, sú nezrozumiteľné,   vnútorne   nekonzistentné   a   vzájomné   rozporné,   krajský   súd   sa   vôbec nevysporiadal s argumentmi sťažovateľky uvedenými v odvolaní, ako ani s tou skutočnosťou, že žalovaní sa práva na náhradu trov konania voči sťažovateľke výslovne vzdali... Poukaz krajského súdu na to,   že v posudzovanej veci „nejde o vysokú čiastku pri priznaných trovách   konania   966,62   €“   nemôže   ako   dôvod   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   obstáť. Rovnako neobstoja ani dôvody súdu založené na tom, že žalovaní v čase rozhodovania súdu nevypovedali plnú moc udelenú svojej právnej zástupkyni. Skutočnosť, že plnomocenstvo udelené   právnej   zástupkyni   žalovaných   nebolo   v   čase   rozhodovania   súdu   vypovedané, nemohla   mať   na   rozhodnutie   súdu   o   trovách   konania   žiaden   vplyv,   keďže   súd   mal jednoznačné listinné dôkazy preukazujúce to, že žalovaní sa náhrady trov konania voči sťažovateľke   vzdali...   Domnienka   súdu   o   tom,   z   akých   dôvodov   žalovaní   uskutočnili vyhlásenie o vzdaní sa práva na náhradu trov konania, je pre vec nepodstatná, navyše, označenie takéhoto prejavu vôle ako „účelového“ bez zjavnej opory v skutkovom stave veci a bez vykonania dokazovania, je rovnako iba prejavom ľubovôle súdu pri jeho rozhodovaní. Na uvedených záveroch nič nemení, že až v odvolacom konaní sa súd dozvedel, že žalovaní sa práva na náhradu trov konania vzdali a žiadali náhradu trov konania nepriznať žiadnemu z účastníkov. Pre krajský súd rozhodujúci o trovách konania bol relevantný aktuálny skutkový a právny stav v čase jeho rozhodovania, jeho povinnosťou bolo prihliadať na všetky informácie, ktorými disponoval v čase svojho rozhodnutia.»

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania tohto nálezu:   „1.   Základné   právo   sťažovateľky   Východoslovenská   vodárenská   spoločnosť,   a.s. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co/605/2014-359 zo dňa 02.10.2014, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co/605/2014-359 zo dňa 02.10.2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08   EUR   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   k   rukám   jej   právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky nahradiť žalovaným trovy konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   zdôrazňuje,   že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných   súdov   v   častiach,   ktoré   sa   týkajú   problematiky   (náhrady)   trov   konania, t. j. problematiky,   ktorá   má   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného   práva na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Sťažovateľka namieta nesprávnosť právnych záverov krajského súdu v napadnutom uznesení, ktoré   sú podľa   nej   arbitrárne, svojvoľné   a z ústavného   hľadiska   neudržateľné. Napadnuté uznesenie je podľa nej výsledkom svojvoľnej aplikácie a výkladu práva, ktorý nemá oporu v znení právnych predpisov. Krajský súd zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania aj napriek tomu, že žalovaní sa náhrady trov konania voči sťažovateľke účinne vzdali.   Navyše   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nedostatočne   a ústavne nekonformným spôsobom.  

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie účastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie § 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie § 146   ods.   2   prvej   vety   OSP   predpokladá   zavinenie   niektorého   z   účastníkov   konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 19 C 21/2008-340 zo 4. apríla 2014 o zastavení konania vyplýva, že okresný súd rozhodol o náhrade trov konania, aplikujúc prvú vetu ustanovenia   §   146   ods.   2   OSP,   keď zaviazal   sťažovateľku   ako   žalobkyňu   nahradiť žalovaným   trovy   konania,   keďže   z procesného   hľadiska   zastavenie   konania   privodila sťažovateľka, ktorá späťvzatie návrhu neodôvodnila. Okresný súd v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 OSP zaviazal sťažovateľku, aby priznanú náhradu trov zaplatila žalovaným k rukám ich právnej zástupkyne.  

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Súd prvého stupňa správne odôvodnil svoje rozhodnutie, lebo rozhodol o náhrade trov konania podľa § 146 ods.2 veta prvá O.s.p., keďže ak niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. V odvolacom konaní sa ani nenamietala výška trov konania a odvolací súd nemal dôvod aplikovať v riešenej veci ust. § 150 O.s.p. Napokon vo vzťahu navrhovateľa a odporcov 1 až 13 nejde o vysokú čiastku pri priznaných trovách konania 966,62 € ako trovy právneho zastúpenia, lebo bolo preukázané, že odporcovia dodatočne podpisovali s dodatočným dátumom vyhlásenie, že si nežiadajú trovy konania, avšak je treba poukázať na uznesenie č.k. 19C/21/2008-340, ktoré bolo vypracované 7.4.2014 a doručené už 8.4.2014 právnym zást. účastníkov (Doteraz nebola vypovedaná plná moc práv. zástupcu).

K účelovému vyjadreniu odporcov k náhrade trov konania treba doplniť, že toto vyhlásenie mohlo sa stať z rôznych dôvodov, avšak treba vziať zreteľ na existenciu plnej moci, ktorú nik z nich neodvolal.

So   zreteľom   na   vyjadrenie   odporcov   v   riešenej   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu vo veci náhrady trov konania.

Odvolací   súd   potvrdil   napadnuté   uznesenie   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania vo vzťahu navrhovateľa a odporcov podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p., lebo je vecne správne, súd úplne   zistil skutkový stav veci,   správne   ju   právne posúdil   a odôvodnenie   uznesenia je argumentačne presvedčivé, s týmto odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňuje, lebo jeho dôvody sú správne.

V prejednávanej veci nejde o výnimočný prípad podľa § 150 O.s.p,, kde by bolo možné   aplikovať,   čo   aj   len   v   časti   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania.“

Podľa § 151 ods. 1 prvej vety OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Uplatnenie nároku na náhradu trov konania je predpokladom jeho priznania súdom. Z Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne nevyplýva, dokedy najneskôr možno uplatniť nárok na náhradu trov konania. Z podstaty tohto nároku, o ktorom sa rozhoduje spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, však vyplýva, že nárok na náhradu trov by mal účastník uplatniť najneskôr do vydania rozhodnutia vo veci samej, resp. do momentu, kedy je   súd   svojím   rozhodnutím   viazaný.   Z uvedeného   vyplýva,   že   nárok   na   náhradu   trov konania   nemôže   byť   uplatnený   neskôr,   ako   sa   súd   stane   viazaný   svojím   rozhodnutím. Uvedené obdobne platí aj o vzdaní sa nároku účastníka na náhradu trov konania. Účastník konania sa môže vzdať nároku na náhradu trov svojím písomným podaním adresovaným súdu alebo vyjadrením do zápisnice. Nejde o vzdanie sa práva (hmotnoprávneho nároku), ale o vzdanie sa nároku rýdzo procesného.

Sťažovateľka argumentovala účinným vzdaním sa práva žalovaných na náhradu trov konania   v písomných   vyhláseniach   z 26.   februára   2014, z 10.   a 11.   apríla   2014,   ktoré predložila okresnému súdu 16. apríla 2014 v prílohách ňou podaného odvolania. Keďže tieto vyhlásenia žalovaných boli okresnému súdu doručené až po tom, čo okresný súd uznesením zo 4. apríla 2014 vo veci rozhodol o zastavení konania a následne 8. apríla 2014 doručil označené rozhodnutie právnej zástupkyni žalovaných na základe plnej moci, ktorá nebola   žalovanými   odvolaná,   v   okolnostiach   prípadu   sťažovateľky   nemohlo   dôjsť k účinnému vzdaniu sa procesného nároku žalovaných na náhradu trov konania.

Vo väzbe na tieto skutkové okolnosti a uvedené právne východiská ústavný súd posudzoval aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z ktorého podľa názoru ústavného súdu   vyplývajú   relevantné,   i   keď   stručné   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd   nepovažoval odvolacie   námietky   sťažovateľky   za   spôsobilé   privodiť   zmenu   odvolaním   napadnutého rozhodnutia. Krajský súd pri posúdení predložených vyhlásení žalovaných o vzdaní sa ich nároku na náhradu trov konania považoval za relevantnú tú skutočnosť, že k ich podpisu došlo až dodatočne, teda až po doručení   uznesenia okresného súdu zo 4. apríla   2014. Zároveň zohľadnil aj existenciu plnej moci udelenej právnej zástupkyni, ktorá   nebola   zo   strany   žalovaných   odvolaná,   a na   základe   ktorej   si   právna   zástupkyňa uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v prvostupňovom   aj   v odvolacom   konaní. Na základe   týchto   skutočností   krajský   súd   považoval   uvedené   vyhlásenia   žalovaných za účelové,   pričom   sa   stotožnil   s aplikáciou   ustanovenia   §   146   ods.   2   prvej vety   OSP na daný prípad, keď nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na použitie § 150 OSP.  

Pri posudzovaní trov konania v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 prvou vetou OSP je všeobecný súd povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo   zastaviť.   K zastaveniu   konania   môže   dôjsť   v dôsledku   procesného   zavinenia niektorého z účastníkov. Sťažovateľka vzala v tejto veci svoj návrh na začatie konania späť bez toho, aby išlo o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a vzhľadom na to za takejto situácie podľa stabilnej judikatúry všeobecných súdov z procesného hľadiska zásadne platí, že   zavinila   zastavenie   konania,   a   preto   je   povinná   nahradiť   odporcom   trovy   konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 183/92 z 27. októbra 1992 publikované pod č. R 49/1993).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   rozhodol   v   súlade   s   procesnými možnosťami ustanovenými Občianskym súdnym poriadkom, keď na prípad sťažovateľky aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety OSP a jeho aplikáciu odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok o náhrade trov konania bol vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu o povinnosti sťažovateľky nahradiť žalovaným trovy konania považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej   úpravy   náhrady   trov   konania,   a   spôsob,   akým   krajský   súd   rozhodol   o trovách konania,   nemožno   považovať   ani   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený   a ako   taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorých dávala do súvislosti s údajnou arbitrárnosťou   napadnutého uznesenia. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietanej   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia,   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu označených práv. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   ako   celok   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015