znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 633/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   B.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 12695/2013   a   sp. zn. Rvp 12696/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Rožňava   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   8 Er 645/2008   a sp. zn. 4 Er 257/2009, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 116/2012   z 13.   decembra   2012   a sp. zn.   14 CoE 183/2012   z 13.   decembra   2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12695/2013 a sp. zn. Rvp 12696/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12695/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er 645/2008 a sp. zn. 4 Er 257/2009, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 116/2012 z 13. decembra 2012 a sp. zn. 14 CoE 183/2012 z 13. decembra 2012.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní splatiť podľa podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce aj   rozhodcovskú   doložku   boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred   ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu boli exekučným titulom na vykonanie exekúcií. Súdny exekútor na základe poverení udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutí,   t.   j.   exekúcie.   V   priebehu exekučných   konaní bolo uzneseniami okresného   súdu   č.   k.   8 Er 645/2008-18 z 2.   apríla 2012 a č. k. 4 Er 257/2009-63 zo 14. februára 2012 rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

V   sťažnostiach   sťažovateľka   uvádza,   že   sa   nemohla „... stotožniť   s odôvodnením označeného   rozhodnutia   porušovateľa   a to   tak   po   stránke   právnej,   ako   aj   po   stránke skutkovej a preto podal proti nemu odvolanie.

Navyše,   sťažovateľ   podal   po   podaní   odvolania   návrh   na   prerušenie   konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ!

Porušovateľ v prvom rade a ani porušovateľ v druhom rade nerozhodli do skončenia konania o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania! Porušovateľ v druhom rade rozhodol priamo   o odvolaní   sťažovateľa   a to   tak,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil... V danom rozhodnutí sa súd vôbec nezmieňuje o procesnom návrhu sťažovateľa!

Práve   chýbajúca   procesná   činnosť   porušovateľov   vecne   vyjadrená   vydaním rozhodnutia o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   a čl. 267   zmluvy   o fungovaní   EÚ,   ako   aj   úplná   ignorácia   právnej argumentácie   a tvrdení   sťažovateľa   vo   vzťahu   k nutnosti   súdu   konať   položením prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   zásadným   spôsobom   porušila základné práva sťažovateľa...“.

Sťažovateľka   podala   v priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   návrhy na prerušenie konaní postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré odôvodnila tým, že «súd   sa   nijako   nevysporiadal   s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v smernici   Rady 93/13/EHS   a nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

...   Máme   za   to,   že   v danom   prípade   je   nutné   požiadať   o výklad   pojmu   „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie...

... Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby   účastníkov   konania   zbavilo   právnej   neistoty   vyplývajúcej   z doterajšieho   výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47   Charty   základných   práv   EÚ   a to   v súvislosti   s výkladom   pojmu   „neprijateľná zmluvná   podmienka“   v kontexte   smernice   Rady   93/13/EHS   a jej   následnej   aplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.».

Podľa sťažovateľky „Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom sťažovateľa   a umožniť   mu   tak   dosiahnuť   stav   (resp.   minimálne   ovplyvniť   pokračovanie civilného   procesu),   v ktorom   by   sa   právna   vec   pred   vnútroštátnym   súdom   rozhodovala na základe   správneho   a adekvátneho   právneho   základu,   súčasťou   ktorého   je   aj   výklad práva   spoločenstva   (či   úniového   práva)   podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ   Súdnym dvorom Európskej únie v konaní o prejudiciálnej otázke.“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými postupmi okresného   súdu,   alternatívne   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 12695/2013   a   pod   sp. zn.   Rvp 12696/2013   a   z ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach, alternatívne postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci, odmietne ju ako neprípustnú už po jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný   súd   zo spisov   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 12625/2013   a   sp. zn. Rvp 12692/2013 zistil, že sťažovateľka 22. marca 2013 doručila ústavnému súdu obdobné sťažnosti, v ktorých (zhodne s týmito sťažnosťami) namietala okrem iného aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napádanými postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a napádanými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu, pričom v týchto sťažnostiach okrem iného formuluje aj výhrady   voči   tomu,   že   v   predmetných   veciach   konajúce   súdy   nepožiadali   Súdny   dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.

Porovnaním   posudzovaných   sťažností   a   sťažností   vedených   pod   sp. zn. Rvp 12625/2013 a sp. zn. Rvp 12692/2013 ústavný súd zistil, že sťažovateľka nimi namieta postup okresného súdu a krajského súdu v totožnom súdnom (exekučnom) konaní a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých práv a zrušiť totožné uznesenia krajského súdu.

Z uvedeného   teda   nespochybniteľne   vyplýva,   že   ústavný   súd   už   o   sťažnostiach sťažovateľky   s   totožným   petitom,   teda   aj   predmetom   konania,   koná.   Uvedené   zistenie odôvodňuje odmietnutie posudzovaných sťažností ako neprípustných podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Na   tomto závere nič nemení ani skutočnosť,   že posudzované sťažnosti   obsahujú podrobnejšiu argumentáciu vo vzťahu k povinnosti všeobecného súdu prerušiť napadnuté konanie v súvislosti s prejudiciálnou otázkou. Pokiaľ sťažovateľka chcela rozšíriť alebo doplniť   argumentáciu   pôvodným   sťažnostiam,   mohla   tak   urobiť   formou   ich   doplnenia. Keďže   sťažovateľka   namiesto   uvedeného   postupu   zvolila   podanie   nových   sťažností, ktorých predmetom je porušenie identických práv postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v totožnom konaní, vystavila sa tak riziku, že posudzované sťažnosti budú odmietnuté z dôvodu ich neprípustnosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013