znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 632/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Meszárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedenú pod sp. zn. Rvp 2222/2014, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 258/2009 a uznesením z 25. septembra 2013, ako aj porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 186/2013 a uznesením z 27. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   porušenie   čl.   12   ods.   2 ústavy   a čl.   14 dohovoru   postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp.   zn.   10   Er   258/2009   a   uznesením   z   25.   septembra   2013   (ďalej   len   „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 186/2013 a uznesením z 27. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úverov bola priamo v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   rozhodcovskej   doložky   začala   rozhodcovské   konanie pred zmluvnými   stranami   zvoleným   rozhodcovským   súdom,   ktorého   rozhodcovský rozsudok   sa   tak   stal   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   sťažovateľka   iniciovala začatie exekučného konania.

Potom,   ako   v   začatom   exekučnom   konaní   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   napadnutým   uznesením okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená, resp. vyhlásená za neprípustnú a následne zastavená.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a charty a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský   rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadil v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii   s   výkladovými pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   aj   „smernica   Rady“),   pretože   podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného   súdu   v napadnutom   konaní   a   napadnutom   uznesení,   ako   aj   porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   podaný   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,   či   nie   sú   dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a označeným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   postupom   a   označeným   uznesením krajského súdu.

II.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému   postupu   a   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyroch základných   východiskových   rovín.   Sťažovateľka v   prvom   rade   namieta,   že krajský   súd nenapravil   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   ako   súd   exekučný   podľa   sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tento exekučný   titul   preskúmal   pri   vydávaní   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie) Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konanie na účely podania   výkladu   označenej   smernice   Rady   a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie   dlhu   v   notárskej   zápisnici,   ktorá   je   exekučným   titulom,   je   považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom. V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal,   vo   svojej   argumentácii   k   odmietnutiu   sťažnosti   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenej   sa   plne   stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach   napr.   sp.   zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta 2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecného   súdu,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   ňou   použitej   argumentácie   bez   relevantných   zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   18 CoE 641/2011   z 30. novembra 2012,   ktorým   Krajský   súd v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v časti   istiny   a v   časti úrokov   z omeškania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   urobil   v   dôsledku   nepreskúmateľnosti odôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať   pred   súdom),   nie   však   z   dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie sťažovateľkiných   prípadov,   z akých   vychádzal   krajský   súd   pri   konaní   a rozhodovaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktoré je predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   sťažovateľka   mala možnosť oboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a   neprípustnosti   exekúcie z už uvádzaných   dôvodov   už   z   uznesenia   okresného   súdu,   proti   ktorému   aj   podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má   v   zmluvnom   vzťahu   so   sťažovateľkou   postavenie   spotrebiteľa,   mal   po   doručení uznesenia   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie proti uzneseniu   okresného   súdu)   v   tom   zmysle,   že   si   nepraje,   aby bolo   v   jeho   prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl.   47   charty,   dodržaný,   vzhľadom   na   to   nič   nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažnosti označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z   materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch   ako   neefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   veľká   časť   námietok   sťažovateľky   o porušení jej v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru, dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (a vecne nadväzne na neho aj k odvolaciemu konaniu), je odôvodnená argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnenej v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014