znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 631/2015-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom

,   Advokátska   kancelária, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 128/2014 z 25. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 128/2014 z 25. marca 2015.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: «Sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) voči žalovanému Košickému samosprávnemu kraju domáhala zaplatenia sumy 58.141,24-€ s príslušenstvom. Sťažovateľka uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného s účinnosťou od 1. apríla 2006 zmluvu o nájme nebytového priestoru ⬛⬛⬛⬛ nachádzajúceho sa v budove zdravotníckeho zariadenia na ulici ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „nájomná zmluva“).   Uzatvoreniu   nájomnej   zmluvy   predchádzal   zmluvný   vzťah   založený   zmluvou o budúcej zmluve zo 4. apríla 2005, ktorej predmetom bolo uzatvorenie nájomnej zmluvy (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“). Sťažovateľka a právny predchodca žalovaného sa trikrát dohodli na predĺžení zmluvy o budúcej zmluve, a to dodatkom z 1. augusta 2005, dodatkom z 10. januára 2006 a dodatkom z 23. marca 2006.

Sťažovateľka   so   súhlasom   právneho   predchodcu   žalovaného   z   11.   júla   2005, vykonávala   na   predmete   nájmu   stavebné   rekonštrukčné   práce,   ktoré   boli   ukončené v novembri roku 2006.

K   zániku   nájomnej   zmluvy   došlo   okamihom   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k nebytovému priestoru sťažovateľkou, vklad ktorého bol povolený 21. marca 2009. Sťažovateľka svoj nárok právne odôvodnila s poukazom na § 667 ods. 1 zákona číslo 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky zákonník“),   podľa   ktorého   „(z)meny   na   veci   je   nájomca   oprávnený   vykonávať   len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v   prípade,   že   sa   na   to   prenajímateľ   zaviazal.   Ak   zmluva   neurčuje   inak,   je   oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému   v   medziobdobí   došlo   v   dôsledku   užívania   veci.   Ak   prenajímateľ   dal   súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu   protihodnotu   toho,   o   čo   sa   zvýšila   hodnota   veci.“.   Sťažovateľka   argumentovala v konaní s poukazom na jej právo domáhať sa výplaty protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota   veci,   až   po   skončení   nájmu   a   v   tejto   súvislosti   poukázala   na   kontinuálne nadväzujúce vzťahy medzi zmluvnými stranami, ktoré je potrebné posudzovať komplexne. Okresný súd Košice I rozsudkom vydaným pod č. k. 24C/21/2012-306 zo 17. októbra 2013 ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie z 3. decembra 2013 (ďalej   len   „odvolanie“),   v   ktorom   namietala   jeho   nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok dôvodov, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2Co/128/2014 - 360 z 25. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil s poukazom   na  ,,[s]právne,   výstižné   a presvedčivé“   dôvody   rozsudku   okresného   súdu a v celom rozsahu na ne odkázal. Krajský súd sa tiež stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Odvolacie námietky sťažovateľky krajský súd označil   v celom rozsahu za neopodstatnené a prijal záver, že sa s nimi v celom rozsahu vysporiadal okresný súd. K sťažovateľkou namietanému nesprávnemu posúdeniu otázky premlčania krajský súd len krátko konštatoval, že „zo žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry slovenských súdov nevyplýva skutočnosť, že lehota na premlčanie začína plynúť až potom, čo dlžník vyzve veriteľa na plnenie“...

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného došlo k porušeniu jej práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)...

Krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   nereagoval   ani   na   námietky   sťažovateľky týkajúce sa absencie reakcie okresného súdu na sťažovateľkou predkladanú argumentáciu v konaní ani na polemiku so závermi okresného súdu a obmedzil sa na len konštatovanie správnosti   rozhodnutia   okresného   súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   jej   krajský   súd neposkytol požadovanú dostatočnú súdnu ochranu, pretože sa vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní. Krajský súd, rovnako ako okresný súd, mali povinnosť skúmať tvrdenia účastníka konania, odpovedať na jeho podstatné námietky a v odôvodnení svojho   rozhodnutia   uviesť   ako   tieto   vyhodnotili.   Napadnuté   rozhodnutie,   rovnako   ako rozhodnutie okresného súdu, neobsahuje náležitú reakciu na sťažovateľkou predkladanú argumentáciu, iba ju formálne pre nesprávnosť odmieta. Z uvedených dôvodov, sú podľa názoru sťažovateľky, závery napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia okresného súdu, svojvoľné a majú za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľky. Okresný súd porušil svoju povinnosť adekvátne reagovať na argumentáciu sťažovateľky a uviesť presvedčivé   dôvody   svojho   rozhodnutia   a   krajský   súd   si   nesplnil   svoju   povinnosť vysporiadať sa s nedostatkami rozhodnutia okresného súdu ústavne udržateľným spôsobom, ako   aj   náležite   reagovať   na   odvolacie   námietky   sťažovateľky,   takým   spôsobom,   aby sťažovateľke poskytol dostatočnú súdnu ochranu.

V napadnutom rozhodnutí úplne absentuje reakcia na argumentáciu sťažovateľky, týkajúcu sa:

-   námietky   nesprávneho   právneho   posúdenia   nároku   sťažovateľky,   ako   nároku na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   (plnenie   sťažovateľky   posúdené   zo   strany všeobecného súdu ako plnenie bez právneho dôvodu)

- námietky nesprávneho právneho posúdenia premlčania

-   námietky   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nesprávneho   právneho   posúdenia   pojmu „na vlastné náklady“

-   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   nesprávneho   posúdenia   otázky   neexistencie súhlasu na vykonávanie stavebných prác

-   námietky   sťažovateľky,   týkajúcej   sa   úplnej   absencie   reakcie   okresného   súdu na argumentáciu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   posúdenia   vzájomných   vzťahov s ohľadom na dobré mravy...

Záver krajského súdu ako aj okresného súdu, že k plneniu z jej strany došlo bez právneho dôvodu, je arbitrárny a všeobecné súdy svoje rozhodnutia odôvodnili mimo rámec podstatných tvrdení sťažovateľky. Sťažovateľka v konaní uvádzala, že právnym titulom, na základe ktorého vykonala stavebnú činnosť a investovala do nehnuteľnosti bol súhlas - oprávneného subjektu na jeho poskytnutie - na vykonanie dohodnutých stavebných prác a nie   zmluva   o   budúcej   zmluve.   Sťažovateľka   tiež   uviedla,   že   tento   súhlas   vyplýval   aj z následného správania sa zmluvných strán, z ktorého bolo zrejmé, že bolo ich spoločnou vôľou, aby sťažovateľka naďalej pokračovala v činnostiach dohodnutých počas platnosti a účinnosti zmluvy o budúcej zmluve. Všeobecné súdu na túto argumentáciu neposkytli žiadnu odpoveď...

Rovnako je svojvoľný aj záver všeobecných súdov, podľa ktorého právo sťažovateľky uplatnené v súdom konaní bolo premlčané. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky jednak neposkytli náležitú odpoveď na jej argumentáciu v tomto smere a jednak sa dopustili interpretačného a aplikačného excesu dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka. Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní pred všeobecnými súdmi uviedla, že pravidlo, ktoré je obsahom normatívneho textu uvedeného v § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka dopadá na tie situácie, keď je právo spôsobilé byť uplatnené na súde, teda keď sa stalo splatným. V prípade, ak právo na plnenie nie je ešte splatné, je nutné aplikovať pravidlo uvedené v § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka a skúmať, kedy nositeľ subjektívneho práva mohol uskutočniť právny úkon - vyzvať dlžníka na plnenie - a nastoliť tak splatnosť a teda aj súdnu   vymáhateľnosť/nárokovateľnosť   ochrany   uplatneného   subjektívneho   práva.   Iná právna konštrukcia by jednak nezohľadňovala vzájomnú súvislosť týchto noriem a tiež by viedla k absurdnému právnemu dôsledku, podľa ktorého by právo domáhať sa plnenia na súde zaniklo ešte predtým, než by vzniklo, resp. že premlčacia doba na uplatnenie práva na súde začína plynúť ešte predtým, než je možné právo na súde uplatniť, teda pred jeho splatnosťou/nárokovateľnosťou.

V prípade, ak krajský súd ustálil, že „súd prvého stupňa správne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby dňom 30.3.2006, resp. 1.4.2006“ a následne dospel k právnemu záveru, že „ide o uplatnenie práva po uplynutí 4 - ročnej premlčacej doby“, tak uvedenú situáciu   posúdil   v   extrémnom   rozpore   s   vyššie   citovanými   ustanoveniami   Obchodného zákonníka.

V   súvislosti   s   uvedenou   námietkou   sťažovateľka   uviedla,   že   právo,   ktoré   mohla uplatniť na súde jej „vzniklo“ až potom, ako žalovaného vyzvala na splnenie si povinnosti zaplatiť jej finančnú čiastku, ktorej zaplatenia sa proti žalovanému domáha v predmetnom konaní. Sťažovateľka tento právny úkon uskutočnila písomne 18. marca 2010, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby na uskutočnenie tohto právneho úkonu. Až uvedený okamih môže byť momentom, od ktorého mohla sťažovateľke začať plynúť premlčacia doba podľa § 391   ods.   1   Obchodného   zákonníka.   Vzhľadom   na   časový   priebeh   následných rozhodujúcich udalostí je zrejmé, že sťažovateľka si právo na okresnom súde uplatnila pred uplynutím premlčacej doby podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Navyše, krajský súd, ako aj okresný súd, sa bez bližšieho vysvetlenia opomenuli vysporiadať s rozhodujúcou skutočnosťou - výzvou sťažovateľky z 18. marca 2010, ktorú táto toho   istého   dňa   doručila   žalovanému   -   čo   vyplývalo   jednak   z   obsahu   spisu   a   medzi účastníkmi   táto   skutočnosť   nebola   ani   sporná.   Všeobecné   súdy   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí opomenuli uviesť ako tento dôkazný prostriedok hodnotili, prípadne a prečo ho nepovažovali za rozhodujúci.

So   sťažovateľkou   uvádzaných   odvolacích   argumentov   reagoval   krajský   súd v napadnutom rozhodnutí na námietku nesprávneho posúdenia otázky premlčania iba takto: „[z]o   žiadneho   právneho   predpisu,   ani   z   judikatúry   slovenských   súdov   nevyplýva skutočnosť,   že   lehota   na   premlčanie   začína   plynúť   až   potom,   čo   dlžník   vyzve   veriteľa na plnenie. V tomto smere súd prvého stupňa správne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby dňom 30.3.2006, resp. 1.4.2006. Nepochybné je aj to, kedy si žalobkyňa uplatnila svoje právo na súde a že ide zrejme o uplatnenie práva po uplynutí 4 - ročnej premlčacej doby.“

Krajský   súd   k   citovaným   záverom   dospel   bez   toho,   aby   poskytol   reakciu na sťažovateľkou   v   odvolaní   prednesenú   podrobnú   argumentáciu.   Podľa   názoru sťažovateľky   je   záver   prijatý   krajským   súdom   svojvoľný   a   sťažovateľkou   citované ustanovenia právnych predpisov, ako aj judikatúra súdov, svedčia opačnému záveru... Uvedený interpretačný záver krajského súdu a okresného súdu nie je v súlade ani s kogentnými (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka) výkladovými pravidlami uvedenými v § 266   Obchodného   zákonníka,   konkrétne   s   pravidlom   uvedeným   v   §   266   ods.   4 Obchodného zákonníka...

Podľa názoru sťažovateľky, pokiaľ nejde o situáciu, kedy právne riešenie bez ďalšieho vyplýva zo zákonného textu, súd musí v odôvodnení rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetliť svoje právne úvahy, s prípadnou citáciou publikovanej judikatúry alebo názorov právnej vedy. Ak argumentuje účastník konania názormi právnej vedy alebo judikatúry, musí   sa   všeobecný   súd   s   názormi   v   týchto   prameňoch   uvedenými   argumentačne vysporiadať, prípadne aj tak, že vysvetlí prečo ich nepovažuje pre danú vec za relevantné. Len tak môže byť odôvodnenie rozhodnutia súdu presvedčivé a len tak môže legitimizovať rozhodnutie samotné v tom, že správny výklad práva je práve ten výklad, ktorý súd zvolil. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia opomenie pre účastníka priaznivý právny názor zastavaný či už doktrínou alebo súdnou praxou, na ktorú bol účastníkom konania výslovne upozornený alebo ktorou účastník konania argumentoval na podporu svojich tvrdení, sama o   sebe významne   oslabuje   aj presvedčivosť   rozhodnutia. Ide   tiež   o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné   práva   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1, právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   a   právo   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, porušené boli.

Rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť, na účet právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 285/2012).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09, III. ÚS 285/2012).

Sťažovateľka v   petite   sťažnosti   neuviedla   spisovú   značku   konania   pred   krajským súdom, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Pritom   na   odstránenie   nedostatkov   konania   a jej doplnenie   bola   ústavným   súdom   už   vyzvaná   listom   z 29.   júla   2015   a napriek   tomu neodstránila nedostatky podanej sťažnosti v zmysle zákona, nesplnenie požiadaviek ide teda na jej ťarchu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť neobsahuje jasný a zrozumiteľný   petit   ako   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   čo je   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Nedostatok,   resp.   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v zmysle   konštantnej   judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne   napr.   IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05,   III. ÚS 210/09,   III. ÚS 32/2011, III. ÚS 285/2012).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015