znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 630/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Martinou   Čelkovou,   Advokátska kancelária, Štefánikova 22, Humenné, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 To 12/2015 zo 14. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 To 12/2015 zo 14. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «V   trestnej   veci   sťažovateľky...   Okresný   súd   Svidník   vydal   na   pojednávaní   dňa 15.01.2015 rozsudok sp. zn.:2T/129/2014-138, ktorým uznal sťažovateľku vinnou z prečinu Podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorý mala spáchať tak, ako je uvedené v obžalobe a za to, jej uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov...

O odvolaní odsúdenej rozhodoval Krajský súd v Prešove..., ktorý na neverejnom zasadnutí konanom dňa 14.04.2015 rozhodol tak, že podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie odsúdenej... zamietol.

Na   pojednávaní   konajúcom   sa   dňa   15.01.2015,   na   ktorom   Okresný   súd   Svidník rozhodol o vine a uložení trestu sťažovateľky..., predseda senátu poučil sťažovateľku o jej právach a povinnostiach, na základe ktorého táto mala vyhlásiť, že poučeniu porozumela a taktiež to, že je vinná zo skutku, ktorý je uvedený v obžalobe.

Taktiež jej boli položené otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku, na ktoré sťažovateľka odpovedala „áno“ vo všetkých bodoch. Aj na základe týchto   vyhlásení   súd   rozhodol   a   vyhlásil   rozsudok   o   vine   a   uložení   trestu.   Rovnako na uvedenom pojednávaní sa mala sťažovateľka vzdať práva na podanie odvolania, po tom, čo ju súd o tejto možnosti mal poučiť. Napriek tomu sťažovateľka zahlásila v zákonnej lehote odvolanie a následne po doručení rozsudku odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu odôvodnila...

Sťažovateľka má objektívne zdravotné problémy, ktoré sa týkajú postupnej straty sluchu, ktorými trpela aj v čase pojednávania... Jej zdravotné problémy sú tak vážne, že je strata   sluchu   sťažovateľky   podľa   vyjadrení   jej   ošetrujúceho   lekára   (príloha   k sťažnosti) vpravo 68,9 % a vľavo 70,7 %, celková strata sluchu sťažovateľky je tak 69,125 %... Sťažovateľka postupne stráca sluch, s čím táto nie je stotožnená a to je dôvodom, prečo sudcu o svojom zdravotnom stave neinformovala. Avšak aj mne ako obhajcovi túto skutočnosť   uviedla   až   na   základe   výslovnej   otázky,   keď   bola   dotazovaná   na   jej   sluch vzhľadom na reakcie pri porade v advokátskej kancelárii.

Sťažovateľka   na   pojednávaní   dňa   15.01.2015,   na   ktorom   Okresný   súd   Svidník rozhodol   o   vine   a   treste   sťažovateľky,   nepočula   jasne   a   zreteľne   vyjadrenia   sudcu   ani prokurátora, a teda sa nemohla ani vyjadriť k obsahu tvrdení na pojednávaní, ani sa nejakým spôsobom obhajovať.

Práve   z   dôvodu   straty   sluchu   si   sťažovateľka   v   danej   veci   zvolila   za   obhajcu ⬛⬛⬛⬛, ktorý jej však tesne pred pojednávaním dňa 13.01.2015 vypovedal plnú moc, ktorá bola súdu doručená dňa 14.01.2015. Sťažovateľka sa tak na pojednávaní musela zastupovať sama, keďže pre nedostatok času si nestihla zvoliť iného obhajcu. A tak nielen   že   sa   sťažovateľka   nemohla   vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom,   keďže nerozumela vyjadreniam a otázkam sudcu Okresného súdu Svidník, ale boli porušené aj jej práva na spravodlivé súdne konania a právo na obhajobu.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Právo ⬛⬛⬛⬛ na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky právo na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   9To/12/2015-153 zo 14.04.2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.. 9To/12/2015-153 zo 14.04.2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 €.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva nárok na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd odvolanie sťažovateľky zamietol podľa ustanovenia § 316 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   ako odvolanie   podané   osobou,   ktorá   sa   ho   výslovne   vzdala.   Krajský   súd   pri   rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky vychádzal z toho, že po vyhlásení rozsudku, odôvodnení, poučení o opravnom   prostriedku   sa   sťažovateľka   priamo   do   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní vyjadrila, že sa vzdáva práva podať odvolanie a súčasne nesúhlasí, aby osoby uvedené v ustanovení § 308 ods. 2 Trestného poriadku podali v jej prospech odvolanie.

Krajský súd sa v uznesení vysporiadal aj s dôvodmi podania odvolania sťažovateľky takto: „Z   predloženého   spisového   materiálu   krajský   súd   zistil,   že   obžalovaná v   tejto   trestnej   veci   bola   vypočúvaná   v   štádiu   prípravného   konania,   ako   aj následne na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná ⬛⬛⬛⬛ ani pri jednom z týchto výsluchov nepoukazovala na svoj hendikep, že nepočuje. Komunikovala s vyšetrovateľom v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní a ani orgán činný v trestnom konaní, ani   sudca   nebadal   na   obžalovanej   to,   že   by   nepočula.   Túto   skutočnosť   si   všimla   iba obhajkyňa obžalovanej pri porade.

V neposlednom rade krajský súd zdôrazňuje, že súčasťou predloženého spisu je aj spis Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/55/2012, kde taktiež obžalovaná bola vypočúvaná v štádiu prípravného konania a obžalovaná ani pri tomto svojom výsluchu neuvádzala, že by nerozumela položeným otázkam, resp. že by nepočula pri tomto výsluchu.

Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaná má 8 záznamov v registri trestov.... Krajský súd sa zaoberal argumentáciou, ktorú predniesla obhajkyňa obžalovanej v rámci   podaného   odvolania   spočívajúcou   v   tom,   že   malo   dôjsť   k   porušeniu   práva na obhajobu, keďže obžalovaná má byť handicapovaná, sluchovo postihnutá a nerozumela otázkam položeným na hlavnom pojednávaní.

Krajský súd takéto skutočnosti nezistil. Je potrebné skonštatovať, že obžalovaná nie je po prvýkrát trestne stíhaná. Do rozporu so zákonom sa dostáva opakovane, ani v jednom z   posledných   trestných   konaní   neargumentovala   tým,   že   nepočuje,   resp.   nerozumie položeným   otázkam.   Podľa   názoru   krajského   súdu   takúto   skutočnosť,   že   obžalovaná nepočuje,   by   sudca   a   prokurátor   na   hlavnom   pojednávaní   postrehli,   no   v   zápisnici o hlavnom pojednávaní sa nenachádza ani zmienka o takejto skutočnosti. Tu je potrebné zdôrazniť, že ani samotná obžalovaná o tomto   hendikepe nikoho neinformovala a túto argumentáciu začala používať až po tom, čo jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

... Dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s Trestným poriadkom. Po vyhlásení rozsudku poučil obžalovanú ⬛⬛⬛⬛ o práve podať odvolanie a tá po tomto   poučení   sa   vyjadrila,   že   vzdáva   sa   práva   podať   odvolanie   a   nesúhlasí,   aby niektorá z osôb na to oprávnených podala v jej prospech odvolanie. Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že odvolanie podala osoba, ktorá sa ho výslovne vzdala.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   neuviedla   takú   argumentáciu   vo   vzťahu k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorá   by   bola   spôsobilá   vyvolať   pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého uznesenia z ústavného hľadiska.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015