znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 63/2015-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Branislavom   Grancom,   Kováčska   28,   Košice,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trebišov   sp.   zn.   11 S 1/2014z 29. septembra 2014, za účasti Okresného súdu Trebišov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva ⬛⬛⬛⬛ podľa   čl.   30   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Trebišov   sp. zn.   11 S 1/2014z 29. septembra 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Trebišov j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávneho   zástupcu   Mgr.   Branislava   Granca,   Kováčska   28,   Košice,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014doručená a 7. novembra 2014 a 15. decembra 2014 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 11 S 1/2014 z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako nezávislý kandidát na starostuobce (ďalej len „obec“), ako aj na poslanca obecného zastupiteľstva obce predložilsvoje kandidátne listiny spolu s petíciami, v ktorých jeho kandidatúru na tieto funkciepodporilo 304 voličov.

Miestna   volebná   komisia   v   obci   rozhodnutím   č.   6/2014   z   24. septembra 2014nezaregistrovala   kandidátnu listinu   sťažovateľa na   funkciu starostu obce a   rozhodnutímč. 16/2014   z   24. septembra 2014   nezaregistrovala   jeho   kandidátnu   listinu   na   funkciuposlanca obecného zastupiteľstva obce.

Miestna volebná komisia svoje rozhodnutia odôvodnila tým, že predložená petíciavoličov podporujúcich kandidatúru sťažovateľa neobsahovala náležitosti podľa § 21 ods. 2,resp. § 16 ods. 9 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánovsamosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“).

«Nedostatok petície spočíval v tom, že z celkového počtu 304 podpísaných osôb, len 25 uviedlo   pri   svojom   bydlisku   aj názov obce zatiaľ   čo   279 osôb   uviedlo len ulicu   a   súpisné   číslo,   bez   uvedenia   slova   „ “.   Vypustenie   slova   „ “ tak malo   za   následok   nezaregistrovanie   kandidáta   pre   voľby   starostu   obce   a   voľby do obecného   zastupiteľstva,   a   to   napriek   tomu,   že   údaj   o   obci sa   nachádzal v záhlaví   každého   jedného   hárku   petície   a   podpísaní   občania   obce boli na petícii jednoznačne identifikovaní všetkými ostatnými zákonnými identifikátormi (meno a priezvisko, dátum narodenia, ulica a súpisné číslo).»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanierozhodnutia o jeho zaregistrovaní ako kandidáta na starostu a tiež na poslanca obecnéhozastupiteľstva obce podľa § 250zb Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   11 S   1/2014   z   29.   septembra   2014rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením boli porušené ním označené základnépráva podľa ústavy a právo podľa dohovoru, pričom ďalej uvádza:

«Porušenie spočíva v prísne formálnej, priam absurdnej aplikácii právneho predpisu (zákona o voľbách), bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu...

Uvedené má oporu aj v tom, že iné všeobecné súdy sa odkláňajú od prílišného formalizmu pri posudzovaní petícií a práve naopak, dôsledne posudzujú, či okolnosti, ktoré viedli k odmietnutiu registrácie predstavujú svojim charakterom zásadné porušenie litery zákona. V právne a skutkovo takmer úplne totožnom prípade vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7 S 1/2010 súd správne vyhodnotil jednotlivé chýbajúce identifikátory petíciu podpisujúcich osôb tak, že ich absencia nemôže spôsobovať neplatnosť podpisov   a   tým   pádom   nezaregistrovanie   kandidáta.   Súd   v   danom   prípade   dôsledne posudzoval, či jednotlivé pochybenia sú alebo nie sú spôsobilé zapríčiniť napr. zámenu obyvateľov − jednotlivé formálne pochybenia teda súd posudzoval vždy so zreteľom na ich charakter a obsah zákona o voľbách a nie plošne a prísne formálne tak, ako to urobil Okresný súd Trebišov.

Sťažovateľ   podotýka,   že   práve   takýto   postup   všeobecných   súdov   pomáha pri naplňovaní   pasívneho   a   aktívneho   volebného   práva   občanov   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ   opätovne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   s   výnimkou   označenia   obce   slovom „ “,   boli   podpísaní   obyvatelia   obce   označení   všetkými   ostatnými,   zákonom požadovanými   identifikátormi   a   teda   boli   preukázateľne   nezameniteľní.   Pozornosti Ústavného súdu SR by nemalo ujsť ani to, že jednotlivé podpisy ako také, neboli nikým spochybňované, podpisy sú overiteľné, pričom nikto netvrdil, že dôsledkom absencie slova „ “   by   mohla   byť   zámena   obyvateľov.   Jediným   dôvodom   pre   neuznanie   týchto podpisov tak ostáva formálna chyba, ktorá však sama o sebe nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by mal spôsobovať neplatnosť jednotlivých podpisov a tým de facto nezaregistrovanie kandidáta.   Cieľom   zákonodarcu   bola   nepochybne   overiteľnosť   totožnosti   petíciu podpisujúcich   osôb,   čo   v   danom   prípade   nie   je   vôbec   zmarené,   nakoľko   všetky   osoby sú jednoznačne identifikovateľné. Formalistický prístup Okresného súdu Trebišov a ním vykonaný výklad zákona v danom prípade dosiahol takú závažnú intenzitu, dôsledkom ktorej došlo k zásahu do základných práv sťažovateľa garantovaných ústavou.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Uznesením Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 11 S 1/2014 zo dňa 29. 09. 2014 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa...   podľa   Článku   30   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky... podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a... podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Zrušuje uznesenie Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 11 S 1/2014 zo dňa 29. 09. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Trebišov je povinný uhradiť [sťažovateľovi]... trovy konania vo výške 284,08 eur do 15 dní od právoplatností tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2014 sťažovateľ doplnil svojusťažnosť tak, že navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavnéhosúdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   zneníneskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorým   by „pozastavil konanie volieb starostu obce a konanie   volieb   do obecného zastupiteľstva   obce a to do   právoplatného   rozhodnutia...   o   sťažnosti   sťažovateľa   a   zároveň, aby odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 11 S 1/2014 zo dňa 29. 09. 2014“.

V súvislosti s návrhom na dočasné opatrenie sťažovateľ poukázal na rozhodnutieústavného súdu sp. zn. III. ÚS 651/2014 v právne obdobnej veci.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   decembra   2014   sťažovateľ   doplnilsvoju sťažnosť tak, že rozšíril jej petit a navrhol, aby mu ústavný súd priznal primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Tento návrh odôvodňuje takto:

„Do dňa konania volieb, Ústavný súd SR o sťažnosti rozhodnúť nestihol a nerozhodol ani o dočasnom opatrení a odložení vykonateľnosti. Konaním volieb sa tak nielen, že (i) zhoršila pozícia sťažovateľa, ktorý v rámci konania o jeho sťažnosti viac zrejme nemôže dosiahnuť   to,   o   čo   sa   touto   sťažnosťou   nepriamo   domáhal,   tzn.   účasti   na už konaných voľbách, ale zároveň mohlo konaním volieb dôjsť aj k (ii) porušeniu ústavy a zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí, vzhľadom na volebnú sťažnosť zo dňa 26.   11.   2014,   ktorú   podalo   205   voličov   obce tzn.   voličov   a podporovateľov sťažovateľa, ktorí sa v čase petície na podporu jeho kandidatúry, za poslanca obecného zastupiteľstva a starostu obce pod ňu podpísali a mali v úmysle za neho hlasovať aj vo voľbách zo dňa 15. 11. 2014.

Predmetná   volebná   sťažnosť   je   vedená   na   Ústavnom   súde   pod   sp.   zn. Rvp 15573/2014 a z jej obsahu vyplýva,   že v priamom dôsledku s (1) nezaevidovaním sťažovateľa ako kandidáta na post poslanca a starostu obce zo strany miestnej volebnej komisie a s (2) protiústavným rozhodnutím Okresného súdu Trebišov, občania obce nemohli   hlasovať   za   svojho   kandidáta,   ktorého   od   počiatku   podporovali. Na tomto mieste poukazujeme na to, že ak by bolo sťažnosti sťažovateľa vyhovené v čase, kedy   by   sa   tento   stihol   ešte   zúčastniť   volieb,   z   pohľadu   205   jeho   podporovateľov by bol sťažovateľ   zvolený   minimálne   za   poslanca   obecného   zastupiteľstva.   Zároveň je dôvodné sa domnievať, že ak by mal dostatok priestoru na predvolebnú kampaň od ktorej z   pochopiteľných   dôvodov   po   rozhodnutí   Okresného   súdu   Trebišov   upustil,   mohol by atakovať aj pozíciu starostu obce.

Vzhľadom na takmer isté zvolenie sťažovateľa za poslanca obecného zastupiteľstva a jeho   pravdepodobný   tesný   boj   o   funkciu   starostu,   považuje   sťažovateľ   za   primerané, aby mu v tejto veci bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- eur.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   z   28.   januára   2015   prijalsťažnosť na ďalšie konanie. Vzhľadom na čas uskutočnenia volieb – 15. novembra 2014 a načas predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd návrhu na rozhodnutie o dočasnomopatrení nevyhovel.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby sa vyjadrilk sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predseda   okresného   súdu   ústavnému   súduoznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV 72/2015z 13. marca 2015, v ktorom zhrnul obsah rozhodnutí miestnej volebnej komisie a tiež obsahodôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   z   29.   septembra   2014.   Ďalejvo svojom vyjadrení uviedol:

«V konaní bolo potrebné posúdiť, či spoločné petičné hárky na podporu kandidatúry za starostu obce aj poslanca obecného zastupiteľstva predložené miestnej volebnej komisii menovaným ako nezávislým kandidátom obsahovali zákonom predpísané náležitosti, alebo nie. Súd striktne vychádzal zo znenia ustanovenia §-u 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb. a z   ust.   §   16   ods.   9   citovaného   zákona.   V   oboch   sa   okrem   iného   uvádza:   V   petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu. Po   preskúmaní   petičných   hárkov ⬛⬛⬛⬛ dospel   súd   k   záveru, že sú v zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia   obsahovo   neúplné,   čo   aj   vysvetlil vo svojom rozhodnutí.

Súd sa pritom nezaoberal skutočnosťou, či v dôsledku neuvedenia úplnej adresy, toho ktorého podporovateľa sa sťaží identifikácia jeho osoby. Vychádzal z takého výkladu zákona, že je predpísané u každej jednotlivej osoby uviesť o sebe úplné údaje a to o svojom mene,   dátume   narodenia   a   trvalom   pobyte.   Teda   každý   jeden   podporovateľ   mal   mať vo svojej   adrese   výslovne   uvedený   aj   údaj   o   obci.   Nepostačuje   len   všeobecné konštatovanie v záhlaví petície: „... podpísaná voličmi obce “.

Podľa názoru súdu, sú petičné hárky tak závažnou listinou, že k ich vyplňovaniu má byť   pristupované   s   maximálnou   zodpovednosťou,   tak   zo   strany   podporovateľov ako aj zo strany   samotného   kandidáta,   ktorý   ich   predkladá   volebnej   komisii.   Kandidát má vo   vlastnom   záujme   listiny   prekontrolovať   a   ich   prípadné   nedostatky   odstrániť, čo zrejme nebolo ⬛⬛⬛⬛ vykonané.

Každý   kandidát   a   tiež   jeho   podporovateľ   aj   keď   by   nepoznal   literu   zákona, má ovládať vo všeobecnosti, že pri vypĺňaní úradného tlačiva je povinný vo svojom trvalom pobyte (aj v prechodnom bydlisku) úplne uviesť všetky potrebné údaje a to obec, ulicu a číslo domu.

To je napokon priamo predtlačené aj v záhlaví petičnej listiny.

Podľa vedomosti súdu problém s petičnými hárkami z dôvodu neuvedenia všetkých predpísaných údajov o osobách, ktoré ich podpisujú pretrváva pri každých komunálnych voľbách. Aj v roku 2014 došlo k takejto situácii a to aj v okrese Trebišov na viacerých miestach. Generálna prevencia v tejto oblasti sa tak javí ako nedostatočná a „prísne“ rozhodnutie nášho súdu má plniť aj tento účel.

K   problematike   vyhodnocovania   neúplnosti   petičných   listín   z   hľadiska   uvedenia adresy trvalého pobytu doposiaľ nie je na Slovensku zjednocujúce usmerňujúce stanovisko. Rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7 S 1/2010, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ   bolo   vydané   súdom   rovnakého   stupňa   a   sťažovateľ   ho   citoval   z   dôvodu, že je v jeho záujme. V rámci celého Slovenska však rozhodovanie nie je jednotné. Príkladom je rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 S 8/2014, ktorým z dôvodu neúplných petičných listín bol návrh na zaregistrovanie nezávislého kandidáta zamietnutý.

Súd   považuje   plné   uvedenie   adresy   trvalého   pobytu   za   nutnosť   nie   z   hľadiska správnej   identifikácie   danej   osoby   ale   z   dôvodu   dodržania   litery   zákona.   Pokiaľ by všeobecné   súdy   odobrili   takýto   nedostatok   a   kandidáta   by   napriek   neúplnosti   jeho petičných hárkov zaregistrovali, stratila by právna úprava o náležitostiach petície význam. Tiež   by   tým   boli   znevýhodnení   tí   kandidáti,   ktorí   svoje   petičné   listiny   predložili ako obsahovo správne a úplné.

Tunajší súd nemal záujem poškodiť sťažovateľa na jeho pasívnom volebnom práve. Svoj neúspech si zrejme zapríčinil sám. Osoba, ktorá chce vykonávať funkciu starostu obce, musí pri plnení svojich povinností byť dôsledná nielen voči sebe ale aj voči iným, čo však menovaný dostatočne nepreukázal.»

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v podaní z 13. apríla 2015 podalstanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, pričom uviedol:

„... Odporca priamo konštatuje, že v danom prípade využil striktnú aplikáciu zákona, resp. striktne formálny gramatický výklad zákona. V tomto smere sťažovateľovi neostáva nič iné,   len   konštatovať,   že   s   takýmto   postupom   odporcu   nesúhlasí   a   považuje ho za nesprávny z dôvodov, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti.

Ústavnému   súdu   SR   dávame   do   pozorností   konštatovanie   odporcu,   že   takéto pochybenie   nie   je   ojedinelým,   nakoľko   sa   opakuje   pri   každých   komunálnych   voľbách. Odporca dokonca uvádza, že nakoľko generálna prevencia zlyháva, prísnejšie rozhodnutie je   namieste.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   práve   vedomosť   odporcu   o   opakovaných formálnych pochybeniach pri uvádzaní osobných údajov na petičných hárkoch, malo byť dôvodom pre odstraňovanie týchto pochybení (tam kde to je možné) a nie príležitosťou pre prehnane   formalistický   prístup.   Z   vyjadrenia   odporcu   zároveň   nepriamo   vyplýva, že odporca   sťažovateľa   potrestal   prísnym   rozhodnutím   vzhľadom   na   opakovaný   výskyt identických pochybení v ostatných prípadoch.

Vzorovým príkladom prehnane formalistického prístupu je aj záverečné odôvodnenie odporcu, spočívajúce v tvrdení, že úplné uvedenie adresy na petičných hárkoch nie je dôležité z pohľadu identifikácie podpísaných osôb, ale z dôvodu dodržania litery zákona. Sťažovateľ s týmto zásadne nesúhlasí, nakoľko je toho názoru, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zabezpečenie dostatočnej identifikácie podpisujúcich sa osôb. Z tohto pohľadu tak   odporca   uprednostnil   striktne   formalistický   prístup   pred   zisťovaním   účelu   právnej úpravy (v danom prípade identifikácia podpísaných osôb). Je pritom zrejmé, že označenie obce na každej strane petičných hárkov v spojení s uvedením príslušnej ulice a čísla domu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, kde podpisujúce sa osoby bývajú, tzn. kde majú svoj trvalý pobyt.

Sťažovateľ súhlasí s tým, že v otázke vyhodnocovania neúplnosti petičných hárkov nie je na Slovensku zjednocujúce stanovisko, súhlasí aj s tým že rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 7 S 1/2010 predložil, nakoľko je v jeho prospech, pričom odporca poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 13 S 8/2014, ktoré je pre zmenu v prospech   odporcu.   Práve   upriamenie   pozornosti   Ústavného   súdu   SR   na   rozdielnu rozhodovaciu prax nižších súdov, umožní Ústavnému súdu SR priame porovnanie dvoch rôznych koncepcií pri aplikácii právnych predpisov. Sťažovateľ je toho názoru, že práve postup Okresného súdu Liptovský Mikuláš je tým správnym, nakoľko ako orgán vykladajúci právo, využil dostupné interpretačné prostriedky na preklenutie nepodstatných nedostatkov petičných hárkov a uprednostnil koncepciu platnosti v spojení s teleologickým výkladom nad koncepciou neplatnosti s prísne formálnym, gramatickým výkladom. Naopak, práve výklad   zákona   použitý   odporcom   považuje   sťažovateľ   za arbitrárny   a   porušujúci   jeho základné práva označené v sťažnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súduvtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00).   Ako   ústavnenesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutiavšeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravyinterpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišnéhoformalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobneaj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

Do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,aby sa v jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy   právneho   poriadkuSlovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej mocivrátane   súdov   rozhodujúcich   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnychorgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnostia zvlášť vtedy, ak výkonom   svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právama slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu(čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejnýchvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy,že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoréje v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy(zo   strany súdov) ani jeho zužujúci výklad   a ani také   formálne interpretačné   postupy,následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokoncapopretie (IV. ÚS 102/08).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základnéhopráva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkovkonania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavypoukazuje ústavný súd na to, že toto základné právo je jedným z kľúčových politickýchpráv, ktoré súvisia s charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právnehoštátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 30 ods. 1ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   jeho   doterajšej   rozhodovacej   praxe   vyplýva,že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu porušiť čl. 30ods. 4 ústavy (a tým aj čl. 30 ods. 1 ústavy, pozn.) aj tým, že „sťažia, uľahčia aleboznemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpečia „objektivitukonania“   (II. ÚS   9/00,   III.   ÚS   23/00).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol(II. ÚS 5/03),   že „v právnom   štáte   je   nevyhnutné,   aby   každý   orgán   verejnej   moci...postupoval   pri   výkone   svojej   právomoci   tak,   že   zabezpečí   objektivitu   svojho   postupusmerujúceho   k   ochrane   alebo   uplatňovaniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody,ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebozákladnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanomrámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu verejnej moci. Uplatňovaniea ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánuverejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Tátopožiadavka   sa dotýka   každého   úkonu   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   priamo   alebo   aspoňsprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“.Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto právaje každý   občan   Slovenskej   republiky,   ktorý   sa   o   volenú   funkciu   uchádza.   Obsahomuvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlasv   prospech   niektorého   z   kandidátov   za rovnakých   podmienok   vrátane   možnosti   dostaťsa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“

Základným   interpretačným   pravidlom   pre   zákony,   ktoré   bližšie   upravujú   výkonpolitických   práv,   je   čl.   31   ústavy.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákonná   úprava   všetkýchpolitických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnúsúťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

Toto   ustanovenie   ústavy   má   priamu   spojitosť   so   všetkými   politickými   právamivyjadrenými   v   ústave   a   svojou   povahou   ovplyvňuje   formovanie   politických   sílv demokratickej   spoločnosti.   Slobodná   súťaž   politických   síl   nachádzajúca   výrazpredovšetkým vo voľbách je základným predpokladom fungovania demokratického štátu(PL. ÚS 19/98).

Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva)hodnotí   ústavný   súd   aj   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,prípadne   podzákonné   právne   úpravy   interpretované   v   extrémnom   rozpore   s   princípmispravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012,IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republikynapr. III. ÚS 150/99). K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovaťlen z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačnýa určitý,   ale   predovšetkým   podľa   zmyslu   a   účelu   zákona.   Jazykový   výklad   môže   totižv zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   predstavovať   len   prvotné   priblíženiesa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overeniesprávnosti   či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžiaostatné   interpretačné   prístupy   postavené   na   roveň   gramatickému   výkladu,   najmäteleologický   a   systematický   výklad   vrátane   ústavne   konformného   výkladu,   ktorésú spôsobilé   v   kontexte   racionálnej   argumentácie   predstavovať   významný   korektívpri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,m. m. I. ÚS 306/2010).

Materiálny   prístup   pri   výklade   a   aplikácii   volebných   zákonov   a   pri   hodnoteníporušení   volebných   zákonov   je   potrebné   aplikovať   v   celom   volebnom   procese,t. j. aj v štádiu   predkladania   kandidátnych   listín   a   hodnotenia   toho,   či   kandidát   splnilzákonné predpoklady pre zaregistrovanie ako kandidáta pre voľby starostu obce, prípadneposlanca obecného zastupiteľstva.

V   prerokúvanom   prípade   miestna   volebná   komisia   rozhodnutím   č.   6/2014z 24. septembra 2014 nezaregistrovala sťažovateľa ako kandidáta na starostu obce z dôvodu,že „predložené petičné hárky podpísané voličmi podporujúcimi... kandidatúru neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb...“.

Rozhodnutím   č. 16/2014   z   24. septembra 2014   miestna   volebná   komisianezaregistrovala sťažovateľa ako kandidáta na poslanca obecného zastupiteľstva z dôvodu,že „predložené petičné hárky podpísané voličmi podporujúcimi... kandidatúru neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 16 ods. 9 zákona č. 346/1990 Zb...“.

Rozhodnutia miestnej volebnej komisie preskúmal na základe návrhu sťažovateľaokresný súd a napadnutým uznesením jeho návrh zamietol. V odôvodnení uviedol:„V   prejednávanom   prípade   sa   súd   oboznámil   s   kandidátnou   listinou pre voľby starostu obce aj s petičnými listinami. Kandidátna listina pre voľby za poslanca obecného zastupiteľstva nebola menovaným predložená. Následne dospel súd k záveru, že Volebná komisia vo správne rozhodla v oboch prípadoch, keď nezaregistrovala menovaného ako kandidáta pre voľbu starostu obce a tiež pre voľbu do obecného zastupiteľstva.

ako   nezávislý kandidát   mal povinnosť predložiť s kandidačnou listinou petičné hárky s podpismi minimálne dvesto osôb. Petičné hárky menovaného síce obsahujú podpisy 304 osôb. Z nich však len 25 občanov malo správne pri trvalom pobyte uvedené všetky údaje a to názov obce, názov ulice, na ktorú sa obec člení a číslo domu. Tento   počet   25   nebol   dostačujúci   k   zaregistrovaniu ⬛⬛⬛⬛ ako nezávislého   kandidáta   pre   voľby   starostu   obce   a   tiež   pre   voľby   poslancov   obecného zastupiteľstva.

Podľa názoru súdu bolo vecou samotného kandidáta, aby v záujme dodržania litery zákona dohliadol na správne uvedenie trvalého pobytu osôb, ktoré sa podpisovali na petíciu vyjadriac mu tak podporu.

Chyba   v   nesprávnom   označení   trvalého   bydliska   osôb,   ktorí   podpísali   petíciu pre terajšieho navrhovateľa nemôže byť odstránená výkladom, že identifikácia týchto osôb je nesporná s tým, že v záhlaví petičného hárku je uvedené, že ju podpisujú občania obce.

V danom prípade petícia je tak závažný dokument, že musí spĺňať všetky zákonom predpísané náležitosti už aj z toho dôvodu, že je to listina, ktorá tvorí súčasť volieb, jednej z najdôležitejších udalostí v živote spoločnosti.

Na samotnom petičnom hárku je predtlač, kde sa uvádza, že je podpísaná voličmi danej   obce   a   nasleduje   predtlač   o   údajoch   voličov,   kde   opäť   pri   trvalom   bydlisku je v zátvorke uvedený údaj − obec, ulica a číslo domu.

Argument navrhovateľa o poskytnutí lehoty na odstránenie chyby v presnom uvedení trvalého bydliska podpísaného voliča v zmysle § 5 ods. 1 Zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve súd vyhodnotil ako právne bezvýznamný.

Petícia totiž spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 5 ods. 1 petičného zákona. Podľa ust. § 5 ods. 1 petičného zákona petícia musí byť písomná, označená slovom petícia a musí obsahovať predmet verejného alebo iného spoločenského záujmu a údaje uvedené v § 4 ods. 1 o tom, kto ju podáva.

Podľa § 4 ods. 1 petičného zákona každý má právo spôsobom neodporujúcim zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľne uvedie svoje   meno,   priezvisko,   adresu   trvalého   pobytu   (odkaz   na   §   3   Zák.   č.   253/1998   Z.   z. o hlásení pobytu občanov SR) a k týmto údajom pripojí svoj podpis.

Z ustanovenia § 3 zákona 253/1998 Z. z. explicitne nevyplýva, aké má byť presné označenie trvalého pobytu.

Náležitosti označenia trvalého pobytu upravuje pre prípad volieb iný právny predpis, ktorým je zákon o voľbách č. 346/1990 Zb. a to v § 16 pre voľby do obecného zastupiteľstva a § 21 pre voľby starostu obce. V tejto úprave je jednoznačne uvedené, že trvalý pobyt je potrebné označiť obcou, ulicou a číslom domu.

Na základe uvedeného nemala podľa názoru súdu volebná komisia povinnosť vyzvať navrhovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   odstránenie   nedostatkov   petície,   lebo   v   zmysle petičného zákona petícia nemala nedostatky, na ktorých odstránenie bola povinná vyzvať. Z toho dôvodu nemala volebná komisia povinnosť a ani dôvod poskytovať nijakú lehotu na odstránenie   nedostatkov   petície   ani   na   žiadosť   terajšieho   navrhovateľa.“

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy napadnutýmuznesením okresného súdu. V rámci svojej argumentácie tvrdí, že miestna volebná komisiaa   okresný   súd   postupovali pri aplikácii zákona o   voľbách   prehnane   formalisticky, keďdôvodom nezaregistrovania kandidátnej listiny sťažovateľa, resp. zamietnutia jeho návrhuokresným súdom, bolo, že len 25 voličov uviedlo pri svojom bydlisku aj názov obce – Sťažovateľ uvádza, že údaj o obci bol v záhlaví každého podpisového hárku petíciea pri podpisoch boli všetky ostatné identifikátory uvedené, preto voliči „boli preukázateľne nezameniteľní“. Jediným dôvodom nezaregistrovania sťažovateľa ako nezávislého kandidátabola „formálna chyba, ktorá však sama o sebe nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by mal spôsobovať neplatnosť jednotlivých podpisov...“.

Sťažovateľ tiež namieta, že miestna volebná komisia ho nevyzvala na odstránenienedostatkov petície v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o petičnom práve“).

Podľa   §   16   ods.   4   zákona   o   voľbách   kandidátna   listina   nezávislého   kandidátaobsahuje   meno   a   priezvisko,   akademický   titul,   vek,   povolanie,   trvalý   pobyt   a   podpiskandidáta.

Podľa   §   16   ods.   9   zákona   o   voľbách   súčasťou   kandidátnej   listiny   nezávisléhokandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný početpodpisov   podľa   veľkosti   obce   je   uvedený   v   prílohe   k   tomuto   zákonu.   V   petícii   sapri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt,ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.Počet obyvateľov   obce   zverejní   obec   spôsobom   v   mieste   obvyklým   najneskôr   85   dnípred dňom volieb.

Podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o voľbách miestna volebná komisia predloženékandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo je neúplná petíciapodľa § 16 ods. 9.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o voľbách kandidovať na funkciu starostu (primátora) môžuaj   nezávislí   kandidáti.   Nezávislý   kandidát   doručí   svoju   kandidátnu   listinu   v   dvochrovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb.Súčasťou   kandidátnej   listiny   nezávislého   kandidáta   je   petícia   podpísaná   voličmipodporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedenýv prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezviskovoliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice,ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.

Podľa § 21 ods. 3 zákona o voľbách kandidátna listina obsahuje meno, priezviskoa akademický   titul,   vek,   povolanie,   trvalý   pobyt   kandidáta   a   názov   politickej   strany,ktorá kandidáta navrhla, alebo údaj o tom, že ide o nezávislého kandidáta. Ku kandidátnejlistine sa pripojí vyhlásenie podľa § 16 ods. 8 zákona o voľbách.

Podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o voľbách miestna volebná komisia predloženékandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo ak je neúplná petíciapodľa § 21 ods. 2.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo sám alebo s inými obracaťsa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnejsamosprávy (ďalej len „orgán verejnej správy“) so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (ďalejlen „petícia“).

Podľa § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo spôsobom neodporujúcimzákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľneuvedie   svoje   meno,   priezvisko,   adresu   trvalého   pobytu   a   k   týmto   údajom pripojí   svojpodpis.... Ak osobitný predpis ustanovuje najnižší počet osôb podporujúcich petíciu alebovek osôb podporujúcich petíciu, uvedie sa čitateľne k údajom o osobe podporujúcej petíciuaj dátum jej narodenia. Osobám podporujúcim petíciu sa musí umožniť, aby sa s obsahompetície riadne oboznámili pred jej podpísaním.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve ak podpisové hárky neobsahujú textpetície, musia byť označené tak, aby bolo zrejmé, aká petícia sa má podporiť podpismi;na každom podpisovom hárku musí byť uvedené meno, priezvisko a úplná adresa trvaléhopobytu osoby, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve petícia musí byť písomná, označenáslovom petícia a musí obsahovať predmet verejného alebo iného spoločného záujmu a údajeuvedené v § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve o tom, kto ju podáva; ak petíciu podávapetičný výbor, uvedú sa údaje uvedené v § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve o každom jehočlenovi. Osoba určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy podľa § 3 ods. 3alebo 4 zákona o petičnom práve pripojí v petícii k menu, priezvisku a adrese trvaléhopobytu aj podpis.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve ak petícia nemá náležitosti podľa odseku 1,príslušný   orgán   verejnej   správy   bezodkladne   vyzve   osobu,   ktorá   petíciu   podala,aby odstránila nedostatky petície v lehote najneskôr do 30 pracovných dní od doručeniavýzvy,   s   poučením   o   následku   ich   neodstránenia.   Ak   osoba,   ktorá   petíciu   podala,v tejto lehote nedostatky neodstráni, orgán verejnej správy petíciu odloží.

Jedným   z   predpokladov   zaregistrovania   nezávislého   kandidáta   pre   voľbydo obecného zastupiteľstva alebo pre voľby starostu je preukázanie, že jeho kandidatúrupodporuje zákonom predpísaný počet voličov v príslušnej obci. Splnenie tejto zákonnejpodmienky preukazuje kandidát petíciou, ktorá je súčasťou kandidátnej listiny (§ 16 ods. 9a § 21 ods. 2 zákona o voľbách).

Všeobecné náležitosti petície upravuje zákon o petičnom práve, ktorý v § 1 ods. 1upravuje, že petíciou sú žiadosti, návrhy a sťažnosti vo veciach verejného alebo inéhospoločného záujmu (hmotné vymedzenie petície).

Formálne vymedzenie petície upravuje § 5 ods. 1 a § 4 ods. 5 zákona o petičnompráve. Podľa uvedených ustanovení petícia je písomná a obsahuje

- označenie petícia,

- predmet verejného alebo iného spoločného záujmu (petícia v hmotnom význame),

- zákonom vymedzené údaje o subjektoch, ktoré podávajú petíciu (údaje o osobách,ktoré podávajú petíciu ako jednotlivé osoby alebo ako členovia petičného výboru),

- zákonom vymedzené údaje o osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánomverejnej správy,

- podpis osoby, ktorá predkladá petíciu, resp. osoby určenej na zastupovanie v stykus orgánom verejnej správy a

- číselný údaj, ktorý vymedzuje počet priložených podpisových hárkov.

Zo znenia zákona o petičnom práve vyplýva,   že súčasťou petície vo formálnomzmysle sú podpisové hárky (porovnaj napr. § 4 ods. 2, § 4 ods. 4, § 4 ods. 5), t. j. hárky,na ktorých osoby prejavia zákonom predpísaným spôsobom svoju vôľu podporiť petíciu(petíciu v hmotnom význame) – podpisom a čitateľným uvedením zákonom ustanovenýchúdajov. Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve podpisové hárky musia obsahovať

-   text   petície,   alebo   musia   byť   označené   tak,   aby   bolo   zrejmé,   aká   petíciasa má podporiť podpismi,

-   meno,   priezvisko   a   úplná   adresa   trvalého   pobytu   osoby,   ktorá   je   určenána zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy,

- číselný údaj, ktorý vyjadruje poradie podpisového hárku.

Z § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve vyplýva, že ak petícia (vo formálnom zmysle,pozn.) nemá náležitosti podľa § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve, orgán verejnej správybezodkladne vyzve osobu, ktorá petíciu podala, aby odstránila nedostatky petície v lehotenajneskôr 30 pracovných dní od doručenia výzvy, s poučením o následku ich neodstránenia.Orgán   verejnej   správy   petíciu   odloží,   ak   osoba,   ktorá   petíciu   podala,   v   tejto   lehotenedostatky neodstráni.

Z   ustanovení   zákona   o   voľbách   je   zrejmé,   že   tento   zákon   osobitne   vymedzujenáležitosti, ktoré sa týkajú podpisových hárkov. V súvislosti s petíciou zákon o voľbáchvymedzuje

- osoby, ktoré sú oprávnené podpísať petíciu a právne účinným spôsobom podporiťkandidatúru nezávislého kandidáta (voliči v zmysle § 2 zákona o voľbách),

- minimálny počet voličov, v závislosti od počtu obyvateľov obce, ktorí musia petíciupodpísať.

Zákon   o   voľbách   tiež   ustanovuje   náležitosti   prejavu   vôle   voliča   na   petícii(podpisových hárkoch, pozn.), t. j. akým spôsobom má volič prejaviť svoju vôľu podporiťkandidatúru nezávislého kandidáta. Z § 16 ods. 9 a § 21 ods. 2 zákona o voľbách vyplýva,že volič podpíše podpisový hárok a k podpisu uvedie meno, priezvisko, dátum narodeniaa trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice a číslodomu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním prejavu vôle voliča na podpisovom hárkupetície uviedol, že ak zo všetkých údajov o osobe uvedenej na petičnom hárku je nesporné,že ide o existujúcu, inak identifikovateľnú osobu (aj bez uvedenia čísla domu), treba tentojej podpis považovať za platný (PL. ÚS 4/95).

Zmyslom   a   účelom   tých   ustanovení   zákona   o   voľbách,   ktoré   upravujú   zákonnénáležitosti   prejavu   vôle   voliča   na   podpisovom   hárku   petície   podporujúcej   kandidatúrunezávislého kandidáta, je požiadavka, aby tento prejav vôle bol vykonaný spôsobom, ktorýumožní záver o identite voliča a jeho reálnej existencii, jeho veku a tiež o jeho trvalompobyte na území príslušnej obce, v ktorej kandiduje nezávislý kandidát.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil so záverom miestnejvolebnej komisie, že petícia sťažovateľa nespĺňala zákonom predpísané náležitosti z dôvodu,že 279 voličov na podpisových hárkoch petície označili svoj trvalý pobyt len uvedenímulice a čísla domu bez uvedenia názvu obce, preto ich podpisy považoval za neplatné.

Ústavný súd konštatuje, že na podpisových hárkoch petície je vyhlásenie „Petícia na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta ⬛⬛⬛⬛... podpísaná voličmi obce...“ a následne tiež podpisy voličov s uvedením mena, priezviska, dátumunarodenia,   ulice   a   čísla   domu,   bez   uvedenia   názvu   obce.   Takéto   označenie   voličana podpisovom hárku petície umožňuje jednoznačný záver o identite a reálnej existenciivoliča, jeho veku a tiež aj o jeho trvalom pobyte na území obce. Za týchto okolnostíbolo podľa ústavného súdu potrebné považovať za platné aj podpisy voličov, ktorí neuviedlipri trvalom pobyte názov obce. Ústavný súd takto dospel k záveru, že aplikáciu a výklad§ 16 ods. 9 a § 21 ods. 2 zákona o voľbách okresným súdom – pri hodnotení platnostiprejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície na podporu kandidatúry sťažovateľa –je potrebné považovať za prehnane formálnu a je v rozpore s princípom spravodlivosti.Takýto výklad a aplikácia nerešpektuje zmysel a účel citovaných zákonných ustanovenía nie je prejavom materiálneho prístupu k výkladu a aplikácii právnych predpisov, a z tohtodôvodu je napadnuté uznesenie okresného súdu ústavne neudržateľné. Ústavný súd pretorozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd tiež dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu došloaj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, pretože okresný súdnapadnutým uznesením znemožnil sťažovateľovi, aby sa uchádzal o funkciu starostu a tiež ofunkciu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   vo   voľbách   do   orgánov   samosprávy   obcevyhlásených na 15. november 2014.

Vzhľadom na záver o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1a čl. 46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   ústavne   nesúladnýmvyhodnotením platnosti prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície podľa § 16 ods. 9a   podľa   §   21   ods.   2   zákona   o   voľbách   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   skúmaťopodstatnenosť námietky sťažovateľa, že ho miestna volebná komisia nevyzvala v zmysle§ 5 ods. 5 zákona o petičnom práve na odstránenie nedostatkov petície, a ani ústavnúudržateľnosť právneho záveru okresného súdu o tom, že miestna volebná komisia nemalatakúto povinnosť, keďže petícia (vo formálnom zmysle) mala „všetky zákonné náležitosti uvedené v § 5 ods. 1 petičného zákona“.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutýmuznesením okresného súdu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatoval,   že čl. 6 ods. 1dohovoru nemožno aplikovať na súdne konanie, ktoré sa týka výlučne politického právasťažovateľa a nesúvisí s jeho občianskym právom alebo záväzkom v zmysle čl. 6 ods. 1dohovoru (napr. rozsudok vo veci Orujov proti Azerbajdžanu z 26. 7. 2011 a rozsudokvo veci Pierre – Bloch proti Francúzsku z 21. 10. 1997 týkajúce sa sťažností kandidátovna poslancov   zákonodarných   zborov,   alebo   rozsudok   vo   veci   Čerepkov   proti   Ruskuz 25. 1. 2000 týkajúci sa výkonu funkcie primátora Vladivostoku).

V prerokúvanom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súduo návrhu sťažovateľa na jeho zaregistrovanie ako nezávislého kandidáta pre voľby starostuobce a pre voľby poslanca obecného zastupiteľstva. Predmetom konania takto bolo výlučnerozhodovanie o politickom práve sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, preto v tejto vecinemožno aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel sťažnostisťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorunapadnutým uznesením okresného súdu z 29. septembra 2014 (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie...   Ústavný   súd   môže   zároveňvec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa   §   56   ods.   2   prvej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   základné   právoalebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   okresného   súduz 29. septembra 2014 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy. Nevyhovel však návrhu sťažovateľa na to, aby zrušil napadnuté uzneseniea vrátil vec okresnému súdu (bod 4 výroku tohto nálezu). Tento návrh považoval ústavnýsúd v čase svojho rozhodovania za právne bezvýznamný z toho dôvodu, že okresný súduž nemôže   svojím   postupom,   prípadne   rozhodnutím   v   prospech   sťažovateľa   zasiahnuťdo právoplatných výsledkov volieb do orgánov samosprávy obce; rozhodnutie ústavnéhosúdu by bolo iba iluzórne.

Ústavný   súd   v súvislosti   s požiadavkou   sťažovateľa   formulovanou   v doplnenísťažnosti   disponuje   právomocou   vyhlásiť   voľby   do   orgánov   územnej   samosprávyza neplatné a zrušiť výsledok volieb len v konaní podľa čl. 129 ods. 2 ústavy, nie aj v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorú uplatnil sťažovateľ na ochranu svojich práv.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že „každé konanie možnozačať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadnez nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jehovlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich pretokoncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci aako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.“   (II.   ÚS   66/01,II. ÚS 184/03,   III.   ÚS   184/06,   IV.   ÚS   314/07,   IV.   ÚS   196/2011,   IV.   ÚS   318/2011).Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavynemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní podľa čl. 129 ods. 2ústavy o ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa v časti, v ktorej žiada zrušiť voľbyposlancov   obecného   zastupiteľstva   obce   konané   15.   novembra   2014   a   vyhlásiť   ichza neplatné (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodovsa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavnýsúd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základnéprávo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súdpovažoval   priznanie   finančného   zadosťučinenia   za   jedinú   možnú   a reálnu   satisfakciupre sťažovateľa a akceptoval jeho požiadavku.

S prihliadnutím na okolnosti   predmetnej veci, na to,   že následok,   ktorý   vznikolnapadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ktorý   spočíval   v   tom,   že   sťažovateľovi   boloznemožnené uchádzať sa o funkciu starostu obce, resp. poslanca obecného zastupiteľstvaobce, ústavný súd priznal sťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súduprimeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiadal úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trovkonania v sume 716,38 € za päť úkonov právnej služby – prevzatie a príprava zastúpeniasťažovateľa, sťažnosť z 8. októbra 2014, doplnenie sťažnosti zo 7. novembra 2014, doplneniesťažnosti z 15. decembra 2014 a vyjadrenie z 13. apríla 2015.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   úhradu   trov   konaniav sume 284,08 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej službypodľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvejporady   s   klientom,   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy).   Ústavný   súd   vychádzalzo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov(režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základupodľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 284,08 €. Ústavný súd nepriznalúhradu trov konania za úkony – doplnenie sťažnosti zo 7. novembra 2014 a doplneniesťažnosti z 15. decembra 2014. V uvedených podaniach sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdrozhodol o dočasnom opatrení a tiež uplatnil návrh na priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia. Uvedené návrhy mohol sťažovateľ uplatniť ako alternatívne návrhy už vosvojej sťažnosti z 8. októbra 2014, preto trovy vzniknuté v súvislosti s týmito úkonmiprávnej služby nemožno považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bráneniepráva (§ 142 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Ústavný súd tiežnepriznal úhradu trov za úkon právnej služby – vyjadrenie z 13. apríla 2015   z dôvodu, žev   tomto   podaní   sťažovateľ   neuviedol   novú   argumentáciu   oproti   tej,   ktorú   uviedoluž vo svojej sťažnosti.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015