znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 63/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. K., D., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   práva   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a základného   práva   podnikať   a vykonávať   inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   29   R   1/2007-1438 zo 14. novembra 2008, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 17. decembra 2008 a poštou 18. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. B. K., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou po jej doplnení na výzvu ústavného súdu podaním z 5. januára 2009 namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   majetok podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) a základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), žiada vydať nález „o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle   článku   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, o porušení   základného   práva   sťažovateľky   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia základného práva na výkon zárobkovej činnosti v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“ a navrhuje ústavnému súdu, aby „uznesenie Okresného súdu Trenčín 14. 11. 2008, č. k. 29 R 1/2007 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie“.

Z podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   uznesením okresného súdu sp. zn. 29 R 1/2007 z 3. júna 2008 o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu C., a. s., so sídlom K., zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu K. v odd. Sa, (ďalej len „úpadca“), ustanovená správcom   konkurznej podstaty   úpadcu. Vydaniu tohto uznesenia predchádzalo uznesenie okresného súdu sp. zn. 29 R 1/2007 z 20. septembra 2007, ktorým bola dňom 26. septembra 2007 povolená reštrukturalizácia dlžníka C., a. s., v tom čase so sídlom P., a do funkcie správcu bol ustanovený P., k. s., so sídlom v N. Prvá   schôdza   veriteľov v konkurznej veci úpadcu, ktorú   zvolala sťažovateľka, sa konala   24.   septembra   2008,   jej   účelom   bolo   podanie   správy,   ustanovenie   členov veriteľského výboru a obligatórny bod programu výmena správcu. Na tejto prvej schôdzi nedošlo   k odvolaniu   sťažovateľky   z funkcie   správcu   (výmene   správcu).   Za   členov veriteľského výboru boli zvolení veritelia M., a. s., T., a. s., a W., s. r. o.

Zabezpečený   veriteľ   C.,   s.   r.   o.,   podal   6.   októbra   2008   návrh   na odvolanie sťažovateľky z funkcie správcu s odôvodnením, že sťažovateľka nedôvodne poprela väčšiu časť pohľadávok, keď poprela pohľadávky za viac 220 000 000 Sk, pričom sa nezamerala na to, či sú pohľadávky vedené v účtovníctve úpadcu, a nevzala do úvahy, že boli úpadcom uznané   aj   v reštruktuiralizačnom   pláne   a boli   uznané   i správcom   v reštrukturalizácii. Navrhovateľ uviedol aj ďalšie dôvody na odvolanie sťažovateľky z funkcie správcu, ktoré však nezakladali podľa názoru sťažovateľky porušenie povinností sťažovateľky pri výkone funkcie   správcu.   Išlo   o postup   a spôsob   hlasovania   o zotrvaní   sťažovateľky   vo   funkcii správcu.

Zabezpečený veriteľ C., s. r. o., a M., s. r. o., podali 6. októbra 2008 spoločný návrh na odvolanie sťažovateľky z funkcie správcu, pričom však podľa názoru sťažovateľky M., s. r. o., na podanie takéhoto návrhu nebol aktívne legitimovaný a v návrhu neboli navyše uvedené zákonné dôvody, ktoré by zakladali porušenie povinnosti sťažovateľky pri výkone funkcie správcu.

Nezabezpečený   veriteľ   P.,   a.   s.,   6.   októbra   2008   podal   návrh   na   odvolanie sťažovateľky z funkcie správcu, avšak ani on podľa názoru sťažovateľky nebol na podanie takéhoto   návrhu   aktívne   legitimovaný   a neuviedol   v ňom   zákonné   dôvody,   ktoré   by zakladali porušenie povinností sťažovateľky ako správcu.

Následne 9. októbra 2008 bol doručený okresnému súdu návrh veriteľského výboru, ktorý sa pripojil k návrhu zabezpečeného veriteľa C., s. r. o., na odvolanie sťažovateľky z funkcie správcu z dôvodu opakovaného závažného porušovania povinností správcu. Výsluch veriteľského výboru sa konal na okresnom súde 22. októbra 2008, jeho členovia   i zabezpečený   veriteľ   sa   pridržali   svojich   písomných   návrhov.   Výsluch sťažovateľky týkajúci sa dôvodov, pre ktoré bolo navrhnuté jej odvolanie, a skutočností zistených okresným súdom v rámci dohľadu, vykonal okresný súd 29. októbra 2008. Na tomto výsluchu sťažovateľka uviedla, že všetky dôvody na jej odvolanie sú neopodstatnené. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   29   R   1/2007-1438   zo   14.   novembra   2008   odvolal sťažovateľku z funkcie správcu, uložil jej povinnosť až do ustanovenia nového správcu riadne   vykonávať   všetky   práva   a povinnosti   vyplývajúce   zo   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) tak, aby nebol narušený riadny priebeh konkurzu a jeho účelu, vykonávať všetky činnosti, ktoré sa týkajú najmä správy, ochrany a speňažovaniu majetku podliehajúcemu konkurzu, do 30 dní od   ustanovenia   nového   správcu   predložiť   zvolenému   veriteľskému   výboru   a novému správcovi podrobnú správu o svojej činnosti a poskytnúť novému správcovi všetku potrebnú súčinnosť tak, aby sa nový správca mohol riadne ujať výkonu svojej funkcie. Rovnakým uznesením okresný súd zvolal schôdzu veriteľov, ktorá sa bude konať v sídle okresného súdu 17. decembra 2008 o 10.00 h a stanovil predmet jej rokovania a postup pri prezentácii veriteľov.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je založené na troch dôvodoch na jej odvolanie   z funkcie   správcu,   v ktorých   okresný   súd   videl   porušenie   jej   povinností   ako správkyne,   avšak   sťažovateľka   svoje   povinnosti   ako   správkyňa   neporušila   spôsobom uvedeným v § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Podľa tohto ustanovenia súd aj bez návrhu odvolá správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou prekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správcoch“).

K jednotlivým   porušeniam   povinnosti   správcu,   ktoré   boli   dôvodom   rozhodnutia okresného   súdu   o odvolaní   sťažovateľky   z funkcie   správcu,   sťažovateľka   v sťažnosti uviedla:

1. Pokiaľ ide o chybu pri sčítaní hlasov na prvej schôdzi veriteľov, táto nie je ani závažným, ani opakovaným porušením povinností správcu v zmysle § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Navyše, ak nebola takáto námietka riadne a včas uplatnená na   schôdzi   veriteľov,   nesprávnosť   postupu   správcu   už   neskôr   nemožno   namietať;   aj konkurzný veriteľ, ktorý neskôr navrhol z tohto dôvodu   sťažovateľku z funkcie správcu odvolať,   a aj   konkurzný   sudca   boli   na   schôdzi   veriteľov   prítomní   a chybu   nenamietali. Omyl v sčítaní hlasov nijako neovplyvnil výsledky hlasovania.

2.   Ani   nevedenie   evidenčnej   pomôcky   nie   je   ani   závažným,   ani   opakovaným porušením povinnosti správcu v zmysle § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nejde   o povinnosť   ustanovenú   zákonom   o konkurze   a reštrukturalizácii   alebo   zákonom o správcoch,   je   ustanovená   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov, preto   nie   je povinnosťou   podľa   §   42   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii,   a jej   porušenie nemôže   byť   preto   dôvodom   na   odvolanie   správcu   okresným   súdom.   Navyše   takéto porušenie povinnosti nebolo v konaní preukázané.

3.   Pokiaľ   ide   o   chyby   v písaní   v konečnom   zozname   pohľadávok   vedenom   na konkurznom súde, ani tieto nie sú ani závažným a ani opakovaným porušením povinnosti správcu   v zmysle   §   42   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii.   Podľa   názoru sťažovateľky   mal   navyše   konkurzný   súd   vyzvať   sťažovateľku   na   opravu   chýb   v písaní v konečnom zozname pohľadávok, čo však neurobil. Chyby v písaní v konečnom zozname pohľadávok   vznikli   pritom   kopírovaním   materiálov,   ktoré   vykonávala   externá   firma   na objednávku, a pred odovzdaním konkurznému súdu pre krátkosť času nemohli byť tieto s ohľadom na ich rozsiahlosť osobitne podrobne prekontrolované sťažovateľkou.

Sťažovateľka   v týchto   súvislostiach   pripomína,   že   v zmysle   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii jediným závažným dôvodom na odvolanie správcu, ktorý je v zákone výslovne   takto   označený,   je   porušenie   povinnosti   zvolať prvú   schôdzu   veriteľov   (§   34 ods. 3).   Sťažovateľka   prvú   schôdzu   veriteľov   zvolala   riadne   a včas   a porušenie   tejto povinnosti nezistil ani okresný súd. Sťažovateľka s okresným súdom riadne spolupracovala a pokiaľ sa nevyjadrila pri svojom výsluchu k otázke nesprávnosti sčítania hlasov, nebolo to preto, že by tak nebola ochotná urobiť, ale iba preto, že tak urobiť bez znalosti obsahu spisu a potrebného času na prípravu urobiť nemohla. Sťažovateľka poukazuje ďalej i na to, že konkurzné   konanie   je konaním   komplikovaným,   a je   preto   nad ľudské   možnosti   konať absolútne bezchybne. Preto je potrebné precízne a dôsledne posúdiť intenzitu a závažnosť akéhokoľvek prípadného porušenia povinností správcu ustanovených zákonom ešte pred prípadným   vyvodením   dôsledkov   voči   správcovi.   Kritériom   posudzovania   intenzity porušenia   musí   byť   aj   to,   aké   reálne   následky   porušenie   povinnosti   správcom   malo. V prípade   sťažovateľky   jej   prípadné   pochybenia,   ktoré   boli   dôvodom   na   jej   odvolanie z funkcie správcu, nemali žiaden reálny negatívny následok.

K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008 podľa názoru sťažovateľky došlo tým, že toto rozhodnutie bolo vydané bez splnenia zákonných dôvodov na jeho vydanie, sťažovateľka bola odvolaná z funkcie správkyne bez toho, aby bol daný dôvod na takéto rozhodnutie okresného súdu, a napadnuté rozhodnutie bolo tak vydané bez zákonom udeleného oprávnenia, a preto nie len v rozpore so zákonom, ale i s princípmi spravodlivého procesu, ktorý predpokladá taký postup súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonmi.

K porušeniu   práva   sťažovateľky   na   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008 podľa názoru sťažovateľky došlo tým, že ako správkyňa mala nárok na odmenu za výkon tejto funkcie, pričom za činnosť do konania prvej schôdze veriteľov sa odmena určuje paušálnou sumou, ale za výkon funkcie po konaní tejto schôdze má správca nárok na odmenu určenú ako percento   z výťažku   zo   speňaženia   majetku   podliehajúceho   konkurzu   určeného   na uspokojenie   veriteľov   prihlásených   pohľadávok.   Vydaním   napadnutého   rozhodnutia okresným súdom stratila sťažovateľka legitímnu nádej na nadobudnutie odmeny za výkon funkcie   správcu,   stratila   svoj   majetok,   keďže   majetkom   v zmysle   čl.   1   dodatkového protokolu je nielen majetok existujúci, ale aj pohľadávka, o ktorej môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na jej zhmotnenie. V čase vydania napadnutého uznesenia okresným súdom pritom sťažovateľka do podstaty spísala nehnuteľný majetok vo výške 299 000 000 Sk a podala odporovacie žaloby, vďaka ktorým sa do podstaty mohol dostať ďalší   majetok   v hodnote   273 814 713   Sk.   Ak   by   bola   sťažovateľka   úspešná   v týchto konaniach, mala by nárok na odmenu vo výške 25 % z majetku, ktorý by sa takto vrátil do podstaty, a z hodnoty nehnuteľného majetku odmenu vo výške 1 % – 6 %. Sťažovateľka v dôsledku   nezákonného   rozhodnutia   okresného   súdu   stratila   preto   majetok   v takejto hodnote.

K porušeniu základného práva sťažovateľky podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny uznesením okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008 podľa názoru sťažovateľky došlo tým, že okresný súd   napadnutým   uznesením   obmedzil   oprávnenie   sťažovateľky   vykonávať   zárobkovú činnosť, hoci podmienkou takéhoto obmedzenia je, že k nemu dôjde iba na základe zákona a v súlade   so   zákonom.   Napadnutým   rozhodnutím   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť vykonávať slobodne jej povolanie a funkciu konkurzného správcu. Porušením tohto práva nie je iba úplné odopretie prístupu k povolaniu, ale aj také rozhodnutie, či postup štátneho orgánu,   ktoré   bránia   v jeho   slobodnom   a zákonnom   výkone   v jednotlivom,   konkrétnom prípade.

Uznesenie okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 21. novembra 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny.

1. Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:„Hlavnou   úlohou   správcu   ako   predsedu   schôdze   veriteľov   je   zabezpečiť   riadne vedenie   schôdze   veriteľov   od   jej   začiatku   až   do   jej   skončenia.   Dôležitou   povinnosťou predsedu schôdze   veriteľov je v prvom rade   správne spočítať   hlasy účastníkov   schôdze oprávnených na schôdzi veriteľov hlasovať. Vzhľadom k tomu, že schôdza veriteľov (ďalej len   schôdza)   sa   uznáša   nadpolovičnou   väčšinou   hlasov   prítomných   veriteľov,   je   pre zistenie,   či   jednotlivé   uznesenia   schôdze,   ktoré   boli   predmetom   hlasovania,   boli   alebo neboli   prijaté,   mimoriadne   dôležité   správne   a presné   sčítanie   hlasov   všetkých   veriteľov oprávnených na schôdzi hlasovať... o dôležitých otázkach akými sú v prvom rade výmena správcu a voľba veriteľského výboru. Správne sčítanie hlasov veriteľov oprávnených na schôdzi hlasovať je mimoriadne dôležité aj z toho dôvodu, že o zrušení sporného uznesenia schôdze veriteľov súd nemôže rozhodovať z vlastnej iniciatívy a preto uznesenie schôdze prijaté, resp. neprijaté na základe zlého sčítania hlasov prítomných veriteľov a tým zle vyrátanej   nadpolovičnej   väčšiny   hlasov   potrebných   na   prijatie   uznesenia,   je   účinné a vykonateľné. V danom prípade súd po vykonanom dokazovaní zistil, že predseda schôdze zle sčítal hlasy prítomných veriteľov oprávnených na schôdzi hlasovať, v dôsledku čoho bola   zle   určená   nadpolovičná   väčšina   hlasov   potrebná   na   prijatie,   resp.   neprijatie jednotlivých uznesení. V zápisnici zo schôdze je uvedený počet hlasov prítomných veriteľov 85 624 985, pričom po opätovnom sčítaní hlasov súdom z predloženého vyššie uvedeného zoznamu   prefoteného   zo   správcovského   spisu   súd   zistil,   že   počet   hlasov   prítomných veriteľov činil 82 793 760 hlasov.

Táto povinnosť správcu vyplýva z § 36 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia ZKR, ktorý ustanovuje povinnosť   správcovi   v kancelárii   správcu   viesť   evidenčnú   pomôcku   ohľadom   veriteľov prihlásených pohľadávok a ich hlasovacích právach tak, aby v každom čase zodpovedala zoznamu   pohľadávok   a poskytla   prehľad   o veriteľoch   prihlásených   pohľadávok   a ich hlasovacích právach. Táto evidenčná pomôcka tvorí súčasť správcovského spisu a ak o to požiada účastník, jeho zástupca alebo iná osoba oprávnená nahliadať do správcovského spisu, kancelária správcu je im povinná vydať výpis z tejto evidenčnej pomôcky v rozsahu, v akom o to požiadali.

Podľa názoru súdu, je zlé sčítanie hlasov veriteľov oprávnených na schôdzi hlasovať, vzhľadom   na   povinnosť   správcu   viesť   evidenčnú   pomôcku   tak,   aby   v každom   čase zodpovedala   zoznamu   pohľadávok   a poskytla   prehľad   o veriteľoch   prihlásených pohľadávok a ich hlasovacích právach, najmä vzhľadom na dôsledky, ktoré môže mať zlé sčítanie hlasov veriteľov na zákonnosť celého konkurzného konania, porušením povinnosti správcu, i keď v tomto prípade to nemalo nepriaznivé následky a samostatne by to nebolo dôvodom na odvolanie správkyne.

V tejto   súvislosti   však   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   keď   v rámci   vypočutia správkyne dňa 29. 10. 2008 žiadal od správkyne vysvetlenie ohľadne zlého sčítania hlasov veriteľov. Napriek skutočnosti, že táto otázka nebola sporná, bola správkyni známa a súd ju potreboval iba zprocesniť, aby mal overené tvrdenia veriteľov, správkyňa na ňu odmietla priamo odpovedať s tým, že nevie uviesť presnú sumu a nepovažuje za potrebné sa k tomu vyjadrovať, a to aj po tom, čo bola poučená o tom, že je povinná podľa § 41 ZKR poskytnúť súdu   vysvetlenie.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   bol   súd   nútený   správkyňu   uznesením uverejneným v obchodnom vestníku vyzvať, aby pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty predložila   súdu   zoznam   veriteľov   prítomných   na   prvej   schôdzi   veriteľov   s uvedením celkového počtu hlasovacích práv všetkých prítomných veriteľov ako aj počtu hlasovacích práv jednotlivých veriteľov.

Na základe tohto uznesenia správkyňa predložila súdu fotokópiu prezenčnej listiny zo schôdze veriteľov a opis excelovskej tabuľky, v ktorej je uvedený počet hlasovacích práv jednotlivých prítomných veriteľov a celkový počet hlasovacích práv prítomných veriteľov tak, ako bol spočítaný na schôdzi veriteľov programom excel v celkovej výške 85 624 985. Súd na základe vyššie uvedených podkladov predložených správkyňou spočítal hlasy jednotlivých veriteľov pričom zistil, že počet hlasov jednotlivých veriteľov súhlasí s počtom hlasov uvedených v podkladoch predložených veriteľmi a celkový počet hlasov prítomných veriteľov na prvej schôdzi bol 82 793 760 a nie 85 624 985, tak ako vyplývalo z podkladov, ktoré na základe výzvy predložila súdu správkyňa.

Súd je toho názoru, že takýto zavádzajúci postup správkyne voči súdu, v dôsledku ktorého   bol   súd   nútený   sám   zisťovať   skutočnosti,   ktorých   vysvetlenie   žiadal   a uložil správkyni v rámci výkonu svojho dohľadu, ktorá musela vedieť o nesprávnosti údajov, ktoré predložila   súdu   a preverovať   údaj   o celkovom   počte   hlasov   veriteľov   z podkladov poskytnutých správkyňou pričom zistil, že je nesprávny, je závažným porušením povinností správcu.

V zmysle § 31 ods.   6 v spojení   s § 34 vyhl.   č.   665/2005 Z.   z.   sa   zmeny   údajov zapísaných v konečnom zozname bezodkladne oznamujú súdu a to tak, že zo zmenenej alebo z doplnenej časti zoznamu   pohľadávok   sa   urobí správcom podpísaná kópia,   v ktorej sa zvýrazní príslušná zmena alebo doplnenie. K zoznamu sa ďalej pripojí správcom podpísané a datované   vysvetlenie.   V tejto   súvislosti   súd   zistil,   že   správkyňa   súdu   zaslala   niektoré zmeny   údajov   zapísaných   v konečnom   zozname,   pričom   však   nepostupovala   v súlade s uvedenými ustanoveniami, nakoľko zmeny údajov zapísaných v konečnom zozname neboli správcom podpísané a zmeny   neboli   zvýraznené   tak,   ako   to požaduje ust.   § 34   vyhl.   č. 665/2005 Z. z. Túto skutočnosť súd tiež považoval za porušenie povinností správkyne, ktorú však správkyňa po tom čo bola na túto skutočnosť upozornená v rámci svojho výsluchu odstránila.

Súd   je   toho   názoru,   že   najzávažnejšie   správkyňa   porušila   svoje   povinnosti   pri zostavovaní konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok, ktorý bol doručený súdu dňa 26. 9. 2008.

Súd   z podnetov   niektorých   veriteľov   ako   aj   následne   v rámci   dohľadu   súdu preskúmaním konečného zoznamu pohľadávok po popieraní uloženom na súde zistil, že mnohé listy ohľadne jednotlivých pohľadávok nie sú po formálnej stránke správne vyplnené. Jedná sa   predovšetkým o veriteľa C.,   a.   s.   V zozname pohľadávok   tohto   veriteľa uloženom na súde č. 65/1 až 427/363 chýba dátum popretia. Na viacerých pohľadávkach napr. 5546/5482, 5726/5662, 5781/5717, 5606/6542 je na časti listu pohľadávky, kde malo byť vyznačené popretie iba úzky pásik pričom ostatná časť listu je prázdna. Na množstve pohľadávok tohto veriteľa je absolútne nečitateľný dôvod popretia. V tejto súvislosti súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   s určitými   výnimkami,   všetky   pohľadávky   tohto   veriteľa, ktorých je viac ako 7000 a tvoria skoro polovicu pohľadávok prihlásených do konkurzu, mali byť popreté v jeden deň a to posledný deň na popieranie lehoty, teda 23. 9. 2008. Vzhľadom   k tomu,   nie   je   možné   vo   väčšom   rozsahu   zistiť,   kedy   boli   pohľadávky popreté, teda či boli popreté v lehote na popieranie pohľadávok, resp. či pohľadávka bola, resp. z akého dôvodu popretá.

V zmysle § 32 ods. 4 v spojení s § 31 ods. 1 vyhl. č. 665/2005 Z. z. ZKR správca poprie prihlásenú pohľadávku tak, že popretie pohľadávky spolu s dôvodom a rozsahom jej popretia zapíše do zoznamu pohľadávok, pričom sa zapisujú aj údaje ustanovené touto vyhláškou,   ktoré   sú   uvedené   v prílohe   č.   5   tejto   vyhlášky,   ktorá   obsahuje   vzor   listov zoznamu pohľadávok s údajmi, ktoré je potrebné v konečnom zozname vyplniť. Prihlásené pohľadávky možno popierať len do uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok, ktorá bola v tomto prípade po predĺžení súdom 60 dňová a posledným dňom na popieranie pohľadávok bol deň 23. 9. 2008. Uplynutím lehoty, ktorá je prekluzívna, na popieranie pohľadávok sa prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje v konkurze za zistenú. Zistenie prihlásených pohľadávok v dôsledku uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok nastáva priamo zo zákona bez ďalšieho. Aby teda tento následok nastal, nevyžaduje sa žiaden   osobitný   úkon   ani   zo   strany   správcu,   ani   zo   strany   súdu.   Zistenie   prihlásenej pohľadávky v dôsledku uplynutia lehoty na popieranie prihlásených pohľadávok má povahu nevyvrátiteľnej   právnej   domnienky,   ktorú   nemožno   v konkurze   nijakým   spôsobom spochybniť.

Aby potom v ďalšom priebehu konkurzu nemohlo dôjsť k prípadným pochybnostiam, v akom rozsahu boli prihlásené pohľadávky popreté, ZKR výslovne tieto prípady v § 31 ods. 5 ustanovuje, že v tejto veci rozhoduje vždy konečný zoznam pohľadávok uložený na súde.   Ak   by   sa   teda   náhodou   konečný   zoznam   pohľadávok,   ktorý   zostal   u správcu nezhodoval v tejto veci s konečným zoznamom pohľadávok, ktorý správca uložil na súd, rozhoduje vždy konečný zoznam pohľadávok uložený na súde.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   potom   súd   zo   zákona   musí   vo   väčšom rozsahu   všetky   pohľadávky,   pri   ktorých   nie   je   možné   zistiť   dátum   popretia   ako i pohľadávky,   pri   ktorých   nie   je   možné   zistiť   dôvod   popretia,   vzhľadom   k tomu,   že rozhodujúci je zoznam pohľadávok uložený na súde bez ďalšieho považovať za zistené, čo má závažné dôsledky pre ďalší priebeh konkurzného konania.

Správkyňa   pri   svojom   vypočutí   k vyššie   uvedeným   skutočnostiam   uviedla,   že popieranie   pohľadávok   sa   zaznamenáva   v jednom   vyhotovení,   ktoré   je   uložené   v kanc. správcu. Keďže zaznamenať popieranie do ďalšej verzie zoznamu pohľadávok nie je fyzicky v lehote   3   dní   možné   pri   takom   počte   pohľadávok,   museli   zvoliť   alternatívu,   že   verzia zoznamu pohľadávok sa dala prefotiť dodávateľskej firme. Tá im zodpovedala za to, že pohľadávky   budú   prefotené   riadne.   Nestihlo   sa   v zákonom   určenom   krátkom   čase skontrolovať   všetky   tieto   prefotené   pohľadávky.   Nie   je   pravda,   že   by   chýbal   dátum popierania na zozname pripustila, že môže byť nečitateľný, pretože pečiatky sú častokrát ťažšie čitateľné aj na origináloch a dátumy sa vo väčšine dávali pečiatkou dátumovkou. V tejto   súvislosti   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   31   ZKR   a   §   21   vykonávacej vyhlášky k ZKR, ktoré ukladajú správcovi vyhotoviť od počiatku zoznam pohľadávok v troch rovnopisoch. Po vyhotovení konečného zoznamu pohľadávok správca bezodkladne doručí jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok na súd a následne po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok správca najneskôr do troch dní od uplynutia tejto lehoty doručí jeden rovnopis konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením popretých pohľadávok na súd. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   dospel   súd   k záveru,   že   správkyňa opakovane, a to nesprávnym sčítaním hlasov na prvej schôdzi veriteľov, nepostupovaním správcu pri oznamovaní zmien údajov zapísaných v konečnom zozname súdu v súlade s § 31 ods. 6 ZKR v spojení s § 34 vyhl. č. 655/2005 Z. z., nesprávnym postupom pri zostavovaní konečného zoznamu pohľadávok s vyznačením popretia ako aj následne svojim postupom voči súdu v rámci vykonávania jeho dohľadu porušila povinnosť správcu, z ktorých súd posledné dve považuje za závažné. Preto súd správkyňu podľa § 42 ods.1 ZKR odvolal.“

Posudzujúc toto odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu z už uvedených hľadísk dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom vysvetlil, z akých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal, akými úvahami sa riadil, a vyporiadal   sa   so všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam a dostatočne objasňujú skutkový   i právny   základ rozhodnutia, a do   odôvodnenia   svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu č.   k.   29   R   1/2007-1438 zo 14. novembra   2008,   okresný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   ako   správkyňa porušila svoje povinnosti uložené jej zákonom o konkurze a reštrukturalizácii (§ 31 ods. 6 a § 41) spôsobom, ktorý okresný súd považoval za závažné, resp. opakované porušenie zákona,   a preto   ju   z funkcie   správkyne   podľa   §   42   ods.   1   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii odvolal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z uvedeného   dôvodu   v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Keďže právne závery okresného súdu nemožno považovať za zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že je vylúčené, aby napadnutým rozhodnutím mohlo byť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené,   a z tohto   dôvodu   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v jej   časti   namietajúcej porušenie týchto práv podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou namietala porušenie svojho práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   rozhodnutím   okresného   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva na majetok podľa čl.1 dodatkového protokolu preto, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola zbavená majetku, keďže ako správkyňa mala nárok na odmenu za výkon tejto funkcie, a to nielen za činnosť do konania prvej schôdze veriteľov, ktorá sa určuje paušálnou sumou, ale najmä za výkon funkcie po konaní tejto schôdze,   pričom   táto   odmena   sa   určuje ako   percento   z výťažku   zo   speňaženia   majetku podliehajúceho   konkurzu   určeného   na   uspokojenie   veriteľov   prihlásených   pohľadávok. Podľa   názoru   sťažovateľky   už   v čase   vydania   napadnutého   uznesenia   okresným   súdom mala legitímnu nádej na nadobudnutie aj tejto odmeny za výkon funkcie správcu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie   vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľky, v jej prípade nemalo ísť o majetok existujúci, avšak k porušeniu práva na jej majetok malo dôjsť preto, že v čase rozhodnutia okresného súdu legitímne očakávala jeho nadobudnutie na základe skutočnosti, že bola ustanovená do funkcie správcu a nárok na odmenu správcu má oporu v právnych predpisoch. Táto úvaha sťažovateľky by mohla byť správna iba v prípade, ak by sťažovateľka skutočne splnila všetky   podmienky   ustanovené   právnymi   predpismi   na   vznik   nároku   na   odmenu v rozhodnom čase. Preto sa ústavný súd zaoberal podmienkami vzniku nároku správcu na odmenu za výkon funkcie, tak ako ich upravujú právne predpisy.

Podľa   §   43   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii správca   má   za   výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Za výkon funkcie po konaní prvej schôdze   veriteľov   má   správca   nárok   na   odmenu   určenú   ako   percento   z   výťažku zo speňaženia   majetku   podliehajúceho   konkurzu   určeného   na   uspokojenie   veriteľov prihlásených pohľadávok.

Podľa § 43 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii paušálna odmena správcu je splatná nasledujúci deň   po nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   o   jej   určení;   paušálna odmena   správcu   sa   uspokojuje   prednostne   pred   inými   pohľadávkami   proti   podstate. Odmena   správcu   z   výťažku   zo   speňaženia majetku   podliehajúceho   konkurzu   je splatná v deň rozvrhu výťažku zo speňaženia tohto majetku.

V zmysle citovaných ustanovení správcovi patrí odmena jednak za jeho činnosť od vyhlásenia   konkurzu   do   prvej   schôdze   veriteľov   a jednak   odmena   za   činnosť   po   prvej schôdzi   veriteľov   do   skončenia   konkurzného   konania.   Pre   nadobudnutie   odmeny sťažovateľky, t. j. zhmotnenie jej legitímnej nádeje na odmenu sa vo vzťahu k odmene paušálnej vyžadovalo doručenie návrhu sťažovateľky na priznanie tejto odmeny a následné rozhodnutie okresného súdu o jej priznaní a vo vzťahu k odmene z výťažku zo speňaženia majetku   podliehajúceho   konkurzu   v prvom   rade   jeho   speňaženie.   Návrh   na   priznanie paušálnej odmeny je správca oprávnený podať ihneď po konaní prvej schôdze veriteľov.

Ku vzniku nároku na odmenu správcu nedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto zákonné podmienky neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na nadobudnutie odmeny správcu. Sťažovateľka nemohla v čase vydania rozhodnutia okresného súdu o jej odvolaní z funkcie správcu legitímne bez splnenia   zákonných   podmienok   očakávať,   že   získa   v plnej   výške   odmenu   patriacu správcovi. Iba skutočnosť, že sťažovateľka bola do funkcie správcu ustanovená a po istý čas túto   funkciu   vykonávala,   nezakladá   bez   ďalšieho   legitímnu   nádej   sťažovateľky   na nadobudnutie odmeny za výkon jej funkcie vo vzťahu k obom jej častiam.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľke   nepatrila   legitímna   nádej   na   nadobudnutie odmeny v rozhodnom čase, a preto je vylúčené, aby rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jej práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu.   Za   situácie,   keď   sťažovateľka   nemala   majetok   v zmysle   čl.   1   dodatkového protokolu, je už bezvýznamné uvažovať o tom, či bola majetku zbavená.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím okresného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo.

Ústavný súd znova pre úplnosť poukazuje i na tú skutočnosť, že v samotnom postupe okresného súdu pri odvolávaní sťažovateľky z funkcie správcu nenašiel znaky svojvoľnosti a ani arbitrárnosti a nedošlo ním ani k porušeniu práva na súdnu ochranu sťažovateľky.

Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Ústavný   súd   sa   napokon   zaoberal   i tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka namietala porušenie základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny uznesením okresného súdu č. k. 29 R 1/2007-1438 zo 14. novembra 2008.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.

K porušeniu základného práva sťažovateľky podnikať malo podľa jej tvrdení dôjsť tým, že okresný súd napadnutým uznesením obmedzil jej oprávnenie vykonávať zárobkovú činnosť, hoci sa tak nestalo postupom na základe zákona a v súlade so zákonom, a tým bola sťažovateľke   odňatá   možnosť   vykonávať   slobodne   jej   povolanie   a funkciu   konkurzného správcu v konkrétnom prípade.

Ústavný súd vo vzťahu k týmto tvrdeniam sťažovateľky vychádzal z presvedčenia, že k porušeniu označeného práva nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým   tento   uplatní   svoju právomoc   spôsobom,   ktorý   zákon   umožňuje.   Keďže o takýto postup išlo aj v danej veci v prípade odvolania sťažovateľky z funkcie správcu konkurznej podstaty   konkrétneho   úpadcu   rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorý   zákonom   zverenú právomoc uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom,   je   vylúčené,   aby   týmto   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny.

Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009