znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 63/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 13. júla 2006 prerokoval prijatú sťažnosť Ing. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 M Obdo 4/05 z 26. júla 2005, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn. 2 M Obdo 4/05   z 26. júla 2005   p o r u š i l   základné   právo   Ing.   P.   M.   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 M Obdo 4/05 z 26. júla 2005   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť a návrh na rozhodnutie vo veci samej, vyjadrenie k sťažnosti

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. II. ÚS 63/06   z   15. marca 2006   bola   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Obdo 4/05 z 26. júla 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že S., a. s., podala 20. novembra 1998 Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľovi (v procesnom postavení žalovaného v 4. rade)   a ďalším   trom   žalovaným   žalobu   o zaplatenie   istiny   649 110 Sk   s prísl. Sťažovateľ uviedol, že o existencii toho súdneho sporu, jeho predmete a obsahu nároku žalobcu sa dozvedel od žalovaného v 1. rade v mesiaci apríl 2000, keď sa „Telefonicky (...) skontaktoval so zákonnou sudkyňou JUDr. R. K., túto skutočnosť si preveril a oznámil jej, že žiadny ručiteľský záväzok nikdy nepodpisoval a súčasne namietal, že jeho podpis bol sfalšovaný.   Sudkyňa   ho vyzvala,   aby   písomne   prehlásil,   že   súhlasí   s konaním   v   svojej neprítomnosti,   čo vykonal prípisom zo   dňa   19. 4. 2000,   kde   uviedol aj svoju   kontaktnú adresu v zahraničí. Na tomto prípise sa nachádza jeho pravý podpis, ktorý je aj pre laika zjavne odlišný od podpisu ručiteľského záväzku na zmluve o úvere č. 74-103756-4“.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   1 Cb 264/99   zo   7. marca 2002   ustanovil sťažovateľovi opatrovníka. Podľa sťažovateľa „Zákonná sudkyňa ani opatrovník nesplnili svoje   zákonné   povinnosti   a   nereagovali   zodpovedajúcim   spôsobom   na   argumenty sťažovateľa, že žiadny ručiteľský záväzok nikdy nepodpisoval a súčasne námietky, že jeho podpis bol sfalšovaný a to napriek tomu, že na pojednávaní boli podpisy spochybňované. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že podpis ručiteľa Ing. M. Č. bol sfalšovaný. Napriek   týmto   skutočnostiam   opatrovník   nenavrhol   ani   zákonná   sudkyňa   nerozhodla o potrebe vykonať znalecké dokazovanie pravosti podpisu sťažovateľa, hoci na svoju osobu zanechal kontaktnú adresu v zahraničí“.

Za takejto situácie okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cb 264/99 z 23. septembra 2002 zaviazal   sťažovateľa   spolu   so   žalovanými   v   1.   a   2. rade   zaplatiť   žalobcovi   istinu s príslušným   úrokom   z   omeškania   s   tým,   že   zaplatením   jedného   zo   žalovaných   zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Voči žalovanému v 3. rade, ktorý spolu so sťažovateľom mal na seba prevziať ručiteľský záväzok za úver poskytnutý žalovaným v 1.   a 2. rade,   okresný   súd   konanie   zastavil,   a   to   na   základe   vyjadrenia   znalca,   ktorý spochybnil pravosť jeho podpisu na ručiteľskej listine.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   žalovaný   v   1. rade   v   zákonnej   lehote odvolanie, na základe čoho Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) prerokoval vec v zmysle   § 212   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   na   nariadenom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a rozsudkom sp. zn. 20 Cob 204/03 zo 6. novembra 2003 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti výroku o povinnosti žalovaných v 1., 2. a 4. rade zaplatiť žalobcovi istinu spolu s príslušenstvom ako vecne správny podľa § 219 OSP   potvrdil.   Označený   prvostupňový   rozsudok   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 17. februára 2004.

Sťažovateľ   po   tom,   ako   11. novembra 2004   požiadal   okresný   súd   o zaslanie listinného obsahu spisu, podal 5. januára 2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý generálny prokurátor akceptoval, a 15. februára 2005 podal podnet na najvyšší súd na podanie mimoriadneho dovolania proti označeným rozsudkom krajského súdu a okresného súdu.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2 M Obdo 4/05   z   26. júla 2005   konanie o mimoriadnom   dovolaní   zastavil,   čo   odôvodnil   tým,   že   mu   generálny   prokurátor nepredložil pre účely rozhodovania súdne spisy, ktoré sa týkajú veci. Generálny prokurátor sa   s týmto   postupom   nestotožnil   a   listom   z   10. augusta 2005   adresovaným   právnemu zástupcovi sťažovateľa navrhol, aby vo veci podal ústavnému súdu sťažnosť.

Sťažovateľ zastáva názor, že sa „... stal bezbrannou obeťou byrokratického postupu súdnej   moci.   Krajský   súd   v Žiline   a Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne   odmietli   poskytnúť GP SR   potrebné   súdne   spisy   a NS   SR   pre   túto   prekážku   konanie   zastavil.   Všetko   sa odohralo bez jeho zavinenia, bez toho, aby niečo zanedbal alebo inak sa vo veci previnil, pričom tento záver nemohol nijako ovplyvniť“.

Podľa sťažovateľa porušil najvyšší súd napadnutým uznesením jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a   domáha   sa   vydania   nálezu,   ktorým   ústavný   súd   vysloví,   že   došlo k porušeniu jeho označených práv. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   22. marca 2006   zaslal   predseda   najvyššieho   súdu vyjadrenie k predmetu konania, a to podaním sp. zn. KP 8/06 z 25. apríla 2006, v ktorom sa uvádza:

„K sťažnosti   sťažovateľa   Ing.   P.   M.,   zastúpeného   JUDr.   J.   S.,   ktorou   namieta porušenie   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ku   ktorému   malo   dôjsť   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2005 vydaným pod sp. zn. 2 M Obdo 4/05, v časti ktorá bola prijatá na ďalšie konanie podávam nasledujúce vyjadrenie.

Nestotožňujem   sa   s názorom   a   postupom   senátu,   ktorý   vo   veci   rozhodoval. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že súdny spis, ktorého sa   mimoriadne   dovolanie   týka,   je   náležitosťou   mimoriadneho   dovolania,   a generálny prokurátor je   povinný ho   k mimoriadnemu   dovolaniu pripojiť.   Jeho nepripojenie   nie   je vadou podania ani prekážkou konania, nemôže byť preto dôvodom na zastavenie konania. Názor, ktorý zaujal súd v uvedenej veci zastáva len senát, ktorý vo veci rozhodoval. Ostatné senáty sú opačného názoru.“

Predseda senátu najvyššieho súdu, ktorý vo veci rozhodol, JUDr. J. Š., vo vyjadrení k sťažnosti   generálneho prokurátora   zo   14. decembra 2005,   ktoré   je prílohou   stanoviska najvyššieho súdu z 25. apríla 2006, uviedol:

«V   predmetnej   veci   podal,   podľa   vlastného   udania,   generálny   prokurátor   SR mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne č. k. 1 Cb 264/99- 139   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   20 Cob 204/03-178,   dňa 15. 2. 2005. K mimoriadnemu dovolaniu namiesto spisov dodal nejaké fotokópie, o ktorých sa dovolací súd ani nemohol presvedčiť, či ide o fotokópie originálnych spisov. Takýto postup, aký zachoval generálny prokurátor Občiansky súdny poriadok nepozná.

Po   výzve   súdu   zo   dňa   2. 3. 2005,   aby   boli   v   lehote   15 dní   pripojené   spisy   pod následkom zastavenia konania, listom generálna prokuratúra oznámila, že „Krajský súd v Žiline napriek opakovanej žiadosti požadovaný spisový materiál nezapožičal z dôvodu, že ide o neskončenú vec, ktorá vzhľadom na žiadosť prokuratúry bola prejednaná mimo poradia 15. marca 2005. Rozhodnutie bolo doručované priamo odvolacím súdom Podľa vyjadrenia súdu bude rozhodnutie v priebehu asi 5 dní opatrené doložkou právoplatnosti a následne bude spis zapožičaný“. K tomu ešte dodal, že nepredloženie spisového materiálu nezakladá dôvod na zastavenie konania o mimoriadnom dovolaní.

Dovolací súd po uplynutí 15 dňovej lehoty konanie nezastavil, ale ani v ďalšej lehote, ktorú si sám určil (5 dní) spisy nepredložil a nepredložil ich ani do rozhodnutia o zastavení dovolacieho   konania   (26. júla 2005).   Vec   sa   stala   reštančnou,   preto   súd   o   podanom „mimoriadnom dovolaní“ musel rozhodnúť.

Generálnemu   prokurátorovi   je   pravdepodobne   známe,   že   podľa   ustanovenia, na ktoré   sa   odvoláva   (§ 243e   ods. 1   OSP)   môže   podať   mimoriadne   dovolanie   proti právoplatnému   rozhodnutiu   a   ochranu   nie   je   možno   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami.   Išlo   tu   o   právoplatné   rozhodnutie?   Podľa   všetkého   nie,   pretože   vec na Krajskom súde v Žiline nebola skončená. Dovolací súd nemohol vykonávať dokazovanie v akom štádiu je predmetná vec, pretože v dovolacom konaní súd dokazovanie nevykonáva (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 2 OSP).

Generálnemu   prokurátorovi   nič   nebránilo,   keď   spisy   nebolo   ochotné   predložiť príslušné oddelenie krajského súdu, obrátiť sa na predsedu Krajského súdu v Žiline, aby svojim podriadeným prikázal spisy predložiť. Ak by však spisy boli predložené a bolo by zistené, že vec je v odvolacom konaní a nie je právoplatne skončená, dovolacie konanie by z toho dôvodu bolo zastavené, pretože v takom prípade nie je možné podať mimoriadne dovolanie.

Ak je pravdou to, čo generálny prokurátor uvádza, že iné senáty Najvyššieho súdu napr. 7 M Obdo 4/04, M Obdo V 6/03, rozhodovali bez súdnych spisov, nikdy sa tak nestalo v senáte, ktorému predsedám a nad takým postupom môžem vysloviť jedine ľútosť. Pán   generálny   prokurátor   nesprávne   uvádza,   že   postup   senátu,   ktorému   som predsedal, je v rozpore s právnym poriadkom, pretože jeho postup nemá oporu v OSP. Rozhodne už nemôže ísť o nedodržanie práva účastníka konania na spravodlivý proces garantovaný Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1. Či snáď dotknutý účastník mal právo, aby sa o tých istých jeho právach súčasne viedli dva procesy na rôznych súdoch? A keď budú rozdielne rozhodnutia účastník si vyberie to pre neho lepšie? O tom sa pán generálny prokurátor už nezmieňuje.

Konečne   ak   odvolací   súd   rozhodol,   jeho   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť, nič nebráni podaniu mimoriadneho dovolania, lehota je zachovaná.»

Po prijatí sťažnosti sa k veci samej vyjadril právny zástupca sťažovateľa podaním, ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   15. mája 2006.   Uviedol   v ňom,   že   nemá   žiadne pripomienky k stanovisku predsedu najvyššieho súdu a stotožňuje sa s ním.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Obdo 4/05

Najvyšší   súd   odôvodnil   uznesenie   sp. zn.   2 M Obdo 4/05   z   26. júla 2005,   ktorým zastavil   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   proti   rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2002 sp. zn. 1 Cb 264/99 v spojení s rozsudkom krajského súdu zo 6. novembra 2003 sp. zn. 20 Cob 204/03 takto:

„Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   na   základe   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania žalovaného 4) Ing. P. M., zast. JUDr. J. S., advokát, Advokátska kancelária, B., podal proti rozsudkom uvedeným vo výroku mimoriadne dovolanie. Jeho podstatným   dôvodom   bolo,   že v   konaní   došlo   k   vadám   uvedeným   v   § 237,   a   to,   že účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 243e ods. 1, § 243f ods. 1 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) OSP]. Tejto vady sa súd mal dopustiť tým, že so žalovaným v 4) rade pojednával v jeho neprítomnosti, ustanovili mu opatrovníčku (§ 29 ods. 2 OSP), aj keď jeho adresa bola známa, aj to, že Ing. M. sa od roku 1997 zdržuje na adrese (...).

Mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor   doručil   Najvyššiemu   súdu   SR   dňa 16. 2. 2005,   pripojil   k   nemu   fotokópiu   spisu   Okresného   súdu   v   Dolnom   Kubíne   sp. zn. 1 Cb 264/99 s poznámkou, že originál spisov sa nachádza na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 20 Cob 15/05.

Najvyšší súd Slovenskej republiky listom z 2. marca 2005 č. 2 M Obdo 4/05, ktorý bol   doručený   7. marca 2005,   oznámil   generálnemu   prokurátorovi,   že   ním   podané mimoriadne dovolanie nie je vybavené prílohami, menovite príslušnými súdnymi spismi, ale len kópiou spisu. Súčasne bol vyzvaný na doplnenie mimoriadneho dovolania pripojením príslušných   spisov,   z   ktorých   napadnuté   rozhodnutie   vzišlo,   a   to   v   lehote   15 dní   pod následkom zastavenia konania.

Generálna   prokuratúra   na   tento   list   reagovala   svojím   listom   z 21. marca 2005 č. k. VI/2 Pz 55/05-52,   v   ktorom   oznámila,   že   Krajský   súd   v Žiline,   napriek   opakovanej žiadosti požadovaný spisový materiál nezapožičal z dôvodu, že ide o neskončenú vec, ktorá vzhľadom na žiadosť prokuratúry bola prejednaná mimo poradia, a následne spisy budú zapožičané.   Súčasne   uviedol,   že   nepredloženie   spisového   materiálu   nezakladá   dôvod na zastavenie konania o mimoriadnom dovolaní. V pripojenej odpovedi Krajského súdu v Žiline z 18. 3. 2005 predseda senátu JUDr. I. R. oznámil generálnej prokuratúre, že ide o neskončenú vec, v ktorej prebieha odvolacie konanie.

S   prihliadnutím   na   prísľub   generálneho   prokurátora,   že   nedostatok   odstráni v priebehu   niekoľkých   dní,   dovolací   súd   vo   veci   nekonal,   aj   keď   sudcovská   lehota na odstránenie vady dávno uplynula. Do vynesenia tohto uznesenia - 26. júla 2005 spisy pripojené neboli.

Dovolací súd musí skúmať osobitné podmienky, za ktorých mimoriadne dovolanie môže prejednať, ak ide o odstrániteľnú vadu, pokúsi sa ju odstrániť (§ 103, § 104 ods. 2 v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 OSP).

Procesné   podmienky   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   OSP   (§ 243e), z vecného   pohľadu   spadá   skúmať   do   právomoci   generálnemu   prokurátorovi,   a   ak   sú splnené, podá mimoriadne dovolanie. Nijaké procesné ustanovenie mu však neumožňuje pri podaní   mimoriadneho   dovolania   zvoliť   postup,   ktorý   zvolil.   Z   ním   predložených   kópií nemožno vyvodzovať, že sú tu podmienky pre prejednanie mimoriadneho dovolania, a nie je pripojené ani rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k poškodeniu fyzickej osoby.

Jeho názor, že nepredloženie spisového materiálu nezakladá dôvod na zastavenie konania, nikdy nemal a nemá oporu v právnom poriadku.“

III.

Právne východiská na rozhodovanie a závery ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   spočíva   v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04).

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§ 1   OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl. 51   ods. 1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností (III. ÚS 331/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   alebo   z ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné   a   neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

Ústavnému   súdu   prislúcha   posúdiť,   či   konanie   pred   všeobecným   súdom   bolo vo svojej   komplexnosti   spravodlivé   a či   v ňom   boli   rešpektované   princípy   zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, ako aj zásady čl. 6 dohovoru.

Do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   patrí aj právo na to, aby opravný súd konal a rozhodol o podanom opravnom (riadnom alebo mimoriadnom) opravnom prostriedku (II. ÚS 18/05).

Pokiaľ všeobecný súd nemá záver o nesplnení procesných podmienok mimoriadneho opravného   prostriedku   preukázaný   mimo   rozumných   pochybností,   musí   vychádzať z predpokladu, že tieto podmienky sú v konkrétnom prípade splnené.

Ak účastník konania splní predpoklady prípustnosti opravného prostriedku a napriek tomu opravný súd odmietne vecne sa zaoberať takým opravným prostriedkom, môže dôjsť k tomu, že všeobecný (opravný) súd poruší základné právo na súdnu ochranu odopretím prístupu k opravnému súdu.

Podľa   § 243e   ods. 1   OSP   ak   generálny   prokurátor   na   základe   podnetu   účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí,   že   právoplatným   rozhodnutím   súdu   bolo   porušený   zákon   (§ 243f   OSP),   a ak   to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podmienky   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanovení § 243f OSP. Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 a 243c OSP), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Ústavný súd v zmysle svojej stabilizovanej judikatúry (napr. m. m. IV. ÚS 62/03) považuje za odňatie práva obrátiť sa na všeobecný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj také rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým sa pred ním konanie končí uznesením o zastavení, ak proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok a k zastaveniu konania došlo bez zákonom uznaného dôvodu na takýto výrok, resp. všeobecný súd použil zákonný   dôvod,   na   aplikáciu   ktorého   neboli   splnené   skutkové   a zákonné   predpoklady. V takom prípade ústavný súd považuje zastavenie konania za odmietnutie spravodlivosti a porušenie ústavného princípu základného práva na súdnu ochranu.

Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho názore, že najvyšší súd zastavením konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2002   sp. zn.   1 Cb 264/99   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu zo 6. novembra 2003   sp. zn.   20 Cob 204/03   nepostupoval   v súladu   s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi pre všeobecný súd z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti,   súvisiaceho   súdneho   spisu, vyjadreniami   účastníkov   konania   a   posúdení   všetkých   skutkových   a právnych   okolností dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

Mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   označeným   právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov bolo v danej veci podané riadne a včas. Ústavný súd konštatuje, že v namietanom konaní dovolací súd uložil generálnemu prokurátorovi doplniť ním podané mimoriadne dovolanie o také prílohy (originály príslušných súdnych spisov, ktorých sa mimoriadne dovolanie týka), ktoré zákon v príslušných ustanoveniach výslovne nevyžaduje (§ 42, § 79 ods. 1 a 2 a § 243h ods. 1 OSP).

V nadväznosti   na   to   je   potrebné   uviesť,   že   výklad   a používanie   označených ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým   spôsobom,   aby   nedošlo   k obmedzeniu uvedeného základného práva bez zákonného podkladu. Občianske súdne konanie sa musí v každom   jednotlivom   prípade   stať   zárukou   zákonnosti   a slúžiť   na   jej   upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP).

Preto bolo zákonnou a ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu, aby vo veci konal a rozhodol   a umožnil tak sťažovateľovi reálne uplatnenie jeho práva na súdnu   ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Pretože najvyšší súd v danej veci zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní bez toho, aby na to   mal celkom   jednoznačné a nespochybniteľné dôvody,   je takýto postup   nutné hodnotiť ako odopretie práva na súdnu ochranu.

IV.

Rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný   súd   v dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a   záverov   konštatuje,   že napadnuté   uznesenie   svojimi   účinkami   porušilo   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie, ktorých reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vydal 26. júla 2005 pod sp. zn.   2 M Obdo 4/05. Týmto   rozhodnutím   došlo   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   ku denegationis   iustitiae.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu za rozporné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o namietanom porušení práv sťažovateľa, tak ako to je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nemuselo   mať dosiaľ v okolnostiach prípadu priamu spojitosť s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a takáto súvislosť nevyplýva ani z prijatej sťažnosti. Za danej situácie podľa názoru ústavného súdu nebolo bezpodmienečne nutné vo výrokovej časti tohto nálezu vysloviť aj porušenie uvedeného základného práva sťažovateľa, pretože prípadná   majetková   ujma,   ktorá   mu   vznikla,   je   v konečnom   dôsledku   reparovateľná vyslovením porušenia práv označených v prvom bode výroku tohto rozhodnutia ústavného súdu,   čo   zároveň   postačuje   aj   na   zabezpečenie   ochrany   základného   práva   sťažovateľa garantovaného v čl. 20 ods. 1 ústavy vrátane odstránenia prípadnej ujmy na jeho majetku za predpokladu, že mu už vznikla.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na   ďalšie   konanie   [§ 56 ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade na ochranu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a jeho   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   bolo   potrebné   nielen rozhodnutie   o zastavení   mimoriadneho   dovolacieho   konania   zrušiť,   ale aj   vrátiť   vec   na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v takom štádiu, v akom mu bola vec po podaní dovolania predložená.

Na základe citovaného článku ústavy a ustanovení zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom   je   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v tomto   náleze [§ 56 ods. 3   písm. b)   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde].   Viazanosť   najvyššieho   súdu a vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o procesných podmienkach mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e a nasl. OSP.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby plne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V danej veci úspešnému sťažovateľovi ústavný súd úhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia nepriznal, pretože si ju jeho právny zástupca neuplatnil ani   nevyčíslil.   O povinnosti   nahradiť   trovy   konania   rozhoduje   totiž   súd   na   návrh (§ 151 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2006