znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 63/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Ž.,   trvale   bytom   S.   N.   V.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., so sídlom B., vo veci porušenia jeho práv upravených v čl. 5 ods. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 9 ods. 5 a čl.   14   ods.   6   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 426/01 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 140/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ž.

a)   v časti   namietajúcej   postup   Okresného   súdu   v Spišskej   Novej   Vsi   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 426/01 o d m i e t a z dôvodu nedostatku svojej právomoci,

b) v časti namietajúcej postup Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 140/03   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. februára 2004 doručená sťažnosť M. Ž., trvale bytom S. N. V., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   M.,   so sídlom   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   práv upravených v čl. 5 ods. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), v čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „Medzinárodný   pakt“)   postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   7   C   426/01   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 140/03.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   2.   februára   2000   vyšetrovateľom Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru (v súčasnosti Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru) vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu vydierania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresný prokurátor zamietol. Uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   5/00   z   3.   februára   2000   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby. Sťažnosť proti tomuto uzneseniu krajský súd zamietol uznesením sp. zn. 5 To 55/00 zo dňa 17.   februára   2000.   Po   opakovaných   žiadostiach   o prepustenie   z väzby   okresný   súd uznesením sp. zn. 2 T 55/00 z 9. mája 2000 prepustil sťažovateľa z väzby. Následne bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 55/00 zo dňa 13. júna 2000 oslobodený spod   obžaloby   v plnom   rozsahu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   vo   väzbe   od 2. februára 2000 do 17. mája 2000.

Dňa   30.   januára   2001   podal   sťažovateľ   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pričom svoj nárok špecifikoval v rámci nemajetkovej ujmy vo výške 1 060 000 Sk a v rámci majetkovej ujmy vo výške 20 775 Sk. Žiadosťou z 21. marca 2001 sťažovateľ svoj návrh na náhradu nemajetkovej ujmy rozšíril na celkovú sumu 30 miliónov Sk argumentujúc medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Dňa   12.   júla   2001   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   žalobu   o   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   vo   výške   31   080   775   Sk   proti žalovanému   Slovenskej   republike   –   ministerstvu   spravodlivosti.   25.   októbra   2002 sťažovateľ   predložil   okresnému súdu   návrh „na   zmenu návrhu   na   začatie   konania bez zmeny petitu“, v ktorom podal „...návrh na zmenu (doplnenie) návrhu na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   vo   výške   31   080   775   Sk s príslušenstvom   návrhom   na   ochranu   osobnosti   a na   náhradu   škody“,   pričom   v rámci náhrady   nemajetkovej   ujmy   žiadal   náhradu   nielen „v   zmysle   medzinárodných   zmlúv a právne záväzných aktov ale aj v rámci ochrany osobnosti v zmysle § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   426/01-72   z 24.   februára   2003   rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 21 993 Sk so 17,6 % úrokom, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s námietkami, že okresný súd nebral do úvahy,   resp.   nesprávne   posúdil   dôkazy   navrhnuté   sťažovateľom   a nevzal   do   úvahy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré majú prednosť pred   zákonmi.   Podaním   z 27.   októbra   2003   sťažovateľ   zmenil   odvolací   návrh   tak,   aby odvolací súd zaviazal žalovaného, aby žalobcovi (sťažovateľovi) zaplatil sumu 1, 5 mil. Sk s príslušným úrokom z omeškania, pričom dôvody odvolania ponechal bez zmien.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Co   140/03-93 z 28. októbra 2003, ktorým pripustil späťvzatie žaloby v sume 29 558 782 Sk, rozsudok okresného súdu v tej časti zrušil a konanie zastavil. V ostatnej zamietavej časti, ako aj vo výroku   o náhrade   trov   prvostupňového   konania   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Rozsudok   krajskému   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený 11. decembra 2003.

Na základe uvedeného formuluje sťažovateľ právny názor, že postupom okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 13 ods. 3 Dohovoru, ako aj práva podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu s odkazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), poukazujúc na právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 („...Ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie zmluvy o ľudských právach, ak je Slovenská republika   účastníkom   takejto   zmluvy“) a príslušnou   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre ľudské práva.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní ústneho pojednávania vydal tento nález:

„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní pod č. 7 C 426/01-72 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní pod 17 Co 140/03 boli porušené nasledovné základné práva a slobody:

Nárok na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach (oznámenie FM ZV č. 209/1992 Zb.)

Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach zo dňa 4. 11. 1950

Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 2 ods. 3 písm. a) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhláška MZV č. 120/1976)

Právo podľa čl. 9 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach   Právo podľa čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach   4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk,- (slovom tristotisíc korún slovenských).

Ústavný súd priznáva podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 56 ods. 4 zákona   NR   SR   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky v platnom   znení   sťažovateľovi   M.   Ž.,   bytom   S.   N.   V.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 300 000, - Sk (slovom tristotisíc slovenských korún) ako náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie základných práv a slobôd. Táto čiastka pozostáva zo sumy 100.000, - Sk za ujmu spôsobenú nespravodlivou väzbou. Táto suma je vynásobená koeficientom x 3 pri spôsobení psychických následkov, pocitov frustrácie a nespravodlivosti pri porušení základných práv a slobôd, najmä práva na účinný prostriedok nápravy.“.

  II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 426/01 a postup krajského súdu konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 140/03. Z obsahu sťažnosti ale vyplýva, že sťažovateľ v skutočnosti nenamieta postup, ale právne názory   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorými   odôvodnili   svoje   rozsudky,   t.   j. predmetom   jeho   sťažnosti   sú   rozsudky   okresného   a krajského   súdu   (skutkové   závery okresného ani krajského súdu nie sú v sťažnosti spochybnené).

1. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal k dispozícii   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie   podľa   §   201   a nasl.   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktorý   aj   využil.   Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k rozsudku okresného   súdu   má   právomoc   rozhodovať   iný   súd   (krajský)   súd,   čo   v súlade   s dikciou čl. 127 ods. 1 ústavy „...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ nezakladá právomoc   ústavného   súdu.   Z tohto   dôvodu   v časti   namietajúcej   rozsudok   (postup) okresného   súdu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   pre   nedostatok   svojej právomoci.

2.   Úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   v časti namietajúcej rozsudok (postup) krajského súdu bolo posúdiť, či tento nebol neodôvodnený alebo arbitrárny, či boli   právne názory, o ktoré sa opieral namietaný rozsudok krajského súdu, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či ním v dôsledku toho mohlo dôjsť k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa.

Za toho dôvodu ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorého kópiu sťažovateľ pripojil k sťažnosti. V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Z okolností uvádzaných v žalobe je zrejmé a nepochybné, že žalobca sa domáha náhrady   škody   spôsobenej   mu   rozhodnutím   o väzbe   zo   dňa   3.   2.   2000...   Otázku zodpovednosti a náhrady takejto   škody upravuje vyššie citovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý pokiaľ neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy v ňom upravené Občianskym zákonníkom.   Úprava   náhrady   škody   podľa   tohto   zákona   je   teda   zhodná   s úpravou obsiahnutou   v Občianskom   zákonníku   ako   na   to   súd   prvého   stupňa   správne   poukázal a uzavrel, že v rámci náhrady škody podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., a to ani za použitia ustanovení OZ o náhrade škody, na ktoré tento zákon odkazuje, nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, pretože v tomto smere chýba zákonná úprava... Poškodenému sa teda má hradiť skutočná škoda (zmenšenie majetku poškodeného), a to spravidla v peniazoch, príp. ušlý zisk...

Na správnosti záverov súdu prvého stupňa, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. nič nemení ani tá okolnosť, že v priebehu konania žalobca uviedol, že sa predmetnou žalobou domáha aj ochrany svojej osobnosti a v rámci toho priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch... Ustanovenia § 11 a nasl. OZ poskytujú totiž fyzickej osobe právo na ochranu jej osobnosti, kam možno zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody, pred takým neoprávneným zásahom, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo   narušenie   zákonom   chránených   práv   osobnosti   fyzickej   osoby....   Nevyhnutným predpokladom poskytnutia tejto ochrany je však to, aby tento zásah bol totiž neoprávnený. V prejednávanom prípade však o neoprávnený zásah nejde. Žalobca bol vzatý do väzby v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku...   Jeho   väzba   bola   teda vykonávaná na základe zákona a v súlade s platným právom Slovenskej republiky. Všetky medzinárodné dokumenty,   na   ktoré   sa žalobca   odvoláva s takýmto   pozbavením   osobnej slobody   občana   pre   účely   trestného   stíhania   osôb   dôvodne   podozrivých   zo   spáchania trestného   činu   rátajú   a nepovažujú   ho   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   slobodu zakladajúcej   dotknutej   osobe   nárok   na   odškodnenie...   Vymáhateľné   právo   na   náhradu priznáva len tomu, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby.

Väzba žalobcu v súvislosti s jeho trestným stíhaním v konaní sp. zn. 1 Tp 5/00 bola v danom   štádiu   trestného   konania   pre   potreby   trestného   stíhania   nevyhnutná...   Väzba žalobcu   teda   nebola   neoprávnená   ani   nezákonná.   Ako   však   ukázali   výsledky   trestného konania, bola nespravodlivá...

Vzhľadom na výsledky trestného konania sp. zn. 2 T 55/00 žalobca bol teda vo väzbe nevinne   a nespravodlivo.   Za   túto   nespravodlivosť   mu   zákon   č.   58/1969   Zb.   umožňuje domáhať sa náhrady škody tak, ako je vyššie uvedené. Väzba však nebola neoprávnená ani nezákonná, preto sa žalobca len ztoho dôvodu, že vôbec vo väzbe bol, nemôže úspešne domáhať ochrany svojej osobnosti.

Keďže náš právny poriadok.... nepozná náhradu škody za rozhodnutie o väzbe vo forme   nemajetkovej   ujmy,   nebolo   možné   žalobe   o náhradu   tejto   nemajetkovej   ujmy vyhovieť.“.

Ústavný súd konštatoval, že oprávnením a úlohou krajského súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa bolo nepochybne interpretovať obsah príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., Občianskeho zákonníka i dotknutých medzinárodných zmlúv. Z citovaného vyplýva,   že   sa   krajský   súd   s touto   úlohou   vyporiadal,   t.   j.   jeho   závery   neboli   ani neodôvodnené, ani arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že súčasťou základného práva (ako už ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil - napr. II. ÚS 3/97) nie je právo rozhodnúť podľa želania účastníka namietaného konania.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej rozsudok (postup) krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2004