znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 63/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. ÚVV, B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 36/02 zo 17. decembra 2002 o predĺžení väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. februára 2003 doručené podanie štátneho občana U. V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. ÚVV, B. B., zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G.,   B.   B.,   označené   ako   „Sťažnosť   proti   porušeniu základných ľudských práv a slobôd zakotvených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl.   37   ods.   3   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd,   článku   14   ods.   1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   a čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa článku 127 Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo:

„Uznesením Krajského úradu justičnej polície PZ v Banskej Bystrici sp. zn. ČVS: KUV-94/OVVK-2001   zo   dňa   14.   12.   2001   bolo   voči   mojej   osobe   ako   aj   ďalším spoluobvineným začaté trestné stíhanie za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Tr. zák. a ďalšie. Uznesením sudcu Okresného súdu v Banskej Bystrici z 27. 6. 2002 sp. zn. Tp 36/02 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a, b, c Tr. por. som bol vzatý do väzby, pričom lehota trvania väzby začala plynúť dňom 25. 6. 2002. Väzba v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Tr. por. v prípravnom konaní a konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. V zmysle § 68 ods. 1 tr. por. vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163). Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca aj nad túto lehotu, najviac však do dvoch rokov, senát. Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 12. 2002 sp. zn. Tp 36/02 vydané na neverejnom zasadnutí, bola moja väzba v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. predĺžená do 25. 6. 2003. Podľa § 74 ods. 1 Tr. por. voči tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť a z tohto dôvodu ako aj dôvodu neverejnosti konania bez mojej účasti alebo účasti môjho obhajcu mi bola znemožnená možnosť obrany namietať dôvodnosť ďalšieho trvania mojej väzby, resp. jej predĺženia.“

V takomto   postupe   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   videl   sťažovateľ   porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených ako v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   tak   aj   v medzinárodných   dohovoroch   o ľudských   právach.   Pokiaľ   ide o namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), sťažovateľ namietol porušenie princípu „rovnosti zbraní“, keďže: „Je v rozpore s princípom rovnosti zbraní, ak zákon umožňuje prokurátorovi prítomnosť a účasť   na   pojednávaní   súdu,   ale   nepripúšťa   prítomnosť   obvineného   ani   jeho   obhajcu (Správa komisie vo veciach Patalia a Drenshirn c. Rakúsko z 28. 3. 1963, Annuaire, zv. 6, s. 733). V našom   právnom   poriadku   akýmsi   uplatnením   tejto   zásady   mala   byť   novela trestného   poriadku   č.   422/2002   Z.   z.,   ktorá   z neverejného   zasadnutia   vylúčila   aj prokurátora, avšak je nesporné, že súd by nekonal ak by neprišiel návrh na predĺženie väzby práve z podnetu prokurátora v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por.. Skutočnosť, že prokurátor nebol prítomný pri rozhodovaní súdu dňa 17. 12. 2002 Tp 36/02, kde sa predlžovala väzba do 25. 6. 2003 je skôr oproti predchádzajúcemu stavu pred poslednou novelou zúžením aj mojich práv, pretože obmedzenie možnosti rovnosti zbraní prokurátorovi ide na úkor zásad kontradiktórnosti,   ktorá   by   sa   mala   v trestnom   procese   v demokratickej   spoločnosti objavovať častejšie.   S návrhom som   ja   oboznámený   nebol   ani   s dôvodmi   v ktorých   vidí prokurátor dôvodnosť predĺženia mojej väzby, nebol s nimi oboznámený ani môj obhajca. Ja som tak nemal žiadnu možnosť vyjadriť sa k dôvodom návrhu prokurátora na predĺženie väzby, ako ani predniesť skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že moja väzba nie je nevyhnutná. Takúto možnosť nemal ani môj obhajca, takže ani prostredníctvom obhajcu som nemohol ako procesná strana argumentovať proti požiadavke prokurátora o predĺženie väzby súdom. Takýmto postupom došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.

Neverejnosť   konania,   vylúčenie   mojej   účasti   ako   aj   účasti   môjho   obhajcu   na neverejnom   zasadnutí,   nedoručenie   mojej   osobe   ako   aj   môjmu   obhajcovi   návrhu   na predĺženie väzby zo strany prokurátora, ktoré bolo doručené len súdu na rozhodnutie na neverejnom zasadnutí sú v rozpore s princípom rovnosti zbraní podľa čl. 6 Dohovoru. Všetky vyššie citované ustanovenia Ústavy SR ako aj medzinárodných dokumentov, garantujú   právo   na   spravodlivý   proces.   Práva   na   spravodlivý   proces   tak   ako   sú garantované v čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článku 6 Európskeho dohovoru predstavujú záruky obvineného predovšetkým na oboznamovanie sa so skutočnosťami a dôkazmi, rovnako aj možnosť vyjadriť sa k nim.

Z vyššie uvedeného považujem konanie Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorý súd rozhodol o predĺžení mojej väzby na neverejnom zasadnutí, bez mojej prítomnosti alebo prítomnosti   môjho   obhajcu   a bez   možnosti   vyjadriť   sa   k návrhu   prokurátora   na   moje predĺženie   väzby   ako   aj   bez   možnosti   podania   opravného   prostriedku   voči   takémuto uzneseniu za porušenie vyššie citovaných ustanovení.

Väzba je vážnym zásahom do osobnej slobody a preto by sa mali rozhodnutia ktoré sa jej týkajú prejednávať s náležitou spravodlivosťou. V prípravnom konaní má väzba trvať len   nevyhnutnú   dobu.   „Primeranosť   doby   trvania   väzby   nemôže   byť   posudzovaná abstraktne. Legitímnosť držania obvineného vo väzbe musí byť v každej veci posudzovaná podľa   jej   konkrétnych   okolností.   Pokračovanie   väzby   môže   byť   v danom   prípade ospravedlnené iba vtedy, ak konkrétne indície ukazujú na skutočnú požiadavku verejného záujmu, ktorý prevažuje nad pravidlom rešpektovania osobnej slobody, zakotvenej v čl. 5 Dohovoru (Labita c. Talinsko, 2000, Kudla c. Poľsko, 2000).“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a nálezom rozhodol takto:

„Postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Tp 36/02 zo dňa 17. 12. 2002, ktorým rozhodnutím bola predĺžená väzba do 25. 6. 2003

-tým, že o predĺžení väzby bolo rozhodnuté na neverejne zasadnutí došlo k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

-Neumožnením prítomnosti obvineného na konaní vo veci predĺženia väzby bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

-Nemožnosťou oboznámiť sa a vyjadriť k návrhu prokurátora na predĺženie väzby a jej dôvodoch, ako aj nemožnosťou prednášať skutočnosti, dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že dôvody väzby netrvajú bola narušená rovnosť zbraní a právo vyjadriť sa ku všetkým   skutočnostiam,   čím   bolo   porušené   ustanovenie   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Rovnako došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, čím bol porušený čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a prvej vety čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

-Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 2, ods. 3 písm. c) zák. č. 38/1993 Z. z. zrušuje Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. Tp 36/02 zo dňa 17. 12. 2002, ktorým tento súd rozhodol podľa § 71 ods. 1 Tr. por. o tom, že sa predlžuje lehota trvania väzby do

25. 6. 2003 obvineného V. Y., nar. v D., prechodne bytom B.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predovšetkým skúmal, či nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť, t. j. či postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica mohlo vôbec dôjsť k porušeniu základných práv označených sťažovateľom, pričom tento namietal porušenie svojich základných práv podľa ústavy, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj podľa medzinárodných zmlúv o ľudských právach. V súvislosti   s porušením   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   (čl.   48   ods.   2   a   čl.   47 ods. 3), ako aj listiny (čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2) sťažovateľ namietal predmet úpravy, ako aj spôsob použitia § 71 ods. 1 a § 74 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) v spojení s jeho § 240, na základe ktorých sa o predĺžení jeho väzby rozhodlo bez jeho účasti (resp. účasti jeho právneho zástupcu) a na neverejnom zasadnutí Okresného súdu Banská   Bystrica   bez   možnosti   napadnúť   rozhodnutie   o predĺžení   väzby   opravným prostriedkom.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   ak   v konaní   o ochrane   alebo uplatnení niektorého zo základných práv alebo slobôd orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00). Pokiaľ ide o súdy, ústavný súd už judikoval: „Súdy v Slovenskej republike pôsobia na základe Ústavy Slovenskej republiky a zákonov, čiže na základe právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem   tohto právneho poriadku   alebo noriem, ktorých   použitie tento právny   poriadok   zvlášť   umožňuje“   (III.   ÚS   64/00),   v dôsledku   čoho:   „Do   pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne“   (I.   ÚS   24/00,   I.   ÚS   15/01, III. ÚS 53/02,   IV.   ÚS   30/03).   V takýchto   prípadoch   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma, či postup označeného orgánu štátu (hoci upravený zákonom) nebol svojvoľný, zjavne neodôvodnený alebo nerešpektujúci ustanovenia platného právneho predpisu, keďže takéto zistenia pravidelne signalizujú možnosť porušenia základného práva sťažovateľa, a teda aj dôvod na prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie. Z pripojeného uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica zo 17. decembra 2002 (Tp 36/02) o predĺžení väzby sťažovateľa však ústavný súd nezistil, že by sa súd pri svojom rozhodovaní odchýlil od tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jeho postup, prípadne svojvoľne vybočil zo zákonného rozsahu prieskumu skutočností nevyhnutných pre jeho rozhodnutie. Ani   samotný   sťažovateľ   nenapadol   postup   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   z tohto hľadiska,   ale   poukazoval   len   na   účinky,   ktoré   vznikajú   v dôsledku   aplikácie   platného právneho predpisu, pretože v nich videl porušenie svojich základných práv. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa nezistil, že by Okresný súd Banská Bystrica   bol   v jeho   veci   postupoval   svojvoľne   a bez   opory   v zákone,   a keďže   samotnú aplikáciu   procesného   predpisu   súdom   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného práva, tak ako to tvrdil sťažovateľ, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V postupe Okresného súdu Banská Bystrica, ktorý rozhodol o predĺžení jeho väzby, sťažovateľ videl aj porušenie svojich práv podľa medzinárodných dohovorov, a to čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“). Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým zobral do úvahy, že oba medzinárodné dohovory striktne rozlišujú medzi právnym režimom pozbavenia osobnej slobody jednotlivca z dôvodu väzby (čl. 5 dohovoru a čl. 9 paktu) a na tento právny režim viažu   aj   zodpovedajúce   práva   a povinnosti   obvineného   a medzi   právnym   režimom obvineného, voči ktorému bola vznesená obžaloba a jeho vec je pred trestným súdom, ktorý má rozhodnúť o jeho vine a treste (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj z pripojených príloh zistil, že tento je vo väzbe (§ 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku), pričom netvrdil, že bola voči nemu podaná obžaloba, t. j. jeho vecou sa ešte nezaoberal súd, ktorý by rozhodoval o jeho vine a treste. Aj Okresný súd Banská Bystrica v odôvodnení svojho rozhodnutia o predĺžení väzby uvádza „vyšetrovanie ozaj nie je ukončené“. Z uvedeného vyplýva, že k „väzobnému“ postaveniu sťažovateľa sa viažu tie práva, ktoré medzinárodné dohovory   s väzbou   spájajú,   ale   nie   aj   tie,   ktoré   sa   vzťahujú   na   jeho   postavenie   ako obžalovaného   v konaní   pred   súdom.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   skonštatoval,   že sťažovateľ (a napriek tomu) vo svojej sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv, ktoré sú späté   s jeho   postavením   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   z dôvodu   väzby   (t.   j.   čl.   5 dohovoru a čl. 9 paktu), ale práv, ktoré sú späté už s postavením obžalovaného pred súdom rozhodujúcim o jeho vine a treste, t. j. z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu. Ústavný súd   už judikoval,   že „väzobným konaním...   nemôže   dôjsť   k porušeniu   čl.   6   dohovoru“ (II. ÚS 35/03).

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu, ku ktorým ale rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica o predĺžení jeho väzby reálne ani nemohlo dôjsť, bolo potrebné jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2003