znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 629/2014-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2014 v senátezloženom z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa) a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010, zaúčasti Okresného súdu Svidník, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo   na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Svidník p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Svidník j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy   konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Mgr. MarcelyGrancovej, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojejzáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňouv súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 175/2010, v ktorom sa domáhaurčenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zániku darovacieho vzťahupre hrubé porušenie dobrých mravov.

Z dôvodu,   že   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v namietanom   konaní   postupomokresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podalaústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú v súvislosti   s namietaným   porušením   týchto   právodôvodňuje takto:

„Dňa 04. 04. 2011 sa v uvedenom konaní uskutočnilo pojednávanie, na ktoré súd nepredvolal právneho zástupcu sťažovateľky ani sťažovateľku, ale v zápisnici z uvedeného pojednávania súd uvádza, že má vykázané doručenie predvolaní.

Dňa 15. 04. 2011 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či trvá na podanej žalobe,   pretože   sa   neustanovila   na   nariadené   pojednávanie   a   či   berie   žalobu   späť a oznamuje nový termín pojednávania na 31. 05. 2011.

Dňa 12. 05. 2011 sťažovateľka oznámila súdu, že na žalobe trvá v celom rozsahu a oznámila, že o pojednávaní nemala vedomosť ani ona, ani jej právny zástupca, pretože im nebolo doručené žiadne predvolanie a ani ku dňu tohto oznámenia nemajú vedomosť o tom, v akom termíne malo byť vykonané predmetné pojednávanie.

Dňa 25. 05. 2011 požiadala sťažovateľka v tom čase bezmála 82 ročná, o odročenie pojednávania nariadeného na 31. 05. 2011 z dôvodu zhoršenia svojho zdravotného stavu a predložila súdu listinný dôkaz o tejto skutočnosti.

Prípisom   zo   dňa   09.   06.   2011   súd   vyzval   sťažovateľku   na   oznámenie,   či   trvá na podanej žalobe, pretože sa nezúčastňuje pojednávaní (napriek tomu, že doposiaľ súd nariadil dve pojednávania, z toho na jedno sťažovateľku nepredvolal) a či vzhľadom na to, že po začatí konania došlo k zmene vlastníctva nehnuteľnosti z odporcu na jeho syna nevezme návrh späť. Pojednávanie súd nariadil na 07. 09. 2011.

Dňa 25. 07. 2011 podala sťažovateľka vo veci vyjadrenie, v ktorom uviedla, že riadne bola súdom predvolaná len na jedno pojednávanie a navrhla súdu, aby pripustil vstup do konania aktuálneho vlastníka nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 OSP. Zároveň požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na deň 07. 09. 2011 z dôvodu dlhodobo vopred plánovanej dovolenky svojho právneho zástupcu.

Dňa 06. 02. 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či neberie žalobu späť titulom príbuzenského vzťahu s odporcami a nariadil pojednávanie na 03. 04. 2012. Dňa 21. 02. 2012 oznámila sťažovateľka súdu, že trvá na podanej žalobe. Dňa 03. 04. 2012 bolo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka odročené z dôvodu neprítomnosti odporcu v 1. rade na 12. 06. 2012.

Dňa 12. 06. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 01. 08. 2012.

Dňa 01. 08. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 20. 11. 2012.

Dňa 20. 11. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 16. 04. 2013. Sťažovateľka v tom čase 83 ročná sa nezúčastnila pojednávania z dôvodu zlého zdravotného stavu.

Dňa 16. 04. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie sťažovateľka bola prítomná, bolo odročené na 24. 09. 2013.

Dňa 17. 06. 2013 podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Poukázala v nej na skutočnosť, že súd koná neefektívne, keď vyhovuje všetkým návrhom na dokazovanie zo strany odporcov aj keď nesúvisia s uvedeným konaním a konanie je tak poznačené zbytočnými prieťahmi.

Prípisom   zo   dňa   21.   06.   2013   predseda   okresného   súdu   oznámil   sťažovateľke, že podľa jeho názoru v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní a že nie je oprávnený posudzovať správnosť vykonávania dokazovania.

Dňa 24. 09. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, za sťažovateľku bol prítomný jej   právny   zástupca,   ktorý   jej   neúčasť   ospravedlnil   zhoršením   zdravotného   stavu. Pojednávanie súd odročil na 26. 11. 2013 s tým, že uložil povinnosť právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby zabezpečil jej účasť na pojednávaní.

Dňa 26. 11. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka sa ho vzhľadom na povinnosť uloženú súdom zúčastnila, na pojednávaní jej prišlo nevoľno, skolabovala a sťažovateľka   musela   byť   následne   hospitalizovaná ⬛⬛⬛⬛ v   Leteckej   vojenskej nemocnici, a. s. od 26. 11. 2013 - 04. 12. 2013.

Dňa 18. 02. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca   sťažovateľky   a   bolo   odročené   z   dôvodu   opakovaného   predvolávania   svedkyne na 28. 05. 2014. Právny zástupca sťažovateľky opakovane namietal výsluch tejto svedkyne ako nesúvisiaci s predmetom konania.

Dňa   29.   05.   2014   požiadal   právny   zástupca   sťažovateľky   súd,   aby   pokiaľ   trvá na vypočutí   svedkyne,   aby   tak   urobil   prostredníctvom   dožiadaného   súdu   v   Košiciach v súlade   so   zásadou   hospodárnosti   konania,   nakoľko   všetci   účastníci   konania   ako aj svedkyňa majú trvalé bydlisko.

Súd pojednávanie nariadil na 28. 10. 2014 a opakovane predvolal svedkyňu. Konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresnéhosúdu,   podľa   jej   názoru   daná   vec   nie   je   právne   a skutkovo   náročná,   svojím   postupomnezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresnýsúd nepostupuje v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po takmer 4rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.

Sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, čo odôvodňujes poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty,čo zároveň negatívne vplýva aj na jej zdravotný stav, pretože žije v neustálom strese.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Svidník vo veci sp. zn. 4 C 175/2010 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Svidník konal vo veci vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 175/2010 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške   4.000   EUR,   ktoré   je   odporca   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 629/2014-13 z 30. septembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 629/2014-19 z 20. októbra 2014doručil predsedovi okresného súdu prijatú sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 629/2014-13z 30. septembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ho,aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie.

Predseda   okresného   súdu   v prípise   č.   1 Spr O 489/2014   z   3. novembra 2014doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2014 uviedol, že sa nemôže vyjadriť k vecnejstránke sťažnosti, pretože súdny spis sp. zn. 4 C 175/2010 sa nachádza na Okresnom súdeKošice I na účely výsluchu svedka, pričom uviedol, že Okresný súd Košice I požiadalo urýchlené vybavenie dožiadaného úkonu.

Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 629/2014-21 z 18. februára 2015 opätovne vyzvalpredsedu okresného   súdu,   aby   sa   k prijatej sťažnosti   vyjadril   a doručil   ústavnému   súdusúvisiaci spisový materiál v čo najkratšej lehote.

Predseda   okresného   súdu   v prípise   č.   1 Spr O 489/2014   z   27. februára 2015doručenom ústavnému súdu 4. marca 2015 uvádza toto:

„Žalobkyňa... podala dňa 28. 9. 2010 na tunajší súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Táto vec je vedená pod sp. zn. 4 C 175/2010. Úkony, ktoré tunajší súd vykonal, sú presne uvedené v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu sťažovateľkou. K týmto úkonom je potrebné uviesť, že tunajší súd dňa 28. januára 2015 vo veci rozhodol.“Prípisom   č.   k.   II.   ÚS   629/2014-22   z 5.   marca   2015   ústavný   súd   vyzval   právnuzástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd postupom podľa §30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr O 489/2014 z 27. februára 2015na vedomie   a prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v podanídoručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania,   a v zastúpení   sťažovateľky   skonštatovala,   že   okresný   súd „...   nijako nespochybňuje odôvodnenosť podanej ústavnej sťažnosti. Právnemu zástupcovi sťažovateľky bol   dňa   03.   03.   2015   doručený   rozsudok   prvostupňového   súdu,   ktorý   však   nie   je právoplatný a právna neistota sťažovateľky naďalej trvá. Na dôvodoch podanej sťažnosti sťažovateľka naďalej trvá a v plnom rozsahu na ne odkazuje, pričom konanie na prvom stupni v trvaní 4 a pol roka vo veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zložité je neprimerane dlhé a ničím neospravedlniteľné.“.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   predsedu   okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti   namietaného   porušenia   označených   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ústnepojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú   odlišnosť (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03).   Z   tohto   vyplýva,   že   právnevýchodiská,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   preskúmava,   či   došlo   k   ich   porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdupre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria   prihliadaaj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje,že predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky,   ktorýmsa domáha určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   v podiele   1/2   z   titulu   zánikudarovacieho vzťahu pre hrubé porušenie dobrých mravov. Obdobné spory tvoria štandardnúsúčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásadeustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažujez právneho   hľadiska   za   zložitú.   Obsah   súdneho   spisu   sp.   zn. 4   C   175/2010 v zásadenepotvrdzuje   ani   nadmernú   faktickú   zložitosť   predmetnej   veci,   aj   keď   je   potrebnéprihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné zistiť skutkovéotázky výsluchom svedkov a účastníkov konania, čo bezpochyby zvyšuje stupeň faktickejnáročnosti veci.

Tieto skutočnosti však v okolnostiach danej veci nie sú spôsobilé odôvodniť celkovúdĺžku namietaného konania, pretože nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovúdĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou a skutkovou zložitosťouveci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ   ide   o význam   namietaného   konania   pre   sťažovateľku,   ústavnému   súduneuniklo, že vysoký vek sťažovateľky a jej zhoršený zdravotný stav vyžadoval od okresnéhosúdu zvýšenú mieru starostlivosti, a teda aj vyššiu mieru rýchlosti a plynulosti priebehunamietaného   konania (m.   m.   napr.   rozsudok   ESĽP   Beljanski   proti   Francúzsku   zo 7.2. 2002).   Bolo   preto   jeho   povinnosťou   tieto   skutočnosti   reflektovať   a v priebehunamietaného konania zvoliť také opatrenia, ktoré by zabezpečili jeho zrýchlený priebeh.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria − správania sťažovateľky, vychádzalz toho,   že   v   posudzovanom   prípade   ide   o   spor,   v   ktorom   je   každý   účastník   povinnýpostupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,aby   súd   mohol   o   ochrane   uplatneného   práva   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonoma aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníkakonania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesnápovinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokynysúdu a oznámením potrebných skutočností.

V súvislosti   hodnotením   tohto   kritéria   ústavný   súd   prihliadol   na   skutočnosť,že pojednávania nariadené na 31. máj 2011 a 7. september 2011 boli odročené z dôvoduna strane sťažovateľky (zhoršenie jej zdravotného stavu), resp. jej právneho zástupcu.

Vychádzajúc z uvedeného zistenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie jemožné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiadala o odročenie nariadených pojednávanípre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. na strane jej právneho zástupcu, pretožeuplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníkakonania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožnoprijať záver, podľa ktorého ak vec prejednávajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,bude eo   ipso zodpovedný   za   prieťah/predĺženie   stavu   právnej   neistoty,   ktorý   týmtopostupom nastane vo sfére sťažovateľa.

Uvedené   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   síce   nemôže   vysvetliťdoterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumyfinančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 4   C   175/2010 zistil,že procesné úkony okresného súdu v zásade korešpondujú s procesnými úkonmi uvedenýmiv sťažnosti   sťažovateľky.   Súčasne   zistil,   že   doterajší   postup   okresného   súdu v priebehunapadnutého   konania   nie   je   v   zásade   poznamenaný   výraznými   obdobiami   jeho   ničímneodôvodnenej nečinnosti, počas ktorých by nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúcik odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky,   avšak   v tejto   súvislosti   nemožnoopomenúť tú skutočnosť, že vzhľadom na osobu sťažovateľky − jej vysoký vek a zhoršenýzdravotný stav − mal okresný súd vo veci konať podstatne rýchlejšie. Za neakceptovateľnýmožno   v okolnostiach   danej   veci   označiť   najmä   postup   okresného   súdu   v súvislostis prípravou prvého pojednávania vo veci, keď uvedené pojednávanie bolo možné vykonaťaž po ôsmich mesiacoch od podania návrhu na začatie konania.

Namietané konanie je poznačené tak neefektívnou, ako aj nesústredenou činnosťouokresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno čiastočnepripísať   jeho   postup   v úvode   namietaného   konania   v súvislosti   s vyrubovaním   súdnehopoplatku za podanie návrhu na začatie konania, ako aj jeho rozhodovaním o oslobodenísťažovateľky od jeho platenia.

Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho postupv súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci (4. apríl 2011), na ktoré nepredvolalsťažovateľku a jej právneho zástupcu, pričom predmetné pojednávanie nebolo možné pre ichneprítomnosť riadne vykonať.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej   a   právnej   náročnosti   veci,   správania   sťažovateľky,   postupu   okresného   súdupoznamenaného najmä   neefektívnou   a nesústredenou   činnosťou,   zohľadňujúc   pritomcharakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku na prvom stupni,dospel k záveru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako toje uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil,aby vo veci konal.

Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiuž skončené – okresný súd 28. januára 2015 rozhodol o návrhu sťažovateľky rozsudkomč. k. 4 C 175/2010-527, ktorý jej bol následne 3. marca 2015 doručený − neprichádzalodo úvahy,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v   napadnutom   konaní   konaťbez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4výrokovej časti tohto nálezu.

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci   účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom   svojej   právnej   neistoty,   čo   zároveň   negatívnym   spôsobom   ovplyvňuje   aj jejzdravotný stav.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (m.   m.   IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súduvzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súdzohľadňoval   predovšetkým   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   charakter   jehoneefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť,ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   priznanie   sumy   2   000   €   sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015