SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 629/2014-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2014 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010, zaúčasti Okresného súdu Svidník, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Svidník j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet Mgr. MarcelyGrancovej, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 175/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňouv súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 175/2010, v ktorom sa domáhaurčenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zániku darovacieho vzťahupre hrubé porušenie dobrých mravov.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v namietanom konaní postupomokresného súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podalaústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením týchto právodôvodňuje takto:
„Dňa 04. 04. 2011 sa v uvedenom konaní uskutočnilo pojednávanie, na ktoré súd nepredvolal právneho zástupcu sťažovateľky ani sťažovateľku, ale v zápisnici z uvedeného pojednávania súd uvádza, že má vykázané doručenie predvolaní.
Dňa 15. 04. 2011 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či trvá na podanej žalobe, pretože sa neustanovila na nariadené pojednávanie a či berie žalobu späť a oznamuje nový termín pojednávania na 31. 05. 2011.
Dňa 12. 05. 2011 sťažovateľka oznámila súdu, že na žalobe trvá v celom rozsahu a oznámila, že o pojednávaní nemala vedomosť ani ona, ani jej právny zástupca, pretože im nebolo doručené žiadne predvolanie a ani ku dňu tohto oznámenia nemajú vedomosť o tom, v akom termíne malo byť vykonané predmetné pojednávanie.
Dňa 25. 05. 2011 požiadala sťažovateľka v tom čase bezmála 82 ročná, o odročenie pojednávania nariadeného na 31. 05. 2011 z dôvodu zhoršenia svojho zdravotného stavu a predložila súdu listinný dôkaz o tejto skutočnosti.
Prípisom zo dňa 09. 06. 2011 súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, či trvá na podanej žalobe, pretože sa nezúčastňuje pojednávaní (napriek tomu, že doposiaľ súd nariadil dve pojednávania, z toho na jedno sťažovateľku nepredvolal) a či vzhľadom na to, že po začatí konania došlo k zmene vlastníctva nehnuteľnosti z odporcu na jeho syna nevezme návrh späť. Pojednávanie súd nariadil na 07. 09. 2011.
Dňa 25. 07. 2011 podala sťažovateľka vo veci vyjadrenie, v ktorom uviedla, že riadne bola súdom predvolaná len na jedno pojednávanie a navrhla súdu, aby pripustil vstup do konania aktuálneho vlastníka nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 OSP. Zároveň požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na deň 07. 09. 2011 z dôvodu dlhodobo vopred plánovanej dovolenky svojho právneho zástupcu.
Dňa 06. 02. 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či neberie žalobu späť titulom príbuzenského vzťahu s odporcami a nariadil pojednávanie na 03. 04. 2012. Dňa 21. 02. 2012 oznámila sťažovateľka súdu, že trvá na podanej žalobe. Dňa 03. 04. 2012 bolo pojednávanie, ktorého sa zúčastnila sťažovateľka odročené z dôvodu neprítomnosti odporcu v 1. rade na 12. 06. 2012.
Dňa 12. 06. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 01. 08. 2012.
Dňa 01. 08. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 20. 11. 2012.
Dňa 20. 11. 2012 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol prítomný právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené na 16. 04. 2013. Sťažovateľka v tom čase 83 ročná sa nezúčastnila pojednávania z dôvodu zlého zdravotného stavu.
Dňa 16. 04. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie sťažovateľka bola prítomná, bolo odročené na 24. 09. 2013.
Dňa 17. 06. 2013 podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Poukázala v nej na skutočnosť, že súd koná neefektívne, keď vyhovuje všetkým návrhom na dokazovanie zo strany odporcov aj keď nesúvisia s uvedeným konaním a konanie je tak poznačené zbytočnými prieťahmi.
Prípisom zo dňa 21. 06. 2013 predseda okresného súdu oznámil sťažovateľke, že podľa jeho názoru v danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní a že nie je oprávnený posudzovať správnosť vykonávania dokazovania.
Dňa 24. 09. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, za sťažovateľku bol prítomný jej právny zástupca, ktorý jej neúčasť ospravedlnil zhoršením zdravotného stavu. Pojednávanie súd odročil na 26. 11. 2013 s tým, že uložil povinnosť právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby zabezpečil jej účasť na pojednávaní.
Dňa 26. 11. 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka sa ho vzhľadom na povinnosť uloženú súdom zúčastnila, na pojednávaní jej prišlo nevoľno, skolabovala a sťažovateľka musela byť následne hospitalizovaná ⬛⬛⬛⬛ v Leteckej vojenskej nemocnici, a. s. od 26. 11. 2013 - 04. 12. 2013.
Dňa 18. 02. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľky a bolo odročené z dôvodu opakovaného predvolávania svedkyne na 28. 05. 2014. Právny zástupca sťažovateľky opakovane namietal výsluch tejto svedkyne ako nesúvisiaci s predmetom konania.
Dňa 29. 05. 2014 požiadal právny zástupca sťažovateľky súd, aby pokiaľ trvá na vypočutí svedkyne, aby tak urobil prostredníctvom dožiadaného súdu v Košiciach v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko všetci účastníci konania ako aj svedkyňa majú trvalé bydlisko.
Súd pojednávanie nariadil na 28. 10. 2014 a opakovane predvolal svedkyňu. Konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresnéhosúdu, podľa jej názoru daná vec nie je právne a skutkovo náročná, svojím postupomnezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresnýsúd nepostupuje v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po takmer 4rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej neistoty.
Sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, čo odôvodňujes poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty,čo zároveň negatívne vplýva aj na jej zdravotný stav, pretože žije v neustálom strese.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a
právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Svidník vo veci sp. zn. 4 C 175/2010 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Svidník konal vo veci vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4 C 175/2010 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 EUR, ktoré je odporca povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 629/2014-13 z 30. septembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 629/2014-19 z 20. októbra 2014doručil predsedovi okresného súdu prijatú sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 629/2014-13z 30. septembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ho,aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu v prípise č. 1 Spr O 489/2014 z 3. novembra 2014doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2014 uviedol, že sa nemôže vyjadriť k vecnejstránke sťažnosti, pretože súdny spis sp. zn. 4 C 175/2010 sa nachádza na Okresnom súdeKošice I na účely výsluchu svedka, pričom uviedol, že Okresný súd Košice I požiadalo urýchlené vybavenie dožiadaného úkonu.
Ústavný súd prípisom č. k. II. ÚS 629/2014-21 z 18. februára 2015 opätovne vyzvalpredsedu okresného súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a doručil ústavnému súdusúvisiaci spisový materiál v čo najkratšej lehote.
Predseda okresného súdu v prípise č. 1 Spr O 489/2014 z 27. februára 2015doručenom ústavnému súdu 4. marca 2015 uvádza toto:
„Žalobkyňa... podala dňa 28. 9. 2010 na tunajší súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Táto vec je vedená pod sp. zn. 4 C 175/2010. Úkony, ktoré tunajší súd vykonal, sú presne uvedené v sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu sťažovateľkou. K týmto úkonom je potrebné uviesť, že tunajší súd dňa 28. januára 2015 vo veci rozhodol.“Prípisom č. k. II. ÚS 629/2014-22 z 5. marca 2015 ústavný súd vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd postupom podľa §30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr O 489/2014 z 27. februára 2015na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podanídoručenom ústavnému súdu 16. marca 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania, a v zastúpení sťažovateľky skonštatovala, že okresný súd „... nijako nespochybňuje odôvodnenosť podanej ústavnej sťažnosti. Právnemu zástupcovi sťažovateľky bol dňa 03. 03. 2015 doručený rozsudok prvostupňového súdu, ktorý však nie je právoplatný a právna neistota sťažovateľky naďalej trvá. Na dôvodoch podanej sťažnosti sťažovateľka naďalej trvá a v plnom rozsahu na ne odkazuje, pričom konanie na prvom stupni v trvaní 4 a pol roka vo veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zložité je neprimerane dlhé a ničím neospravedlniteľné.“.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožnoočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článkuústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahouv sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústnepojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliadaaj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorýmsa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/2 z titulu zánikudarovacieho vzťahu pre hrubé porušenie dobrých mravov. Obdobné spory tvoria štandardnúsúčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásadeustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažujez právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 4 C 175/2010 v zásadenepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej veci, aj keď je potrebnéprihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné zistiť skutkovéotázky výsluchom svedkov a účastníkov konania, čo bezpochyby zvyšuje stupeň faktickejnáročnosti veci.
Tieto skutočnosti však v okolnostiach danej veci nie sú spôsobilé odôvodniť celkovúdĺžku namietaného konania, pretože nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovúdĺžku. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou a skutkovou zložitosťouveci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
Pokiaľ ide o význam namietaného konania pre sťažovateľku, ústavnému súduneuniklo, že vysoký vek sťažovateľky a jej zhoršený zdravotný stav vyžadoval od okresnéhosúdu zvýšenú mieru starostlivosti, a teda aj vyššiu mieru rýchlosti a plynulosti priebehunamietaného konania (m. m. napr. rozsudok ESĽP Beljanski proti Francúzsku zo 7.2. 2002). Bolo preto jeho povinnosťou tieto skutočnosti reflektovať a v priebehunamietaného konania zvoliť také opatrenia, ktoré by zabezpečili jeho zrýchlený priebeh.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria − správania sťažovateľky, vychádzalz toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinnýpostupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak,aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonoma aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníkakonania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesnápovinnosť prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokynysúdu a oznámením potrebných skutočností.
V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súd prihliadol na skutočnosť,že pojednávania nariadené na 31. máj 2011 a 7. september 2011 boli odročené z dôvoduna strane sťažovateľky (zhoršenie jej zdravotného stavu), resp. jej právneho zástupcu.
Vychádzajúc z uvedeného zistenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie jemožné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiadala o odročenie nariadených pojednávanípre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. na strane jej právneho zástupcu, pretožeuplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníkakonania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožnoprijať záver, podľa ktorého ak vec prejednávajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,bude eo ipso zodpovedný za prieťah/predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmtopostupom nastane vo sfére sťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliťdoterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumyfinančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielensamotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenoučinnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 175/2010 zistil,že procesné úkony okresného súdu v zásade korešpondujú s procesnými úkonmi uvedenýmiv sťažnosti sťažovateľky. Súčasne zistil, že doterajší postup okresného súdu v priebehunapadnutého konania nie je v zásade poznamenaný výraznými obdobiami jeho ničímneodôvodnenej nečinnosti, počas ktorých by nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúcik odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, avšak v tejto súvislosti nemožnoopomenúť tú skutočnosť, že vzhľadom na osobu sťažovateľky − jej vysoký vek a zhoršenýzdravotný stav − mal okresný súd vo veci konať podstatne rýchlejšie. Za neakceptovateľnýmožno v okolnostiach danej veci označiť najmä postup okresného súdu v súvislostis prípravou prvého pojednávania vo veci, keď uvedené pojednávanie bolo možné vykonaťaž po ôsmich mesiacoch od podania návrhu na začatie konania.
Namietané konanie je poznačené tak neefektívnou, ako aj nesústredenou činnosťouokresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní danej veci, na vrub ktorej možno čiastočnepripísať jeho postup v úvode namietaného konania v súvislosti s vyrubovaním súdnehopoplatku za podanie návrhu na začatie konania, ako aj jeho rozhodovaním o oslobodenísťažovateľky od jeho platenia.
Za súčasť neefektívneho postupu okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho postupv súvislosti s nariadením prvého pojednávania vo veci (4. apríl 2011), na ktoré nepredvolalsťažovateľku a jej právneho zástupcu, pričom predmetné pojednávanie nebolo možné pre ichneprítomnosť riadne vykonať.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiskaskutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdupoznamenaného najmä neefektívnou a nesústredenou činnosťou, zohľadňujúc pritomcharakter a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku na prvom stupni,dospel k záveru, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako toje uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiuž skončené – okresný súd 28. januára 2015 rozhodol o návrhu sťažovateľky rozsudkomč. k. 4 C 175/2010-527, ktorý jej bol následne 3. marca 2015 doručený − neprichádzalodo úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konaťbez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4výrokovej časti tohto nálezu.
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Tentonávrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty, čo zároveň negatívnym spôsobom ovplyvňuje aj jejzdravotný stav.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučineniepodľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, charakter jehoneefektívnej činnosti v skúmanom období, predmet sporu, jeho skutkovú a právnu zložitosť,ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považovalv konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 2 000 € sťažovateľkeza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavnýsúd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každýúkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015