znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 629/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Š.,   P.,   zastúpeného   JUDr.   M.   R.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová   Ves   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   196/2012   a jeho   rozsudkom   č.   k.   9   C 196/2012-248   z   11.   júla   2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená   sťažnosť   R.   Š.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2012 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 196/2012- 248 z 11. júla 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 196/2010 sa E. P., S. (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou z 19. novembra 2010 domáhala proti sťažovateľovi (žalovaný v 1. rade, pozn.), ako aj proti Ing. M. K., S. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou ako predávajúcou a sťažovateľom ako kupujúcim 28. júna 2010 (ďalej len „kúpna zmluva z 28.   júna   2010“),   predmetom   ktorej   bola   nehnuteľnosť   vyšpecifikovaná   v petite   žaloby [ďalej   len   „byt“   (pôvodne   vo   výlučnom   vlastníctve   žalobkyne,   pozn.)],   ako   aj   kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľom   ako   predávajúcim   a   žalovaným   v   2.   rade   ako kupujúcim 30. novembra 2010 (ďalej len „kúpna zmluva z 30. novembra 2010“, spolu len „kúpne zmluvy“).

V danej právnej veci okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-130 zo 16. júna 2011 žalobu žalobkyne z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnych zmlúv zamietol.

Keďže žalobkyňa proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-130 zo 16. júna 2011 podala riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, krajský súd uznesením č. k. 5 Co 285/2011-166 z 20. januára 2012 rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 5 Co 285/2011-166 z 20. januára 2012 po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012 žalobe v celom rozsahu vyhovel, t. j. rozhodol, že kúpne zmluvy sú neplatné.

Sťažovateľ a žalovaný v 2. rade podali proti označenému rozsudku okresného súdu riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa a žalovaného v 2. rade rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012 v celom rozsahu ako vecne   správny   potvrdil.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   tento   rozsudok   krajského   súdu v spojení   s   potvrdeným   rozsudkom   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   15.   mája 2013.

Sťažovateľ   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   ústavou a práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného dohovorom   odôvodňuje   okrem   iného najmä takto:

«... Som toho názoru, že súdy oboch stupňov postupovali pri svojich rozhodnutiach arbitrárne   a   ich   právne   závery   nie   sú   v   súlade   s   vykonanými   skutkovými   a   právnymi zisteniami....

Navrhovateľka v konaní pred Okresným súdom Spišská Nová Ves nepredložila jediný dôkaz na podporu svojich tvrdení, že teda pri uzatváraní predmetnej zmluvy bola uvedená do omylu....

V konaní som predložil originál zmluvy medzi navrhovateľkou a mestom Spišská Nová Ves ako aj kópiu občianskeho preukazu. Obe tieto listiny poskytla navrhovateľka, aby som mohol pripraviť kúpnu zmluvu o predaji bytu, čo potvrdil aj advokát Mgr. J. Ako inak by som sa k týmto dokumentom dostal? Zároveň Mgr. J. potvrdil a predložil listinný dôkaz o tom, že ho navrhovateľka po podpise kúpnej zmluvy poverila plnou mocou na zastupovanie bytovým družstvom a Katastrálnym úradom pre odstránenie prípadných nedostatkov pri prepise bytu na kupujúceho. Takisto navrhovateľke preukázateľne boli doručované listiny z katastra nehnuteľností, čo ona sama potvrdila, čiže jej bolo zrejmé ako nakladá so svojím majetkom. Oba súdy - Okresný súd Spišská Nová Ves, ako aj Krajský súd Košice však tieto dôkazy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili.

V konaní vypovedal notár JUDr. Č., ktorý potvrdil, že dňa 29. 06. 2010 pri overovaní podpisov   na   kúpnej   zmluve   ho   navrhovateľka   sama   požiadala   o   vyhotovenie   notárskej zápisnice o vyprataní nehnuteľnosti – svojho bytu, aby mohla byt opustiť až pár mesiacov po predaji, pretože jej to tak vyhovovalo.

Zároveň... potvrdil, že navrhovateľka, ktorá bola na notárskom úrade v spoločnosti svojho syna vedela, čo predáva, sám sa jej pýtal, či je jej jasné, že predáva byt, a že na navrhovateľku nebol vyvíjaný nátlak.

R. V. o potvrdil, že požičal navrhovateľke a jej synovi peniaze a títo sa rozhodli byt odpredať keďže nemali dostatok finančných prostriedkov na vrátenie pôžičky. Dokonca ho samého požiadali, aby im pomohol nájsť kupujúceho.

...   tiež   potvrdil,   že   bol   na   notárskom   úrade   v P.   dňa   29.   06.   2010,   kde   mu navrhovateľka po obdržaní kúpnej ceny, teda 30.000 €, ktoré som jej vyplatil, vrátila 22.000 eur. Zároveň som v konaní predložil doklad o výbere finančnej hotovosti z banky, čo tiež preukazuje fakt, že som kúpnu cenu uhradil.

S   týmito   dôkazmi   sa   opäť   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   nevysporiadali,   keďže logicky, pokiaľ by pripustili, že navrhovateľka tak ako je to uvedené v kúpnej zmluve, pri jej podpise prevzala kúpnu cenu vo výške 30.000 €, museli by dospieť k záveru, že vedela, že predáva byt.

Prvostupňový súd na môj návrh zisťoval majetkové pomery navrhovateľky a jej syna, aby zistil, či bolo možné na základe ich príjmov vrátiť finančné prostriedky R. V.

Zistil, že navrhovateľka mala v tom čase príjem na úrovni minimálnej mzdy, čiže nebola schopná vrátiť pôžičku a jej syn uviedol, že peniaze mal zo spoločnosti A. S. s.r.o. Avšak ako súd konštatuje v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 01. 06. 2012 na str. 6, takáto spoločnosť   neexistuje   a   rovnako   syn   navrhovateľky   na pojednávaní   priznal,   že   žiaden oficiálny príjem nemá.

Aj napriek tomu súdy oboch stupňov sa s týmto dôkazom nezaoberali, pretože potom by   výpoveď   navrhovateľky   a   jej   syna   museli   vyhodnotiť   ako   nepravdivé   a   museli   by pripustiť,   že títo vracali pôžičku z finančných prostriedkov, ktoré obdŕžali odo mňa za predaj bytu....

... som toho názoru, že odôvodnenie Rozsudku Okresného súdu..., konkrétne to, či teda navrhovateľka byt nechcela predať alebo súd nesmie pripustiť aby ho bola predala kvôli dlhu 5.000 €, je nelogické a zmätočné, keďže sa tieto dôvody vylučujú.

Tvrdenie, že som mal byt kupovať nie od navrhovateľky, ale od R. V., nemá oporu v žiadnej skutkovej ani právnej okolnosti.

... Okresný súd... poukazuje na zhodnú výpoveď moju a aj svedka V., že sme sa poznali dlhší čas pred uzavretím zmluvy. Opäť chcem poukázať na to, že konštatovanie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní...

Krajský súd v tomto svojom Rozsudku konštatuje, že ani jeden odvolací dôvod nebol preukázaný a rozsudok súdu prvého stupňa je správny. To všetko bez toho aby sa súd mojimi námietkami zaoberal, resp. vo svojom rozhodnutí vysvetlil, prečo sú nesprávne resp. neopodstatnené.

Krajský súd... konštatuje, len na zvýraznenie dôvodov uvedených rozsudku prvého stupňa,   že   som   mal   uzatvoriť   zmluvu   s R.   V.   a   ak   aj   notárska   zápisnica   o vyhlásení navrhovateľky bola jej pred podpisom prečítaná z uvedeného nemožno posúdiť, že obsahu porozumela a to poukazuje na všetky známe skutočnosti.

Z uvedeného nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že navrhovateľka neporozumela zápisnici a o aké známe skutočnosti sa jedná....

Krajský   súd   Košice   teda   dospel   k   nejakým   novým   skutkovým   zisteniam   pre   mňa neznámym,   na   základe   ktorých   posúdil   platnosť   kúpnej   zmluvy   podľa   §   39   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a určil, že zmluva je aj v rozpore   s   dobrými   mravmi   pričom   prvostupňový   súd   toto   vo   svojom   rozhodnutí neuvádza...

Krajský súd Košice neuvádza dôvody zodpovedajúce takémuto záveru. Krajský   súd   Košice   na   str.   11   svojho   Rozsudku   iba   konštatuje:   „K   odvolacím námietkam odporcov je treba uviesť, že samotné trestné konanie je zamerané na zisťovanie iných skutočností, ktoré nie sú rozhodujúce pre možnú platnosť alebo neplatnosť právnych úkonov.“ Teda priznáva, že toto je jediná námietka, ktorou sa v konaní zaoberal...... Krajský súd Košice bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel aj k iným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd, keď aplikoval na skutkový stav § 39 OZ bez toho aby to bližšie vysvetlil...

Som toho názoru, že oba súdy postupovali arbitrárne pri vyhodnocovaní dôkazov, zároveň porušili zásadu rovnosti účastníkov konania, keď v konaní mali za preukázané všetky skutočnosti, ktoré tvrdila navrhovateľka...

... súdy na základe len jej tvrdenia a tvrdenia jej nedôveryhodného, trikrát súdne trestaného syna ma svojím rozhodnutím pripravia o môj majetok...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy vedenom pod sp. zn. 9 C/196/2010 porušil právo sťažovateľa R. Š... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces.

Krajský   súd   Košice   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   vedenom   pod sp. zn. 5 Co/388/2012 porušil právo sťažovateľa R. Š... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý proces.

Rozsudok   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   11.   4.   2013   č.   k.   5   Co/388/2012-301 v spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa   11.   7.   2012   č.   k. 9 C/196/2012-248, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania   a   trov   právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2010 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že pokiaľ označené všeobecné súdy dospeli k záveru, podľa ktorého žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť so sťažovateľom kúpnu zmluvu z 28. júna 2010 a z tohto dôvodu, t. j. pre nedostatok vôle žalobkyne svoj byt predať, sú obe kúpne zmluvy neplatné, tento ich záver je svojvoľný a arbitrárny.

Práve   naopak,   sťažovateľ   vyslovuje   svoje   presvedčenie,   že   žalobkyňa   bola s predajom svojho bytu od samého počiatku uzrozumená a kúpnu zmluvu z 28. júna 2010 s ním uzavrela na účely získania peňažných prostriedkov na úhradu dlhov svojej rodiny.

V tejto súvislosti sťažovateľ označeným všeobecným súdom vytýka, že na základe vykonaných   dôkazov   vyvodili   nesprávne   skutkové   zistenia,   dôsledkom   čoho   vec   aj nesprávne právne posúdili, keď žalobe v celom rozsahu vyhoveli, pričom k nesprávnym záverom   dospeli   aj   preto,   že   sa   nevysporiadali   so   všetkými   podľa   jeho   názoru   pre rozhodnutie rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu krajského súdu tiež namieta, že tento na základe nových pre sťažovateľa neznámych skutkových zistení uzavrel, že kúpna zmluva z 28. júna 2010   je   neplatná   aj   pre   rozpor   s   dobrými   mravmi   v   zmysle   ustanovenia   §   39   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Občiansky zákonník“), a o odvolaní (riadnom opravnom prostriedku) sťažovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom v napadnutom rozsudku sa s námietkami sťažovateľa nezaoberal.

Sťažovateľ   v   závere   svojej   argumentácie   namieta   aj   porušenie   zásady   rovnosti účastníkov konania pri hodnotení dôkazov, keď označené všeobecné súdy mali tvrdenia žalobkyne za preukázané, kým tvrdenia sťažovateľa bez ďalšieho považovali za nepravdivé.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2010 a jeho rozsudkom č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012

Pokiaľ   ide   o   namietaný   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 196/2010   a   jeho   rozsudok   č.   k.   9   C   196/2010-248   z   11.   júla   2012,   ústavný   súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu, ako aj   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   najmä   tým,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 196/2010 na základe vykonaných dôkazov dospel   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dôsledkom   čoho   vec   aj   nesprávne   právne posúdil, keď žalobe v celom rozsahu vyhovel, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že označené rozhodnutie okresného súdu bolo na základe využitia riadneho opravného prostriedku – odvolania – sťažovateľom v zmysle ustanovení § 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) preskúmané krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu a jeho rozhodnutiu) už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 388/2012 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní,   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa zistenia ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 5 Co 388/2012-301 z 11. apríla 2013 s námietkami sťažovateľa, ktorými v podstate odôvodňuje aj túto sťažnosť, vysporiadal okrem iného takto:

„... Odvolací súd... súhlasí v súlade so zisteným skutkovým stavom s odôvodnením, podľa ktorého odporca v 1. rade nemal dôvod uzatvárať zmluvu s navrhovateľkou... Súd prvého stupňa správne citoval ustanovenia § 37 a § 39 OZ... Absencia prejavu vôle   pri   právnom   úkone   spôsobila   v   riešenej   veci,   že   nedošlo   k   právnemu   úkonu smerujúcemu k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva navrhovateľky a teda nutne takáto kúpna zmluva má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu...

...   treba   zvýrazniť   jeden   moment   zo   zisteného   skutkového   stavu,   čo   preukázala v konaní navrhovateľka, že ona sama ani nevedela, prečo idú do P. so synom, nehovorili o tom, prečo idú do P. a nepodpisujú zmluvu v S. a až na notárskom úrade, kde sedeli všetci štyria,   teda   syn   a   ďalší,   na   podpis   jej   boli   predložené   len   posledné   strany   nejakých dokumentov, mali byť postrčené jej ďalšie a ďalšie papiere, ktoré ona podpisovala, ale bola ubezpečená, že byt ide naspäť na ňu, ona sama ak aj nikoho nežiadala o žiadne vysvetlenie, z uvedeného nemožno vyvodiť, že by mala v skutočnosti vôľu predať svoj byt, v ktorom býva. K odvolacím námietkam odporcov je treba uviesť, že samotné trestné konanie je zamerané na zisťovanie iných skutočností, ktoré nie sú rozhodujúce pre možnú platnosť alebo neplatnosť právnych úkonov.

Okrem toho s poukazom na § 135 ods. 1 veta prvá O. s. p., zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, súd je viazaný...

Podľa   tretej   vety   citovaného   ustanovenia,   ďalej   je   súd   viazaný   rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin... a kto ich spáchal...

Z   uvedeného   je zrejmé,   že prvostupňový súd v konaní   o neplatnosť   zmlúv   nebol viazaný výsledkom trestného stíhania tak ako uvádzajú odporcovia v odvolaní so zreteľom na   jeho   výsledok   (zamietnutie   sťažnosti   Krajskou   prokuratúrou   v   Prešove   vo   veci 1/2 Kpt 1002/11).

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny...“

Ústavný súd však v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti považoval za potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, ktorý okrem iného uviedol:

„... Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov... nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi...

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že kúpna zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade bola uzatvorená potom, čo navrhovateľka odstúpila od kúpnej zmluvy týkajúcej sa tej istej nehnuteľnosti uzatvorenej s R. V. dňa 14. 1. 2010. K odstúpeniu od uvedenej zmluvy a zároveň k uzavretiu kúpnej zmluvy s odporcom v 1. rade došlo   v   jeden   deň.   Súd   preto   posudzoval   aj   platnosť   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi navrhovateľkou   a R.   V.   dňa   14.   1.   2010   ako   predbežnú   otázku...   Dokazovaním   bolo preukázané, že R. V. požičal peniaze synovi navrhovateľky, ktorý mu mal vrátiť, minimálne v konaní preukázanú sumu 5 000,- eur.... Kúpna zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou a R. V. je teda absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka ale aj podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor s dobrými mravmi.... Rozpor s dobrými mravmi súd v tomto prípade vidí v tom, že nie je možné, aby nehnuteľnosť – byt... boli predané za sumu 5 000,- eur.

...   v   súvislosti   s   predajom   bytu   navrhovateľky   bol   odporca   v   1.   rade   oslovený prvýkrát práve R. V. Odporcovi v 1. rade teda ešte predtým než sa stretol s navrhovateľkou museli byť známe okolnosti týkajúce sa uzatvorenia predchádzajúcej zmluvy t. j. zmluvy zo dňa 14. 1. 2010 a teda skutočnosť, že táto kúpna zmluva bola uzatvorená len s úmyslom zabezpečenia pôžičky a nie s úmyslom byt predať a kúpiť. Tu súd poukazuje aj na zhodnú výpoveď odporcu 1. rade ako aj menovaného svedka, že sa navzájom poznali dlhší čas predtým   než   jednotlivé   zmluvy   boli   uzatvorené.   Odporcovi   1. rade   bola   známa   aj   tá skutočnosť, že vlastnícke právo k bytu bolo v čase, keď bol oslovený za účelom, kúpy bytu navrhovateľky, v katastri nehnuteľnosti zapísané v prospech R. V. Podľa jeho zdôvodnenia spôsob   kým   postupoval   pri   kúpe   bytu   a   to,   že   byt   kupoval   na   základe   zmluvy   s navrhovateľkou, mu bol doporučený právnikom. Súd má však za to, že takýto postup bol zvolený   práve   z   dôvodu,   aby   zmluva,   ktorou   o   nadobudne   vlastnícke   práva   k   bytu nenadväzovala bezprostredne na zmluvu uzavretú medzi navrhovateľkou a R. V. práve z dôvodov uvádzaných, pre ktoré táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. K tomu súd poznamenáva, že právnik, ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok pripravil listiny na základe toho, že odporcom v1. rade mu bolo oznámené, že byt kupuje od navrhovateľky a nie od R. V. a preto možno konštatovať, že tento postup zvolil odporca. Ak mal totiž záujem o predmetný byt mohol ho v tom čase kúpiť priamo od R. V., ktorý bol zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník bytu...

Skutočnosť, že navrhovateľka mala pred uzatvorením zmluvy s odporcom v 1. rade, potvrdiť   odporcovi   v   1.   rade   svoju   vôľu   byt   predať   je   v   rozpore   vyššie   uvádzanými skutočnosťami. Odporca 1. rade totiž nemal dôvod uzatvárať zmluvu s navrhovateľkou, ale mohol   ju   uzatvoriť   s R.   V.   Jeho   tvrdenie,   že   skutočne   navrhovateľku   pred   uzatvorením zmluvy navštívil preukázané nebolo, šlo o jeho tvrdenie a rozpor medzi týmto tvrdením navrhovateľky nebol odstránený ani vykonanou konfrontáciou. Zo strany odporcu v 1. rade v konaní nebolo preukázané, aby zmluvu, ktorou navrhovateľka pôvodne nadobudla byt mal k   dispozícii   práve   od   nej.   Nebola   preukázaná   ani   skutočnosť,   aby   navrhovateľka   mala možnosť oboznámiť sa s obsahom listín, na ktorých bol osvedčený jej podpis na Notárskom úrade v P. Zmluvy boli uzatvárané v P., hoci prvé zmluvy s R. V. boli overované v S. na základe požiadavky R. V. Obsah listín, na ktorých bol osvedčený podpis navrhovateľky na notárskom   úrade   oboznámený   prečítaním   nebol,   čo   je   zrejmé   aj   z   výpovede   svedka JUDr. Č. Pokiaľ aj Notárska zápisnica o vyhlásení navrhovateľky ako povinnej osoby bola navrhovateľke   pred   podpisom   prečítaná   z   uvedeného   ešte   nie   je   možné   posúdiť,   že navrhovateľka jej   obsahu   porozumela a   to poukazujúc   na všetky známe   okolnosti   veci. Na notárskom úrade sa spolu s navrhovateľkou nachádzali viaceré ďalšie osoby, synom bola   ubezpečená,   že   záväzok   splnil,   čo   mala   aj   sama   vidieť   pred   notárskym   úradom, podpisy na jednotlivých listinách boli overované v krátkom časovom slede. Poukazujúc na tieto skutočnosti súd ma za to, že skutočne nebolo vôľou navrhovateľky svoj byt predať. V konaní nebolo totiž preukázané ani to,   aby mala navrhovateľka nejaké dlžoby,   ktorých existenciou mala zdôvodniť odporcovi v 1. rade svoj úmysel byt predať. Okrem toho možno konštatovať, že uvedená zmluva je v rozpore s dobrými mravmi... a ak by šlo o dlh jej syna výške 5 000, -eur... nie je možné pripustiť, aby pri takomto dlhu mala byť navrhovateľka presvedčená odpredať svoj byt...“

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti záveru krajského súdu opierajúceho sa o skutkové zistenia a o právny názor okresného súdu, podľa ktorého pre nedostatok vôle žalobkyne predať svoj byt a tiež aj pre rozpor   s   dobrými   mravmi   sú   kúpne   zmluvy   od   samého   počiatku   neplatnými právnymi úkonmi.   Tento   záver   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený.   Z   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzajúceho   z   rozsudku okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Totiž   už   okresný   súd   svoje   skutkové   a   právne   závery   s   poukazom   na   právne relevantné ustanovenia § 3 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho   rozsudku   uviedol   postup,   akým   dospel   k   záverom,   pre   ktoré   žalobe   žalobkyne v celom rozsahu vyhovel, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Ako to z dokazovania vykonaného okresným súdom zjavne vyplynulo, žalobkyňa vedená svojím synom M. P. a dôsledkom dôvery voči jeho osobe kúpnu zmluvu z 28. júna 2010, ako aj listinu o jej odstúpení od tiež neplatnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou ako predávajúcou a R. V. ako kupujúcim 14. januára 2010 (ďalej len „kúpna zmluva zo 14. januára 2010“) o predaji jej bytu na účely zabezpečenia návratnosti pôžičky poskytnutej jej synovi   v   sume   5 000   €   (na   jej   základe   bol   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností   povolený rozhodnutím   vtedajšej   Správy katastra S. pod č...   z 3. februára 2010, pozn.) vrátane súvisiacich listín podpísala bez predchádzajúceho oboznámenia sa s ich obsahom, pretože bola v plnej dobrej viere, že týmito listinami sa iba „zruší ťarcha na jej byte“. Taktiež podľa zistenia okresného súdu samotná žalobkyňa žiadnej z osôb, ktoré boli účastníkmi označených kúpnych zmlúv, dlžná nebola. Okresný súd takisto ustálil, že v priebehu súdneho konania nebolo preukázané, že by bol syn žalobkyne dlžný R. V. viac ako sumu 5 000 €. Dôsledkom toho okresný súd nemal za preukázané ani tvrdenie sťažovateľa o zaplatení   kúpnej   ceny   podľa   kúpnej   zmluvy   z   28.   októbra   2010   v   sume   30 000   € žalobkyni   v hotovosti,   z   ktorej   mala   žalobkyňa   okamžite   odovzdať   R.   V.   podľa   jeho tvrdenia na úhradu svojich dlhov čiastku približne v sume 22 000 €.

Vychádzajúc z uvedeného a v neposlednom rade aj s ohľadom na všetky ostatné okolnosti, ktoré v súvislosti s uzavretím kúpnych zmlúv v priebehu súdneho konania vyšli najavo, krajskému súdu nemožno nič vytknúť, ak rovnako ako okresný súd uzavrel, že žalobkyňa nemala vôľu svoj byt predať.

Inými slovami, keďže pre nepreukázanie sťažovateľom tvrdených peňažných dlhov žalobkyne voči R. V. argumentácia sťažovateľa o založení vôle žalobkyne uzavrieť kúpnu zmluvu z 28. júna 2010 práve týmito dlhmi, resp. na získanie peňažných prostriedkov na ich úhradu, zjavne stratila vo vykonanom dokazovaní svoj podklad, krajským súdom odobrený záver okresného súdu o neplatnosti tejto zmluvy pre nedostatok vôle žalobkyne byt predať nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu plne podporuje aj logická úvaha okresného súdu, že pokiaľ samotný sťažovateľ sa rozhodol kúpnu zmluvu z 28. júna 2010 uzavrieť so žalobkyňou napriek tomu, že túto mal možnosť uzavrieť priamo s R. V., ktorý bol   v   tom   čase   na   základe   kúpnej   zmluvy   zo   14.   januára   2010   v   katastri   (evidencii) nehnuteľností   vedený   ako   vlastník   bytu,   sťažovateľovi   boli   okolnosti   uzavretia   kúpnej zmluvy zo 14. januára 2010, ktoré zakladali aj jej neplatnosť, dobre známe.

Okrem   toho,   pokiaľ   krajský   súd   plne   sa   stotožniac   so   skutkovými   a   právnymi závermi okresného súdu, skutočnosť, že žalobkyňa ako povinná osoba notársku zápisnicu č... z 29. júna 2010 spísanú notárom JUDr. I. Č. v P. (týmto notárom, resp. ním poverenou pracovníčkou boli v ten istý deň overené aj podpisy žalobkyne na kúpnej zmluve z 28. júna 2010 a na listine o odstúpení od kúpnej zmluvy zo 14. januára 2010, pozn.) obsahujúcu jej právny   záväzok   daný   byt   vypratať   do   28.   augusta   2010,   potom   čo   jej   táto   mala   byť prečítaná,   podpísala,   v aspekte   všetkých   ostatných   zistených   skutkových   okolností nepovažoval za takú, ktorá by bola spôsobilá zvrátiť záver o absencii vôle žalobkyne byt predať.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   aj   táto   úvaha   označených   všeobecných   súdov ústavne plne udržateľná a akceptovateľná. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého o   spísanie   tejto   notárskej   zápisnice   mala   požiadať   samotná   žalobkyňa,   ústavný   súd poznamenáva,   že   skutočný   záujem   na   založení   právneho   záväzku   predmetný   byt   v stanovenej lehote vypratať mal sťažovateľ, a nie žalobkyňa.

Ako   to   zo   sťažnosti   zrejme   vyplýva,   sťažovateľ   súčasne   namieta,   že   krajský (odvolací) súd sa tak isto ako okresný súd v rámci prerokovania jeho odvolania – riadneho opravného prostriedku ďalšími dôkazmi, a to (prvou) zmluvou o prevode vlastníctva bytu uzavretou medzi mestom S. ako prevádzajúcim a žalobkyňou ako nadobúdateľkou (ďalej len „zmluva o prevode vlastníctva bytu“) a kópiou občianskeho preukazu žalobkyne, ktoré mala   sťažovateľovi   podľa   jeho   tvrdenia   poskytnúť   práve   žalobkyňa,   písomným splnomocnením, ktoré mala žalobkyňa udeliť advokátovi Mgr. M. J. v súvislosti s kúpnou zmluvou z 28. júna 2010, ako ani tou okolnosťou, že priamo žalobkyni boli príslušnou správou katastra doručované listiny spojené so zmenou zápisu vlastníckeho práva k bytu, nijako nezaoberal. V danej súvislosti však ústavný súd podotýka, že v súvislosti so zmluvou o   prevode   vlastníctva   bytu,   na   základe   ktorej   žalobkyňa   pôvodne   daný   byt   (od   mesta) nadobudla do svojho vlastníctva, už okresný súd ustálil, že nie je preukázané, že by túto zmluvu poskytla k dispozícii sťažovateľa práve žalobkyňa (pozri s. 9 rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012, pozn.). Navyše, aj keď označené všeobecné súdy   sťažovateľom   už   označené   dôkazy   vzhľadom   na   všetky   ostatné   zistené   okolnosti nepovažovali pre rozhodnutie o veci za podstatné, t. j. za také, ktoré by boli spôsobilé zásadným spôsobom   spochybniť nimi prijatý   záver o nedostatku   vôle žalobkyne kúpnu zmluvu z 28.   júna 2010   uzavrieť,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   ani v   tomto postupe krajského súdu vidieť znaky arbitrárnosti či svojvôle.

Ďalej podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku k žiadnym iným   (novým)   skutkovými   zisteniam,   odlišným   od   skutkových   zistení   okresného (prvostupňového) súdu, ktorými je inak krajský (odvolací) súd v zmysle ustanovenia § 213 ods. 1 OSP s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 viazaný a ktoré by na účely prejednania odvolania – riadneho opravného prostriedku – vyžadovali zopakovanie alebo doplnenie dokazovania, a tým súčasne nariadenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a) OSP, nedospel.

Napokon podľa zistenia ústavného súdu na základe ustálených skutkových zistení právny záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 28. júna 2010 aj pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka skonštatoval už okresný súd v rámci odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 9 C 196/2010-248 z 11. júla 2012 (pozri už uvedené, pozn.).

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení, že krajský súd tak isto ako okresný súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania pri hodnotení dôkazov, keď mal za preukázané iba tvrdenia žalobkyne, ústavný súd predovšetkým uvádza, že čl. 47 ods. 3 ústavy   zabezpečuje   rovnosť   účastníkov   konania   v   konaní   pred   všeobecným   súdom (sťažovateľa a žalobkyne), ktorá je inak súčasťou   práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.

V danom   kontexte však ústavný súd podotýka, že do   obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka   konania (dotknutej   osoby) dožadovať sa ani toho, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   388/2012-301   z   11.   apríla   2013   opierajúceho   sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 196/2010-148 z 11. júla 2012   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   zvolená   interpretácia   relevantných právnych   noriem   by   bola   arbitrárna   alebo   svojvoľná.   Sťažnosťou   napadnutý   rozsudok nadväzujúci na závery označeného rozsudku okresného súdu je vnútorne logický, nie je prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo bolo danej žalobe vyhovené. Ústavný súd tu poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku) odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013