znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 628/2015-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛,   v   mene   ktorej   koná   advokát ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 285/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 235/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015 prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“) „postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   postupom Krajského súdu v Bratislave“ bez uvedenia ich spisovej značky v petite sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10   C   238/2013   poslednýkrát   rozhodol   rozsudkom z 20. februára 2013. Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 235/2013 rozsudkom zo 17. júna 2014.

Ďalej z obsahu sťažnosti vyplýva: „Sťažovatelia následne podali v uvedenej veci dovolanie zo dňa 11.IX.2014, čo bolo dôvodom   pre   odmietnutie   už   podanej   ústavnej   sťažnosti   (Uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2014 sp. zn. I. ÚS 618/2014-25). Dovolacie konanie bolo však zastavené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.IV.2015 sp. zn. 2 Cdo 459/2014 na základe späťvzatia dovolania zo dňa 13.IV.2015 zo strany sťažovateľov. Dôvody späťvzatia sú uvedené v priloženom späťvzatí. Zastavením dovolacieho konania odpadla   prekážka,   ktorá   mala   za   následok   odmietnutie   pôvodnej   ústavnej   sťažnosti doručenej Ústavnému súdu. Slovenskej republiky dňa 08.X.2014.

Zastavenie dovolacieho konanie je novou skutočnosťou umožňujúcou preskúmanie a rozhodovanie o tejto ústavnej sťažnosti.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľov: ⬛⬛⬛⬛,

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 10C/285/2004 a rozhodnutie Krajského   súdu   sp.   zn.   5Co/235/2013   ruší   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Bratislava   I na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľom: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, ⬛⬛⬛⬛,

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.000,- Eur (slovom: dvadsaťpäťtisíc eur), ktoré sú im Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   vrátane   DPH)   sťažovateľom v sume 355,73 Eur na účet advokátskej kancelárie

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   domáhajú   vyslovenia   porušenia základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   a postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovatelia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   tvrdili,   že   zastavením   dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 459/2014, ku ktorému došlo uznesením z 29. apríla 2015, odpadla prekážka súbežnosti konaní, ktorá mala za následok odmietnutie ich pôvodnej sťažnosti ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 618/2014.

Sťažovatelia k sťažnosti pripojili listinu označenú ako späťvzatie dovolania z 13. júna 2015 (ďalej len „späťvzatie dovolania“), na základe ktorého najvyšší súd uznesením z 29. apríla   2015   zastavil   dovolacie   konanie   vedené   pod   sp. zn.   2   Cdo   459/2014.   Z   obsahu uvedenej listiny ústavný súd zistil, že sťažovatelia podané dovolanie, aj keď sú presvedčení o jeho prípustnosti, vzali späť z dôvodu, že nepociťujú dôveru v nestrannosť a objektívnosť rozhodovania   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý   mal   o   predmetnom   dovolaní   rozhodnúť. Ďalším   dôvodom   späťvzatia   dovolania   sťažovateľmi   bola   nečinnosť   najvyššieho   súdu   v trvaní siedmich mesiacov.

Sťažovatelia   v   späťvzatí   dovolania   uviedli: „A   hoci   navrhovatelia   majú   za   to a vo svojom dovolaní podrobne zdôvodnili ich názor, že v danom prípade existuje viacero závažných dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania v zmysle príslušných ustanovení OSP   (§   237   aj   ods.   2   §   238),   skutočnosť,   že   pri   prideľovaní   tejto   veci   sudcom prvostupňovných a senátom odvolacích a dovolacích súdov počas 15 rokov trvania konania bolo podľa presvedčenia navrhovateľov opakovane hrubo porušené o.i. aj ich ústavné právo na zákonného sudcu (Čl. 48 ods. l Ústavy SR). Navrhovatelia aj preto nepociťujú dôveru v nestrannosť a objektívnosť rozhodovania senátu NS SR, ktorému je vec aktuálne pridelená a ktorý, podľa ich názoru, už raz v tejto veci nerešpektoval ich ústavné právo na spravodlivý súdny proces bez prieťahov ale najmä nerešpektoval ani predchádzajúce rozhodnutie iného senátu NS SR vydané v tejto istej veci (rozhodnutie 3 Cdo 123/2004 zo dňa 27.VII.2004). Ďalším dôvodom je objektívna skutočnosť, že od podania dovolania uplynulo už 7 mesiacov a ďalšie nekonanie NS SR sprevádzané pasivitou na strane navrhovateľov by malo za následok absolútny procesný zánik možnosti využitia iných opravných prostriedkov, ktoré,   z   hľadiska   ich   charakteru   aj   podstaty,   umožňujú   aj   priame   (nepodmienené) preskúmanie a následnú nápravu hrubých vecných vád (vecnej nezákonnosti) napadnutého rozhodnutia vyplývajúcej z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom, a to bez toho, aby súčasne alebo pred týmto preskúmaním bolo nutné zisťovať a konštatovať iné - procesné - dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo vady konania, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal. Naopak, z ustanovení OSP a nadväzne rozhodovacej praxe NS SR je   zrejmé,   že   navrhovatelia   sa   nemôžu   dožadovať   ani   záväzných   garancií   skorého rozhodnutia o veci (resp. rozhodnutia v určitej primeranej lehote).“

Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietajú postup krajského súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom a konanie je tak podľa ich názoru zaťažené vadou podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa   ustanovenia   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovatelia mali   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu   okresného   súdu   v   spojení   s   postupom krajského súdu na najvyššom súde v rámci dovolacieho konania so zreteľom na dovolací dôvod podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP.

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základného práva účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv   a   slobôd   pred   ústavným   súdom.   V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   pripomína,   že sťažovatelia nie sú oprávnení vyberať si orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť ochranu tvrdeného porušenia ich základného práva. Ústavnou i zákonnou povinnosťou sťažovateľov bolo vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ich tvrdeného porušenia základného práva, tak ako im to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Skutočnosť, že sťažovatelia nepociťovali dôveru v nestrannosť a objektívnosť najvyššieho súdu, a ani uplynutie doby siedmich mesiacov od podania dovolania nezakladá právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach porušenia označeného článku ústavy   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu.   Sťažovatelia   zobrali   späť   podané dovolanie napriek tomu, že ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 618/2014 v súvislosti so súbežne prebiehajúcim dovolacím konaním v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uviedol: „Ústavný súd zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade   podania   dovolania   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48).“

Ústavný   súd   zotrváva   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom,   že sťažovatelia sú pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinní vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a   na   použitie ktorých   sú oprávnení podľa   osobitných predpisov (napr.   III.   ÚS 152/03, II. ÚS 94/06).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj pre oneskorenosť.

Keďže   sťažovatelia   vzali   dovolanie   späť,   na   základe   čoho   najvyšší   súd   zastavil konanie   29.   apríla   2015,   lehotu   na   podanie   ústavnému   súdu   potom   treba   počítať od rozhodnutia krajského súdu zo 17. júna 2014. Ak sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu 1. júna 2015, ide zrejme o oneskorene podanú sťažnosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015