znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 628/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval sťažnosť maloletého O. M. a V. M., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s. r. o., Ulica J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zuzany Čížovej, ktorou

- maloletý O. M. namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 2 ods.   1   a 2,   čl.   3   ods.   1   a 2,   čl.   12   ods.   1   a 2,   čl.   16   ods.   1   a 2   a   čl.   19   ods.   1   a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a

- V. M. namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa čl. 3, čl. 8 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Žilina   v konaní   vedenom pod ČVS: ORP-602/OVK-ZA-2008,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Žilina   v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Pv 614/08, sp. zn. 1 Pn 338/09 a sp. zn. 1 Pn 1124/12, postupom Krajskej   prokuratúry   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   KPt   60/09   a   postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 57/12 a sp. zn. IV/1 Gn 1568/12, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého O. M. a V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2014 doručená sťažnosť maloletého O. M. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „maloletý“), a V. M. (ďalej aj „sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), ktorou

- sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a

- sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 19 ods. 1   a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Žilina   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-602/OVK-ZA-2008, postupom Okresnej prokuratúry   Žilina (ďalej len „okresná   prokuratúra“) v konaniach vedených   pod   sp.   zn. 1 Pv 614/08, sp. zn. 1 Pn 338/09 a sp. zn. 1 Pn 1124/12, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   KPt   60/09 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 57/12 a sp. zn. IV/1 Gn 1568/12.

Sťažovateľ   je   spoločným   dieťaťom   sťažovateľky   a R.   M.   (ďalej   len   „otec sťažovateľa“   alebo   „otec   maloletého“).   Sťažovateľka   podala   25. mája 2008   Okresnému riaditeľstvu   Policajného   zboru   Prievidza   trestné   oznámenie   na   otca   maloletého pre podozrenie   zo   zločinu   sexuálneho   zneužívania,   ktoré bolo   z dôvodu   miestnej príslušnosti odstúpené okresnému riaditeľstvu. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: ORP-602/OVK-ZA-2008 zo 16. júna 2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.   Na   základe podnetu   zástupcu   Úradu   práce,   sociálnych vecí   a rodiny   v Prievidzi (ďalej   len   „ÚPSVaR“)   odôvodneného   podaným   trestným   oznámením   Okresný   súd Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   13   P   331/2008   z 12. júna   2008 v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský   súd“) č. k. 4 CoP 50/2008-54 z 20. augusta 2008 predbežným opatrením uložil otcovi maloletého, aby sa zdržal styku s maloletým až do právoplatného skončenia konania vo veci samej o zákaze styku otca s maloletým.

Uznesením vyšetrovateľa z 5. septembra 2008 bolo trestné stíhanie zastavené podľa § 215   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   pretože   skutok   nie   je   trestným   činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, v ktorej namietala, že maloletému nebol v konaní ustanovený opatrovník, pri jej výsluchu nebola   prítomná   znalkyňa   z odboru   psychológie,   ktorá   podala   v tejto   veci   znalecký posudok, a predovšetkým, že v trestnom konaní nebol vypočutý sťažovateľ. Prokurátorka okresnej   prokuratúry   uznesením   č.   k.   1   Pv   614/08-10   z 20.   októbra   2008   sťažnosť zamietla ako   nedôvodnú   s odvolaním   sa   na   závery   znaleckého   posudku,   podľa   ktorého neboli   zistené   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   preukazovali   sexuálne   zneužívanie maloletého, argumentovala aj vyjadrením znalkyne, ktorá neodporučila výsluch maloletého vzhľadom na jeho vek.

Dňa   28.   januára   2009   bola   vykonaná   „psychosociálna   intervencia“   na   ÚPSVaR, ktorej výsledkom bolo odporúčanie pre kolízneho opatrovníka zo 7. mája 2009, v ktorom psychologička ÚPSVaR konštatuje, že maloletý mohol uvádzané skutočnosti prežiť, a preto navrhuje na účely objektivizácie uvádzaných skutočností vykonať znalecké dokazovania z odboru   psychológie,   psychiatrie   a sexuológie   u všetkých   účastníkov   konania. Sťažovateľka namieta, že sa žiadny z porušovateľov s týmto odporúčaním nezaoberal.Sťažovateľka   podala   24.   februára   2009   krajskej   prokuratúre   opakované   trestné oznámenie na otca maloletého, ktoré bolo prípisom č. k. 3 Kpt 60/09-4 z 27. februára 2009 odstúpené   okresnej   prokuratúre.   Prokurátorka   okresnej   prokuratúry   ho uznesením č. k. 1 Pn 338/09-2   z   20.   apríla   2009   odmietla   podľa   §   197   ods.   1   písm.   d)   Trestného poriadku, pretože dospela k záveru, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na iný postup. V odôvodnení konštatovala, že skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už boli predmetom vyšetrovania a nebol zistený dôvod na vznesenie obvinenia otcovi maloletého, a teda nie je dôvod na začatie trestného stíhania v tej istej veci.

Sťažovateľka podala 11. februára 2009 sťažnosť na postup policajta Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktorá bola 18. februára 2009 odstúpená okresnej prokuratúre s odôvodnením, že na jej vybavenie sú príslušné orgány činné v trestnom konaní. Okresná prokuratúra ju 23. marca 2009 odstúpila na vybavenie krajskej prokuratúre. Sťažovateľka uvádza, že o jej vybavení nemá vedomosť.

Okresný   súd   v konaní   o návrhu   sťažovateľky   na   zákaz   styku   otca   s maloletým rozsudkom č. k. 13 P 389/2008-238 z 5. mája 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.   4   CoP   69/2010-268   z 28.   októbra   2010   zmenil   rozsudok   č.   k.   12 P 18/2006-158 z 3. augusta 2007 v časti o úprave styku tak, že otec je oprávnený stretnúť sa s maloletým každú stredu v nepárnom týždni v určenom čase na dve hodiny na ÚPSVaR za prítomnosti jeho pracovníčok, a to po dobu jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku, a upravil styk aj v ďalšom období. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie aj poukazom na zastavenie trestného stíhania vo veci trestného činu sexuálneho zneužívania. Okresný súd tiež vo veci rozvodu manželstva a úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po   rozvode   rozsudkom   č.   k.   13   C   94/2005-454   z 27.   januára   2011   upravil   styk   otca s maloletým.

Podaním z 22. januára 2011 adresovaným Prezídiu Policajného zboru sťažovateľka opäť poukazovala na to, že maloletý nebol vypočutý v trestnom konaní. Toto podanie bolo odstúpené   okresnej   prokuratúre,   ktorá   ho   vyhodnotila   ako   opakovaný   podnet a prípisom č. k.   1 Pv 614/08-22   z   25. februára 2011   odstúpila   na   vybavenie   krajskej prokuratúre,   ktorá ho vybavila prípisom   č. k.   3 Kpt 60/09-11 z   3. marca   2011,   v ktorom opäť konštatovala, že uznesenie vyšetrovateľa aj okresnej prokuratúry považuje za zákonné, a preto   podnet   sťažovateľky   na   opakované   začatie   trestného   stíhania   nie   je   dôvodný, a odložila ho.

Podaním   zo   6.   mája   2012   adresovaným   generálnej   prokuratúre   sťažovateľka namietala   nečinnosť   okresnej   prokuratúry   v konaní   o jej   sťažnosti   proti   uzneseniu o vznesení obvinenia za prečin krivého obvinenia a opäť poukazovala na postup v konaní vo veci   sexuálneho   zneužívania   a domáhala   sa   prešetrenia   postupu   v obidvoch   veciach. Generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet   prípisom   č.   k.   IV/4   GPt   57/12-8 z 20. júla 2012, v ktorom uviedla, že nevykonanie výsluchu maloletého, ktorý mal v čase konania päť rokov, nepovažuje za nedostatok v dokazovaní a jeho vykonanie s odstupom štyroch rokov od skutku nepovažuje za účelné. Zároveň konštatovala, že sťažovateľke boli v trestnom konaní nadštandardne priznané práva poškodeného, keďže mala mať postavenie svedka   a maloletému   mal   byť   pre   účely   trestného   konania   ustanovený   opatrovník. Generálna prokuratúra vyhodnotila postup polície a prokuratúry spočívajúci v právoplatnom zastavení   trestného   stíhania   vo   veci   sexuálneho   zneužívania   za správny   a opodstatnený, a preto opakovaný podnet sťažovateľky odložila.

Sťažovateľka   sa   opäť   obrátila   na   generálnu   prokuratúru   podnetom   z 20. augusta 2012, ktorým sa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov činných v trestnom   konaní   vo   veci   vedenej   pod   ČVS:   ORP-602/OVK-ZA-2008.   Generálna prokuratúra   jej   prípisom   č.   k.   IV/4   GPt   57/12-12   z 22.   augusta   2012   oznámila, že jej podanie posúdila ako ďalší opakovaný podnet, v ktorom však neuviedla žiadne nové skutočnosti, a preto „je preskúmanie Vašich podaní ohľadne tej istej skutočnosti a v tom istom   rozsahu   (t.   j.   bez   uvedenia   nových   skutočností)   zo   strany   orgánov   prokuratúry ukončené“. Sťažovateľka reagovala na vybavenie jej podnetu podaním žiadosti generálnej prokuratúre   o preskúmanie   postupu   v trestnom   konaní   z 21.   augusta   2012.   V odpovedi na toto podanie č. k. IV/4 GPt 57/12-14 z 30. augusta 2012 generálna prokuratúra odkázala na obsah svojho prípisu z 22. augusta 2012 vzhľadom na to, že toto podanie považovala za v poradí štvrtý podnet v tej istej veci.

Sťažovateľka podala 2. septembra 2012 generálnej prokuratúre podanie označené ako trestné   oznámenie   na   vyšetrovateľa,   ktorý   rozhodol   o zastavení   trestného stíhania. Generálna   prokuratúra   ho   vyhodnotila   ako   v poradí   piaty   podnet   a prípisom č. k. IV/1 Gn 1568/12-3   z   13. septembra 2012   upovedomila   sťažovateľku,   že pokiaľ neuvedie   nové   skutočnosti,   nebudú   jej   podnety   v tejto   veci   prešetrované   a nebude na ne ani reagované.   Sťažovateľka   opäť   podala   trestné   oznámenie   na vyšetrovateľa, ktoré zaslala   6. októbra   2012   Špecializovanému   trestnému   súdu   v Pezinku.   Toto podanie bolo odstúpené   generálnej   prokuratúre,   ktorá   prípisom   č. k. IV/4 GPt 57/12-16 zo 4. decembra 2012   sťažovateľke   oznámila,   že   jej   podanie   neobsahuje   žiadne   nové skutočnosti a na prípadne ďalšie podanie rovnakého obsahu už nebudú orgány prokuratúry písomne reagovať.

V konaní o výkon rozhodnutia o úprave styku otca s maloletým dieťaťom okresný súd uznesením č. k. 14 Em 1/2011-323 z 25. februára 2013 uložil sťažovateľke pokutu 200 €. Krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 143/2013-397 z 15. októbra 2013 uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia uložil okresnému   súdu   preveriť,   či   bol   maloletý   vypočutý   v trestnom   konaní   a či mu   bolo doručené   uznesenie   o zastavení   trestného   stíhania,   a v   nadväznosti   na to posúdiť, či uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť.

V konaní   o návrhu   sťažovateľky   na   zákaz   styku   otca   s maloletým   okresný súd uznesením   č.   k.   8   P   81/2013-13   zo   17.   januára   2014   zamietol   návrh   sťažovateľky na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Krajský   súd   uznesením   č. k. 6 CoP   26/2014-35 zo 7. apríla 2014 toto uznesenie zmenil tak, že uložil otcovi maloletého zdržať sa styku s ním   do   právoplatného   skončenia   konania   vo   veci   samej.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vedeného okresným   riaditeľstvom   pod ČVS: ORP-602/OVK-ZA-2008   nie   je   právoplatné,   pretože maloletému   nebol   ustanovený   opatrovník   a uzneseniu   mu   ako poškodenému   nebolo doručené.

Následne okresný súd uznesením č. k. 14 Em 1/2011-518 z 28. mája 2014 zastavil konanie o výkon rozhodnutia s odôvodnením, že rozhodnutie, ktoré je podkladom výkonu, sa   rozhodnutím   krajského   súdu   zo   7.   apríla   2014   stalo   neúčinným.   Krajský   súd   toto uznesenie potvrdil.

Generálnej   prokuratúre   bol   20.   mája   2014   doručený   ďalší   podnet   sťažovateľky, ktorý bol   vybavený   prípisom   č.   k.   IV/4   GPt   57/12/1000-32   z   13.   júna   2014. Generálna prokuratúra v ňom konštatovala, že uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania   nadobudlo   právoplatnosť   rozhodnutím   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľky z 20. októbra 2008,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   trestné   stíhanie   nebolo   vedené   proti konkrétnej   osobe,   možno   v tomto   konaní   „pokračovať“   v novom   konaní.   Na   základe okolností uvádzaných sťažovateľkou generálna prokuratúra dospela k záveru, že vo veci je potrebné vykonať ďalšie vyšetrovacie úkony, a uložila okresnej prokuratúre opätovne v novom konaní tieto okolnosti preveriť.

Sťažovateľka   podala   okresnej   prokuratúre   3.   júla   2014   podanie   označené ako sťažnosť na prieťahy v konaní, na základe ktorého jej okresná prokuratúra prípisom z 18. júla 2014 oznámila, že vydala pokyn vyšetrovateľovi, aby opäť začal trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Vyšetrovateľ   upovedomil   sťažovateľku   prípisom   zo   6.   augusta   2014   o začatí   trestného stíhania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „porušovatelia v 1) až v 4) rade spôsobovali prieťahy v konaní tak, že vo veci vedenej pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Žilina sp. zn. ČVS:ORP-602/OVK-ZA-2008 nekonali, resp. na konanie nedali pokyn... a tým boli po dobu šiestich rokov nečinní“.

Namietané porušenie práv podľa čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru sťažovatelia odôvodnili tým, že označené orgány „nezabezpečili, aby sťažovatelia... neboli vystavení zlému zaobchádzaniu zo strany ostatných jednotlivcov, v tomto prípade otca sťažovateľa v 1) rade a manžela (toho času bývalého manžela) sťažovateľky v 2. rade.

Odmietavým prístupom porušovateľov... po dobu takmer šiestich rokov pokračovať vo   vyšetrovaní   došlo   k závažnému   porušeniu   pozitívneho   záväzku   Slovenskej   republiky vyplývajúceho   z článku   3   Dohovoru...   v podobe   procesnej   záruky   viesť   účinné   oficiálne vyšetrovanie smerujúce k identifikácii a potrestaniu zodpovedných osôb.“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovatelia uvádzajú: „Týmto nesmierne dlhým obdobím nečinnosti porušovateľov... bol počas šiestich rokov navodený stav právnej neistoty a právo na súdnu a inú právnu ochranu sa v ponímaní sťažovateľov...   stalo   iluzórnym.   V období   tejto   nečinnosti   si   pritom   otec   maloletého sťažovateľa   v 1)   rade,   na   ktorého   podala   sťažovateľka   v 2)   rade   trestné   oznámenie pre podozrenie zo sexuálneho zneužívania maloletého, vynucoval stretávanie s maloletým sťažovateľom   v 1)   rade,   ktorý   styk   s otcom   odmietal,   čím   nepochybne   došlo   k ďalšej traumatizácii maloletého sťažovateľa v 1) rade a k neodstrániteľnej psychickej ujme na jeho zdraví. Zároveň ujmu utrpela aj sťažovateľka v 2) rade, ktorá bola na základe súdnych rozhodnutí nútená odovzdávať maloletého sťažovateľa v 1) rade na styk otcovi, u ktorého mala podozrenie zo sexuálneho zneužívania, a to všetko napriek odporu sťažovateľa v 1) rade.“

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy   sťažovatelia   odôvodňujú   takto: „Porušovatelia...   počas   doby   od   05.   09.   2008 do 18. 07.   2014,   kedy   porušovateľ   v 1)   rade   –   Okresná   prokuratúra   Žilina   oznámil... opätovné začatie trestného stíhania..., neposkytovali ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života sťažovateľov... zo strany otca sťažovateľa v 1) rade... a bývalého   manžela   sťažovateľky   v 2)   rade,   nakoľko   tomuto   bol   takmer   po   celú   dobu nečinnosti porušovateľov súdom umožnený styk so sťažovateľom v 1) rade.“

K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy,   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 14 dohovoru a čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa malo dôjsť tým, že sťažovateľ nebol v trestnom konaní vypočutý ako poškodený.

Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   namietané   porušenie   ich   práv   malo   aj   ďalšie následky:

Sťažovateľke   bolo   uznesením   vyšetrovateľa   ČVS:   ORP-683/2-OVK-ZA-2011 zo 7. novembra   2011   vznesené   obvinenie   za   prečin   krivého   obvinenia   podľa   §   345 ods. 1 Trestného   zákona,   ktoré   bolo   neskôr   zrušené   (spolu   s uznesením   okresnej prokuratúry z 21. mája   2012)   uznesením   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky č. k. IV Pz 164/12-5   z   13.   augusta   2012   a vyšetrovateľovi   bolo   uložené   znovu   konať a rozhodnúť.

Sťažovatelia   popisujú   spôsob   výkonu   rozhodnutia   o úprave   styku   otca so sťažovateľom, ktorý odmieta stretávať sa so svojím otcom, ktorý sa snažil o realizáciu styku   aj prostredníctvom   polície   a tiež návrhom   na súdny výkon   rozhodnutia, o ktorom sa vedie konanie pod sp. zn. 14 Em 1/2011. Sťažovateľ vníma výkon tohto rozhodnutia veľmi negatívne a neustále ho odmieta.

Negatívne vzťahy medzi sťažovateľkou a otcom maloletého vyústili do viacerých súdnych   konaní   (konanie   o ochranu   osobnosti,   konanie   o náhradu   nákladov   cestovného za nerealizované stretnutia). Otec maloletého podal aj návrh na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti.

Sťažovateľka   je   v konaní   vedenom   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru Prievidza   pod   ČVS: ORP-219/OVK-PD-2013 trestne   stíhaná za   prečin   marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného riaditeľstva, okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v označených konaniach boli porušené ich práva, a aby im priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 70 000 € a sťažovateľke v sume 30 000 €. Žiadajú tiež priznať úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľov   so   zastavením   trestného   stíhania vedeného   na   základe   trestného   oznámenia   sťažovateľky   a následným   vybavením jej podnetov.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   v   rozhodnutí   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005 uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“. Európsky súd pre ľudské práva sa v danom prípade z hľadiska porušenia základných práv   sťažovateľov   zaoberal   ich   trestnou   vecou,   v   rámci   ktorej   nebolo   len   začaté trestné stíhanie, ale došlo aj k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Garancie   poskytované   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rovnako   aj   čl.   48   ods.   2   ústavy) zaručujúce   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   sú   teda   v   trestnom   konaní vo vzťahu k poškodenému   (uplatňujúcemu   nárok   na   náhradu   škody)   limitované a poskytované len pre adhézne   konanie   (ktoré   má   prvky   občianskoprávneho   konania) týkajúce sa rozhodovania   o   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom (III. ÚS 100/2010).

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 18/06,   I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06,   III. ÚS 254/2010)   týkajúca   sa   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   subjektom majúcim v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený v trestnom   konaní,   ktoré   nedospelo   do   štádia   vznesenia   obvinenia   konkrétnej   osobe, nedisponuje možnosťou domáhať sa vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr.   I.   ÚS   212/07,   II. ÚS 212/07,   III. ÚS   109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   považuje ústavný   súd   za   moment,   ktorý   poskytuje   poškodenému   v trestnom   konaní   možnosť uplatňovať   si   ochranu   proti   konkrétnemu   možnému   pôvodcovi   svojho   poškodenia, a teda z neho   robí   „vec“,   na prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných   prieťahov   má   nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Trestné   konanie,   v ktorom   má   sťažovateľ   postavenie   poškodeného,   nie je vedené proti obvinenému, sťažovateľ teda nemôže uplatňovať svoj nárok na náhradu škody proti žiadnej osobe. Táto situácia vylučuje možnosť profitovať zo záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a práv podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Sťažovateľ namieta, že v trestnom konaní nebola poskytnutá ochrana jeho právam, pretože nebol v konaní vypočutý, nebol mu ustanovený opatrovník a nebolo mu doručené uznesenie o zastavení trestného stíhania. Tieto pochybenia neboli odstránené ani orgánmi prokuratúry.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „v   priebehu   6-tich   rokov   žiaden z porušovateľov   v 1)   až   v 4)   rade   nezistil   porušenie   práv   maloletého   v predmetnom trestnom konaní, ktoré konštatoval Krajský súd v Trenčíne po preskúmaní trestného spisu č. ORP-602/OVK-ZA-2008“.

Krajský súd vyslovil svoj právny názor v konaní vo veci starostlivosti o maloletých vedenom pod sp. zn. 6 CoP 26/2014, teda v inom ako trestnom konaní, v ktorom vychádzal aj   z výsledkov   trestného   konania.   Vyslovený   názor   nie   je   pre   orgány   činné   v trestnom konaní záväzný. Orgány prokuratúry, ktoré v rámci dozoru nad zákonnosťou prípravného konania a po jeho skončení v rámci konania podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   disponujú   právomocou záväznými pokynmi určovať postup v trestnom konaní, považovali trestné konanie vedené pod   ČVS:   ORP-602/OVK-ZA-2008   za   právoplatne   skončené   rozhodnutím   okresnej prokuratúry   z   20. augusta 2008   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   proti   uzneseniu o zastavení   trestného   stíhania.   Pretože   právoplatné   skončenie   trestného   stíhania,   ktoré nebolo vedené proti obvinenému, nie je prekážkou veci rozhodnutej, generálna prokuratúra vydala pokyn opäť začať trestné stíhanie v tejto veci.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom generálnej prokuratúry, že trestné stíhanie bolo právoplatne skončené 20. augusta 2008 zamietnutím sťažnosti podanej sťažovateľkou proti uzneseniu   o zastavení   trestného   stíhania.   Svedčí   o tom   procesný   postup   okresnej prokuratúry, ktorá považovala sťažovateľku za oprávnenú osobu na podanie sťažnosti, hoci nemala v trestnom konaní postavenie poškodeného, ktorý bol podľa § 215 ods. 6 Trestného poriadku jedinou oprávnenou osobou na jej podanie. Poškodeným v uvedenom konaní bol sťažovateľ, ktorý je maloletý, v konaní mu nebol ustanovený opatrovník, a preto za neho konal   jeho   zákonný   zástupca,   ktorým   je sťažovateľka.   Ústavný   súd   je   toho   názoru, že sťažovateľka   prevzala   uznesenie   o zastavení   trestného   stíhania   a podala   proti   nemu sťažnosť ako zákonný zástupca sťažovateľa. V tejto súvislosti by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy iba   v tom   prípade,   ak   by   sťažnosť   podaná   sťažovateľkou   bola   odmietnutá   ako   podaná neoprávnenou osobou a za sťažovateľa, ktorým je maloletý, by vzhľadom na neustanovenie opatrovníka nemal kto podať sťažnosť, k čomu však nedošlo.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy v súvislosti   s nedoručením   uznesenia o zastavení trestného stíhania je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   tiež   podotýka,   že   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   možné   odmietnuť aj ako oneskorene   podanú.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v súvislosti   s nedoručením   uznesenia   o zastavení trestného   stíhania,   nápravu   čoho   nedosiahol   ani   prostredníctvom   rôznych   podaní,   ktoré podávala v záujme ochrany jeho práv sťažovateľka a   ktoré boli hodnotené   ako podnet, opakovaný podnet a ďalšie opakované podnety podľa zákona o prokuratúre a vybavované príslušnými orgánmi v rámci sústavy prokuratúry. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na   to,   že   pri   skúmaní   využitia   dostupných   účinných   prostriedkov   nápravy   zo   strany sťažovateľa považoval všetky   právne prostriedky, ktoré využila sťažovateľka, za podané aj v mene   sťažovateľa. Ostatný ďalší   opakovaný   podnet   vybavila   generálna   prokuratúra prípisom č. k. IV/4 Gpt 57/12/1000-32 z 13. júna 2014, ktorý bol podľa zistenia ústavného súdu   doručený   sťažovateľke   25.   júna   2014.   Týmto   prípisom   jej generálna prokuratúra oznámila, že uložila okresnej prokuratúre opäť začať trestné stíhanie.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť ústavnému súdu možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Aplikujúc uvedenú právnu úpravu na napadnuté konanie, lehota na podanie sťažnosti proti   ostatnému   vybaveniu   ďalšieho   opakovaného   podnetu   uplynula   25.   augusta   2014. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 27. augusta 2014, teda po uplynutí zákonnej lehoty.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   odkazuje   aj   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   právo   fyzickej   osoby   na   začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi   základné   práva   a slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a ani ho   nemožno   odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Ani   z   čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie   trestného   stíhania   proti   niekomu   (pozri   rozhodnutia   ESĽP   vec   Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, bod 29; vec Perez v. France z 12. 2. 2004, bod 70).

Vychádzajúc z aktuálneho stavu konania, ústavný súd uvádza, že trestné stíhanie, ktoré bolo opäť začaté 6. augusta 2014, nebolo dosiaľ skončené. Podľa zistenia ústavného súdu   bol   sťažovateľovi   ustanovený   opatrovník,   sťažovateľka   však   podala   proti   tomuto rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté.

V prebiehajúcom   trestnom   konaní   sú   orgány   činné   v trestnom   konaní   povinné postupovať   v súlade   so   základnými   zásadami   trestného   konania   tak,   aby   bol   zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, pričom dôkazy sú povinné obstarávať z úradnej povinnosti (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor   za   využitia   prokurátorských   oprávnení   podľa   Trestného   poriadku   (§   230 ods. 1 a 2   Trestného   poriadku).   Ústavný   súd   poukazuje na svoju   konštantnú   judikatúru, podľa ktorej ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k   ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   V zmysle   tohto   princípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci (III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09). Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013), pričom z podstaty tejto   ústavnej   konštrukcie   nepochybne   vyplýva,   že   predmetom   ústavného   prieskumu zo strany ústavného súdu môže byť (v zásade) len také rozhodnutie orgánu verejnej moci, proti ktorému už sťažovateľ v danom prípade nemá k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že opätovným začatím trestného stíhania bol obnovený stav pred namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   a toto   trestné   stíhanie   nebolo   skončené,   môže sťažovateľ využitím práv poškodeného uplatňovať v trestnom konaní ochranu tých práv, ktorých porušenie namieta. Ústavný súd nedisponuje v tomto štádiu konania právomocou zasahovať   do   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a opäť   poukazuje   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného konania   možno   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenie   ústavou chránených   základných   práv   a slobôd,   ku   ktorým   došlo   v priebehu   trestného   konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v súvislosti s nedoručením   uznesenia   o zastavení   trestného   stíhania   ako   zjavne   neopodstatnenú a vo zvyšnej časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľka musí namietať porušenie svojich základných práv a v spojitosti s trestným konaním v štádiu konania prípravného je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníčkou (subjektom) tohto konania (m. m. II. ÚS 3/05). Ústavný súd tiež v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že   domáhať sa   ochrany   základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba jedine v záujme ochrany svojich   základných   práv (napr.   II.   ÚS   32/06, II. ÚS 80/06).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv, hoci v konaní bola oznamovateľkou, a ako konštatovala aj generálna prokuratúra v prípise č. k. IV/4 GPt 57/12-8 z 20. júla 2012 po   začatí   trestného   stíhania   mala   mať   postavenie   svedka,   v trestnom   konaní   teda neuplatňovala ochranu svojich práv. Napriek tomu jej bolo doručené uznesenie o zastavení trestného   stíhania a jej   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   nebola odmietnutá   ako   podaná neoprávnenou osobou, hoci podľa § 215 ods. 5 Trestného poriadku sa uznesenie o zastavení trestného   stíhania   doručuje   obvinenému   a poškodenému,   ktorí   sú podľa   §   215   ods.   6 Trestného poriadku oprávnení na podanie sťažnosti.

Poškodeným v uvedenom trestnom konaní je sťažovateľ, ktorý je maloletý, a teda za neho   koná   jeho   zákonný   zástupca.   V tomto   prípade   za   neho   konala   jeho   matka, sťažovateľka, hoci podľa § 48 ods. 2 Trestného poriadku mal byť kvôli zjavnej kolízii záujmov   sťažovateľovi   ustanovený   v trestnom   konaní   opatrovník,   ktorému   malo   byť aj doručené uznesenie o zastavení trestného stíhania, a iba opatrovník mohol podať proti tomuto uzneseniu sťažnosť v mene sťažovateľa.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry v označenom trestnom konaní je podaná neoprávnenou osobou.

V nadväznosti na zastavenie trestného stíhania sťažovateľka podávala podania, ktoré boli vybavené ako podnet, opakovaný podnet a ďalšie opakované podnety podľa zákona o prokuratúre. Sťažovateľka ich podávala v záujme „obnovenia“ trestného stíhania. Právo na vybavenie podnetu podľa zákona o prokuratúre nie je viazané na postavenie podávateľa podnetu v trestnom konaní, na ktoré sa podnet vzťahuje, a preto sťažnosť sťažovateľky proti postupu okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej   podnetov   nie   je   podaná   neoprávnenou   osobou.   Sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti je však   podaná   po uplynutí   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. Ako už ústavný súd konštatoval v predchádzajúcom bode, ostatný ďalší opakovaný podnet sťažovateľky   vybavila   generálna   prokuratúra   prípisom   č.   k.   IV/4   Gpt   57/12/1000-32 z 13. júna 2014, ktorý   jej bol doručený 25. júna 2014, a sťažnosť bola ústavnému súdu podaná 27. augusta 2014, teda po uplynutí zákonnej lehoty.

Sumarizujúc   uvedené   čiastkové   závery,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014