znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 628/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť príspevkovej organizácie Š. T., zastúpenej riaditeľom Ing. P. L., právne zastúpenej advokátom Mgr. R. V., P., vo veci namietaného porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského súdu v Banskej Bystrici č.   k. 15 Co 25/2012-174 z 9. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   príspevkovej   organizácie   Š.   T. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2013 doručená   sťažnosť   príspevkovej   organizácie   Š.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 25/2012-174 z 9. mája 2012.

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 25/2012-174   z 9. mája   2012   z   toho   dôvodu,   že   tento   doplnil   dôvody   rozsudku prvostupňového   súdu,   pričom „doplnené   dôvody   odvolacieho   súdu   sú   však   v   rozpore s dôvodmi súdu prvého stupňa a právny názor odvolacieho súdu na vec je úplne iný ako právny názor súdu prvého stupňa, pričom je prekvapivý, a preto je rozsudok odvolacieho súdu zmätočný pre jeho vnútorný rozpor, teda nespĺňa kritériá rozhodnutia podľa § 157 ods.   2   O. s. p.,   a   teda   je   arbritrárny“. Sťažovateľka   napádajúca   vnútornú   rozpornosť rozsudku krajského súdu uvádza, že „obsahuje dva protichodné právne názory“, ktoré majú za   následok „arbitrárnosť   rozhodnutia“,   pričom   ďalší   dôvod   arbitrárnosti   rozsudku krajského súdu sťažovateľka videla v tom, že sa „odklonil od doterajšej judikatúry“, pričom to „nijak nezdôvodnil, a preto je jeho rozhodnutie arbitrárne“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa Š. T. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. 05. 2012, číslo konania 15 Co/25/2012-174 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dna 09. 05. 2012, číslo konania 15 Co/25/2012-174 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy konania Š. T. v sume 275,94 EUR €... na účet P., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Podľa   uvedených   kritérií ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky a osobitne sa zameral na preskúmanie svojej právomoci na jej prerokovanie.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť,   že podľa   princípu   subsidiarity   upraveného v čl. 127   ods.   1   ústavy   je   ústavný   súd   oprávnený   na   konanie   o   základných   právach a slobodách   sťažovateľov   len   pokiaľ   o   ich   ochrane   nerozhoduje   iný   (všeobecný)   súd. Z takéhoto znenia čl.   127 ods.   1 ústavy, ale aj zo stabilizovanej praxe ústavného súdu vyplýva, že pred ústavným súdom je sťažovateľ oprávnený namietať porušenie len toho základného práva alebo slobody, o ochranu ktorého sa pokúšal pred všeobecnými súdmi na základe   svojho   podania   (žaloby),   prípadne   riadnych   a   v   niektorých   prípadoch   aj mimoriadnych opravných prostriedkov.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   na   krajskom   súde namietala   postup   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   pretože   jej   mal   v jej   veci   odňať možnosť konať pred súdom nevykonaním ňou navrhovaných dôkazov.

V tejto súvislosti sťažovateľka vo svojom odvolaní uviedla: „V prípade že účastníci konania navrhli vykonať dôkazy k súdom určeným právne relevantným skutočnostiam, ktoré sú medzi účastníkmi konania sporné nemôže súd takýto relevantný dôkaz nevykonať bez toho   aby   týmto   neodňal   účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom.“ V   ďalšom sťažovateľka taktiež uvádza, že „súd prvého stupňa svojím postupom odňal žalovanému možnosť konať vo veci § 221 ods. 1 písmeno f) OSP“, resp. že „Súd 1. stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, čím odňal žalovanému možnosť konať pred odvolacím súdom, pretože mu neumožnil podať kvalifikované odvolanie“. Pokiaľ ide o predmet konania pred krajským súdom ako súdom odvolacím, tento vo svojom rozsudku takisto potvrdil, že „V odvolacom konaní odporca namieta, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom“.

Rovnako sťažovateľka odôvodnila aj svoje dovolanie podané na Najvyššom súde Slovenskej   republiky   proti   rozsudku   krajského   súdu,   pretože   uviedla,   že   ho   podáva „z dôvodu podľa § 237 písmeno f) OSP, pretože postupom prvostupňového a odvolacieho súdu mi súdy odňali možnosť konať pred súdom keď nevykonali právne významné dôkazy pre rozhodnutie vo veci - výsluch navrhovaných svedkov a toto svoje konanie žiadnym relevantným spôsobom   neodôvodnili,   pričom sa jedná o   vadu konania,   ktorou   trpí   ako konanie odvolacieho tak aj konanie súdu prvého stupňa“. Aj vo svojej sťažnosti napokon sťažovateľka potvrdila, že vyčerpala „všetky dostupné opravné prostriedky proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 9. 5. 2012, číslo konania 15 Co/25/2012, keď proti nemu v zákonnej   lehote   podal   dovolanie z dôvodu podľa   ust.   §-u 237 písm.   f O. s. p., pretože vyššie uvedeným postupom sťažovateľa práva pri vydaní rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 9. 5. 2012, číslo konania 15 Co/25/2012 porušovateľ práva odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Uvedené citácie potvrdzujú, že v odvolacom a dovolacom konaní pred všeobecnými súdmi   sťažovateľka   namietala,   že   jej   bolo   odňaté   právo   konať   pred   súdom,   pretože všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch označených svedkov. V súlade so svojou judikatúrou ústavný súd považuje odňatie práva konať pred súdom za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, pričom pod odňatím práva rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva [napr. práva zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod. (IV. ÚS 401/2008)].

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu však vyplynulo, že sťažovateľka ňou nepožadovala ochranu toho práva, ktoré malo byť porušené všeobecnými súdmi (t. j. práva konať pred súdom), keďže ako skutočnosti, ktoré mali narušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označila vady rozsudku krajského súdu a nie spôsob uplatňovania procesných práv v označených súdnych konaniach. Z uvedeného ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila s namietaným porušením inej súčasti základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, než ktoré uplatňovala v konaní pred všeobecnými súdmi, a to s právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Urobila tak za situácie, keď právo, porušenie ktorého namieta pred ústavným súdom, mohla namietať aj v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd viackrát potvrdil, že odôvodnenie každého súdneho rozhodnutia musí spĺňať   zákonom   požadované   kritériá,   aby   zodpovedalo   ústavným   požiadavkám   práva na súdnu   ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   (II.   ÚS   329/2010,   IV. ÚS   158/09, I. ÚS 301/06).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že za súčasť princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno označiť požiadavku, aby v sťažovateľ podal sťažnosť z dôvodu, ktorý   sa   zhoduje   s   dôvodmi   uplatnenými   predtým   v   konaní   pred   všeobecným   súdom. Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   z   princípu   subsidiarity   vo   vzťahu   ústavného   súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich základných   práv   a   slobôd   uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 140/04).

Keďže   sťažovateľka   sa   pred všeobecnými súdmi   domáhala ochrany inej   súčasti základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces ako vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nebola splnená podmienka subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaniach o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013