znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 627/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, za ktorú koná advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa

na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach zo dňa 13. marca 2015, č. k. 3 Co/86/2015-110 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. marca 2015, č. k. 3 Co/86/2015- 110 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet Advokátskej kancelári ⬛⬛⬛⬛ do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ je ako   žalovaný   účastníkom   konania   vedeného   Okresným   súdom   Michalovce   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 227/2014, v ktorom sa obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ako   žalobca   (ďalej   len   „žalobca“)   domáha nahradenia prejavu vôle na uzatvorenie kúpnej zmluvy v dôsledku porušenia predkupného práva žalobcu ako podielového spoluvlastníka k nehnuteľnosti.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 227/2014-78 z 9. januára 2015 zamietol návrh žalobcu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   aby   bolo   zakázané   sťažovateľovi   až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na ⬛⬛⬛⬛ k. ú., a to parcelami registra ⬛⬛⬛⬛. Rozhodnutie odôvodnil tým, že neboli   splnené predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia. Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi ⬛⬛⬛⬛ a sťažovateľom síce zistil, že bola uzatvorená 12. októbra 2012 a bol povolený aj vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa,   avšak   za   významné   považoval   to,   že   žalobca   sa   domáha   nariadenia predbežného opatrenia viac ako dva roky po uskutočnení prevodu nehnuteľností a v návrhu žiadnym   spôsobom   nevysvetlil   ani   neosvedčil,   čo   ho   viedlo   k   obave   z   bezprostredne hroziacej   ujmy   spočívajúcej   v   ďalšom   prevode   vlastníckeho   práva.   Uplynutie   lehoty 10. decembra 2014, ktorú žalobca žalovanému určil na uzavretie kúpnej zmluvy na prevod podielu na ⬛⬛⬛⬛ k. ú., za takúto bezprostrednú hrozbu okresný súd nepovažoval,   tvrdenie   žalobcu   o   strate   nároku   na   platby   zo   strany   Poľnohospodárskej platobnej   agentúry   považoval   iba   za   teoretické,   a   nie   praktické,   pretože   po   prevode dotknutého podielu bol žalobca viac ako dva roky nečinný a svojho predkupného práva sa nedomáhal. Pretože nebolo zistené, že žalobcovi bezprostredne hrozí ujma, jeho návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Okresný   súd   poznamenal   i   to,   že   v   prípade ďalšieho prevodu nehnuteľností zostávajú zachované práva žalobcu podľa § 140 a § 603 Občianskeho zákonníka.

V odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 227/2014-78 z 9. januára 2015 (a podaní z 10. marca 2015) žalobca uviedol, že podal na okresnom súde spolu dvadsaťdva obdobných žalôb o nahradenie prejavu vôle spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia,   v   šestnástich   veciach   okresný   súd   predbežné   opatrenie   nariadil   a   v   šiestich prípadoch návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Poukázal na to, že účelom predbežného opatrenia nie je len úprava súčasných vzťahov, ale aj vzťahov do budúcnosti takou   formou,   aby   legitímny   cieľ   nebol   zmarený,   sledujúc   zásady   hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania. Žalobca dal do pozornosti okresnému súdu, že sťažovateľ a spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a

, sú personálne a majetkovo prepojené. Nie je pravdou, že by bol dva roky   vo   veci   nečinný,   naopak,   aktívne   sa   snažil   vzťahy   so   sťažovateľom   usporiadať, upozornil ho na protizákonnosť jeho postupu a porušenie predkupného práva. Sťažovateľ však každý návrh riešenia žalobcu odmietol. Žalobca má obavu, že sťažovateľ bude mariť uplatnené právo žalobcu účelovými prevodmi podielov, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáha nahradenia prejavu vôle. Tým, že sťažovateľ odmietal výzvy žalobcu, vznikajú na jeho strane reálne straty a škody, pretože pozemky nevie využívať z dôvodu protizákonného užívania sťažovateľom. Existuje reálna hrozba, že sťažovateľ na účely čo najdlhšieho trvania súdneho   sporu   bude   účelovo   prevádzať   alebo   zaťažovať   nehnuteľnosti,   len   aby   zmaril žalobcom   sledovaný   legitímny   cieľ.   Žalobca   má   obavu,   že   sťažovateľ   prevedie spoluvlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   na   niektorú   z   jemu   blízkych   spoločností za niekoľkonásobne vyššie kúpne ceny, než za ktoré ich sťažovateľ nadobudol. To by pre žalobcu znamenalo, že od nového vlastníka sa bude môcť domáhať nahradenia prejavu vôle za podmienok iných než tie, za ktorých podiel nadobudol sťažovateľ.

Krajský súd uznesením č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi zakázal po dobu jedného roka od doručenia uznesenia nakladať so spoluvlastníckym podielom 240/9720 k nehnuteľnostiam, ktoré sú evidované Okresným úradom Michalovce, katastrálnym odborom, okres:, obec:, katastrálne územie:, zapísaným na ⬛⬛⬛⬛ ako parcela o výmere 618 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, parcela o výmere   147   m2,   druh   pozemku   trvalé   trávnaté   porasty,   parcela o výmere 1644 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, parcela o výmere 14108 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, a to previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom darom, ich scudzením tretej osobe alebo zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobu, alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech tretej osoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby, a v prevyšujúcej časti potvrdil uznesenie. Svoje rozhodnutie krajský súd   odôvodnil   v   podstate   tým,   že   považoval   za   oprávnenú   obavu   žalobcu   z   možného ďalšieho prevodu spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach, čo by viedlo k značnému sťaženiu   uplatňovania   nárokov   žalobcu   z   predkupného   práva   najmä   v   prípade,   ak   by sťažovateľ realizoval prevody za podmienok pre žalobcu nevýhodnejších. V záujme toho, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do práv sťažovateľa, obmedzil trvanie predbežného opatrenia na dobu jedného roka.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   86/2015-110   z   13.   marca   2015   bolo sťažovateľovi doručené 26. marca 2015.

Sťažovateľ sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015 na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil tým, že podľa   jeho   názoru   napriek   tomu,   že   v   konaní   nebolo   preukázané   nebezpečenstvo bezprostredne   hroziacej   ujmy   žalobcovi,   krajský   súd   sa   stotožnil   s   nepodloženou domnienkou žalobcu o hroziacich prevodoch spoluvlastníckych podielov sťažovateľom, hoci v skutočnosti žiadne nie sú pripravované. Pokiaľ v minulosti dochádzalo k prevodom na obchodnú spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, z ostatných spoločností, zodpovedalo to vnútornému usporiadaniu vymenovaných subjektov v rámci podnikateľskej skupiny, kde práve spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, bola spoločnosťou investičnou. Krajský súd vydal predbežné opatrenie ďalej aj napriek tomu, že nebola splnená podmienka dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej, pretože žalobca sa domáhal svojho nároku vo väčšom rozsahu, ako zodpovedá veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Krajský súd predbežným opatrením zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa. Navyše jeho rozhodnutie nie je ani dostatočne   odôvodnené,   sťažovateľ   nemal   žiadnu   možnosť   brániť   sa   proti   vydaniu predbežného opatrenia, nemal možnosť žiadať jeho preskúmanie v opravnom konaní a nemal ani možnosť vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol pôvodne návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015 jednak preto, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a jednak preto, že podľa jeho presvedčenia neboli splnené zákonom ustanovené podmienky na vydanie predbežného opatrenia a toto bolo napriek tomu vydané.

Krajský súd uznesenie č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015 v jeho zmeňujúcej časti odôvodnil takto:

«Krajský   súd   ako   súd   odvolací   prejednal   vec   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. preskúmal odvolanie žalobcu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia je čiastočne dôvodný.

Predmetom konania vo veci samej je návrh na nahradenie prejavu vôle, ktorým súd nahradí   vyhlásenie   vôle   žalovaného,   že   ako   predávajúci   uzatvára   so   žalobcom   ako kupujúcim   kúpnu   zmluvu   o   prevode   spoluvlastníckeho   podielu   k   nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v kat. území, ktoré sú zapísané na a to parcely

- trvalý trávnatý porast o výmere 618 m2, parc. - trvalé trávnaté porasty o výmere 147m2, parc. - trvalý trávnatý porast o výmere 1.644 m2 a parc. - trvalý trávnatý porast o výmere 14.108 m2 v spoluvlastníckom podiele 240/9720. Žalobca sa týmto návrhom domáha zákonného predkupného práva, pretože mu ako spoluvlastníkovi nebol ponúknutý spoluvlastnícky podiel na odkúpenie od predávajúceho ⬛⬛⬛⬛. Predbežným opatrením sa žalobca domáha uloženia zákazu žalovanému nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na kat. územie a to previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam darom, scudzením tretej osobe alebo zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby a tiež žiada, aby sa žalovanému zakázalo previesť užívacie právo odplatným alebo bezodplatným   titulom   na   tretie   osoby   k   týmto   nehnuteľnostiam,   ktorých   doba   trvania presiahne čas, ktorým sa súdny spor vo veci samej právoplatne skončí.

Predbežné   opatrenie   je   procesným   zabezpečovacím   prostriedkom   dočasného provizórneho charakteru, ktorého účelom je zaistiť v občianskom súdnom konaní okamžitú procesnú   ochranu   oprávnenému   účastníkovi   konania   pred   možnými   nepriaznivými následkami

Predbežné opatrenie možno nariadiť a pred začatím konania (§ 74 O. s. p.) alebo po jeho začatí (§ 102 O. s. p.). Aj pre predbežné opatrenie nariaďované po začatí konania platí, že je možné ho nariadiť buď z dôvodu potreby dočasnej úpravy právnych pomerov účastníkov konania alebo z dôvodu, ak je tu obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Materiálnymi predpokladmi pre nariadenie predbežného opatrenia podľa § 75 ods. 2 O.   s.   p.   sú   osvedčenie   ohrozeného   nároku,   odôvodnenie   nebezpečenstva   bezprostredne hroziacej ujmy a preukázanie potreby nariadenia predbežného opatrenia.

Pred nariadením predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh, pričom na základe ich spravdepodobnenia vyvodí záver o tom, či je osvedčená potreba dočasne upraviť pomery účastníkov, resp. či je osvedčená obava z ohrozenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia.

Navrhované   predbežné   opatrenie   musí   mať   zároveň   súvislosť   s   konaním   vo   veci samej, musí teda existovať vzťah medzi navrhovaným predbežným opatrením a právnymi vzťahmi, o ktorých ochranu sa žiada v konaní vo veci samej.

Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci je významná skutočnosť, že predmetom kúpnej zmluvy, pri ktorej žalobca namieta porušenie svojho predkupného práva, bol ich spoluvlastnícky podiel 240/9720 k nehnuteľnostiam zapísaným na kat úz..

Zo samotnej tejto skutočnosti je vylúčené, aby sa žalobca mohol úspešne domáhať predbežného   opatrenia   -   uloženia   zákazu   previesť   užívacie   práva   odplatným   alebo bezodplatným   titulom   na   tretie   osoby   k   sporným   nehnuteľnostiam   (dať   ich   do   nájmu, podnájmu, bezodplatného užívania tretím osobám). V prípade spoluvlastníckeho podielu podielový spoluvlastník sám nie je oprávnený rozhodovať o spôsobe užívania veci, možnosť jeho rozhodovania je limitovaná veľkosťou jeho spoluvlastníckeho podielu. Pri užívaní veci totiž ide o hospodárenie so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 Obč. zákonníka (OZ). O hospodárení   so   spoločnou   vecou   rozhodujú   spoluvlastníci   väčšinou   počítanou   podľa veľkosti podielov.

Preto odvolací súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie o zamietnutí návrhu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia zákazu previesť užívacie práva na tretie osoby. Odvolací súd čiastočne vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tak, že žalovanému zakázal po dobu 1 roka od doručenia uznesenia nakladať so spoluvlastníckym podielom 240/9720 k nehnuteľnostiam vydávaným na ⬛⬛⬛⬛ kat. územie parcely ⬛⬛⬛⬛ a to previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckemu   podielu   darom,   scudzením,   tretej   osobe   alebo   zámenou   za   iné nehnuteľnosti s treťou osobou alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným bremenom v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby.

Odvolací súd je toho názoru, že je odôvodnená obava žalobcu z možného ďalšieho prevodu nehnuteľností inej právnickej osobe, predovšetkým právnickej osobe spriaznenej so žalovaným, v prípade takéhoto prevodu by uplatnenie nárokov z predkupného práva žalobcu bolo značne sťažené z dôvodu hrozby, že k ďalšiemu prevodu dôjde za iných, pre žalobcu   nevýhodnejších   podmienok,   než   tomu   bolo   pri   prevode   od   pôvodného spoluvlastníka ⬛⬛⬛⬛ na žalovaného. Rovnako je potrebné zabrániť tomu, aby sporný spoluvlastnícky podiel bol zaťažený.

Odvolací súd obmedzil trvanie nariadeného predbežného opatrenia na dobu 1 roka s prihliadnutím   na   to,   aby   sa   nariadeným   predbežným   opatrením   nezasiahlo v neprimeranom rozsahu do majetkovej sféry žalovaného. Odvolací súd tak dospel k záveru, že primeraným zásahom do práv žalovaného a na druhej strane ochrane práv žalobcu je vyhovujúce   predbežné   opatrenie   spočívajúce   v   zákaze   nakladať   so   spoluvlastníckym podielom, ktorý je predmetom tohto konania na dobu 1 roka.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu konštatuje,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli (dosiaľ) v konaní nastolené. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru, že je dôvodné dočasne pomery účastníkov upraviť predbežným opatrením,   a   zaoberal   sa   zároveň   otázkou   primeranosti   zásahu   do   vlastníckeho   práva sťažovateľa nariadením predbežného opatrenia v stanovenom rozsahu.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015-110 z 13. marca 2015 spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľom tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd nerešpektoval zákonom ustanovené podmienky vydania predbežného opatrenia, v dôsledku čoho má byť jeho rozhodnutie založené na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v   podobných súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia vydaným v rámci   občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie,   resp.   o   návrhu   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   oparenia,   možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Predpokladom   pre   záver   o   porušení   základných   práv   a   slobôd   je   však   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku) (obdobne   I.   ÚS   46/00).   Sťažovateľ   (podobne   ako   hociktorý   iný   účastník   občianskeho súdneho konania) musí byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Nariadenie predbežného oparenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o   porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným   neopodstatneným   a   nezákonným   obsahom   takéhoto   rozhodnutia   aj   počas konania   vo   veci   samej   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00,   I.   ÚS   46/00,   I.   ÚS   148/03, I. ÚS 49/07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).  

Ústavný súd už v minulosti vyslovil s poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98) aj názor, podľa ktorého je vylúčená aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie   v   otázke   predbežných   opatrení,   pretože   nie   sú   rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (III. ÚS 161/2014).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Krajský   súd   nariadenie   predbežného   opatrenia   vo   veci   sťažovateľa   odôvodnil predovšetkým   tým,   že   za   odôvodnenú   považoval   obavu   žalobcu   z   možného   ďalšieho prevodu nehnuteľností inej právnickej osobe, predovšetkým právnickej osobe spriaznenej so sťažovateľom, čo by v prípade takéhoto prevodu znamenalo značné sťaženie uplatnenia nárokov z predkupného práva žalobcu z dôvodu hrozby, že k ďalšiemu prevodu dôjde za iných, pre žalobcu nevýhodnejších podmienok, než to bolo pri prevode od pôvodného spoluvlastníka ⬛⬛⬛⬛ na sťažovateľa.

S   týmto   záverom   krajského   súdu   sa   stotožňuje   aj   ústavný   súd,   ktorý   považuje za významnú tiež tú okolnosť, že sťažovateľ nespochybnil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu   samotnú   skutočnosť,   že   pri   predchádzajúcom   prevode   spoluvlastníckeho   podielu na sťažovateľa bolo vo vzťahu k žalobcovi jeho predkupné právo porušené.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie, sú konkrétne a je z nich zrejmé, na základe akých úvah uvedených v odôvodnení svojho rozhodnutia   krajský   súd   dospel   k   záveru   o   potrebe   nariadenia   predbežného   opatrenia. Sťažovateľom   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nejaví   známky   zjavnej   svojvôle, pretože   jeho   závery   vychádzajú   z   logickej   úvahy   opierajúcej   sa   o   dostatočne   náležité odôvodnenie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015