znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 627/2013-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka, zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   Rudolfa Tkáčika   prerokoval   prijatú   sťažnosť   O.   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Máriou Stahovcovou,   Advokátska   kancelária,   ČSA   18,   Brezno,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   T   52/2013   (pôvodne postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/05) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.   7   T   52/2013   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. O. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 600 € (slovom tisícšesťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Stará Ľubovňa   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   O.   M.   v   sume   568,16   €   (slovom   päťstošesťdesiatosem   eur   a šestnásť centov) na účet ustanovenej advokátky JUDr. Márie Stahovcovej, Advokátska kancelária, ČSA 18, Brezno, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Stará Ľubovňa   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 568,16 € (slovom päťstošesťdesiatosem eur a šestnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti O. M.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 627/2013-19 z 13. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 52/2013 [pôvodne postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/05] v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30.   marca   2011   a   súčasne   mu   ustanovil   v   konaní   pred ústavným   súdom   za   právnu zástupkyňu advokátku JUDr. Máriu Stahovcovú, Advokátska kancelária, ČSA 18, Brezno.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od mája 2005 obžalovaným v trestnej   veci   pôvodne   vedenej   okresným   súdom   1   pod   sp.   zn.   1   T   74/05   (následne okresným súdom pod sp. zn. 7 T 52/2013). Podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci okresný súd   1   (následne   okresný   súd)   postupuje   so   zbytočnými   a   neodôvodnenými   prieťahmi (posledné pojednávanie sa konalo v roku 2006, pozn.), a to aj napriek tomu, že sťažovateľ je ako obžalovaný v trestnej veci už viac ako 8 rokov v právnej neistote, ako aj napriek tomu, že   v   danej   veci   už   v   minulosti   ústavný   súd   rozhodnutím   č.   k.   II.   ÚS   390/2010-40 z 30. marca 2011 konštatoval, že v tomto konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie tejto veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo   na prejednanie označenej   záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl.   6 ods.   1 dohovoru,   a prikázal   vtedy   okresnému   súdu   1   postupovať v   tejto   veci   bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ uvádza, že viac ako 8 rokov trvajúce trestné konanie voči nemu vedené   pred   všeobecným   súdom   je   neprijateľné,   a   to   z   dôvodu,   že   trestné   konanie   je z hľadiska   možnosti   dopadu   na osobnú   slobodu,   ako   aj na povesť   jednotlivca   potrebné považovať   za   mimoriadne   citlivé   konanie,   a   tiež   z   dôvodu,   že   toto   konanie   sa   už nepriaznivo podpísalo na jeho rodinné vzťahy, keďže mu je znemožňovaný kontakt s jeho maloletým   synom.   V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tiež   poukázal,   že z dôvodu opakujúcich sa (po rozhodnutí ústavného súdu, pozn.) prieťahov v označenom konaní podal 2. októbra 2012 opakovane predsedovi okresného súdu 1 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá však ostala bez povšimnutia okresného súdu 1 nevybavená.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Napriek rozhodnutiu ÚS SR okresný súd pokračuje v prieťahoch vo veci a za dobu od   septembra   2006   nebola   vec   prejednaná.   Tvrdím,   že   je   absolútne   neprijateľné,   aby v trestnej veci kde bol   obžalovaný dva roky vo väzbe,   kde sa jedná o vec mimoriadne dopadajúcu na rodinné aj osobné pomery obžalovaného, súd o vylúčení siedmych sudcov konal sedem rokov....

Od doby prijatia mojej sťažnosti v roku 2010 uplynulo už takmer dva a pol roka a od jej rozhodnutia sú už takmer dva roky. Tvrdím, že podľa judikatúry ÚS aj ESĽP sa za prijateľnú dobu v civilnom konaní považuje konanie v dobe okolo dvoch rokov. Moja vec je už stará osem rokov od podania obžaloby a deviaty rok od môjho obvinenia. Pritom ide o vec s jedným obžalovaným, jedným skutkom a jediným svedkom, ktorý ma usvedčuje a to psychicky chorou alkoholičkou - mojou manželkou!

Podal som opakovanú sťažnosť na nečinnosť súdu dňa 2. 10. 2012, ale do dnešného dňa nebolo o nej rozhodnuté!...

Tvrdím,   že   prieťahy   sú   zo   strany   porušovateľa   práva   vedomé   a   majú   za   cieľ absolútne zničiť moje rodinné väzby k maloletému synovi, zabrániť mi v možností dosiahnuť spoločenskú rehabilitáciu a vyviniť sa z vykonštruovaného trestného stíhania. Mám pritom už takmer šesťdesiattri rokov! Podľa judikatúry ESĽP sa v trestných veciach považuje doba trestného   stíhania   nad   šesť   rokov   za   neprijateľnú.   Moja   trestná   vec   je   taká,   že   všetky obdobné trestné veci sa v SR skončia do jedného roka, maximálne do dvoch rokov ak ide aj o dovolanie na NS SR. Nie je akceptovateľný stav aký trvá zavinením porušovateľa práva už deviaty rok. Pritom som si v podstate už trest „odsedel“ väzbou hoc súd o veci samej doteraz ani jeden krát nerozhodol!...

Dopad na môj súkromný, rodinný, ale aj spoločenský život je tak závažný, že ani po prípadnom oslobodení spod obžaloby už nebude možné napraviť to čo zavinil porušovateľ práva.»

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   potom,   ako   ústavný   súd   uznesením   č.   k. II. ÚS 627/2013-19 z 13. novembra 2013 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie, podaním   doručeným   ústavnému   súdu   17.   januára   2014   sťažnosť   sťažovateľa   doplnila, pričom navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Kežmarok v konaní pod sp. zn. 1 T 74/05 a Okresný súd Stará Ľubovňa v konaní pod sp. zn. porušil právo O. M..., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,...

2. Okresnému súdu Stará Ľubovňa v konaní pod sp. zn. 7 T 52/2013 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- eur ktoré je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresnému súdu v Kežmarku ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. Márie Stahovcovej, číslo účtu:... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Ústavný súd požiadal účastníkov konania, aby sa vyjadrili k veci a tiež aj k tomu, či súhlasia s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti upustil.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadrila   listom č. 1 Spr0/2/2014   doručeným   ústavnému   súdu   20.   januára   2014,   v   ktorom   okrem   iného uviedla:

„... Následne bola predmetná vec postúpená nášmu súdu a uznesenie KS PO o odňatí a prikázaní veci bolo doručené dňa 11. 3. 2013.

Dňa 17. 9. 2013 M. sa dostavil osobne na Okresný súd Stará Ľubovňa, bol vypočutý, bolo mu doručené uznesenie KS PO o postúpení veci a doručené predvolanie na hlavné pojednávanie na deň 3. 10. 2013.

Následne 24. 9. 2013 podal návrh na odňatie a prikázanie veci inému okresnému súdu v obvode iného KS a z toho dôvodu bolo odročené HP na neurčito a dňa 28. 11. 2013 zaslaný spis Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o návrhu na delegáciu, kde sa doposiaľ nachádza.

Napriek vyššie uvedenému som toho názoru, že zo strany zákonného sudcu nejde o subjektívne   dôvody   nečinnosti   v   predmetnej   veci,   ale   táto   situácia   je   spôsobená objektívnymi príčinami v neprimeranom počte pridelených veci na 1 sudcu a nedostatočným personálnym obsadením súdu.

... Súhlasím s tým, aby... ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Predsedníčka okresného súdu 1 sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila listom č. 1 SprO/279/2014   doručeným   ústavnému   súdu   28.   apríla   2014,   v   ktorom   nad   rámec procesných   úkonov   vykonaných   v   období   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011 do postúpenia veci okresnému súdu, t. j. do 11. marca 2013, okrem iného uviedla:

„...   Uznesením   Krajského   súdu   Prešov   z   5. 2. 2013   bola   vec   Okresnému   súdu Kežmarok odňatá a prikázaná na konanie Okresnému súdu Stará Ľubovňa, ktorému bol spis doručený 11. 3. 2013.

Z obsahu spisu Okresného súdu Brezno sp. zn. 3 T 25/2014 vyplýva, že uznesením NS SR z 16. 1. 2014 č. k. 6 Ndt 20/2013-1006 bola vec následne odňatá Okresnému súdu Stará Ľubovňa a prikázaná na konanie Okresnému súdu Brezno...

... Posúdenie dôvodnosti vecnej stránky sťažnosti v časti týkajúcej sa konania pred Okresným súdom Kežmarok ponechávam s poukazom na vyššie uvedené úkony Okresného súdu Kežmarok a Krajského súdu Prešov na posúdenie ústavného súdu.

...   Okresný   súd   Kežmarok   súhlasí   s   upustením   od   verejného   pojednávania o predmetnej sťažnosti.“

2.3 Na vyjadrenie okresného súdu reagovala právna zástupkyňa sťažovateľa podaním (vyjadrením) doručeným ústavnému súdu 31. januára 2014, v ktorom uviedla:

„... Predmetná vec bola postúpená ako uvádzame vyššie dňa 11. 3. 2013 na Okresný súd Stará Ľubovňa a tento súd od 11. 3. 2013 vo veci nekonal viac ako viac ako 6 mesiacov. Vytýčil prvé pojednávanie až potom, ako sa bez predvolania dostavil sťažovateľ O. M. osobne na tento súd. Až tento jeho krok inicioval okresný súd, aby na deň 3. 10. 2013 vytýčil hlavné pojednávanie. T. j. skoro po 7 mesiacoch nečinnosti.

Okresný súd Stará Ľubovňa priznal svoju nečinnosť v predmetnej veci, ale uvádza, že je to spôsobené v neprimeranom počte pridelených vecí na jedného sudcu a nedostatočným personálnym obsadením súdu.

Mám za to, že toto nemôže byť na ťarchu účastníka daného súdneho konania.... súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.“

2.4 Následne na vyjadrenie okresného súdu   1 reagovala opäť právna zástupkyňa sťažovateľa podaním (vyjadrením) doručeným ústavnému súdu 16. mája 2014, v ktorom najmä uviedla:

«...   od   rozhodnutia   ÚS   SR   č.   k.   II.ÚS   390/2010-40   z   30.   marca   2011,   ktoré rozhodnutie okrem iného prikázalo Okresnému súdu Kežmarok ďalej konať bez zbytočných prieťahov,   tak   od   tej   doby   až   do   postúpenia   spisu   Okresnému   súdu   Stará   Ľubovňa (11. 3. 2013), Okresný súd Kežmarok vykonal opakujúce sa rovnaké úkony a to:...   spis náhodným výberom pridelený tomu a tomu sudcovi, oznámenie toho ktorého sudcu o jeho zaujatosti,... opätovne teda tie isté úkony od 29. 12. 2010 až do 11. 3. 2013, len ohľadom zaujatosti či nezaujatosti jednotlivých sudcov OS Kežmarok.

Pritom, zo súdnych spisov vedených na OS Kežmarok, kde bol účastníkom konaní sťažovateľ O. M., sa sudcovia Okresného súdu Kežmarok prezentovali svojou zaujatosťou voči tomuto účastníkovi... V sťažnosti doručenej na Ústavný súd SR sťažovateľ poukázal na takéto rozhodnutia KS v Prešove, ktorými boli v rokoch 2004-2006 všetci sudcovia OS Kežmarok vylúčení zo všetkých konaní, ktorých bol účastník aj sťažovateľ.

Okresný súd od 29. 12. 2010, resp. od vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu až do 11. 3. 2013 nepostupoval v danej veci bez prieťahov, účelne, hospodárne, aby vec bola spravodlivo prejednaná a rozhodnutá...

Aby nenastali ďalšie prieťahy v konaní, mal potom Okresný súd v Kežmarku po spoločnej námietke zaujatosti svojich sudcov, postúpiť vec inému okresnému súdu a nie skoro   tri   roky   od   29. 12. 2010   do   11. 3. 2013   vykonávať   úkony   len   ohľadom   zaujatosti svojich jednotlivých sudcov.

Sťažovateľ...   podal   opakovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   na   Okresný   súd Kežmarok....

Predseda   Okresného   súdu   k   tejto   sťažnosti   podal   dňa   17. 2. 2011   písomné stanovisko, vyjadrenie, na opakovanú sťažnosť sťažovateľa, kde okrem iného uvádza, že... „Iste   potom   uznáte,   že   nikto   zo   sudcov   tunajšieho   súdu   sa   nebude   zvlášť   ponáhľať vybavovať práve Vaše záležitosti...“ a záverom,... že je nepochopiteľné a neštandardné, aby sa   niekto   domáhal   rozhodnutia   vo   veci,   kde   je   podozrivý   zo   spáchania   trestného   činu s trestnou sadzbou až do 10 rokov...

Okresný súd Kežmarok teda napriek predchádzajúcemu nálezu Ústavného súdu SR pokračoval v nových prieťahoch,...

Máme za to, že ústavná sťažnosť je dôvodná...»

Vzhľadom na tú skutočnosť, že trestná vec sťažovateľa bola uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Ndt 20/2013 zo 16. januára 2014 okresnému súdu odňatá a prikázaná na ďalšie prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Brezno (ďalej len „prikázaný súd“), právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla: „... vypúšťame z petitu našej ústavnej sťažnosti bod 2. Zároveň podávame alternatívny petit bodu 3 sťažnosti nasledovne: O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- eur ktoré je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť vo výške 15.000,- € a Okresný súd Stará Ľubovňa vo výške 5.000,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Napokon právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnené trovy právneho zastúpenia za ňou vykonaných 6 úkonov právnej služby vyčíslila v celkovej sume 576,20 €.

3. Ústavný súd tak podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   vyjadreniami   účastníkov k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Juraj Horváth, prijal 13. novembra 2013 na ďalšie konanie II. senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, a ktoré neboli do 4. júla   2014   skončené   prijatím   konečného   rozhodnutia   pléna   ústavného   súdu   alebo príslušného   senátu   ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona o ústavnom súde, prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   za   obdobie od   rozhodnutia   ústavného súdu č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011 až dosiaľ zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa 18.   mája 2011   bolo   okresnému   súdu   1   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Nto 4/2011 z 3. mája 2011, ktorým sudkyňu okresného   súdu   1   JUDr.   Jenčovú   nevylúčil   z prerokúvania   a   rozhodnutia   trestnej   veci sťažovateľa. Sťažovateľ však 12. júla 2011 proti tejto sudkyni vzniesol námietku zaujatosti a zároveň požiadal o pridelenie veci inému súdu. O námietke sťažovateľa okresný súd 1 rozhodol 28. júla 2011 tak, že sudkyňu JUDr. Jenčovú z prerokúvania a rozhodnutia v tejto veci   vylúčil.   V dôsledku   toho   bola   6.   septembra   2011   vec   pridelená   sudcovi JUDr. Šteffelovi, ktorý však 9. septembra 2011 oznámil dôvody svojej zaujatosti. Okresný súd 1 predložil 14. septembra 2011 trestný spis krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Nto   11/2011   z 11.   októbra   2011   označeného   sudcu   z   prerokúvania   trestnej   veci sťažovateľa vylúčil. Trestný spis bol okresnému súdu 1 vrátený 10. novembra 2011.Vzhľadom   na výsledok druhostupňového konania okresný súd 1 vec sťažovateľa 8. decembra 2011 pridelil na konanie JUDr. Kubinskému, ktorý už v ten istý deň oznámil dôvody svojej zaujatosti, preto 12. decembra 2011 bol znovu spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie. Aj v tomto prípade krajský súd uznesením sp. zn. 1 Nto 17/2011 zo 17. januára 2012 vylúčil uvedeného sudcu z prerokúvania a rozhodnutia trestnej veci sťažovateľa.

Okresnému súdu 1 bol spis vrátený 6. marca 2012 a následne bola vec 21. marca 2012 pridelená sudcovi JUDr. Ťažkému. Tento však 28. marca 2012 oznámil dôvody svojej zaujatosti. Dňa 3. mája 2012 okresný súd 1 predložil trestnú vec krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Nto 4/2012 z 29. mája 2013 rozhodol, že sudca JUDr. Ťažký nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodnutia trestnej veci sťažovateľa. Okresnému súdu 1 bol spis vrátený 8. júna 2012.

Sťažovateľ 2. júla 2012 podal proti sudcovi JUDr. Ťažkému námietku zaujatosti, pretože tento mal rozhodovať v danej veci v prípravnom konaní o jeho vzatí do väzby. Senát okresného súdu 1 preto 10. októbra 2012 rozhodol, že aj JUDr. Ťažký je vylúčený z prerokúvania a rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa.

Medzitým sťažovateľ 2. októbra 2012 podal predsedovi okresného súdu 1 sťažnosť na prieťahy v konaní (vedená pod sp. zn. Spr 10083/2012, č. l. 911, pozn.), pričom v tomto podaní tiež všeobecne namietal zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu 1.

Vzhľadom   na   vylúčenie   sudcu   JUDr.   Ťažkého   bola   14.   novembra   2012   vec sťažovateľa pridelená sudkyni JUDr. Borovskej, ktorá však už podaním z 12. augusta 2010 oznámila, že sa kvôli svojmu vzťahu k sťažovateľovi cíti byť v jeho veci zaujatá ako aj to, že z tohto dôvodu už bola v minulosti vylúčená z konania vo veciach sťažovateľa, preto v ten istý deň táto sudkyňa nariadila termín neverejného zasadnutia senátu na prerokovanie „námietky zaujatosti sťažovateľa“, na 4. december 2012.

Dňa 29. novembra 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nto 11/2012 na základe postúpenia   podania   sťažovateľa   z 2.   októbra   2012 podpredsedníčkou   okresného súdu   1 rozhodol,   že   predmetná   vec   sťažovateľa   sa   okresnému   súdu   1   neodníma.   Rozhodnutie odôvodnil   tým, že zákonná sudkyňa okresného súdu   1 v tejto veci   JUDr.   Borovská   sa zrejme   necíti   byť   vo   veci   zaujatá,   keďže   už   nariadila   termín   neverejného   zasadnutia. Krajským súdom bol spis 4. decembra 2012 vrátený späť okresnému súdu 1, pričom v ten istý deň na neverejnom zasadnutí senát okresného súdu 1 uznesením rozhodol, že sudkyňa JUDr. Borovská je vylúčená z prerokúvania a rozhodnutia v trestnej veci sťažovateľa.Dňa 25. januára 2013 okresný súd 1 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o ďalšom   procesnom   postupe,   keďže   z   prerokúvania   predmetnej   trestnej   veci   boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu 1. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Nto 2/2013 z 5. februára 2013 rozhodol o odňatí predmetnej trestnej veci okresnému súdu 1 a o jej prikázaní na ďalšie konanie okresnému súdu. Spis bol 7. marca 2013 vrátený krajským súdom späť okresnému súdu 1 a 11. marca 2013 bol predložený okresnému súdu, ktorý konal v predmetnej veci pod sp. zn. 7 T 52/2013.

Zo spisu ďalej vyplýva, že 14. mája 2013 a 15. júla 2013 Okresná prokuratúra Stará Ľubovňa urgovala nariadenie pojednávania a pokračovanie v konaní, avšak okresný súd pojednávanie na 3. a 4. október 2013 nariadil až 17. septembra 2013.

Ešte predtým (7. augusta 2013) bolo okresnému súdu postúpené okresným súdom 1 podanie   sťažovateľa,   ktorým   predložil   listinné   dôkazy.   Sťažovateľovi   totiž   nebolo oznámené,   že   vec   bola   postúpená   okresnému   súdu,   a   aj   z toho   dôvodu   sťažovateľ 4. septembra 2013 žiadal o oznámenie spisovej značky, pod ktorou v jeho veci okresný súd koná,   a o zaslanie   kópie   zápisnice   z hlavného   pojednávania   konaného   29.   mája   2006. Pretože okresný súd na žiadosť sťažovateľ nereagoval, 17. septembra 2013 sa na okresný súd   dostavil   bez   predvolania   a   do   zápisnice   uviedol,   že   až   z   tohto   nahliadnutia   spisu sa dozvedel,   pod   akou   spisovou   značkou   koná   okresný   súd   v jeho   veci   s   tým,   že   dal do pozornosti,   že   mu   nebolo   doručené   rozhodnutie   krajského   súdu   o   prikázaní   veci okresnému súdu, a tiež uviedol, že z dôvodu, že sídlo okresného súdu je značne vzdialené od miesta   jeho bydliska,   ako aj z dôvodu,   že okresný súd je vzdialený aj od bydliska svedkov, bude žiadať prikázanie veci okresnému súdu v obvode Krajského súdu v Žiline. Sťažovateľ tak urobil 24. septembra 2013, keď bola okresnému súdu doručená jeho žiadosť o odňatie a prikázanie veci inému okresnému súdu.

Od 30. septembra 2013 do 3. októbra 2013 ospravedlnili neúčasť na nariadenom pojednávaní   (na   3.   a 4.   október   2013)   svedkyňa   p.   M.   (zdravotné   dôvody),   obhajca sťažovateľa (kolízia termínov už skôr nariadených pojednávaní), predvolaná psychologička (pracovná zaneprázdnenosť) a ďalší svedkovia. Právny zástupca poškodenej, ktorý rovnako nemal vedomosť o tom, že v danej veci už koná okresný súd ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   pred   okresným   súdom   1   z dôvodu   kolízie   termínu   s už   skôr   nariadeným pojednávaním.   Pretože   na   pojednávanie   (3.   a 4.   október   2013)   sa   predvolané   osoby nedostavili, okresný súd ho odročil na neurčito na účely posúdenia žiadosti sťažovateľa o odňatie a prikázanie veci inému súdu. Okresnému súdu bol 4. októbra 2013 doručený návrh sťažovateľa na vypočutie svedkov.

Okresný súd 28. novembra 2013 zaslal trestný spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci inému súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Ndt 20/2013 zo 16. januára 2014 rozhodol tak, že vec okresnému súdu odňal a prikázal ju na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie prikázanému okresnému súdu, ktorému bol trestný spis doručený 4. marca 2014 (sp. zn. 3 T 25/2014). V zapätí bola vec (18. marca 2014)   predložená   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd   1“) na rozhodnutie o zaujatosti, ktorú oznámila zákonná sudkyňa prikázaného okresného súdu. Krajský súd 1 návrhu sudkyne vyhovel a 2. apríla 2014 vrátil trestný spis prikázanému okresnému súdu. Vec bola pridelená novému zákonnému sudcovi.

Od 16. apríla 2014 do 16. mája 2014 bol trestný spis zapožičaný okresnému súdu 1 k veci vedenej pod sp. zn. 1 T 74/2005.

Po vrátení spisu okresným súdom 1 prikázaný okresný súd vo veci nariadil hlavné pojednávanie   na   jún   2014,   avšak   zákonný   sudca   si   spôsobil   úraz   s následnou práceneschopnosťou, ktorú ukončil až 8. júla 2014.

Do času rozhodovania ústavného súdu o prijatej sťažnosti teda nebola trestná vec sťažovateľa právoplatne skončená.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 52/2013 a pôvodne postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/05 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (napr.   II.   ÚS   32/03,   I.   ÚS   11/08).   Nemožno   pochybovať   o   tom,   že   aj   povaha   daného trestného   činu   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a všeobecného   súdu   o   naplnenie účelu   trestného   konania, čo   okrem   iného   znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty strán trestného konania.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd berúc do úvahy najmä vykonané procesné úkony a ich povahu v danej veci od 30. marca 2011, t. j. od rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 390/2010-40, až do 4. marca 2014, t. j. do predloženia spisu prikázanému okresnému súdu, nezistil žiadnu takú okolnosť zakladajúcu faktickú alebo právnu zložitosť tak pre postup okresného súdu ako ani pre postup pôvodne okresného súdu 1, v ktorej by mohla tkvieť príčina ďalšieho trvania konania v rozsahu takmer 3 roky.

2. Ani pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako strany trestného konania, ústavný súd nezistil žiadne na jeho ťarchu pričítateľné relevantné skutočnosti, ktoré by v prvom stupni konajúcim   súdom   bránili   postupovať   plynulo   a   bez   prieťahov.   Avšak   v   súvislosti s využívaním procesných prostriedkov sťažovateľom ako stranou trestného konania, najmä námietok   zaujatosti   voči   konajúcim   sudcom,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   využitie procesného   prostriedku,   ktoré   malo   za   následok   spomalenie   postupu   súdu   v   konaní, nemožno pripísať na ťarchu tohto súdu (m. m. I. ÚS 41/03).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, ako aj postupom pôvodného okresného súdu 1 v napadnutom konaní a v tejto súvislosti zistil, že ich postup sa značnou mierou vyznačoval neefektívnou činnosťou.

3.1   Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   1   z   prehľadu   vykonaných   procesných úkonov ústavný súd zistil, že tento bol zaťažený predovšetkým riešením, keď práve nie oznámeniami   samotných   sudcov   o   ich   zaujatosti,   tak   námietkami   o   ich   zaujatosti vznesenými   samotným   sťažovateľom.   Iba   z   tohto   dôvodu   bol   spis   krajskému   súdu predkladaný celkom 6-krát. Aj keď na jednej strane je pravdou, že okresný súd 1 mohol mať o dôvodoch zaujatosti niektorých svojich sudcov, ktorí boli v iných veciach sťažovateľa už v minulosti vylúčení, vedomosť z vlastnej činnosti, avšak na strane druhej táto skutočnosť ho nijako nezbavovala povinnosti v prípade oznámenia sudcu o jeho zaujatosti, o ktorej rozhoduje nadriadený súd v senáte podľa § 32 ods. 1 prvej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Trestný poriadok“), vec   predložiť   krajskému   súdu.   Avšak   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   záujme hospodárnosti a rýchlosti konania okresnému súdu 1 nič nebránilo v tejto otázke postupovať racionálnejšie   a promptnejšie   a potrebu   opakovaného   prekladania   veci   druhostupňovému súdu minimalizovať v súvislosti s rozhodovaním o zákonnom sudcovi.

V danej súvislosti však treba brať do úvahy aj to, že krajský súd napriek oznámeniu sudcov okresného súdu 1 o ich zaujatosti v danej veci sťažovateľa dvakrát (3. mája 2011 a 29. mája 2013) rozhodol   tak, že títo   (JUDr.   Jenčová a JUDr. Ťažký) nie sú   vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania. Avšak následne aj títo boli z vykonávania úkonov trestného konania vylúčení na základe už sťažovateľom vznesených námietok zaujatosti, o ktorých boli povinné rozhodnúť a aj rozhodli podľa ustanovenia § 32 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku príslušné senáty okresného súdu 1. Okresnému súdu 1 však možno podľa názoru ústavného súdu tiež vytknúť i to, že potom, čo mu bol krajským súdom spis 7. marca 2013 vrátený, uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Nto 2/2013 z 5. februára 2013 sťažovateľovi nedoručil, dôsledkom čoho sa sťažovateľ o odňatí veci okresnému súdu 1 a o jej prikázaní okresnému súdu dozvedel až (pri nazretí do spisu) 17. septembra 2013.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu 1 však má potrebu vyzdvihnúť predovšetkým   tú   skutočnosť,   že   v skúmanom   období   od   mája   2011   (po   rozhodnutí ústavného   súdu)   do   marca   2013   (predloženie   veci   okresnému   súdu)   sa   okresný   súd   1 meritom veci, t. j. trestným obvinením sťažovateľa a jeho stíhaním vôbec nezaoberal. Toto obdobie trvalo 22 mesiacov. Ústavný súd uznáva, že otázku zákonného sudcu v trestnom konaní je potrebné považovať za jednu z kardinálnych, avšak v pri jej riešení okresný súd svoj postup neracionalizoval a nevyvíjal snahu urýchliť ho.

3.2 Pokiaľ ide o postup okresného súdu, tento bol poznačený zbytočnými prieťahmi spočívajúcimi v jeho nečinnosti a súčasne aj v nesústrednej činnosti. Prvým úkonom po predložení   mu   veci   11.   marca   2013   okresným   súdom   1   bolo   nariadenie   pojednávania 17. septembra 2013 na 3. a 4. október 2013, t. j. po 6 mesiacoch. Za nesústredenú činnosť ústavný   súd   považoval   nedoručenie   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Nto   2/2013 z 5. februára 2013 stranám trestného konania, najmä však sťažovateľovi. Toto neodstránil ani   do   24.   septembra   2013,   keď   mu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o odňatie a prikázanie   veci   inému   súdu,   resp.   do   28.   novembra   2013,   keď   bol   spis   predložený najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o   tejto   žiadosti   (najvyšší   súd   o žiadosti   rozhodol   16. januára 2014, pozn.), čo predstavuje obdobie v trvaní viac ako 6 mesiacov.

Rovnako ani okresný súd sa trestnému obvineniu sťažovateľa a teda jeho trestnému stíhaniu nestihol počas doby, keď konal vo veci, venovať.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v tomto prípade osoby - sťažovateľa, proti ktorej je vedené trestné konanie, a ktorej právna neistota bude   odstránená   až   konečným   právoplatným   rozhodnutím   o jej   trestnom   obvinení.   Od predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   vo   veci   sťažovateľa, doposiaľ právna neistota sťažovateľa odstránená nebola, pritom konania dotknutých súdov sa   nevyznačovali   postupmi   (s prihliadnutím   na   predmet   konania)   zodpovedajúcimi naplňovaniu účelu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na už uvedené zistenia ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s osobitným ohľadom na vyslovenie porušenia označených práv už nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 390/2010-40 z 30. marca 2011, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä   však   vzhľadom   na   zistený   rozsah   prieťahov   v   konaní   a nesústredenú   činnosť považoval za primerané v sume 1 600 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v   danom   prípade   okresný   súd   ako   súd   konajúci   vo   veci   v čase   podania   sťažnosti),   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si podaním (vyjadrením) zo 16. mája 2014 uplatnila nárok na ich náhradu z titulu odmeny za 6 úkonov právnej služby a režijný paušál spolu v sume 576,20 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   úhradu   trov konania z titulu odmeny za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie sťažnosti zo 17. januára 2014, vyjadrenie z 31. januára 2014, vyjadrenie zo 16. mája 2014) v sume 536 € a režijného paušálu za tieto 4 úkony právnej   služby   v   sume   32,16   €,   a   teda   sťažovateľovi   vznikol   nárok   na   náhradu   trov v celkovej sume 568,16 €.

Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že prvá porada s klientom (sťažovateľom), ku ktorej   malo dôjsť   23. januára 2014, je v zmysle ustanovenia § 13a ods.   1 písm. a) vyhlášky súčasťou prevzatia a prípravy zastúpenia a ďalšiu poradu s klientom, ku ktorej malo dôjsť 6. mája 2014, ústavný súd považoval za neúčelnú, sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia iba za štyri úkony právnej služby v celkovej sume 568,16 €.

Ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Keďže v danej trestnej veci sťažovateľa je konanie vedené už na prikázanom okresnom súde pod sp. zn. 3 T 25/2014 iba od 4. marca 2014, pričom právna zástupkyňa sťažovateľa   úpravou   sťažnosti,   resp.   jej   petitu,   podaním   zo   16.   mája   2014   (pozri   už uvedené) ani nežiadala, aby ústavný súd prikázal prikázanému okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, ústavný súd o uložení povinnosti prikázanému súdu v danej trestnej veci konať bez zbytočných prieťahov nerozhodoval.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014