znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 626/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. J., ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bližšie   neoznačeným   postupom   Okresnej   prokuratúry   Košice   I,   Krajskej   prokuratúry v Košiciach a Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 29/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 17/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júla 2014 doručené   podanie   M.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorým   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bližšie neoznačeným postupom Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“), Krajskej   prokuratúry v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   a Okresného   súdu Košice   I   (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 T 29/2012   a jeho rozsudkom   z 3. októbra   2012   a Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 17/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   16.   augusta   2011 obvinený z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) Trestného zákona za skutok spočívajúci v tom, že 14. júna 2011 zaslal list predsedníčke ústavného súdu   obsahujúci vulgárne nadávky a vyhrážky za to, že nebol úspešný v konaní o jeho sťažnostiach pred ústavným súdom. Sťažovateľ bol 16. augusta 2011 zadržaný a následne vzatý   do   väzby. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 8   T   29/2012 z 3.   októbra   2012 uznal sťažovateľa   za   vinného   z prečinu   útoku   na   verejného   činiteľa   a   podľa   §   37   písm.   m), § 38 ods. 4 a § 324 ods. 1 Trestného zákona mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov   nepodmienečne,   pre   výkon   ktorého   ho   zaradil   do   ústavu   na   výkon trestu so stredným   stupňom   stráženia.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   To   17/2013-316 z 11. septembra 2013 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ namieta, že vyšetrovateľ ho po zadržaní vypočul bez prítomnosti obhajcu a porušenie jeho práva na obhajobu neodstránil prokurátor okresnej prokuratúry ani krajskej prokuratúry. Porušenie práva na obhajobu sťažovateľ namieta aj v súvislosti so žiadosťami o nahliadnutie do spisu, ktoré podal vyšetrovateľovi, prokurátorovi okresnej prokuratúry a okresnému súdu, a týmto nebolo vyhovené.

Namieta aj nesprávny procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov spočívajúci   v zabezpečení   znaleckého   posudku   a jeho   vykonaní,   pričom   tento   dôkaz považuje   za   nezákonný.   Podľa   sťažovateľa   znalecký   posudok   nepreukazuje   spáchanie skutku. Predkladá svoju verziu udalosti, podľa ktorej neposlal predmetný list, na obálke sa nenašli jeho odtlačky prstov a na list sa dostali tak, že ho vzal do ruky od inej osoby, ktorá mu ho dala prečítať.

K porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu malo dôjsť tým, že v jeho veci   najskôr   rozhodovala   sudkyňa   okresného   súdu...   a 1.   marca   2012   bola   jeho   vec pridelená sudcovi   okresného súdu...,   podľa   sťažovateľa nie náhodným spôsobom. Podľa sťažovateľa bol zaujatý aj senát krajského súdu rozhodujúci o jeho odvolaní.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   trest   mu   bol   uložený   v rozpore   so   zásadami pre ukladanie   trestov, súdy   neprihliadli   na   poľahčujúcu   okolnosť   podľa   §   36   písm.   b) Trestného   zákona,   podľa   jeho   názoru   nemali   prihliadať   na   predchádzajúce   odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 38/2004 z 11. apríla 2007 ako na priťažujúcu okolnosť, a trest považuje za neprimerane prísny v pomere k závažnosti skutku.

Námietkam   sťažovateľa   nevyhovel   ani   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi v odvolaní a k jeho konkrétnym námietkam sa vôbec nevyjadril.

Sťažovateľ namieta aj prieťahy v konaní a poukazuje, že okresný súd mu doručil uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   17/2013   z 11.   septembra   2013   po   desiatich mesiacoch.

Na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom   rozhodol,   že   postupom   okresnej   prokuratúry,   okresného   súdu,   krajskej prokuratúry   a krajského   súdu   boli   porušené   jeho   základné   práva   podľa   ústavy,   listiny a práva podľa dohovoru. V nadväznosti na to, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 17/2013 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 T 29/2012 a jeho vec vrátil na ďalšie konanie. Žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.   Sťažovateľ   však   nie   je   právne   zastúpený,   a preto   ústavný   súd   neodmietol   jeho sťažnosť   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   ale   preskúmal,   či   obsahuje námietky,   ktoré   by   mohli   odôvodňovať   ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným súdom,   ktorý   by mohol   sťažnosť doplniť.   Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a aktuálneho stavu trestného konania, ktorý ústavný súd zistil dožiadaním okresného súdu, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa vo vzťahu k označeným právam.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru)   môže   vyplývať   aj z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta v takom konaní   pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   už   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS 184/06), a preto už k namietanému   porušovaniu   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nedochádza (m. m. II. ÚS 387/06).

Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   v trestnom   konaní,   ktoré   bolo   právoplatne skončené zamietnutím jeho odvolania uznesením krajského súdu č. k. 4 To 17/2013-319 z 11.   septembra   2013.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   pri   doručovaní   došlo   k prieťahom   v trvaní 10 mesiacov a uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 14. júla 2014. Podľa zistenia ústavného   súdu   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené   sťažovateľovi   jeho   uložením u doručovateľa   v novembri   2013.   Bez   ohľadu   na   to   je   však   nespochybniteľné, že k doručeniu uznesenia krajského súdu o zamietnutí odvolania došlo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy postupom okresného súdu a krajského súdu v čase,   keď   okresný   súd   aj   krajský   súd   už v jeho   veci   rozhodli   a nemohli   už   žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   v ňom spôsobovať prieťahy. Sťažnosť sťažovateľa bolo preto potrebné v časti proti okresnému súdu a krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 79/07).

Pokiaľ ide o postup okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, je zjavné, že vplyv prokuratúry na postup v trestnom konaní a jej možná zodpovednosť za zbytočné prieťahy v konaní   prichádzala   do   úvahy   len   v prípravnom   konaní,   ktoré   sa   skončilo   podaním obžaloby, a teda v čase predchádzajúcom podaniu sťažnosti. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. K namietanému   porušeniu   ďalších   sťažovateľom   označených   základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a okresného súdu

Sťažovateľ namieta postup okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry v súvislosti s postupom v trestnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené zamietnutím jeho odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa. Proti napadnutému postupu zo strany jednotlivých   orgánov   prokuratúry   mal   teda   sťažovateľ   možnosť   využiť   všetky   práva obžalovaného v konaní pred súdom, a to súdom prvého stupňa, ako aj súdom odvolacím, ktoré boli príslušné poskytnúť ochranu jeho základným právam. Sťažnosť proti postupu okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry   je preto   potrebné odmietnuť pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   tiež   nedisponuje   právomocou   preskúmavať   postup   okresného   súdu, ktorý sťažovateľ mohol a aj napadol odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd. Sťažnosť je preto   potrebné   aj   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému   porušeniu   ďalších   sťažovateľom   označených   základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu

Vo   zvyšnej   časti   sťažovateľ   namieta,   že   v trestnom   konaní   vedenom   proti   nemu nebola krajským súdom poskytnutá ochrana jeho právam a v dôsledku postupu krajského súdu bolo porušené jeho právo na obhajobu a právo na rozhodnutie zákonným sudcom, o veci rozhodoval senát krajského súdu, ktorý mal byť vylúčený z konania, dokazovanie bolo vykonané v rozpore so zákonom a bol odsúdený za skutok, ktorý nie je trestným činom (poukazuje na § 10 ods. 2 Trestného zákona), a teda skutok bol nesprávne právne posúdený.

Námietky   sťažovateľa,   tak   ako   ich   uvádza   v sťažnosti,   možno   podradiť pod jednotlivé   dôvody   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku.   Či   skutočne spĺňajú tieto dovolacie dôvody, je príslušný posúdiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorého   kompetencia   pri   ochrane   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   predchádza právomoci ústavného súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ požiadal podaním doručeným okresnému súdu 18. júna 2014 o ustanovenie obhajcu na účely podania dovolania v trestnom konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   T   29/2012.   Okresný   súd   mu   opatrením z 2. júla 2014 ustanovil obhajcu, ktorý dovolanie dosiaľ nepodal. Ústavný súd na základe predchádzajúceho usudzuje, že sťažovateľ v danej veci má úmysel podať dovolanie; lehota na podanie dovolania mu zatiaľ neuplynula.

Z právnej úpravy trestného konania vyplýva, že dovolanie je sťažovateľovi dostupný opravný   prostriedok,   ktorého   uplatnením   sa   môže   domáhať   preskúmania   zákonnosti právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré rozhodnutiu   predchádzalo,   na základe námietok subsumovateľných pod niektorý z dovolacích dôvodov. Až preskúmaním týchto námietok   dovolacím   súdom   bude   splnená   podmienka   vyčerpania   všetkých   dostupných účinných prostriedkov nápravy zo strany sťažovateľa, a tým splnená podmienka prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy,   ak   príslušné   orgány   verejnej   moci   už   nemajú   možnosť   namietané   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   napraviť.   Vychádzajúc   z princípu   subsidiarity   právomoci ústavného   súdu   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre uvádza,   že   ochranu   pred   ústavným   súdom   nemožno   využiť   súčasne   alebo   pred   inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   právnych   možností   nápravy   naďalej trvá porušovanie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   (m.   m.   IV.   ÚS   21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014).

Vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

V   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   možno sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďže uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   v   záujme   právnej   istoty   sťažovateľa poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa krajského súdu ako   neprípustnú   podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nebol   dôvod   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014