znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 625/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2015 v senáte   zloženom z predsedu Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   zo   sudcov   Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť,,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom   Olosom,   M.   R.   Štefánika   71,   Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.   19   Cb   71/2013 z 20. decembra   2013   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   13   Cob   97/2014 z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2014 doručená sťažnosť, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   19   Cb   71/2013   z 20.   decembra   2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013 zaviazaný zaplatiť, (ďalej len „žalobca“), sumu 7 089,60 € s príslušenstvom v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku ako cenu za dielo, ktoré spočívalo vo vykonaní zemných výkopových   prác   v prospech   sťažovateľa,   na   základe   ústne   uzatvorenej   dohody   medzi žalobcom   ako   zhotoviteľom   a sťažovateľom   ako   objednávateľom.   Proti   označenému rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Citované   rozhodnutia   a   postup   okresného   súdu a krajského   súdu   vykazuje   závažné   vady,   ktoré   sú   svojou   intenzitou   ústavnoprávneho charakteru.   Skutkové   závery   a   procesno-právne   úvahy   vyslovené   odvolacím   súdom   sú pritom v zjavnom rozpore s obsahom spisu ide o značné prvky arbitrárnosti, svojvôle a popretie základných zásad civilného procesu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu neobstojí, je iba mechanickou kompiláciou spisu, navyše je absolútne iracionálne.“.

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   zo   strany   okresného   súdu sťažovateľ uvádza, že „Okresný súd svojím rozhodnutím a postupom porušil esenciálne zásady civilného sporového konania a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný.“. Svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodnil tým, že „Okresný súd... ani na jednom z pojednávaní si nesplnil základné povinnosti v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p., t. j. vôbec neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné....

Súd si tak svoju základnú povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania nesplnil, nič účastníkom neoznámil, čím porušil ust. § 118 ods. 2 O. s. p... Uvedená hrubá procesná vada má napokon v tomto prípade priamy súvis a odraz v svojvoľných skutkových záveroch okresného súdu, ktoré sú prekvapivé. Prvostupňový súd mi tak svojím procesným postupom a predmetným opomenutím základných povinností vo vzťahu k účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd zamlčal obsah dôkazov vrátane vyjadrení žalobcu a svedkov, jeho prístup považuje za „zjavne jednostranný a očividne napomáhajúci žalobcovi“. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je „kompiláciou špekulácií, domnienok, úvah   okresného   súdu,   avšak   bez   reálneho   unesenia   dôkazného   bremena...   ide   o hrubé prekrúcanie“. Podľa sťažovateľa okresný súd sa iba domnieva, že žalobca práce vykonal, a neobjektívne   verí   žalobcovi   vo   všetkom,   avšak   bez   relevantného   dôkazného   základu. Závery okresného súdu sú „v zjavnom nesúlade s obsahom spisu“. Sťažovateľ tvrdí, že okresný   súd   otočil   dôkazné   bremeno   v   sporovom   konaní,   podľa   ktorého   mal   žalobca dokazovať,   že   jeho   bager   reálne   odpracoval   a   vykonal   práce   vo   všetkých   ním špecifikovaných hodinách. Zastáva názor, že žalovaný nie je povinný nič dokazovať, teda dokazovať to, že žalobca práce nevykonal. Namietal, že pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno   toho   účastníka,   ktorý   tvrdí   skutočnosti,   ktoré   mali   byť   súkromnou   listinou preukázané. Okresný súd ťažiskovo tvrdil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca pre sťažovateľa vykonal dielo, ktoré fakturoval. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca nepredložil ani zmluvu, ani objednávku a ani sťažovateľom podpísané odsúhlasené záznamy o prevádzke stroja, ako titul žalovanej pohľadávky označil kúpnu cenu tovaru podľa § 409 Obchodného zákonníka, pričom okresný súd nerozhodol o zmene žaloby a žalobcu ani nevyzval na opravu nedostatkov podania, žalobca dielo nikdy neodovzdal a žalobca žalobu skutkovo nijako nevymedzil. Žalobca na pojednávaniach uviedol, že v mesiaci jún roku 2012 tiež pre sťažovateľa vykonával práce, ktoré mu boli vyplatené bez faktúry, pričom nevedel presne uviesť, koľko a kedy mu bolo platené v hotovosti, v súvislosti s činnosťou pri „Regenerácii   centrálnej   zóny   Kysucké   Nové   Mesto“. Teda   výslovne   potvrdil,   že   mu sťažovateľ   uhradil   cenu   prác,   účelovo   však   odmietol   uviesť,   akú   konkrétnu   sumu   mu sťažovateľ zaplatil. Sťažovateľ žalobcovi v hotovosti uhradil 8 000 €, pretože mu dôveroval, že   tieto   platby   nepoprie.   Okresný   súd   túto   časť   výpovede   žalobcu   zamlčal.   Žalobca   v záznamoch o prevádzke vozidla uviedol, že pokiaľ je tam uvedené plnenie ako výkopové práce, toto zahŕňa i trhanie obrubníkov, trhanie betónu na parkovisku, rozvoz štrku pod dlažbou, vykladanie kamiónov, presun dlažby, nakladanie vozov označovaných osemkolá, do   ktorých   vkladal   betón,   pričom   potvrdil,   že   ním   fakturovaná   suma   sa   týka   nielen výkopových prác, ale aj iných prác. Fakturácia žalobcu preto bola nedôvodná. Svedok uviedol, že videl žalobcu s bagrom pracovať tak dvakrát, podľa jeho vedomostí na predmetnej stavbe bolo v súvislosti s pokládkou dlažby potrebné bager tak hodinku, dve denne. Na otázku sudkyne uviedol, že niekoľkokrát videl, že práca tam bola, aj bager tam bol, ale žalobcu nevidel. Teda z výpovede svedka zreteľne vyplývalo, že práca pre bager žalobcu bola na časový rozsah 1  2 hodiny denne, žalobca však denne fakturoval plný deň, t. j. aspoň 8 hodín denne. Z výpovede svedka taktiež vyplývalo, že bager bol častokrát iba odstavený na stavbe, pričom žalobca s ním nevykonával žiadnu prácu, ani sa na stavbe nenachádzal.   Žalobca   bol   platený   za   reálny   výkon   práce,   žiadne   stojné   nebolo   nikdy dohodnuté, preto je zrejmé, že fakturácia žalobcu bola zjavne nadsadená. Naproti tomu výpoveď svedka okresný súd považoval za relevantnú, i keď sa tento svedok na stavbe nenachádzal každý deň a vyjadroval sa iba vo všeobecnosti. Okresný súd opomenul, že položky fakturácie zhotoviteľa Cesty Nitra, a. s., nezodpovedajú položkám fakturácie žalobcu a vôbec z nich nevyplýva to, že by žalobca aj reálne vykonal práce, ktoré vyčíslil vo faktúre. Čo sa týka tvrdenia okresného súdu, že prevzatím faktúr mal žalovaný odsúhlasiť cenu   a   vykonanie   prác,   tak   iba   prijatím   doručenej   faktúry   nikdy   adresát   súčasne nepotvrdzuje aj dôvodnosť vyfaktúrovanej sumy. Okresný súd uveril „účelovej, nelogickej, nedomyslenej taktike žalobcu“, pričom tvrdenia žalovaného odmietol.

Sťažovateľ   súčasne   namieta   nedodržanie   zákonných   požiadaviek   na   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   vyplývajúcich   z   ustanovenia   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ako   aj   porušenie   princípu   právnej   istoty,   ktoré   dáva do súvislosti s údajným nezákonným procesným postupom konajúcich súdov.

Podľa   sťažovateľa   je   nesporné,   že   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa,,

na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť účastníkov konania poďa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob 97/2014 zo dňa 24.09.2014 a rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 19Cb 71/2013 zo dňa 20.12.2013 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13Cob   97/2014   zo   dňa   24.09.2014 a rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. za 19Cb 71/2013 zo dňa 20.12.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi,, do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,65 EUR... na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd považoval tvrdenie o porušení princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu   na   jej   prerokovanie   a   rozhodnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   (obdobne   v čl.   36   ods.   1   listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Sťažovateľ predovšetkým namieta nesprávne skutkové a právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu a okresného súdu, ktoré podľa neho nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu   ani   obsahu   spisu,   sú   svojvoľné   a prekvapivé.   Podľa   sťažovateľa   postupom okresného   súdu,   ktorý   si   ani   na   jednom   pojednávaní   nesplnil   vo   vzťahu   k účastníkom konania povinnosť v zmysle § 118 ods. 2 OSP, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ tiež namieta porušenie základných zásad dokazovania v civilnom procese, ako aj porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania,   keď   tvrdí,   že   prístup   okresného   súdu k hodnoteniu dôkazov bol zjavne jednostranný a očividne napomáhajúci žalobcovi.

Ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   zdôrazňuje,   že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014 v rámci odvolacieho prieskumu rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, na ktorého závery v podrobnostiach odkázal. Pre zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP) vo vzťahu k odvolacím dôvodom sťažovateľa, ktoré sú zároveň jeho sťažnostnými námietkami, krajský súd najmä uviedol:

«... okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, nevyhnutné pre úplné posúdenie sporovej právnej veci, preto nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, že by okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nebolo   ani   zistené,   že   by   skutkové   závery   vyslovené   okresným   súdom   boli   v   rozpore s obsahom spisu, keďže zhodnotenia vykonané okresným súdom majú oporu v zistenom dôkaznom   stave.   Skutkovým   záverom   prijatým   prvostupňovým   súdom   predchádzala racionálna   úvaha   tohto   konajúceho   súdu,   vychádzajúca   z   priebehu   konania   a   stavu dokazovania, a preto nemožno súhlasiť ako s relevantným odvolacím dôvodom žalovaného, ktorým namietal nesprávne skutkové zistenie.

Žalovaný v rámci odvolacích dôvodov poukázal na ust. § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p., keďže ako inou procesnou vadou mal za to, že bol postup okresného súdu, ktorý si nesplnil povinnosti v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd poukazuje na znenie zákonného ust. § 118 ods. 2 O. s. p., zmyslom ktorého je v sporovom konaní stanoviť okruh sporných skutočností, ktoré budú predmetom dokazovania, určenie dôkazov na vykonanie, ktoré účastníci navrhli k preukázaniu svojich tvrdení. Predmetné ustanovenie má tým viesť k naplneniu účelu a zmyslu procesného práva, ktorým je zásada hospodárnosti a účelnosti súdneho konania a do istej miery aj predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,   avšak   toto   ustanovenie   pri   jeho   nedodržaní   nemá   právny   dôsledok,   resp. následok, ktorý by bránil konajúcemu súdu ďalej v konaní a dokazovaní pokračovať, keďže primárne je vecou postupu súdu určiť ďalší priebeh konania v rovine aj vykonávaného a nevykonávaného   dokazovania.   Ust.   §   118   ods.   2   O.   s.   p.   nemá   zákonné   postavenie poučovacej povinnosti súdom, a tým nemôže niesť so sebou dôsledok nesprávneho postupu, prípadne vadnosti konania pred okresným súdom. Ako už bolo uvedené, zmyslom ust. § 118 ods. 2 O. s. p. je objasnenie, čo zostáva v súdnom konaní predmetom spornosti a na základe tohto zistenia potom okresný súd posúdi ďalší priebeh konania, dokazovania, ale je to výlučne   v   dispozícii   súdu,   ktoré   z   dôkazov   budú   vykonané   a   v   akom   štádiu   bude dokazovanie ukončené. Toto zhodnotenie krajským súdom má oporu aj v ust. § 118 ods. 3 O.   s.   p.,   podľa   ktorého   ďalši   priebeh   pojednávania   určuje   predseda   senátu   alebo samosudca.   V   súvislosti   so   zákonným   ustanovením   §   118   ods.   2   O.   s.   p.   krajský   súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/2012 zo dňa 21. júna 2012, podľa ktorého vyplýva, že... „v prípade porušenia zákonného ust. § 118 ods. 2 O. s. p. sa žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastník, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,   navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom,   v   práve   na   záver pojednávania   zhrnúť   svoje   návrhy,   namietať   prípadný   nesprávny   procesný   postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a podobne“. Ďalej v tomto rozhodnutí ústavný súd uviedol, že ani prípadné porušenie uvedeného zákonného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Vzhľadom k uvedenému konanie   pred   okresným   súdom   nemalo   žiadnu   vadu,   ktorá   by   mohla   mať   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, t. j. že ani v tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného. Vzhľadom k priebehu súdneho konania a postupu okresného súdu žalovanému ako účastníkovi konania bolo umožnené uplatňovať procesné práva, t. j., že žalovaný nebol vylúčený z týchto procesných práv, a tým zákonite konanie pred okresným súdom nemá procesnú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti   však   krajský   súd   zvýrazňuje   nedôvodnosť   tejto   námietky,   pretože   z   obsahu Zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 3.9.2013, vyplývalo že za účasti   žalobcu,   právnej   zástupkyne   žalobcu   a   právneho   zástupcu   žalovaného,   bolo konkrétne na č. l. 41 spisu konštatované vykonané poučenie podľa § 118 ods. 2 O. s. p. s tým, že je „potrebné vo veci vypočuť žalovaného a z navrhnutých dôkazov vykoná súd výsluch svedka “.

K žalovaným namietanej vade nedodržania požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu v spojení s jeho odôvodnením spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože prvostupňový súd jasne vyjadril skutkové a právne okolnosti, závery   svojho   rozhodnutia,   uviedol   dôkazy,   z   ktorých   vychádzal,   vyhodnotenie   týchto dôkazov, ktoré sa následne premietlo do právneho zhodnotenia uskutočneného okresným súdom. To, čo bolo rozhodné a podstatné a súčasne aj namietané žalovaným v konaní pred okresným   súdom,   prvostupňový   súd   jasne   vyjadril   a   zhodnotil   v   dôvodoch   svojho rozhodnutia, a preto námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu žalovaného bola zhodnotená ako nedôvodná....

K veci samej okresný súd vo vzťahu k založeniu a existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným správne v odôvodnení rozhodnutia vyslovil, že preukázaný skutkový stav zodpovedal uzavretej zmluve o dielo, dohode o jej podstatných náležitostiach, a preto na zistený skutkový stav vzhľadom k tomu, že išlo o právny vzťah medzi podnikateľmi pri podnikateľskej   činnosti,   t.   j.   obchodno-právny   vzťah,   aplikoval   rozhodné   ustanovenia Obchodného zákonníka, a to ust. § 536 a nasl., z ktorého dôvodu otázku kreovanía tohto zmluvného   vzťahu,   jeho   náležitosti,   prejavy   vôle   sporových   strán,   následne   správanie správne posudzoval v zmysle úpravy Obchodného zákonníka.

K   námietke   nesprávneho   skutkového   zistenia,   spočívajúcej   v   tom,   že   žalobca nepredložil   ani   zmluvu,   ani   objednávku,   ani   podpísané,   ani   odsúhlasené   záznamy o prevádzke stroja, krajský súd uvádza, že i keď je medzi podnikateľmi obvyklé uzatvárať zmluvy o dielo v písomnej forme, táto forma však nie je zákonom predpísaná, a preto nie je vylúčené, aby ku vzniku zmluvy o dielo došlo aj faktickým plnením, ktoré na základe návrhu, prípadne objednávky objednávateľ u zhotoviteľa objedná, a tento požadované dielo pre objednávateľa vykoná. V rámci konania pred prvostupňovým súdom s listinným dôkazom, a to potvrdením investora   CESTY   NITRA,   a.   s., bolo   preukázané,   že pre   tento subjekt v postavení   zhotoviteľa   ako   subdodávateľ   vykonával   činnosť   žalovaný,   a   pre   neho   ako subdodávateľ žalobca. Skutočnosť, že žalobca žalovanému plnil, vyplývala i z výpovede právneho zástupcu žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca vždy dostal zaplatené, žalovaný do Zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 3.12.2013 (č. l. 78 spisu) uviedol, že so žalobcom mal dohodu o tom, že pre neho vykoná vytrhnutie obrubníkov, rozbitie betónovej platne parkoviska a nakladanie sutín na stavbe Regenerácia Centrálnej pešej zóny, a to bagrom Komatsu za cenu 22 alebo 25 Eur/hodina, teda   potvrdil   tvrdenie   žalobcu.   Čo   sa   týka   tvrdenia   žalovaného   o   platbe   žalobcovi v hotovosti 2 x 2.500 Eur, 1 x 2.000 Eur, 1 x 1.000 Eur, a to 15.6.2012 (č. l. 79 spisu), toto nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom a ani žiaden dôkaz neoznačil.

Vo vzťahu k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo, a to predmete a cene, bol samotným žalovaným potvrdený nielen predmet prác, ale aj cena 22 alebo 25 Eur, ktorú rovnako v zhode s prvostupňovým súdom si ako nespornú skutočnosť osvojil i odvolací súd (§ 120 ods. 3 O. s. p.)....

K tvrdeniu, že žalobca dielo žalovanému nikdy neodovzdal, je potrebné uviesť, že žalovaný   nepreukázal   osobitné   dojednanie   o   prevzatí   diela,   naopak   potvrdenie   CESTY NITRA, a. s. (č. l. 65 spisu) vo väzbe na výpoveď svedka – stavbyvedúceho pána preukázali, že žalovaný pre žalobcu vykonával práce, svedok potvrdil i rozsah týchto prác. Je zrejmé, že nie je možné porovnať potvrdenie spoločnosti CESTY NITRA, a. s. spolu so záznamami o prevádzke vozidla zo strany žalobcu, a to z toho dôvodu, že CESTY NITRA, a. s. platili žalovanému za rozsah prác/m2, resp. bežný meter, pričom cena prác medzi žalobcom a žalovaným bola dohodnutá sumou 22 až 25 Eur/hodina, t. j. išlo o dojednanie hodinovej odmeny. Svedok v postavení stavbyvedúceho CESTY NITRA, a. s. však potvrdil vykonávanie prác žalobcom v tvrdenom rozsahu, preto ak žalovaný namietal, že žalobca dielo riadne nevykonal a ani neodovzdal, a to v rozsahu 214 hodín za mesiac júl, tak k tomuto tvrdeniu sa mu nepodarilo uniesť dôkazné bremeno, pričom práve žalovaný, pokiaľ spochybňoval vykonanie diela zo strany žalobcu, bol nositeľom dôkaznej povinnosti o nevykonaní tohto diela (§ 120 ods. 1 O. s. p.) ža splnenia procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom obsiahnutej v predvolaní na nariadené pojednávanie.

Žalovaný   neuniesol   dôkazné   bremeno   tvrdenia   o nevykonaní   prác   vyúčtovaných žalovanými faktúrami. Preto sa muselo vychádzať zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný....

V súvislosti s uplatnenou pohľadávkou zo strany   žalobcu a obranou žalovaného krajský súd uvádza, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v ust. § 101 ods. 1 O. s. p. vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. následne stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR   sp.   zn.   6   M   Cdo   15/2010).   V   sporovom   konaní   sa   uplatňuje   prejednacia   zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie   tvrdení,   je   vzájomná   väzba.   Pokiaľ   účastník   konania   nesplní   povinnosť tvrdenia,   nemôže   splniť   ani   povinnosť   označiť   na   svoje   tvrdenia   dôkazy.   Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v ust. § 101 a v ust. § 120 ods. 1 veta   prvá   O.   s.   p.   alebo   preto,   že   takáto   skutočnosť   nemohla   byť   preukázaná   vôbec (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).

Krajský   súd   konštatuje,   že   žalobca   uniesol   svoje   dôkazné   bremeno,   pretože z predložených listín a svedeckých výpovedí, ktoré boli hodnotené prvostupňovým súdom tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti za aplikácie ust. § 132 O. s. p., preukázal zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, poskytnuté plnenie zo strany žalobcu a jeho prevzatie žalovaným. Okresný súd vyhodnocoval nielen listinné dôkazy, ale i výpovede svedkov   vo vzťahu   k   týmto   dôkazom,   ktoré   boli   vykonané   v   predmetnej   prejednávanej sporovej veci. Vzhľadom k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom krajský súd nezistil žiadne nedostatky.

K úplnosti krajský súd k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom, z ktorého hodnotenia podľa záveru krajského súdu boli prijaté správne skutkové zistenia, poukazuje na to, že zákon v ust. § 132 O. s. p. vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr   izolovane,   z   hľadiska   vierohodnosti   toho,   kto   ho   podáva,   až   potom   môže   súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod   hodnotením   dôkazov   sa   rozumie   myšlienková   činnosť   súdu,   ktorou   je   vykonaným dôkazom   prisudzovaná   hodnota   závažnosti   (dôležitosti)   pre   rozhodnutie,   hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy   informujú,   možno   považovať za   pravdivé (dokázané) a   ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov   z   hľadiska   pravdivosti   predpokladá   tiež   posúdenie   vierohodnosti   informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede   s   prihliadnutím   k   tomu,   aký   má   svedok   vzťah   k   účastníkom   konania a k prejednávanej   veci.   Celkové   posúdenie   z   uvedených   hľadísk   potom   poskytuje   záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

Krajský súd k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri dokazovaní, vyhodnotení dôkazov, poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého... Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.).... Krajský súd uvádza, že žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, preto   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   ako   vecne   správne   rozhodnutie,   keďže záverom okresného súdu predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania. Odvolací súd nezistil dôvody pre odchýlenie sa od týchto logických a racionálnych záverov okresného súdu, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie...»

V   citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   jednoznačným a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, keď žiaden z odvolacích dôvodov sťažovateľa nepovažoval za relevantný, na základe čoho odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno, keď na základe vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia v súlade s ustanovením § 132 OSP bol preukázaný zmluvný vzťah medzi žalobcom a sťažovateľom, ako aj poskytnutie plnenia zo strany žalobcu a jeho prevzatie sťažovateľom,   a tým   dôvodnosť   žalobcom   uplatneného   nároku   na   zaplatenie   žalovanej sumy.   Poukazujúc   na   rozsiahle   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia,   krajský   súd jednoznačne dospel k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri vykonávaní dokazovania a hodnotení dôkazov, na základe čoho konštatoval neopodstatnenosť námietky sťažovateľa   o nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave   a jeho   nesprávnom   právnom posúdení. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o procesnom pochybení okresného súdu, ktorým mu údajne bola odňatá možnosť konať pred súdom   (opomenutie   povinnosti   okresného   súdu   v zmysle   §   118   ods.   2   OSP),   ako   aj s námietkou o údajnom prenesení dôkazného bremena na sťažovateľa.

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľa   nepovažuje napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   za   nekonzistentné,   nelogické   alebo   iracionálne. Naopak, z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu, ktoré   majú   podklad   vo   vykonanom   dokazovaní   a ktoré   v žiadnom   prípade   nemožno považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Dôvody   napadnutého rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, preto nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   by   zároveň   zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú už citované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka   súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   krajského   súdu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd,   poukazujúc   na   právny   záver   krajského   súdu   o správnosti   postupu okresného   súdu   pri   dokazovaní   a hodnotení   dôkazov,   ktorý   považuje   za   ústavne akceptovateľný,   konštatuje   aj   nedôvodnosť   námietky   o porušení   základného   práva na rovnosť účastníkov konania podľa § 47 ods. 3 ústavy, ktorú sťažovateľ odôvodňoval práve jednostranným a žalobcovi napomáhajúcim prístupom okresného súdu k hodnoteniu dôkazov.

Napokon, čo sa týka námietky sťažovateľa, že okresný súd uznesením nerozhodol o zmene žaloby (čo sa týka právneho dôvodu žalobou uplatneného nároku), ústavný súd konštatuje,   že   v dôsledku   uvedeného   pochybenia   okresného   súdu   v žiadnom   prípade nedošlo   k znevýhodneniu   postavenia   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   resp. k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, keďže proti uzneseniu o pripustení zmeny návrhu   nie   je   prípustné   odvolanie   [§   202   ods.   3   písm.   f)   OSP].   Uvedené   pochybenie okresného súdu, ktoré nemalo žiadny vplyv na spravodlivosť procesu ako celku ani na jeho výsledok, nemohlo mať za následok ani porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015