znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 625/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30. septembra 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou H., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta P. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Liptovský   Mikuláš   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   103/2012   a   jeho   rozsudkom č. k. 4 C 103/2012-132 z 18. júna 2013 a tiež postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   415/2013   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn.   6 Co 415/2013 z 26. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014 doručená sťažnosť Z. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou H., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta P. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2012 a jeho rozsudkom č. k. 4 C 103/2012-132 z 18. júna 2013 a tiež postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 415/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 415/2013 z 26. marca 2014.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   v pôvodnom   znení   nemala   predpísané   náležitosti sťažnosti podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval 27. augusta 2014   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   jej   doplnenie.   Právny   zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«V   občiansko-právnom   konaní   vo   veci   žalobcov/navrhovateľov:   1)   Z.   J. zast. advokátskou kanceláriou H., proti žalovanému/odporcovi: 1) M. M. 2) M. J. 3) L. J. vedenom   na   Okresnom   súde   Liptovský   Mikuláš   pod   sp.   zn.   4   C   103/2102,   o   určenie neexistencie   spoluvlastníckeho   práva   sa   sťažovateľ   domáhal   určenia,   že   nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania (ďalej len „Nehnuteľnosti“), patria do dedičstva po zomrelej Z. J., zosnulej dňa 2. 3. 2010 ako poručiteľke.

Nehnuteľnosti boli predmetom darovacej zmluvy medzi Poručiteľkou a odporkyňou v 1) rade (ďalej len „Zmluva“). Ako predbežnú otázku v konaní bolo potrebné vyriešiť otázku platnosti Zmluvy, ktorej platnosť sťažovateľ v konaní namietol.

K uzatvoreniu Zmluvy malo dôjsť dňa 19. 1. 2009. Poručiteľka utrpela 12. 9. 2009 mozgovú   príhodu,   po   ktorej   bola   hospitalizovaná   na   neurologickom   oddelení   v   L. Dňa 25. 9. 2008 bola Darkyňa prijatá na doliečovacie oddelenie v tom istom zdravotníckom zariadení a následne bola 9. 10. 2009 prepustená do domácej starostlivosti s diagnózou pravostrannej hemiparézy, afázie, organického psychosyndrómu a časovej a priestorovej dezorientovanosti.

Zmluvu mala Poručiteľka vlastnoručne podpísať, o čom urobil pracovník (svedkyňa J.   G.)   poverený   obcou   L.   záznam   v   Osvedčovacej   knihe.   Sťažovateľ   napadol   platnosť Zmluvy z dôvodu, že podpis uvedený na Zmluve nemôže byť vlastným podpisom Poručiteľky, keďže podľa neho vzhľadom na utrpenú mozgovú príhodu a stanovené diagnózy Poručiteľky nebola spôsobilá podpísať Zmluvu v podobe podpisu, ktorý sa nachádza na Zmluve. Súd prvého stupňa vykonal dôkaz výsluchom svedkyne p. G., ktorá mala osvedčiť podpis Poručiteľky a ktorá namietla, že by Poručiteľkin podpis na Zmluve nebol jej vlastný. Sťažovateľ   predložil   súdu   znalecký   posudok   č.   5/2013   vypracovaný   znalcom   v odbore neurológia,   ktorý   jednoznačne   vylúčil,   že   Poručiteľka   bola   spôsobilá   podpísať   Zmluvu v podobe, v akej sa nachádza podpis na Zmluve.

Sťažovateľ   v konaní   navrhol   aj   vykonať   dôkaz   výsluchom   znalca,   ktorý   znalecký posudok   vypracoval,   vykonať   výsluch   ošetrujúcich   lekárov,   ktorí   poskytovali   zdravotnú starostlivosť   Poručiteľke   (napr.   v   rámci   podania   sťažovateľa   zo   dňa   13.   9.   2012). Sťažovateľ   spochybnil   pravdivosť   výpovede   svedkyne   G.,   keďže   mohla   nepravdivo vypovedať   z   dôvodu   motívu,   že   v   dôsledku   pravdivej   výpovede   by   sa   vystavila nebezpečenstvu   trestného   stíhania   z   dôvodu   falšovania   verejnej   listiny   a   zneužitia právomoci verejného činiteľa.»

Okresný súd vydal 18. júna 2013 rozsudok č. k. 4 C 103/2012-132, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.

Podľa sťažovateľa je označený rozsudok okresného súdu neodôvodnený, resp. jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné — chýba mu v ňom odôvodnenie, prečo sa jednoznačne oprel iba o výpoveď svedkyne G., prečo nevykonal dôkaz výsluchom ošetrujúcich lekárov, prečo nevypočul znalca. Sťažovateľ tiež považuje argumentáciu okresného súdu, že znalec sa nevyjadril k pravosti podpisu, za neopodstatnenú.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   415/2013 z 26. marca   2014   rozhodol   o   jeho   odvolaní   z   18.   júna   2013   tak,   že   potvrdil   rozsudok okresného súdu.

Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku krajského súdu uvádza, že v rámci odvolania voči rozsudku okresného súdu nepoukazoval na odňatie možnosti konať pred súdom a ani na porušenie práva   na spravodlivý   súdny   proces;   domáhal sa   len preskúmania postupu prvostupňového súdu, ktorý sa podľa neho bez príslušného odôvodnenia – pri existencii protirečenia   medzi   vykonanými   dôkazmi   –   priklonil   len   k   jednému   dôkazu.   Podotýka, že krajský   súd   sa   v   odvolacom   rozsudku   nedotkol   priameho   rozporu   medzi   dôkazmi, ani skutkových zistení z nich vyplývajúcich.

Sťažovateľ uvádza, že „nepodáva sťažnosť výlučne z dôvodu, že neboli vykonané ním navrhované dôkazy. Sťažovateľ podáva sťažnosť z dôvodu, že nevykonanie navrhovaných dôkazov   zo   strany   zabránilo   odstrániť   rozpor   medzi   vykonanými   dôkazmi   a   z   nich vyplývajúcich   skutkových   zistení.   Podľa   názoru   sťažovateľa   nie   je   prípustné,   aby rozhodnutie   súdu   vychádzalo   z   protichodných   skutkových   zistení   bez   toho,   aby   bolo   v konaní preukázané, že niektoré skutkové zistenie nie je pravdivé a bez toho, aby bol rozpor odstránený.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľ   v   konaní   domáhal   vykonania   ďalších dôkazov, aby rozpornosť vykonaných dôkazov bola odstránená. Postupom súdu mu táto možnosť bola odňatá. Zdôvodnenie súdu prvého stupňa, na základe akej úvahy sa priklonil k tomu, že pravdivosť výpovede svedkyne p. G. je preukázaná, pričom ignoroval závery znaleckého posudku, je nepreskúmateľné. Uvedený názor sťažovateľa podopiera sťažovateľ aj Nálezom ÚS SR spis. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Z. J. na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo sťažovateľa Z. J. na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš a Krajského súdu v Žiline porušené.

2.   Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného   súdu Liptovský Mikuláš, zo dňa 18. 6. 2013, č. k. 4 C 103/2012-132 a zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, zo dňa 26. 3. 2014, č. k. 6 Co 415/2013 a vracia vec Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi Z. J. primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR, ktoré mu je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie H... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný súd Liptovský Mikuláš je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) sťažovateľovi Z. J. v sume 323,49 EUR (slovom: tristodvadsaťtri eur a 49 centov), na   účet   advokátskej   kancelárie   H...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2012 a jeho rozsudkom z 18. júna 2013, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 415/2013 a jeho rozsudkom z 26. marca 2014, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2012 a jeho rozsudkom z 18. júna 2013

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2012.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.   Vychádzajúc   z   týchto   záverov,   ústavný   súd   nezistil   žiadny   ústavný   dôvod na to, aby   sa   v   tejto   veci   neriadil   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní sp. zn. 6 Co 415/2013 a jeho rozsudkom z 26. marca 2014

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť nedostatočne odôvodneným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 415/2013, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 103/2012.

Ústavný   súd,   zohľadňujúc svoju   doterajšiu   judikatúru, uvádza, že   nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale   aj   rozsudok   okresného   súdu,   ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   potvrdil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden celok. Tento   právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 4 C 103/2012-132 z 18. júna 2013 okrem iného uviedol:

„Podľa § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podanou   žalobou   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia,   že   spoluvlastnícke   podiely na nehnuteľnostiach,   ktoré   boli   predmetom   Darovacej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   Z.   J. a odporkyňou 1./ dňa 13. 1. 2009 patria do dedičstva po neb. Z. J., zomr. 20. 3. 2010. Svoj návrh   odôvodnil   tým,   že   podpis   Darkyne   na   darovacej   zmluve   nie   je   jej   vlastným podpisom, teda že uzatvorená Darovacia zmluva je absolútne neplatná z dôvodu absencie vôle. Súd si preto ako predbežnú otázku v konaní riešil otázku platnosti Darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 13. 1. 2009...

Podľa navrhovateľa podpis na Darovacej zmluve nie je pravým podpisom darkyne. Na preukázanie svojich tvrdení navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 5/2013 znalkyne Z.   Š.   Uvedený   znalecký posudok má charakter listinného dôkazu.   Znalkyňa   vychádzala zo zdravotnej dokumentácie p. Z. J. vyžiadanej od MUDr. K. Ď., ktorá prevzala zdravotnú dokumentáciu   od   MUDr.   Z.   H.   a v   minulosti   bola   ošetrujúcou   praktickou   obvodnou lekárkou p. Z. J. Ako vyplýva z jeho záverov, z pohľadu neurológa sa znalkyňa priklonila k záveru, že pri vyššie uvedenej cievnej mozgovej príhode bola u Z. J. postihnutá hybnosť pravých končatín, zmienka o paretickej pravej hornej končatine, zníženej sile akrálne a fakt, že Z. J. bola praváčka, s najväčšou pravdepodobnosťou bola podoba a forma podpisu zmenená nie ako je uvedené na Darovacej zmluve z januára 2009, ako aj potvrdeniach Sociálnej   poisťovne   za   mesiac   október,   november,   december   2008.   Cievna   mozgová príhoda s oslabením pravej strany tela u praváčky jednoznačne ovplyvní jemnú motoriku pravej ruky, čo sa najviac prejaví pri jemných pohyboch pravej ruky nevyhnutných na písanie.   Zmení   sa   podoba,   forma,   úhľadnosť,   krasopis   písma.   Súd   nevyhovel   návrhu navrhovateľa   na   vypočutie   svedkyne,   ktorá   vypracovala   predmetný   znalecký   posudok, nakoľko by sa nedokázala vyjadriť k skutočnostiam ktoré mali význam pre rozhodnutie súdu vo veci.

Sfalšovaný podpis môže mať v zásade dve podoby.   Prvou je prípad,   keď podpis pochádza od inej osoby než tej, ktorá ho napísala alebo prípad, keď sa niekto podpíše za neexistujúcu   osobu.   Listinný   dôkaz,   ktorý   navrhovateľ   predložil,   neskúmal   pravosť podpisu   darkyne   na   Darovacej   zmluve,   ale   len   vo   všeobecnej   rovine,   bez   vyšetrenia menovanej,   bez   poznania   aktuálneho   fyzického,   najmä   zdravotného   stavu   darkyne, vychádzajúc   z   časti   jej   zdravotnej   dokumentácie,   sa   vyjadruje,   či   vzhľadom   na   svoj zdravotný stav sa darkyňa mohla podpísať v takej podobe a forme, v akej sa podpísala. Súd vo   veci   vykonal   dokazovanie   oboznámením   sa   s   Osvedčovacou   knihou   Obce   L. za rok 2009, vypočul svedkyňu J. G., ktorá bola prítomná pri podpísaní Darovacej listiny darkyňou, ktorá svedkyňa jednoznačne potvrdila, že podpis darkyne na Darovacej zmluve je jej vlastným podpisom. Svedkyňa súdu popísala okolnosti, za ktorých k podpisu darkyne došlo,   darkyňa   podpísala   Zmluvu   (vzhľadom   na   svoj   zdravotný   stav   pre   čiastočnú imobilnosť)   v   domácom   prostredí,   rovnako   sa   podpísala   do Osvedčovacej   knihy,   jej totožnosť bola zistená z občianskeho preukazu č... Vôľou darkyne bolo uzatvoriť Darovaciu zmluvu so všetkými jej náležitosťami a účinkami a pokiaľ navrhovateľ tvrdil opak, neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.“

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho odvolacieho rozsudku uviedol: „...   Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   po   zistení,   že   odvolanie   bolo   podané   včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa §   212   ods.1   a   2   písm.   b)   O.   s.   p.   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   v   rozsahu a dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia ust. § 156 ods. 3 O. s. p.) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   i   konania,   ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu   potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   na   podklade   vykonaného dokazovania   dospel   ku   správnym   skutkovým   zisteniam   a   prejednávanú   vec   aj   správne právne   posúdil.   Nakoľko   i   odôvodnenie   písomného   vyhotovenia   napadnutého   rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. S   poukazom   na   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ktoré   tvoria   základ   potvrdzujúceho rozhodnutia v danej odvolacej veci, odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na uvedenú právnu úpravu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal na ďalšie skutočnosti okrem iného takto:

«Odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal opodstatnenosť   svojho   nároku   uplatneného   žalobou.   Okresný   súd   v   pojednávanej   veci postupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p., podľa ktorého dôkazy súd vyhodnotí podľa svojej úvahy,   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli účastníci.

Úvaha   okresného   súdu   v   prejednávanej   veci   nebola   ľubovoľná,   ale   vychádzala z dostatočne   zisteného   skutkového   stavu   a   zodpovedala   skutočnostiam,   ktoré   boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané a ani v rozpore s formálnou logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p.   dostatočne   vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   rozhodné,   preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   právna   úprava   neurčuje,   ako   má   súd   dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná   právna   úprava,   formálna   logika   a   aby   rozhodnutie,   resp.   jeho   odôvodnenie vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené. Z vyššie uvedených   skutočností   vyplýva   neunesenie   dôkazného   bremena   navrhovateľa   v   tomto súdnom   konaní.   Odvolací   súd   vo   všeobecnej   rovine   k   výsledkom   dokazovania   a   jeho hodnoteniu   zo   strany   prvostupňového   súdu   pre   úplnosť   udáva,   že   v   sporovom   konaní primárne nesie dôkazné bremeno žalobca (navrhovateľ) v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú žalobe vyhovieť, ak budú tieto tvrdenia preukázané a na strane druhej i žalovaný (odporca)   nesie dôkazné   bremeno   tých   tvrdení,   ktorými odôvodňuje svoju obranu proti žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je medzi účastníkmi sporná a pre   rozhodnutie   dôležitá,   postihne   nepriaznivý   účinok   toho   účastníka,   ktorý   mal v súvislosti s ňou dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o navrhovateľa a jeho skutkové tvrdenia a dôkazy navrhnuté v tomto konaní. Ak po vykonanom dokazovaní nie je možné urobiť záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka o určitej skutkovej okolnosti, ale ani záver o   nepravdivosti   tohto   tvrdenia,   znamená   to,   že   tvrdená   skutočnosť   nebola   preukázaná. Dôsledok nepreukázania dôkazného bremena, v danom prípade na strane navrhovateľa, sa premietol do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z   vykonaného   dokazovania   pred   okresným   súdom   jednoznačne   vyplýva,   že   dňa 19. 01.   2009   Z.   J.   ako   darkyňa   uzavrela   darovaciu   zmluvu   s   odporkyňou   v   rade 1/ ako obdarovanou,   na   základe   ktorej   jej   darovala   spoluvlastnícke   podiely na nehnuteľnostiach presne špecifikovaných na strane 1 až 7 napadnutého rozhodnutia. Ak pri   uzatváraní   a   podpise   tohto   právneho   úkonu   bola   okrem   obdarovanej   v   rade 1/ prítomná aj svedkyňa J. G., ktorá videla, ako darkyňa vo svojej domácnosti podpísala darovacie   zmluvy   a   zároveň   sa   podpísala   do   osvedčovacej   knihy,   pričom   svedkyňa   jej podpisy   úradne   osvedčila   aj   do   osvedčovacej   knihy   a   totožnosť   darkyne   zistila   z   jej občianskeho preukazu, akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci je nadbytočné a v rozpore so zásadou   hospodárnosti   konania.   Tak,   ako   správne   konštatoval   okresný   súd,   darkyňa svojím   podpisom   na   zmluve   prejavila   svoju   vôľu   previesť   bezodplatne spoluvlastnícke podiely na predmetných nehnuteľnostiach na odporkyňu v rade 1/ ako obdarovanú.... Ak teda okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že skutkový stav je   zistený   dostatočne,   nemožno nevykonanie   dôkazu   navrhnutého   navrhovateľom   – výsluch Š. považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, prípadne za porušenie práva na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nevidí dôvod, na základe ktorého by sa mal odkloniť od právnych záverov okresného súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že s poukazom na ochorenia a postihnutia, ktorými obdarovaná (správne má byť zrejme „darkyňa“; pozn.) v čase podpisu darovacej zmluvy trpela,   nebolo   možné,   aby   mala   taký   bezchybný   podpis,   aký   sa   nachádza   na   spornej darovacej   zmluve.   Okresný   súd   mal   vykonaným   dokazovaním   jednoznačne   preukázané, že darkyňa   predmetnú   darovaciu   zmluvu   dňa   19.   01.   2009   vlastnoručne   podpísala, čím jednoznačne prejavila svoju vôľu darovať sporné nehnuteľnosti (resp. spoluvlastnícke podiely na nich) odporkyni v rade 1/, a preto akékoľvek dokazovanie v tejto veci bolo už nadbytočné...

... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoré   by nasvedčovali   tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský   súd   sa   stotožnil   s   podrobne   odôvodneným   právnym   názorom   okresného   súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil a navyše doplnil vecnú argumentáciu na podporu správnosti   odôvodnenia   uvedeného   rozsudku.   Súčasne   sa   tým   celkovo   vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   a   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 415/2013 z 26. marca 2014 a namietaným porušením (prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014