znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 625/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 41 Cob 224/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2013   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 41 Cob 224/2012.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojeného   dovolania   vyplýva,   že   sťažovateľka   vykonáva podnikateľskú   činnosť   najmä   v   oblasti   cestnej   dopravy.   V   rámci   tejto   podnikateľskej činnosti   bola   v   obchodnom   záväzkovom   vzťahu   so   spoločnosťou   G.   (ďalej   len „žalobkyňa“). Všetky obchodné záväzkové vzťahy so žalobkyňou boli ukončené k aprílu 2008. Napriek tomu v období od júna 2008 do augusta 2008 žalobkyňa vykonala opakovane mylné platby na bankový účet sťažovateľky v celkovej výške 17 010 €. Na strane žalobkyne tak   došlo   k   plneniu   bez   právneho   dôvodu,   a   tým   ku   vzniku   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia. Návrhom na začatie konania z 26. novembra 2010 žalobkyňa uplatnila voči sťažovateľke nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 60 Cb 109/2011-216 z 2. októbra 2012 bola sťažovateľke ako žalovanej uložená povinnosť zaplatiť   žalobkyni   17   010   €   istiny   s   úrokmi   z   omeškania.   Proti   rozsudku   podala sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   namietala   najmä   to,   že   okresný   súd   vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to čo sa týka ustálenia, či právny vzťah medzi účastníčkami   konania   má   občianskoprávnu   alebo   obchodnoprávnu   povahu,   pričom odôvodnenie   rozsudku   je   rozporné   a   neurčité,   a   preto   nepreskúmateľné.   Rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cob 224/2012-272 z 27. júna 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, prípustnosť ktorého sa opiera o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku s tým, že odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   je   dôsledkom   nejasného   a   nepresvedčivého odôvodnenia rozsudku krajského súdu. V dovolaní súčasne namietala aj nesprávne právne posúdenie veci.

Podľa   názoru   sťažovateľky   právny   vzťah   medzi   účastníčkami   konania   bol všeobecnými   súdmi   nesprávne   považovaný   za   obchodnoprávny,   hoci   správne   išlo o občianskoprávny vzťah, čo vyplýva zo skutočnosti,   že obchodnoprávne vzťahy medzi oboma podnikateľskými subjektmi sa ukončili ešte k mesiacu apríl 2008 a k plneniam bez právneho   dôvodu   došlo   až   po   tomto   termíne.   Preto   aj   na   premlčanie   práva   žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi dovolávala, sa nemohla vzťahovať úprava premlčania podľa Obchodného zákonníka, ale   občianskoprávna   premlčacia   doba.   Všeobecné   súdy   túto   otázku   nesprávne   posúdili a námietku premlčania uplatnenú sťažovateľkou neakceptovali.

Vzhľadom na to, že v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa nejednotne posudzuje otázka, či nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   alebo   má   za   následok   procesnú   vadu   konania podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, sťažovateľka popri sťažnosti ústavnému súdu podala 30. septembra 2013 aj dovolanie. V tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyčkal s rozhodnutím o prijateľnosti ústavnej sťažnosti do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 41 Cob 224/2012 s tým, aby bol rozsudok z 27. júna 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Sťažovateľka   sama   uvádza   (a   listinným   dôkazom   preukazuje),   že   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 41 Cob 224/2012-272 z 27. júna 2013 podala dovolanie, prípustnosť ktorého   opiera   o   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Odňatie možnosti konať pred súdom vidí sťažovateľka ako účastníčka konania v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov.

Za daného stavu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ by sťažovateľka nebola v dovolacom konaní úspešná, bude mať možnosť obrátiť sa na ústavný súd postupom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a to tak vo vzťahu voči dovolaciemu rozhodnutiu najvyššiemu súdu, ako aj voči rozsudku krajského súdu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013