SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 624/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 12498/2014 až sp. zn. Rvp 12538/2014vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.16 Co 716/2014 z 26. júna 2014 (Rvp 12498/2014), sp. zn. 13 Co 664/2014 z 10. júna 2014(Rvp 12499/2014), sp. zn. 12 Co 221/2014 z 30. júna 2014 (Rvp 12500/2014), sp. zn.12 Co 86/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 12501/2014), sp. zn. 14 Co 922/2013 z 10. júna 2014(Rvp 12502/2014), sp. zn. 17 Co 189/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12503/2014), sp. zn.17 Co 194/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12504/2014), sp. zn. 17 Co 195/2013 zo 17. júla2014 (Rvp 12505/2014), sp. zn. 17 Co 196/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12506/2014), sp. zn.17 Co 203/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12507/2014), sp. zn. 17 Co 204/2013 zo 17. júla2014 (Rvp 12508/2014), sp. zn. 16 Co 855/2013 z 19. júna 2014 (Rvp 12509/2014), sp. zn.16 Co 967/2013 z 19. júna 2014 (Rvp 12510/2014), sp. zn. 14 Co 943/2013 z 10. júna 2014(Rvp 12511/2014), sp. zn. 14 Co 107/2014 z 20. mája 2014 (Rvp 12512/2014), sp. zn.13 Co 816/2013 zo 17. júna 2014 (Rvp 12513/2014), sp. zn. 13 Co 270/2014 z 8. júla 2014(Rvp 12514/2014), sp. zn. 13 Co 281/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12515/2014), sp. zn.13 Co 280/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12516/2014), sp. zn. 13 Co 279/2014 z 8. júla 2014(Rvp 12517/2014), sp. zn. 13 Co 278/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12518/2014), sp. zn.13 Co 277/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12519/2014), sp. zn. 13 Co 276/2014 z 8. júla 2014(Rvp 12520/2014), sp. zn. 13 Co 275/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12521/2014), sp. zn.13 Co 274/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12522/2014), sp. zn. 13 Co 273/2014 z 8. júla 2014(Rvp 12523/2014), sp. zn. 13 Co 272/2014 z 8. júla 2014 (Rvp 12524/2014), sp. zn.17 Co 737/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 12525/2014), sp. zn. 16 Co 959/2013 z 19. júna 2014(Rvp 12526/2014), sp. zn. 17 Co 193/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12527/2014), sp. zn.17 Co 201/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12528/2014), sp. zn. 17 Co 197/2013 zo 17. júla2014 (Rvp 12529/2014), sp. zn. 17 Co 202/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12530/2014), sp. zn.17 Co 192/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12531/2014), sp. zn. 17 Co 198/2013 zo 17. júla2014 (Rvp 12532/2014), sp. zn. 14 Co 126/2014 z 20. mája 2014 (Rvp 12533/2014), sp. zn.17 Co 200/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12534/2014), sp. zn. 17 Co 199/2013 zo 17. júla2014 (Rvp 12535/2014), sp. zn. 17 Co 205/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 12536/2014), sp. zn.13 Co 663/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 12537/2014) a sp. zn. 13 Co 665/2014 z 10. júna2014 (Rvp 12538/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 12498/2014 až sp. zn. Rvp 12538/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 12498/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. septembra2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12498/2014 až sp. zn.Rvp 12538/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnutéuznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach, predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmuspôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresnýchsúdov a spory budú prikázané iným vecne príslušným okresným súdom v obvode krajskéhosúdu.
S prihliadnutím na skutočnosti uvedené sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresnésúdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresnýchsúdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnutév podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uzneseniaa z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené vbode l výroku tohto uznesenia.
III.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupomorgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,pričom okrem iného uviedla: „.... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresného nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáhalazrušenia uznesení okresných súdov v celom rozsahu. Krajský súd jej však nevyhovela odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdu, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdu (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilsťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Podľa sťažovateľky tým, že krajský súdnapadnutými uzneseniami potvrdil odvolaním napadnuté uznesenia okresných súdov,porušil jej v petite sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru. Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdujasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákonaSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu jednotlivýchkrajských súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na svoj právny názor, podľaktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunskozo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má zanásledok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne nekonformné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu súústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdunestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavya dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto častipodľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013,III. ÚS 402/2013, III. ÚS 403/2013).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svojmajetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmua za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Totoustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, abyupravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daníalebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015