znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 624/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad A.   Kmeťa   24, Piešťany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 2967/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 2967/2000.

Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   zo   16.   októbra   2000   sa   pôvodný   veriteľ   – Slovenská sporiteľňa,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava   (ďalej   len   „pôvodný   veriteľ“ alebo „pôvodný   oprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   v sume   47 090 Sk (1 563,10 €)   s príslušenstvom   priznanej   platobným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn. Ro 420/93 zo 6. novembra 1993 voči povinnému v 1. rade R. D., povinnej v 2. rade M. D., povinnému v 3. rade T. D. a povinnému vo 4. rade J. D. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný súd uznesením   č.   k.   8 Er   2967/2000-21 z 22.   septembra 2011 pripustil do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 16 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia“,   preto   mu   15.   februára   2013   zaslal   žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu nereagoval.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynulé opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Sťažovateľ   sa   týmto   postupom   Okresného   súdu   dostal do právneho   stavu   neistoty,   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní   spôsobenými   prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať   úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky   v   prospech   skutočného   veriteľa, ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní   čiastkovej   otázky   právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 30. 05. 2011, t. j. už vyše troch rokov. Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 8 Er/2967/2000 (EX 714/2000), je vo vzťahu k exekútorovi   závislé   od   rozhodnutia   Okresného   súdu,   na   ktoré   je   naviazané   aj   reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 15. 02. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 06. 11. 2013, na ktorú však Okresný súd vôbec nereagoval. Do dňa podania tejto sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa   02.   07.   2014,   ubehlo   už   celkom   17   mesiacov od prvotného úkonu sťažovateľa, ktorým sa na Okresnom súde Dunajská Streda domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Hoci Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu   účastníka   konania   na   strane   oprávneného,   avšak   skutočnosť,   že   predmetné rozhodnutie doposiaľ nie je právoplatné a vykonateľné bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať   právo,   vyplývajúce   z   exekučného   titulu.   V   tejto   súvislosti   si   dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi stav právnej neistoty a najmä nemožnosť domôcť sa uspokojenia svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd   vyžadoval   na   rozhodnutie   o   podanom   návrhu   na   zmenu   účastníka   konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 2967/2000 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Dunajská Streda v konaní, vedenom pod sp. zn. 8 Er 2967/2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 Eur..., ktoré...   je   Okresný   súd   Dunajská   Streda   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Dunajská   Streda   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v sume 340,89 €... v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/12). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predmetného   prerokovania sťažnosti zistil, že okresnému súdu bolo 6. júna 2011 doručené podanie súdneho exekútora −   návrh   pripustenie zmeny účastníka, ku ktorému   bolo priložené oznámenie pôvodného veriteľa   o   postúpení   pohľadávky   a   návrh   sťažovateľa   na   zmenu   účastníka   konania z 30. mája   2011.   Okresný   súd   o   zmene   účastníkov napadnutého   exekučného   konania rozhodol   22.   septembra   2011   uznesením   č. k. 8 Er 2967/2000-21.   Predmetné   uznesenie okresného   súdu   prevzal   súdny   exekútor   25. októbra   2011,   právny   zástupca   sťažovateľa 31. októbra 2011 a pôvodný veriteľ 28. októbra 2011.

Dňa   28. októbra 2011   boli   okresnému   súdu   vrátené   nedoručené   zásielky pre povinných v 1. až 3. rade s vyznačením, že adresáti sú neznámi na adresách, na ktoré sa im doručovalo.   Dňa   22. novembra 2011   bola   okresnému   súdu   vrátená   zásielka pre povinného vo 4. rade s poznámkou, že zásielku neprevzal v odbernej lehote.

Dňa 29.   februára   2012   dal   zákonný   sudca   písomný   pokyn   na   zisťovanie   pobytu povinných v 1. až 3. rade s tým, že súdna kancelária vykonala úkony smerujúce k zisteniu pobytu povinných 20. júna 2012.

Dňa 5.   októbra 2012 dal   zákonný sudca   písomný pokyn na doručenie uznesenia okresného   súdu   povinným   na   adresy   zistené   výzvou   z   júna   2012.   Súdna   kancelária doručovala   predmetné   uznesenie   až   21.   decembra   2012.   Dňa   4.   januára   2013   boli okresnému súdu vrátené nedoručené zásielky pre povinných v 1. až 3. rade s poznámkou, že adresát je na uvedenej adrese neznámy.

Dňa   19.   februára   2013   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 15. februára 2013 – žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným, v ktorom sťažovateľ žiada urobiť primerané opatrenia, napr. doručiť uznesenie povinným,   ustanoviť   im   opatrovníka   alebo   rozhodnúť   o   tom,   že   písomnosti   sa   budú doručovať povinným uložením v spise.

Dňa 27. februára 2013 zákonný sudca dal písomný pokyn na doručovanie uznesenia povinným v 1. a 2. rade prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Dunajská Streda   s výzvou,   aby   tento   šetril   pobyt   povinných.   Súdna   kancelária   zaslala   zásielku s uznesením príslušnému obvodnému oddeleniu 10. júla 2013. Táto zásielka s uznesením okresného súdu bola povinnému v 3. rade doručená 11. júla 2013.

Dňa 14. augusta 2013 bol okresnému súdu doručený prípis Obvodného oddelenia Policajného zboru Dunajská Streda z ktorého vyplýva, že povinný v 1. rade má hlásený pobyt bezdomovca na území Dunajskej Stredy, dostavil sa na políciu a prevzal zásielku 19. júla   2013   s   tým,   že   uviedol   aj   adresu,   na   ktorej   sa   zdržiava   spolu   s   manželkou   – povinnou v 2. rade.

Dňa   27.   novembra   2013   okresný   súd   doručoval   uznesenie   povinnej   v   2.   rade na adresu vo Veľkom Mederi. Dňa 24. júla 2014 okresný súd doručoval uznesenie povinnej v 2. rade na adresu vo Veľkom Mederi prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Veľký Meder s tým, že zásielka jej bola doručená 4. augusta 2014.

Dňa 10. septembra 2014 zákonný sudca vyznačil písomne pokyn s poznámkou − uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2014.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 2967/2000.

Pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo sťažnosti sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa o pripustení jeho vstupu do konania na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného   trvá   tri   roky   a štyri   mesiace.   Okresný   súd   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa na zmenu   účastníka   konania   22. septembra 2011.   Okresný   súd   následne   doručoval   toto uznesenie   účastníkom   konania   s tým,   že   sa   opakovane   nepodarilo   doručiť   zásielky pre povinných. Okresný súd následne vykonal šetrenie na účely zistenia pobytu povinných v 1.   až   3.   rade,   doručoval   zásielku   prostredníctvom   polície.   Ústavný   súd   konštatuje, že v tomto   období   sa   vyskytli   aj   ojedinelé   obdobia   nečinnosti   –   nie   dlhšie   ako šesť mesiacov.

Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že okresný súd vyvinul úsilie na doručenie zásielok   s   uznesením   z   22.   septembra   2011   povinným   s   tým,   že   z písomného   pokynu zákonného sudcu z 10. septembra 2014 vyplýva, že predmetné uznesenie považuje okresný súd za doručené všetkým účastníkom exekučného konania, pričom dospel k záveru, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2014.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konal v zásade plynulo, vyvinul primerané úsilie smerujúce k doručeniu uznesenia, ktorým sa rozhodlo o zmene účastníka konania. Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd mal vykonať iné opatrenia – napr. ustanovenie opatrovníka   a   pod.,   možno   akceptovať   len   čiastočne.   Občiansky   súdny   poriadok   dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom konkrétny výber príslušných procesných   opatrení   je   vecou   úvahy   súdu.   Jeho   úlohou   je   dbať   na   procesné   práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či   pobyt účastníka je neznámy a či   možno takému účastníkovi ustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise.

Zo súdneho spisu   takto možno urobiť záver, že po podaní sťažnosti   podľa   § 62 a nasl. zákona o súdoch a po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy okresný súd prijal opatrenia   smerujúce   k   zabezpečeniu   ochrany   základného   práva   sťažovateľa.   V   zmysle písomného   pokynu   zákonného   sudcu   malo   uznesenie   o   zmene   účastníkov   konania nadobudnúť právoplatnosť,   čím   sťažovateľ nadobudol   procesné   postavenie   oprávneného v exekučnom   konaní.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   právny   názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí   v   rámci   všeobecného   súdnictva,   tak ústavný   súd   v   zásade   nemôže vysloviť porušenie   sťažovateľom   označeného   základného   práva   (m. m.   I.   ÚS   191/06, IV. ÚS 263/08), pričom   v okolnostiach posudzovaného prípadu táto skutočnosť zakladá aj dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že zistené pochybenia v postupe okresného súdu nedosahujú   takú   intenzitu,   aby   umožňovali   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014