znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 624/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. V., C., zastúpeného advokátom JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 253/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. V.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   V.,   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 4 Co 253/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. októbra 2013.

Zo   sťažnosti   a z pripojených   listinných   dôkazov vyplýva, že sťažovateľ bol   ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 99/2004. Mesto S. ako žalobca (ďalej len „žalobca“) požadovalo v konaní od sťažovateľa zaplatenie sumy 16 893,51 € dlžného nájomného za prenájom sedacieho bazéna. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 99/2004-202 zo 16. februára 2012 bolo žalobe vyhovené. Sťažovateľ sa bránil v konaní započítacou námietkou, ktorou trval na započítaní   svojej   pohľadávky   voči   žalobcovi.   Pohľadávka   sťažovateľa   vyplývala z vynaloženia   nákladov   na   nevyhnutnú   celkovú   rekonštrukciu   sedacieho   bazéna   v   roku 2011, na ktorú bol povinný žalobca ako prenajímateľ, a to v zmysle ustanovenia § 669 Občianskeho   zákonníka.   Sťažovateľ   predložil   dôkazy   preukazujúce   jeho   tvrdenia o nevyhnutnosti vykonania generálnej rekonštrukcie, ktoré však okresný súd v rozsudku vyhodnotil ako účelové a spochybniteľné. Neuveril tvrdeniu sťažovateľa, že bolo nutné v roku 2001 vykonať rekonštrukčné práce, lebo považoval za preukázané, že rekonštrukcia bola vykonaná v priebehu rokov 1997 – 2000, a pokiaľ by aj sťažovateľ práce vykonal, išlo by iba o nevyhnutné prevádzkové náklady.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom vytýkal najmä nevysporiadanie sa s jeho zásadnými tvrdeniami a dôkazmi. V rozsudku okresného súdu absentuje   akékoľvek   zdôvodnenie,   prečo   sa   nevzali   do   úvahy   dôkazy   predložené sťažovateľom, konkrétne list žalobcu z 13. mája 1998 reklamujúci neúplné a nekvalitné vykonanie rekonštrukcie spoločnosťou D. s. r. o., ako aj list tejto spoločnosti z 15. apríla 1998,   ktorým   žalobcovi   oznamuje,   že   nebude   schopná   odstrániť   nedostatky   nekvalitne vykonanej   rekonštrukcie.   Ďalej   sa   okresný   súd   jednostranne   vysporiadal   s   výpoveďou svedka B., keď iba doslovne prevzal argumentáciu žalobcu uvedenú v jeho odvolaní, a to napriek tomu, že výpoveď B. potvrdzuje tvrdenia sťažovateľa. Okresný súd tiež odignoroval výpoveď   svedka   K.,   ktorý   podporil   skutkové   tvrdenia   sťažovateľa   o   nevyhnutnosti rekonštrukcie sedacieho bazéna.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 253/2012-248 z 19. júna 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd rozhodol na základe úvahy, že v konaní nebolo preukázané, že by sa bola oprava vykonaná sťažovateľom realizovala so súhlasom žalobcu ako prenajímateľa alebo že by bola potrebná a v akom rozsahu. Hoci sťažovateľ predložil v konaní dôkazy   preukazujúce   opak tvrdenia   krajského   súdu,   tento   sa   napriek   zásadnej povahe dôkazov žiadnym spôsobom vo svojom rozsudku s nimi nevysporiadal. Rozsudok krajského súdu sa stal právoplatným 23. augusta 2013.

Podľa   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru nedostatočným   odôvodnením   a   arbitrárnosťou   rozsudku   krajského   súdu.   Z   práva   na spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj povinnosť súdu   zaoberať sa   účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vidí sťažovateľ v tom, že tento nedal jasné   a   zrozumiteľné   odpovede   na   závažné   skutkové   a   právne   tvrdenia   sťažovateľa. Namiesto toho pristúpil k eklektickému a neopodstatnenému výberu dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom. Hoci   dospel   k   záveru   o nepreukázaní potreby,   resp.   rozsahu opravy sedacieho bazéna, tento svoj záver žiadnym spôsobom nekonkretizoval.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozsudkom   krajského   súdu   vznikol   stav,   keď   boli zásadným spôsobom porušené procesné práva sťažovateľa, nebolo mu umožnené účinné a reálne uplatnenie jeho základných procesných práv vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces, čo je nezlučiteľné s ústavou a dohovorom.  

Napokon   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 253/2012 s tým, aby bol rozsudok z 19. júna 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   nepodal   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 253/2012-248 z 19. júna 2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Jadrom sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého sa krajský súd (a predtým okresný súd) nevysporiadal   so   všetkými   relevantnými   dôkazmi   a   námietkami   sťažovateľa,   pričom jednostrannou   selekciou   dospel   k   záveru   o   neopodstatnenosti   pohľadávky   sťažovateľa, ktorú žiadal v konaní započítať voči nároku uplatnenému žalobcom.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajským súdom mu nebolo umožnené účinné a reálne uplatnenie jeho základných procesných práv vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ teda vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu (a predtým aj okresného súdu) mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na takto formulovanú námietku sťažovateľa prichádzala do úvahy ešte možnosť podania dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   však   dovolanie   nepodal.   To   znamená,   že nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý vo vzťahu k uplatňovanej (tvrdenej) námietke prichádzal do   úvahy a ktorý   treba považovať v zásade za účinný prostriedok ochrany práv.

Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013