SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 623/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiRetail Value Stores, a. s., Panónska cesta 16, Bratislava, právne zastúpenej advokátomJUDr. Michalom Matulníkom, Advokátska kancelária JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r.o., Kýčerského 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo 16. marca 2015,ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Copr 6/2015 z 9. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores,a. s.,   Panónska   cesta   16,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresnýsúd“)   sp.   zn.   47   Cpr   37/2013   zo   16.   marca   2015,   ako   aj   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Copr 6/2015 z 9. júna 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že (ďalej len„žalobca“) sa domáhal voči sťažovateľke ako žalovanej určenia, že okamžité skončenie jehopracovného   pomeru   je   neplatné,   že   tento   pracovný   pomer   trvá,   pričom   požadoval   ajzaplatenie náhrady mzdy.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   47   Cpr   37/2013-369   zo   16.   marca   2015   bolourčené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a že sťažovateľka je povinnázaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 41 183 €. Okresný súd tiež určil, že pracovnýpomer   žalobcu   u   sťažovateľky   sa   skončí   právoplatnosťou   rozhodnutia.   Žalobu   v častio určenie, že pracovný pomer trvá, zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem inéhonamietala,   že   okresný   súd   od   1.   februára   2015   konal   s   neexistujúcim   subjektom   nažalovanej strane, pretože spoločnosť Retail Value Stores, a. s., s odlišným identifikačnýmčíslom, než aké má sťažovateľka, v   čase vydania rozsudku okresného súdu de iure užneexistovala. Právnická osoba, ktorá v zmysle rozsudku okresného súdu bola označená akožalovaná, v skutočnosti 1. februára 2015 zanikla z dôvodu jej splynutia s iným subjektom.Znamená to, že sťažovateľka v rámci odvolacieho konania namietala povinnosť súdu skúmaťv priebehu celého konania, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník, má spôsobilosť byťúčastníkom konania. Ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, nemôže vstupovaťdo procesného vzťahu v občianskom súdnom konaní.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Copr 6/2015-418 z 9. júna 2015 bolo najprvopravené záhlavie rozsudku okresného súdu č. k. 47 Cpr 37/2013-369 zo 16. marca 2015tak, že správne označenie účastníka na žalovanej strane má znieť Retail Value Stores, a. s.,Panónska cesta 16, Bratislava, a s identifikačným číslom žalovanej. Ďalším výrokom bolrozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu z dôkazov vyplýva, žev priebehu konania pred okresným súdom došlo k zániku pôvodne označenej žalovanej jejvýmazom z obchodného registra k 1. februára 2015 v dôsledku splynutia so spoločnosťouTsar Holding N. V., na základe čoho vznikla spoločnosť žalovanej, ktorá sa stala jehouniverzálnym právnym nástupcom. Okresný súd preto postupoval správne, keď podľa § 107ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku pokračoval v ďalšom konaní s týmto (univerzálnym)právnym nástupcom pôvodne označeného (a už zaniknutého) subjektu. Sťažovateľka pretopodľa   krajského   súdu   nedôvodne   argumentovala   nedostatkom   svojej   spôsobilosti   byťúčastníčkou   konania   a   povinnosťou   okresného   súdu   z   úradnej   moci   konanie   zastaviť.V danom prípade totiž nešlo na žalovanej strane o prípad singulárnej sukcesie, o ktorejrozhoduje súd len na návrh. V zmysle § 164 Občianskeho súdneho poriadku preto krajskýsúd opravil v záhlaví rozsudku okresného súdu chybu, ku ktorej došlo v jeho písomnomvyhotovení.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ibazdanlivo. V skutočnosti ho de facto zmenil tak, že v rámci odvolacieho konania zamenilúčastníka konania na žalovanej strane.

Z uvedených skutočností podľa sťažovateľky vyplýva jednak, že krajský súd zmenilrozsudok okresného súdu, ďalej proti rozsudku krajského súdu nie je prípustné odvolanie,hoci   inak   proti   opravnému   uzneseniu   podľa   §   164   Občianskeho   súdneho   poriadku   jeodvolanie vždy prípustné, potom sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebonemohla využiť právo na podanie odvolania proti opravnému uzneseniu (opravu vykonalpriamo   krajský   súd),   tiež   bola   porušená   zásada   dvojinštančnosti   občianskeho   súdnehokonania a napokon rozsudok krajského súdu je protiústavný, zjavne nesprávny a arbitrárny.

Protiústavnosť, zjavná nesprávnosť a arbitrárnosť rozsudkov všeobecných súdov jedaná nesprávnym hodnotením vykonaných dôkazov v súvislosti s okolnosťami, na ktorésťažovateľka konkrétne a podrobne poukazuje.

Keďže sťažovateľka vyčerpala možné opravné účinné prostriedky a keďže rozsudokkrajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. augusta 2015, treba sťažnosť považovať zavčas podanú, pričom sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom taktorozhodol:

„1.   Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   sp.   zn.   47   Cpr   37/2013   zo   dňa 16. marca 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 CoPr/6/2015 zo dňa 9. júna 2015 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   podľa   článku   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo dňa 16. marca 2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 CoPr/6/2015 zo dňa 9. júna 2015 a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., trovy konania vo výške 341,73 Eur vrátane DPH do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o.(...)“

Sťažovateľka   žiada   tiež   vydať   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   ústavný   súd   odložilvykonateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu až do rozhodnutia vo veci samej.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudkukrajského súdu č. k. 8 Copr 6/2015-418 z 9. júna 2015. Naproti tomu je pravdou, že podalaproti rozsudku krajského súdu odvolanie napriek poučeniu, že odvolanie nie je prípustné,pričom na výzvu okresného súdu spresniť, či toto podanie netreba považovať za dovolanie,právny zástupca sťažovateľky oznámil, že ide o odvolanie proti rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje pre porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo 16. marca 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľaústavy, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, žesťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využila.

Sťažnosť vo zvyšnej časti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež prípustné protirozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo vecisamej.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti výslovne a dôrazne namieta jednak to, že formálnepotvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu došlo v skutočnosti de facto k zmene rozsudkuokresného súdu, ďalej to, že v konaní vystupoval na žalovanej strane ako účastník niekto,kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, ale tiež aj to, že postupom krajského súdu jejbola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   dôsledku   nemožnosti   podať   odvolanie   protirozsudku krajského súdu, resp. v dôsledku porušenia zásady dvojinštančnosti občianskehosúdneho konania.

Vzhľadom   na   obsah   argumentácie   sťažovateľky   je   zrejmé,   že   mohla   podať   protirozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala (v zmysle jej tvrdení)primárne   z   ustanovenia   §   238   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Odhliadnuc   oduvedeného, prichádzala do úvahy aj prípustnosť dovolania na základe ustanovenia § 237písm.   b) a f) Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   prípustnosť   dovolania   podľa   tohoustanovenia sa vzťahuje aj na také prípady, v ktorých by inak dovolanie podľa § 238 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné, keďže prípustnosť dovolania podľa § 237sa vzťahuje na každé rozhodnutie odvolacieho súdu, teda aj na také, ktoré v zmysle § 238Občianskeho   súdneho   poriadku   nie   je   dovolaním   napadnuteľné.   Sťažovateľka   všakdovolanie nepodala.

Treba tiež uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), žedovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal doúvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Napokon   treba   dodať,   že   pokiaľ   by   bolo   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudkukrajského   súdu   považované   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   za   dovolanie,   ajv takom prípade by prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti ústavným súdom pre jejpredčasnosť, keďže v súčasnosti rozhoduje o veci Najvyšší súd Slovenskej republiky, čím jevylúčená právomoc ústavného súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015