znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 622/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. K. a maloletej M. K., zastúpených advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom   Sociálnej   poisťovne,   ústredie,   Bratislava   v konaní   vedenom   pod č. 21387/2010-KEM, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. a maloletej M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2014 doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a maloletej M. K. (ďalej len   „sťažovateľka   v 2.   rade“,   spolu   len   „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Sociálne   poisťovne,   ústredie,   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna poisťovňa“) v konaní o zvýšenie jednorazového odškodnenia za smrteľný pracovný úraz M. K. vedenom pod č. 21387/2010-KEM (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že M. K., manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľky v 2. rade, utrpel 16. októbra 2003 pracovný úraz, na následky ktorého na mieste zomrel. Sťažovateľky   (spolu   s mal.   S.   K.)   sa   žalobou   proti   jeho   zamestnávateľovi   a Sociálnej poisťovni podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 21. apríla 2004 domáhali   okrem   iného   zvýšenia   jednorazového   odškodnenia   pozostalých   podľa   §   208 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 20 C 85/2004-165 zo 7. apríla 2006 žalobu proti Sociálnej poisťovni zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že sťažovateľky sú oprávnené domáhať sa plnenia priamo od Sociálnej poisťovne. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní o odvolaní sťažovateliek napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil rozsudkom č. k. 5 Co 245/2006-201 z 15. februára 2007 a v otázke existencie priameho nároku sťažovateliek proti Sociálnej poisťovni pripustil dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   160/2007 z 25. februára   2009   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   zo   7.   apríla   2006   vo   výroku o zamietnutí   žaloby   sťažovateliek   proti   Sociálnej   poisťovni   v časti   o jednorazové odškodnenie a rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku o tomto nároku, konanie v tejto   časti   zastavil   a postúpil   Sociálnej   poisťovni.   Dovolanie   v ostatnej   časti zamietol. Podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   došlo   v dôsledku   účinnosti   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov od 1. januára 2004 k zmene nároku na jednorazové odškodnenie pozostalých vyplývajúceho z pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobnú smrteľným pracovným úrazom na nárok z právneho vzťahu úrazového poistenia, o ktorom rozhoduje Sociálna poisťovňa. Najvyšší súd   konštatoval,   že na prerokovanie   tohto   nároku   nebola   daná   právomoc   súdov,   preto konanie   zastavil   a vec postúpil   Sociálnej   poisťovni.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2009.

Sociálna   poisťovňa,   pobočka   Košice   rozhodla   o nároku   sťažovateľky   v 1.   rade a sťažovateľky v 2. rade samostatnými rozhodnutiami z 24. marca 2010 tak, že sťažovateľka v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade nemajú nárok na jednorazové odškodnenie. Sťažovateľky podali   odvolanie,   o ktorom   rozhodla   Sociálna   poisťovňa   samostatnými   rozhodnutiami z 3. augusta   2010   tak,   že   odvolania   zamietla   a v celom   rozsahu   potvrdila   rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice.

Sociálna poisťovňa podala 18. januára 2011 najvyššiemu súdu návrh podľa § 8a Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorým   žiadala,   aby   najvyšší   súd rozhodol,   že   konanie   o nároku   sťažovateliek   na   jednorazové   odškodnenie   patrí do právomoci súdov. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 Rks 1/2011 z 13. júla 2011 konanie zastavil   s odôvodnením,   že   rozhodnutím   o nároku   sťažovateliek   Sociálna   poisťovňa de facto uznala svoju právomoc, a preto kompetenčný spor medzi súdom a správnym orgánom za daného stavu neexistuje.

Sťažovateľky   podali   samostatné   žaloby   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočka Košice z 24. marca 2010 a Sociálnej poisťovne z 3. augusta 2010.   Krajský   súd   v Prešove   rozhodol   o žalobe   sťažovateľky   v 1.   rade   rozsudkom č. k. 3 S 37/2011-141   z 20.   apríla   2012   a o žalobe   sťažovateľky   v 2.   rade   rozsudkom č. k. 1 S 133/2010-162 z 8. marca 2012 tak, že zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že správne orgány mali konať o nárokoch sťažovateliek na zvýšenie jednorazového odškodnenia, pretože ich právomoc bola   daná   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   160/2007   z 25.   februára   2009 právoplatným   29.   apríla   2009.   Pripojené   administratívne   spisy   boli   zaslané   Sociálnej poisťovni 18. mája 2012 (vo veci sťažovateľky v 1. rade), resp. 19. apríla 2012 (vo veci sťažovateľky v 2. rade).

Sťažovateľky   urgovali   postup   Sociálnej   poisťovne   podaniami   z 27.   júna   2012 a 26. novembra 2012 podali samostatné sťažnosti na nečinnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Sociálna poisťovňa ich vybavila oznámeniami z 22. januára 2013, v ktorých uviedla,   že   6.   júla   2012   podala   najvyššiemu   súdu   žalobu   podľa   §   8a   OSP   a listom z 28. augusta   2012   navrhla,   aby   najvyšší   súd   zrušil   uznesenie   sp.   zn.   9   Rks   1/2011 z 13. júna 2011. Sťažnosti posúdila ako neopodstatnené.

Sťažovateľky podali 2. mája 2013 návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 4 Sžnč 2/2013-25 z 18. decembra 2013   tak,   že   uložil   Sociálnej   poisťovni   konať   a rozhodnúť   o nárokoch   sťažovateliek na zvýšenie jednorazového odškodnenia do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia alebo podať do 30 dní najvyššiemu súdu návrh podľa § 8a OSP na rozhodnutie o kompetenčnom konflikte v tejto veci. Najvyšší súd v odôvodnení uviedol, že návrh Sociálnej poisťovne zo 6. júla 2012 vo veci sťažovateliek vzhľadom na znenie jeho petitu ani doplnený návrh listom z 28. augusta 2012 nemožno považovať za návrh podľa § 8a OSP. Najvyšší súd dal možnosť   Sociálnej   poisťovni   podať   návrh   na   rozhodnutie   o kompetenčnom   konflikte aj vo veciach sťažovateliek s poukazom na prejudiciálne rozhodnutie č. k. 9 Rks 2/2013-9 z 26.   júna   2013   v konaní   podľa   §   8a   OSP   vo   veci   mal.   S.   K.,   v ktorom   rozhodol, že prerokovanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci okresného súdu.

Podľa sťažovateliek Sociálna poisťovňa nerešpektuje rozhodnutie najvyššieho súdu z 18.   decembra   2013   a je   v ich   veci   nečinná.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu 13. marca 2014 predložili uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Rks 1/2014 z 19. februára 2014, ktorým v ich veci zastavil konanie v spore o právomoc medzi Sociálnou poisťovňou a súdmi   pre   prekážku   litispendencie   vzhľadom   na   prebiehajúce   konanie   v tej   istej   veci o návrhu okresného súdu vedenom pod sp. zn. 1 Rks 1/2014.

Sťažovateľky   v súvislosti   s namietaným   porušením   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazujú   na   zákonné   lehoty   na   rozhodnutie   a   postup   Sociálnej   poisťovne,   ktorá   po právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o postúpení veci (29. apríla 2009) rozhodla o ich nárokoch 24. marca 2010 a o odvolaniach 3. augusta 2010. Po zrušení týchto rozhodnutí a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   Sociálna   poisťovňa   o ich   nárokoch   nerozhodla   ani neurobila žiadne úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Návrh Sociálnej poisťovne podľa § 8a OSP podaný 18. januára 2011 a návrh zo 6. júla 2012 považujú za neefektívne úkony.

Podľa sťažovateliek namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov dosahuje intenzitu   odmietnutia výkonu spravodlivosti   a došlo ním aj k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Poukazujú aj na predmet   konania, ktorý   má   pre   nich   mimoriadny   význam   a vyžadoval   si   osobitnú rýchlosť konania Sociálnej poisťovne. Uvádzajú: „Postup Sociálnej poisťovne v dôsledku zbytočných   prieťahov   tak   v konečnom   dôsledku   viedol   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu právam sťažovateliek, ako aj k popretiu účelu celého sociálneho systému sociálneho zabezpečenia a princípov sociálneho štátu.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že postupom   Sociálnej   poisťovne   v konaní   o ich   žiadosti   o zvýšenie   jednorazového odškodnenia naposledy vedenom pod č. 21387/2010-KEM boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to žiadajú, aby ústavný súd prikázal Sociálnej poisťovni   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   im   finančné   zadosťučinenie   každej po 20 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich práv v súvislosti s prieťahmi v postupe Sociálnej   poisťovne   v konaní   o ich   žiadosti   o zvýšenie   jednorazového   odškodnenia pozostalých.

Ústavný   súd   si   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal vyjadrenie Sociálnej poisťovne k sťažnosti. Z vyjadrenia doručeného 12. septembra 2014 zistil, že najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Rks 1/2014 zo 6. marca 2014 tak, že prerokovanie   a rozhodnutie   veci   sťažovateliek   patrí   do   právomoci   okresného   súdu. Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 165/2012-98 z 1. apríla 2014 rozhodol, že žalovaný v 1. rade   (zamestnávateľ   M.   K.)   a   Sociálna   poisťovňa   sú   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť   každej   žalobkyni   (sťažovateľkám   a mal.   S.   K.)   jednorazové odškodnenie   16 596,95   €   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Sociálna   poisťovňa podala proti rozsudku odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Rks 1/2014 ústavný súd zistil, že uznesenie zo 6. marca 2014 nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2014.

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

V   nadväznosti   na   uvedené   zistenie   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci   (v   danom   prípade   Sociálnou poisťovňou)   ešte mohlo trvať.   Ak   v   čase,   keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. februára 2014) bolo   sťažovateľkám   známe,   že   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   9   Rks   2/2013-9 z 26. júna 2013 v konaní podľa § 8a OSP vo veci o zvýšenie jednorazového odškodnenia žalobkyne mal. S. K. vedenej pôvodne okresným súdom pod sp. zn. 20 C 85/2004 tak, že prerokovanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci okresného súdu. Rovnako im bolo známe, že najvyšší súd uznesením č. k. 4 Sžnč 2/2013-25 z 18. decembra 2013 umožnil Sociálnej poisťovni podať aj v ich veci návrh podľa § 8a OSP. Sociálna poisťovňa podala návrh najvyššiemu súdu 12. februára 2014, v tej istej veci ešte skôr, 6. februára 2014, podal návrh na rozhodnutie kompetenčného sporu okresný súd. Najvyšší súd rozhodol uznesením sp.   zn.   1   Rks   1/2014   zo   6.   marca   2014,   že   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   patrí do právomoci okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo už vedené konanie   vo   veci   sťažovateliek   o určenie   právomoci   medzi   Sociálnou   poisťovňou a okresným   súdom.   Z tohto   dôvodu,   ako   aj   vzhľadom   na   rozhodnutie   o právomoci okresného súdu na prerokovanie a rozhodnutie o veci sťažovateliek ústavný súd nepovažuje namietanú nečinnosť Sociálnej poisťovne v čase podania sťažnosti za zbytočné prieťahy v konaní.

V súvislosti   s   namietaným   odopretím   spravodlivosti   ústavný   súd   uvádza, že prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže   by   namietané   porušenie   tohto   základného   práva   dosahovalo   takú   intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda   čo   je pre sťažovateľa v stávke)   bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateliek nejde o takúto situáciu. Sociálna poisťovňa o ich nároku rozhodla, po zrušení týchto rozhodnutí Krajským súdom v Prešove v marci, resp. apríli 2012, podala síce nekvalifikované návrhy na rozhodnutie podľa § 8a OSP vo veci sťažovateliek, vo veci mal. S. K. však bolo na návrh Sociálnej poisťovne rozhodnuté v júni 2013 o právomoci okresného súdu na rozhodnutie o rovnakom nároku, ako uplatňujú sťažovateľky. Sociálna poisťovňa sa preto neodmietala bezdôvodne zaoberať nárokom sťažovateliek.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateliek v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014