znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 622/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Mgr.   Ing.   J.   S., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   Advokátska   kancelária, Novomestského   25,   Pezinok,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 167/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   10   C   167/2010   p o r u š i l základné právo Mgr. Ing. J. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mgr. Ing. J. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Mgr.   Ing.   J.   S. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   275,94   €   (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   Advokátska kancelária, Novomestského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 622/2013-12 z 13. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 167/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:«Sťažovateľ majúci postavenie navrhovateľa v kompenzačnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave od 21. 11. 2010 pod č. k. 10C/167/2010 voči Slovenskej   republike   v   zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   SR   na   náhradu   škody a nemajetkovej   ujmy   mu   vzniknutej   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   nezákonnými rozhodnutiami   vyšetrovateľa   OR   PZ   Bratislava   1   (4   nezákonné   obvinenia)   a   následne OR PZ Trnava v konaní pôvodne pod č. k. VP-139/30-95, následne pod č. k. OUJP-139/95 a neprimerane dlhým nezákonným trestným stíhaním sťažovateľa, obmedzovaním slobody pohybu   a   výkonu   zamestnania   v   Spojených   štátoch   mexických   v   dôsledku   vydávania zatykačov   cestou   porušovateľa,   odobratia   cestovných   pasov   sťažovateľovi,   psychického strádania a potupného ponižovania zo strany polície po dobu viac ako 15 rokov (v r. 1995 - 2010), ktoré sa na podklade zastavujúceho uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 1 Pv 76/10-3 zo dňa 3. februára 2010 potvrdilo ako nezákonné to všetko za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z. z. podáva týmto prostredníctvom splnomocnenej advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej   návrh   na   začatie   konania   -   sťažnosť   o   porušení základných   práv   a   slobôd   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   a   navrhuje,   aby ústavný   súd   na   podklade   skutkového   stavu   veci   osvedčeného   priloženými   listinnými dôkazmi, ako aj spisového materiálu uznesením prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy(...) a právo prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v kompenzačnom konaní vedenom pod č. k. 10C/167/2010 porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov

3. Mgr. Ing. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume: 3.000,- € (...),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu

4. Mgr. Ing. J. S. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €(...), ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. (...)   O   návrhu   sťažovateľa   zo   dňa   21.   12.   2010   porušovateľ   doposiaľ   nekonal plynulo, efektívne a účinne, vedome obchádzal procesné právo porušovaním ust. §-u 6 O. s. p.   (zásada   rýchlosti),   ani   ku   dnešnému   dňu   (za   viac   ako   2,5   roka)   si   nezaobstaral   a nepripojil príslušný vyšetrovací spis, dozorové spisy Okresnej prokuratúry Bratislava I., včítane archivovaného spisu „utajeného“ svedka nasadeného políciou proti sťažovateľovi. Porušovateľ iba formálne vytýčil termín prvého pojednávania na deň 06. 02. 2013 o 11,00   hod.(...),   ktoré   sa   fakticky   efektívne   a   plnohodnotne   neuskutočnilo,   pretože porušovateľ   uznesením   vydaným   po   5-ich   minútach   protokolovania,   bez   umožnenia sťažovateľovi predniesť žalobný návrh, pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu návrhu odporkyne podľa §-u 141a O. s. p. (...)

Následne porušovateľ vydal dňa 10. 05. 2013 uznesenie č. k. 10C 167/2010-254, doručené 07. 06. 2013, ktorým neprimerane uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na   neexistentné   a   nepreukázané   trovy   konania   odporkyne   v   astronomickej   sume 310.721,17 €   na   účet   Okresného   súdu   Bratislava   I   do   60   dní   od   právoplatnosti   tohto uznesenia(...)

Sťažovateľ   vníma   toto   uznesenie   č.   k.   10C   167/2010-254   za   nespravodlivé a obmedzenie mu prístupu k súdu, preto bezodkladne podal prostredníctvom zastupujúcej advokátky JUDr. E. Korčekovej ústavnú sťažnosť podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)

Konanie   porušovateľa   voči   sťažovateľovi   nadobudlo   charakter   odmietnutia spravodlivosti   súdneho   konania   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...)   Porušovateľ nekonzistentným   a   svojvoľným   postupom,   arbitrárnym   odôvodnením   napadnutého uznesenia č. k. 10C 167/2010-254 zo dňa 10. 05. 2013 odňal sťažovateľovi možnosť konať pred   súdom,   účelovo   si   vytvoril   predpoklady   na   vydanie   uznesenia   o   zastavení kompenzačného konania.

Konanie porušovateľa nie je perfektné, nie je bezvadné. Sťažovateľ   listom   zo   dňa   20.   06.   2013   podal   u   predsedníčky   Okresného   súdu Bratislava I sťažnosť na prieťahy v konaní č. k. 10C 167/2010(...), ktorú predsedníčka Okresného   súdu   Bratislava   I   listom   Spr.   2164/2013   zo   dňa   16.   07.   2013,   doručený 05. 08. 2013(...) vyhodnotila ako dôvodnú s konštatovaním, že k objektívnym prieťahom došlo(...)

Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ vo veci nevypočul sťažovateľa, nerozhodol, hoc dľa ustálenej judikatúry ESĽP mal vec prejednať a rozhodnúť v lehote max. do 11-ich mesiacov od podania kompenzačnej žaloby sťažovateľom (do tejto doby sa započítava aj 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku) - viď. nižšie citovaná judikatúra ESĽP k odškodňovaniu obetí prieťahov v kompenzačných konaniach.

Stav neistoty sťažovateľa o výsledok kompenzačného konania, teda vinou zjavnej nečinnosti a prieťahov zavinených porušovateľom a jeho zjavne nespravodlivým konaním namiereným proti sťažovateľovi stále trvá.

Konanie nie je zložité po skutkovej a ani po právnej stránke. (...) Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam. Namietaným   neefektívnym   konaním   porušovateľa   za   viac   ako   2   a 1/2   roka, porušením   ust.   §-u   6   O.   s.   p.   a   procesne   neefektívnymi   úkonmi,   nekonaním   vo   veci bezodkladne po doručení žalobného návrhu súdu (viď. prvé „formálne“ pojednávanie až po viac ako 2 rokoch a 2 mesiacoch) porušovateľ neprípustne predĺžil stav neistoty sťažovateľa o   výsledok   kompenzačného   konania   od   r.   2010   a   teda   aj   o   výsledok   odškodnenia sťažovateľa   za   tomu   predchádzajúce   nezákonné   konanie   polície   a   Okresného   súdu Bratislava I proti sťažovateľovi od r. 1995 do r. 2010.

Teda stav neistoty sťažovateľa a jeho traumy, psychického strádania trvá už viac ako 17 a 1/2 roka, pričom sťažovateľovi sa nedosiahol žiadneho odškodnenia.

Postup a konanie porušovateľa - Okresného súdu Bratislava I nadobudlo charakter odmietnutia spravodlivosti.

(...)   Dľa   judikatúry   ESĽP   sa   odškodnenie   za   prieťahy   zapríčinené   súdom v kompenzačnom konaní posudzuje prísnejšie.

(...) Ku dnešnému dňu sťažovateľ vedie konanie o odškodnenie po dobu viac ako 2 a 1/2 roka, pričom nedosiahol dostatočnej nápravy.

Je   nesporným,   že   porušovateľ   vedie   konanie   tak,   aby   nespravodlivým   konaním a porušením   procesného   práva   na   podklade   šikanózneho   návrhu   odporkyne   zo   dňa 1. 2. 2013 (návrhu na zloženie preddavku na trovy konania podľa §-u 141a O. s. p. a nasl.) kompenzačné   konanie   zastavil   a   tým   sťažovateľovi   spôsobil   majetkovú   škodu   veľkého rozsahu.

Teda   konanie   vedie   tak,   aby   sťažovateľ   nedosiahol   odškodnenia   od   štátu   za nemajetkovú   ujmu   mu   spôsobenú   vymysleným   trestným   stíhaním,   obmedzením   slobody pohybu na území SR a v zahraničí, znemožnením výkonu pracovného pomeru v zahraničí, odobratím cestovných pasov, rozbitím rodiny a nasadením „utajeného svedka“ na jeho osobu,   teda   za   neoprávnené   zásahy   do   integrity   sťažovateľa   a   práva   na   súkromie sťažovateľa, daňovými perzekúciami z podnetu polície... v trvaní viac ako 15 rokov, na čom sa aktívne podieľal aj porušovateľ.

Dľa judikatúry ESĽP o účinný kompenzačný prostriedok nápravy sa jedná v prípade, že je poškodenej osobe priznaná primeraná výška zadosťučinenia na základe rozhodnutia, ktoré je rýchle, dostatočne odôvodnené a vykonané bez prieťahov. Nie je preto prípustné, aby   osoba   domáhajúca   sa   poskytnutia   primeraného   zadosťučinenia   za   neprimerané a nezákonné konanie orgánu štátu sa znovu v kompenzačnom konaní ocitla v situácii, ktorú je možným vinou Okresného súdu Bratislava I v Bratislave kvalifikovať ako neprimeranú dĺžku konania. (...)

Teda   neefektívnym   a   svojou   povahou   likvidačným   konaním   Okresného   súdu Bratislava   I   v   danej   kompenzačnej   veci   vznikla   sťažovateľovi   ďalšia   odškodniteľná nemajetková ujma (morálna ujma). (...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3945/2013 z 15. januára 2014 a právna zástupkyňa sťažovateľa stručným oznámením z 31. marca 2014.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) V úvode môjho vyjadrenia si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č.   38/1993   Z.   z.(...)   Ústavný súd Slovenskej   republiky upustil   od ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...) Po oboznámení sa so spisovým materiálom a s poukazom na obsah sťažnosti mám za to, že súd v predmetnom konaní postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Hoci   sťažovateľ   považuje   návrh   odporcu   na   zloženie   preddavku   na   trovy   konania   za šikanózny, súd o tomto procesnom návrhu odporcu na zloženie preddavku podľa ust. § 141a O. s. p. bol povinný rozhodnúť. S poukazom na priebeh konania považujem sťažnosť za neopodstatnenú. (...)“

2.2   Právna zástupkyňa sťažovateľa   v reakcii   na uvedené   vyjadrenie predsedníčky okresného súdu iba uviedla:

„(...) súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 167/2010:

Dňa 21. decembra 2010 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľa proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) „na náhradu ušlého zisku“ a „na zaplatenie odškodnenia“ z titulu náhrady škody „pre nezákonné trestné stíhanie“.

Dňa   13.   januára   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C   167/2010-202   vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k podanému návrhu.

Dňa 4. februára 2011 sa odporca písomne vyjadril k žalobnému návrhu.Dňa 8. februára 2011 sťažovateľ oznámil súdu, že „vec nie je možné prejednať bez nariadenia pojednávania“.

Dňa   8.   apríla   2011   okresný   súd   požiadal   dotknuté   štátne   orgány   o zapožičanie súvisiacich spisov.

Dňa   18.   apríla   2011   Okresná   prokuratúra   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) oznámila súdu, že žiadaný spis nemožno zapožičať zo zákonných dôvodov.Dňa 20. apríla 2011 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „polícia“)   oznámilo   súdu,   že   žiadaný   spis   nemožno   zapožičať,   pretože   sa   nachádza   na odbore „justičnej polície UJKP OR PZ v Trnave“.

Dňa   21.   júla   2011   okresný   súd   opätovne   požiadal   dotknuté   štátne   orgány o zapožičanie súvisiacich spisov.

Dňa 5. augusta 2011 polícia oznámila súdu, že žiadaný spis nie je možné zapožičať, pretože sa stále nachádza na odbore „justičnej polície UJKP OR PZ v Trnave“.

Dňa   15.   februára   2012   okresný   súd   opätovne   požiadal   políciu   o   zapožičanie súvisiaceho spisu.

Dňa 1. marca 2012 polícia oznámila okresnému súdu, že jeho žiadosti „nie je možné vyhovieť, nakoľko spisový materiál sa nenachádza na tunajšom útvare“, ale na „Okresnej prokuratúre Bratislava I“.

Dňa   11.   apríla   2012   okresný   súd   opakovane   požiadal   okresnú   prokuratúru o zapožičanie súvisiaceho spisu.

Dňa   18.   apríla   2012   okresná   prokuratúra   oznámila,   že   žiadaný   spis   nemožno zapožičať zo zákonných dôvodov.

Dňa 2. októbra 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 6. február 2013.Dňa 1. februára 2013 odporca podal návrh „na zloženie preddavku na trovy konania podľa ust. § 141a OSP“.

Dňa 6. februára 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, pretože okresný súd vyhovel ostatnému návrhu odporcu.

Dňa 13. februára 2013 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v určenej lehote doručil súdu „tlačivo, ktorým sa preukazujú pomery účastníka žiadajúceho oslobodenia od súdnych poplatkov“.

Dňa 10. mája 2013 okresný súd uznesením č. k. 10 C 167/2010-254 rozhodol, že sťažovateľ „je povinný zložiť preddavok na trovy konania v sume 310,721,17 EUR na účet tunajšieho súdu do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia“. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2013.

Dňa 17. októbra 2013 okresný súd uznesením č. k. 10 C 167/2010-258 napadnuté konanie zastavil, pretože sťažovateľ v stanovenej lehote nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená právoplatným uznesením č. k. 10 C 167/2010-254.

Dňa 14. novembra 2013 sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni JUDr. Dane Káčerovej.

Dňa 21. novembra 2013 okresný súd uznesením č. k. 10 C 167/2010-264 zaviazal sťažovateľa   uhradiť   súdny   poplatok   za   podanú   námietku   zaujatosti.   Sťažovateľ   tento poplatok riadne a včas uhradil.

Dňa   25.   novembra   2013   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 10 C 167/2010-254.

Dňa 17. januára 2014 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa a o jeho odvolaní.

Dňa 27. januára 2014 krajský súd uznesením č. k. 8 Co 23/2014-282 napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 167/2010-254 potvrdil.

Dňa 20. februára 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 23/2014-282 dovolanie, pričom vec sa t. č. nachádza z dôvodu podania mimoriadneho opravného prostriedku na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania pred   ústavným súdom   bolo posúdenie,   či   vo   veci   o náhradu škody   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   167/2010   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný od 5. augusta 2011 do 15. februára 2012 (šesť mesiacov), od 18. apríla 2012 do 2. októbra 2012 (päť mesiacov) a od 17. júna 2013 do 17. októbra 2013 (štyri mesiace). Okresný súd teda počas viac ako jedného roka vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   pritom   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Pokiaľ   ide   o návrh   sťažovateľa,   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že 17. októbra 2013 okresný súd uznesením č. k. 10 C   167/2010-258   napadnuté   konanie   zastavil, neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € najmä preto, že „stav neistoty sťažovateľa a jeho traumy, psychického strádania“ trvá už veľmi veľa rokov, napriek tomu sťažovateľ dosiaľ „nedosiahol žiadneho odškodnenia“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   ako   aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške 1 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti z 10. augusta 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 275,94 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014