SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 621/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, t. č. ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného   advokátom   Mgr.   Milanom   Trylčom,   PhD.,   Advokátska   kancelária, J. Kráľa 738/12, Senica, vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 60/2008 zo 4. mája 2009 uznal súd sťažovateľa za vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo ho odsúdil s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 8 mesiacov nepodmienečne. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 19/2013 z 15. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 60/2008, a to s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2011 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 428/2012 Z. z. (ďalej aj „nález ústavného súdu“) a strata účinnosti § 41 ods. 2 Trestného zákona prvej vety časti za bodkočiarkou   je   síce   novou   predtým   neznámou   skutočnosťou   odôvodňujúcou   povolenie obnovy konania, avšak trest uložený sťažovateľovi v pôvodnom konaní nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu a k pomerom páchateľa, čím podľa názoru okresného súdu nemalo   dôjsť   k   splneniu   druhej   podmienky   odôvodňujúcej   povolenie   obnovy   konania. Uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 114/2013 z 1. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   ako   nedôvodná zamietnutá.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu podal sťažovateľ   dovolanie. Napadnutým uznesením   najvyšší súd dovolanie sťažovateľa podané proti uzneseniu krajského súdu odmietol.

3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu takto: «V zmysle Nálezu ÚS SR nie sú v ust. § 41 ods. 2 TZ slová za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ v súlade s Čl. I. ods. 1 Ústavy SR. Dňom vyhlásenia Nálezu ÚS SR v Zbierke zákonov SR stratilo ust. § 41 ods. 2 TZ v dotknutej časti (t. j. slová veta prvá za bodkočiarkou) účinnosť.... Z ust. § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   právnych   predpisov vyplýva,   že   strata   účinnosti   právneho   predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   jeho ustanovenia v zmysle Čl. 125 Ústavy SR, na základe ktorého bol zároveň pred touto stratou účinnosti v trestnom konaní vydaný rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť alebo nebol vykonaný, je vždy dôvodom na povolenie obnovy konania podľa ustanovení TP, a to bez potreby   skúmania   splnenia   ďalších   podmienok   v   zmysle   §   394   ods.   1   TP,   nakoľko   už samotná táto skutočnosť zakladá dôvod obnovy konania....

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd I. ako aj súd II. stupňa síce správne zistil skutkový stav veci, avšak tento nesprávne právne posúdil, keďže obnovu konania z dôvodu napĺňajúceho § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov nepovolil, resp.   sťažnosti   proti   uzneseniu   OS   Senica   nevyhovel.   A   zároveň   nesprávne   použil   síce procesnoprávne ustanovenie § 394 ods. 1 TP, podľa ktorého skúmal splnenie podmienok povolenia obnovy konania, avšak podľa tohto ustanovenia mal obnovu konania výlučne len povoliť, t. j. bez skúmania splnenia tu uvedených podmienok, ktoré podľa môjho názoru majú   hmotnoprávny   základ   (porušenie   kvázi   hmotnoprávneho   ustanovenia),   ak   dôvod obnovy   konania   vychádza   len   zo   skutočnosti   predpokladanej   v   §   41b   ods.   1   zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Týmto bol (a stále je) daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP, pričom je zrejmé, že takéto porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie sťažovateľa, nakoľko za splnenia v tomto prípade jedinej podmienky obnovy konania, nebola táto povolená. Zároveň mám za to, že pojem „zistený skutok“ má byť v tomto prípade vykladaný v rozsahu „zistený skutkový stav“. Teda povolenie obnovy konania malo byť skúmané podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s § 394 ods. 1 TP a nie výlučne podľa § 394 ods. 1 TP, t. j. rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Zároveň tak bol (a stále je) týmto daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l) TP, nakoľko   nadriadený   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa,   hoci   na   to   neboli   splnené zákonné   dôvody,   t.   j.   tieto   splnené   byť   nemohli,   keďže   v   zmysle   §   41b   ods.   1   zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s § 394 ods. 1 TP mohol súd obnovu konania len povoliť. Tu je potrebné uviesť, že tento dovolací dôvod bolo v tomto prípade nutné vykladať v prospech sťažovateľa. Teda zamietnutie odvolania chápať rovnako ako zamietnutie   sťažnosti,   ak   dovolanie   voči   uzneseniu   KS   v   Trnave   je   (malo   by   byť) prípustné(...)

Podľa môjho názoru bol naplnený aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP, nakoľko   bolo   zásadným   spôsobom   porušené   právo   na   obhajobu   sťažovateľa   tým,   že odôvodnenie   oboch   nezákonných   výrokov   predmetných   uznesení   je   pre   sťažovateľa nezrozumiteľné a nejasné, t. j. sťažovateľovi nie je zrejmé z akého dôvodu nebolo jeho žiadosti a následnej sťažnosti vyhovené, keď zákonom stanovené podmienky obnovy konania boli splnené, resp. súdy nedali odsúdenému odpoveď v podobe uvedenia zákonného dôvodu a jeho následného odôvodnenia, pre ktorý sa pri tomto druhu povolenia obnovy konania vyžaduje   (má   vyžadovať)   aj   naplnenie   dôvodu   spočívajúceho   v   tom,   že   trest   uložený odsúdenému   v   pôvodnom   konaní   musí   byť   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu a k pomerom páchateľa. Porušenie práva sťažovateľa na obhajobu   zásadným spôsobom vyplýva z porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Tomuto právu spočívajúcemu v oprávnení sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv na súde zodpovedá povinnosť súdu nezávisle, nestranne a spravodlivo, t. j. zákonne nielen čo do postupu súdu ale aj čo do rozhodnutia, vo veci konať. Právo odsúdeného na spravodlivý proces spočíva v poskytnutí ochrany sťažovateľovi zo strany súdu v kvalite vymedzenej TP ako aj ďalšími zákonmi, t. j. uvedené sa vzťahuje najmä k správnemu a odôvodnenému použitiu príslušného zákonného ustanovenia, pričom správnosť a odôvodnenosť použitia práve tohto ustanovenia musí byť sťažovateľovi náležite ozrejmená v rozsahu zodpovedajúcom jeho právu na spravodlivý proces....

Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 TP   a   rovnako   tak   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   sťažnosti   smerujúcej   proti   takémuto uzneseniu súdu prvého stupňa nie je prípustné dovolanie v zmysle § 368 ods. 1 TP, nakoľko nejde o rozhodnutia vo veci samej, resp. nakoľko tieto nie sú uvedené v taxatívnom výpočte § 368 ods. 2 TP.

Naproti vyššie uvedenému je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdy SR sú garantom výkladu   a   aplikácie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   zároveň   aj   garantom dodržiavania   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   Ústavy   SR   alebo   z   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Mám za to, že výklad a následná aplikácia § 368 ods. 1 TP alebo § 368 ods. 2 TP musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, a to aspoň v takom rozsahu, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov sťažovateľa.   V   tejto   súvislosti   je   podstatné   a   určujúce   to,   že   v   dovolacom   konaní   sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach sťažovateľa ako strany dovolacieho konania, pričom sťažovateľ je oprávnený nielen iniciovať dovolacie konanie, ale TP mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia TP, t. j. výkladom ustanovenia § 368 ods. 1 TP alebo § 368 ods. 2 TP, ktoré by mohlo v dôsledku neprípustnosti jeho dovolania sťažovateľovi tieto práva odňať.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa mal podľa môjho názoru aj napriek zneniu § 368 ods. 1 TP vysporiadať s v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi v tom rozsahu, či tieto podľa svojho obsahu napĺňajú porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...)

Ak tak dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia 1 Tdo 78/2014 zo dňa 4. 2. 2015 neurobil, t. j. nezdôvodnil, že uzneseniami súdu I. a II. stupňa bol alebo nebol porušený zákon a už vôbec nezdôvodnil, či takéto porušenie môže zakladať porušenie základného práva sťažovateľa (čl. 6 ods. 1 dohovoru), porušil týmto základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetné rozhodovanie Najvyššieho súdu SR vo veci 1 Tdo 78/2014 v uvedenom smere je tak zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Mám za to, že dovolacie dôvody uvedené v bode II. tejto sťažnosti boli v dovolacom konaní dané (a aj stále sú) a zároveň, že tieto svojím obsahom zakladajú porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. 2. 2015 porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 78/2014 zo 4. 2. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol dovolanie sťažovateľa.

6.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol: „Dovolanie   bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods.   1,   ods.   3   Tr.   por.);   avšak   dovolaním   obvineného ⬛⬛⬛⬛ je   napádané rozhodnutie, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

rozsudok a trestný rozkaz, uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, uznesenie o zastavení trestného stíhania, uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu v Trnave, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu Okresného   súdu   Senica,   ktorým   mu   bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   povolenie   obnovy konania. Proti takémuto druhu rozhodnutia však dovolanie nie je prípustné.

Neprípustnosť dovolania vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým   sa   doplnil   Trestný   poriadok.   Uvedená   novela   rozšírila   dôvody   odmietnutia dovolania na neverejnom zasadnutí v zmysle ustanovenia § 382 písm. f/, pričom dôvodová správa   výslovne   ako   príklad   odmietnutia   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania   uvádza dovolanie podané proti rozhodnutiu o obnove konania.

V tejto súvislosti dovolací súd nad rámec rozhodnutia, k uplatneným námietkam obvineného o vysporiadaní sa s prípustnosťou dovolania, konštatuje, že dovolací súd nie je oprávneným subjektom na prelomenie legislatívnej úpravy neprípustnosti dovolania proti obnove konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. f) Tr. por. dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ ako neprípustné na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

9.   Predmetom   sťažnosti   sú   námietky   sťažovateľa,   v zmysle   ktorých   najvyšší   súd porušil   sťažovateľovo   právo   garantované   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   odmietol   jeho dovolanie napriek tomu, že podľa mienky sťažovateľa sa mal zaoberať ním namietanými dovolacími dôvodmi bez ohľadu na § 368 ods. 1 Trestného poriadku.

10. Ústavný súd v úvode konštatuje, že právny poriadok explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, pretože jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

11. Ide o situáciu upravenú Trestným poriadkom v § 368 ods. 1 a 2 v spojení s § 382 písm.   f),   kde   Trestný   poriadok   taxatívne   (v   §   368   ods.   2)   vypočítava   rozhodnutia (ak Trestný poriadok neustanovuje inak), voči ktorým je prípustné dovolanie (za splnenia podmienok ustanovených v § 368 ods. 1 v spojení s § 371 Trestného poriadku). A contrario je teda voči iným rozhodnutiam krajského súdu dovolanie neprípustné (ak Trestný zákon neustanovuje   inak)   bez   ohľadu   na   to,   či   sú,   alebo   nie   sú   naplnené   dovolacie   dôvody upravené v § 371 Trestného poriadku, a dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez preskúmania veci a ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov.

12.   Ďalej je nevyhnuté doplniť, že zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. septembra 2011), došlo k zásadnej zmene ustanovenia § 368 Trestného poriadku. K dnešnému dňu platné a účinné (a rovnako už v čase rozhodovania okresného súdu, krajského súdu i najvyššieho súdu) znenie § 368 Trestného poriadku nepripúšťa pochybnosť o otázke prípustnosti dovolania voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

13. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnej moci   (t.   j.   aj   najvyššieho   súdu),   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného   súdu   nie   je   suplovať   orgány   verejnej   moci,   ktorým   prislúcha   interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

14. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové posúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie   vzhľadom   na   zistený skutkový stav, je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

15. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci dovolania konal zákonom predpísaným procesným postupom   (§ 377 a nas. Trestného poriadku). Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval   so   zákonnými   požiadavkami   kladenými   na   postup   dovolacieho   súdu a požiadavkami kladenými čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

16. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení   Trestného   poriadku   o dovolaní   a aj   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   uzatvára,   že   najvyšší   súd   nijako   nevybočil   z medzí určených čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Trestného poriadku v súlade s ich znením, obsahom i duchom, a závery najvyššieho súdu   obsiahnuté   v   napadnutom   uznesení   je   následne   potrebné   považovať   za   výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní.

17. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd označil dovolanie za neprípustné, aj keď boli dané dovolacie dôvody a mohlo dôjsť k porušeniu ústavných práv sťažovateľa, ústavný súd   uvádza,   že   úvahy   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých   dovolanie   proti   právoplatnému uzneseniu   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti   voči   uzneseniu   okresného   súdu o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nie   je   prípustné,   treba   považovať (predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v bodoch 10 až 12) za súladné s Trestným poriadkom (ústavný súd opakovane odkazuje na novelizáciu Trestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony účinným od 1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé. Postup a napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   je   ústavne   konformné,   nie   je   svojvoľné   (arbitrárne)   alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

18.   Rekapitulujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   Voči   tomuto   rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku dovolanie prípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadok neupravuje odlišne uvedené závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku (§ 393 až § 405a) upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal vedieť, že dovolanie voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie je prípustné a podané dovolanie bude odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z Trestného poriadku).

19. Nota bene ústavný súd pripomína, že sťažovateľ bol oprávnený podať sťažnosť ústavnému   súdu   priamo   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti   voči uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

20.   Z už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   voči   napadnutému   uzneseniu najvyššieho   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015