znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 621/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. F., zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Tkáčovou, Magurská 3, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod   sp.   zn.   16 Er   709/2013   a   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 491/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2013   doručená   sťažnosť   A.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 16 Er 709/2013 a porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   súdneho   exekútora   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. EX 491/2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   obchodná   spoločnosť   Technopoint Sanitrends spol. s r. o. (ďalej len „oprávnený“), podala proti sťažovateľovi ako povinnému návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie 88,82 €. V napadnutom exekučnom konaní boli sťažovateľovi zablokované účty v bankách.

V   napadnutom   konaní   rozhodol   okresný   súd   ako   exekučný   súd   uznesením č. k. 16 Er 709/2013-20 z 21. mája 2013 tak, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. c) zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu, že oprávnený navrhol exekúciu zastaviť.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Do dnešného dňa Okresný súd Košice I nevyznačil právoplatnosť a vykonateľnosti svojho   uznesenia   pod   č.   k.   16   Er   709/2013-20   a   súdny   exekútor   JUDr.   Roman   Fogta blokuje   všetky   účty   sťažovateľa,   čím   mu   spôsobuje   ujmu.   Sťažovateľ   z   dôvodu   vedenia exekučného konania nemá kredit bezúhonného u banky, kde má kontokorentný úver, čím mu vzniká škoda.

Okresný súd Košice I vo svojom uznesení pod č. k. 16 Er 709/2013 zo dňa 21. 5. 2013 exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 pís. c) zák. č. 233/1995 Z. z. a pripustil podanie odvolania proti cit. uzneseniu, čo je v rozpore s platným zákonom.

O zastavení exekúcie na návrh oprávneného rozhoduje súd uznesením, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 58 ods. 4). V prípade podania návrhu na zastavenie exekúcie oprávnený nesie procesné zavinenie na zastavení exekúcie, preto v zásade býva zaviazaný na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 1). Týmto postupom zabránil sťažovateľovi nakladať so svojím majetkom, nakoľko všetky strany musia čakať kým prejde lehota na odvolanie, a potom čakajú na to, aby súd vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť cit. uznesenia. Súd   odmietol   dať   akékoľvek   potvrdenie   o   tom,   že   do   dnešného   dňa   nevyznačil doložku   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   len   mu   ju   na   origináli   jednoducho   odmietol vyznačiť.

Súdny exekútor sa zasa odvoláva na to, že neodblokuje účet pokiaľ cit. uznesenie nenadobudne právoplatnosť a vykonateľnosť.

Sťažovateľ zaplatil oprávnenému istinu v sume 86,20 € dňa 16. 11. 2012 na jeho účet...   a   trovy   právneho   zastúpenia   + súdny   poplatok   v   sume   74,65   €   zaplatil   na účet právneho zástupcu oprávneného dňa 16. 11. 2012 t. j. v 15-dňovej lehote od doručenia platobného   rozkazu   (ten   sa   stal   právoplatným   a   vykonateľným   dňa 24. 11. 2012). Sťažovateľ zaplatil na účty uvedené v návrhu na vydanie platobného rozkazu a použil aj VS tam uvádzaný. Exekúcia je neopodstatnená, preto sťažovateľ navrhol námietkam vyhovieť a exekúciu v celom rozsahu zastaviť.

Doterajšie   konanie   považujem   za   neefektívne,   neracionálne.   Poukazujeme   na   to, že sa medzi nami účastníkmi konania jedná o majetkové práva.

V dôsledku prieťahov v konaní sa sťažovateľ nachádza neprimerane dlho v právnej neistote, je mu tým spôsobovaná ujma, a to tým, že nemôže vyriešiť svoje majetkové pomery a zabezpečiť si ďalšie existenčné podmienky do budúcnosti.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo [sťažovateľa]... podľa čl. 48 ods. 2… podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky... podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd... podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky...   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu...   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 Er 709/2013 porušené bolo.

... Základné právo [sťažovateľa]... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   súdneho   exekútora   JUDr.   Roman   Fogta...   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. Ex 491/2013/2013 porušené bolo.

... Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 131/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

... JUDr.   Romanovi   Fogtovi... prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Ex 491/2013...   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (odblokoval   zablokovaný   účet... sťažovateľa).

[Sťažovateľovi]…   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.000 €...,   ktoré sú Okresný súd Košice I spoločne a nerozdielne s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

... Okresný   súd   Košice   I   spoločne   a   nerozdielne   s   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   sú   povinní   uhradiť... [sťažovateľovi] trovy   právneho   zastúpenia v sume 362,70 € na účet jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie „z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu“.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia smerujúci k Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky   odôvodňuje   sťažovateľ   s   poukazom   na   §   3   ods.   1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pričom uvádza:

„Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 pís. a) bod. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky,   ak   škodu   spôsobil   súdny   exekútor   pri   výkone   exekučnej   činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol   pred   jej   podaním   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v   tejto   časti   je   preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 709/2013 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol uznesením z 21. mája 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2013.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. augusta 2013, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci   samej   nekonal, v dôsledku   čoho   už k namietanému porušovaniu   v   sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   veci   ústavný   súd   poukazuje   na   argumentáciu   sťažovateľa   v   jeho sťažnosti,   podľa   ktorej   prieťahy   mali vzniknúť tým,   že   okresný   súd   odmietol   vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia z 21. mája 2013.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za relevantné, že okresný súd mu doručil kópiu uznesenia z 21. mája 2013, z ktorej je zrejmé, že prvopis tohto uznesenia je označený doložkou   právoplatnosti   a   vykonateľnosti.   Z   uvedenej   kópie   vyplýva,   že   doložka právoplatnosti   a   vykonateľnosti   bola   na   uznesení   vyznačená   16.   decembra   2013, t. j. po podaní sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ v sťažnosti nijako nepreukazuje svoje tvrdenie o tom, že okresný súd odmietol vyznačiť doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na   predmetnom   uznesení   (napr.   predložením   písomného   podania,   ktorým   vyznačenie právoplatnosti žiada), a rovnako tak netvrdí a ani nepreukazuje, že nápravy tohto stavu sa domáhal   napr.   podaním   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa názoru ústavného súdu v prvom rade účastník konania sa musí zaujímať o stav   konania,   ktorého   je účastníkom,   a na   ochranu   svojich   práv   využívať   právne prostriedky, ktoré má k dispozícii na základe relevantných procesnoprávnych predpisov. S prihliadnutím   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   vyznačenie   doložky právoplatnosti   a vykonateľnosti   na   uznesení   6   mesiacov   po   nadobudnutí   právoplatnosti a vykonateľnosti   tohto   uznesenia   samo   osebe   neumožňuje   vysloviť   záver   o   prípadnom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Aj   z tohto   hľadiska   by preto   bolo potrebné sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   tým,   že   okresný   súd   v   uznesení z 21. mája 2013, ktorým zastavil exekúciu v rozpore s Exekučným poriadkom, pripustil podanie odvolania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   jeho   zistení   vyplýva, že uznesenie   okresného   súdu   z 21.   mája   2013   nadobudlo   právoplatnosť   18.   júna 2013, pričom sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 26. augusta 2013, t. j. po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   v   tejto   časti   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom porušenie tohto práva odôvodňuje tým, že okresný súd nevyznačil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na uznesení z 21. mája 2013,   t.   j.   v   súvislosti   s   námietkou,   že   okresný   súd   nekonal   v   napadnutom   konaní bez zbytočných   prieťahov.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   odvodzuje   porušenie základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru skutočnosťami, ktoré zodpovedajú garanciám, ktoré tvoria obsah základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prípadne práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor, že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (a   tiež   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a ani k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 491/2013

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   postupom   súdneho   exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 491/2013 na tom základe, že súdny exekútor nerešpektoval uznesenie okresného súdu ako exekučného súdu, ktorým zastavil exekúciu, a neodblokoval jeho účty v banke.

Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu   exekučných   titulov   (ďalej   len   „exekučná činnosť“).

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.   Pri   výkone   svojej   činnosti   je   viazaný   len   ústavou,   ústavnými   zákonmi, medzinárodnými   zmluvami   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy,   zákonmi,   inými   všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní.

Podľa § 29 Exekučného poriadku exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie   exekúcie   označí   oprávnený   (§   38)   a   ktorého   jej   vykonaním   poverí   súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   33   ods.   1   Exekučného   poriadku   ak   osobitný   zákon   neustanovuje   inak, exekútor   zodpovedá   za   škodu   tomu,   komu   ju   spôsobil   on   alebo   jeho   zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

Podľa   §   219   Exekučného   poriadku   exekútor   je   disciplinárne   zodpovedný za disciplinárne previnenie.

Podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa tohto zákona,   porušenie   sľubu,   správanie,   ktorým   narúša   dôstojnosť   svojej   funkcie, a pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou   exekútora.   Disciplinárnym   previnením   je   aj   zavinené   konanie   exekútora, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní.

Podľa § 222b ods. 1 Exekučného poriadku o disciplinárnej zodpovednosti exekútora rozhoduje a disciplinárne opatrenia podľa tohto zákona ukladá disciplinárny senát.Ústavný súd konštatuje, že v zmysle citovaných ustanovení Exekučného poriadku je súdny   exekútor   v   exekučnom   konaní   viazaný   rozhodnutím   exekučného   súdu (§ 3 Exekučného   poriadku).   Z   uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   sťažovateľ je predovšetkým povinný uplatniť nápravu namietaného stavu na okresnom súde, ktorého rozhodnutie je súdny exekútor povinný rešpektovať.

Ak sťažovateľ namieta, že mu postupom súdneho exekútora vznikla škoda, náhradu tejto škody je povinný uplatniť postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Z obsahu sťažovateľových námietok možno odvodiť aj záver, že sťažovateľ namieta, že súdny exekútor sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní. O disciplinárnej zodpovednosti exekútora rozhoduje a disciplinárne opatrenia podľa tohto zákona ukladá disciplinárny senát (§ 222b ods. 1 Exekučného poriadku).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   oprávnený   rozhodnúť o namietanom porušení označených práv podľa ústavy a podľa dohovoru postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 491/2013 (vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 Er 709/2013), preto sťažnosť odmietol v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci, resp. z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Okrem   dôvodov,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa, nad rámec   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   v   danom   prípade   v súlade s jeho doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013, IV. ÚS 278/2014)   vzhľadom   na   predmet   sporu   ide   o   vec   nižšej   významnosti (o tzv. bagateľnú   vec),   kde   uplatnenie   mimoriadneho   opravného   prostriedku nie je považované   za efektívne.   Ak   potom   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje u bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi,   bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy   iba   v   prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014