znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 620/2015-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnostiŽelezničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava, právne zastúpenejadvokátom Mgr. Mariánom Masarikom, ktorý koná v mene Advokátskej kancelárieRelevans, s. r. o., Dvořákovo námestie 8A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.3 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015, ako aj postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013 a jeho rozsudkom z 15. apríla2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013 p o r u š i lzákladné právo obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., p r i z n á v aúhradu trov právneho zastúpenia v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eura šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účetAdvokátskej kancelárie Relevans, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 620/2015-46 z 24. septembra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnejspoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), prenamietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015, ako aj postupomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.2 Cob 17/2013 a jeho rozsudkom z 15. apríla 2014.

Ďalším uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 620/2015-60 zo 6. októbra 2015 bolaodložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.42 Cb 79/2009 z 2. októbra 2012, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 20. januára2016, najvyšší súd vo vyjadrení z 26. novembra 2015 a krajský súd vo vyjadreníz 12. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavnýsúd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 79/2009-604z 2. októbra 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti spoločnosti REFIN B. A.s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), o zaplatenie sumy 1 393 011,91 € s prísl., pričom zároveňbolo vyhovené vzájomnej žalobe žalovanej na zaplatenie sumy 1 264 389,82 € s prísl.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014 bol rozsudokokresného súdu potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 57/2014 z 30. januára 2015 doručenýmprávnemu zástupcovi sťažovateľky 16. marca 2015 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľkyproti rozsudku krajského súdu č. k 2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014.

Sťažovateľka predovšetkým namieta nezákonnosť vykonávania listinných dôkazov.Všeobecné súdy dospeli podľa jej názoru k záverom bez toho, aby bol v súlade so zákonomvykonaný čo i len jediný listinný dôkaz. Podľa sťažovateľky okresný súd nevykonal anijeden z listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 Občianskeho súdneho poriadku,na čom nič nemení ani formulácia obsiahnutá v zápisnici z pojednávania okresného súduz 22. mája 2012 v znení:„oboznamuje sa obsah spisu prečítaním.“Keďže pojednávanietrvalo iba jednu hodinu a spis mal vtedy takmer 600 strán, nebolo reálne možné, aby bolilistinné dôkazy prečítané. Navyše zo zápisnice nevyplýva presné označenie listín, ktoré malibyť ako dôkazy vykonané. Nesprávne vykonané (teda nevykonané) listinné dôkazy podľanázoru sťažovateľky zakladajú odňatie možnosti konať pred súdom, pretože dochádzak odňatiu práva účastníka konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Skutkové zisteniavyplývajúce z nezákonne vykonaných listinných dôkazov nepožívajú právnu ochranu, tedasúd ich nemôže použiť pre účely rozhodovania. Skutočnosť, že všeobecné súdy dospelik právnemu záveru, že neboli naplnené podmienky vzniku nároku na vydaniebezdôvodného obohatenia, nemôže byť dôvodom, pre ktorý nebolo potrebné listinné dôkazyvykonať v súlade so zákonom. Navyše sťažovateľka tvrdí, že okresný súd neuviedol, žetieto listinné dôkazy nevykonal. Bez vykonania niektorých listinných dôkazov súdy nemohlimať žiadnu vedomosť o tom, že tieto dôkazy nepreukazovali stav nehnuteľnosti v časeuzavretia zmluvy o nájme. Skutočnosť, že nebol zákonne vykonaný ani jediný listinnýdôkaz, znamená aj to, že rozsudok sa stal pre sťažovateľku celkom nepredvídateľný.

Sťažovateľka nesúhlasí s tým, že napriek jej návrhu nedošlo k doplneniudokazovania nariadením znaleckého dokazovania. Súdom ustanovený znalec by totiž moholbez problémov preskúmať výmeru priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy,na základe čoho by potom bez pochybností mohol určiť, či vôbec bolo s ohľadom navýmeru priestorov uvedenú v zmluve možné, aby žalovaná odovzdala právnemupredchodcovi sťažovateľky takú výmeru priestorov, k akej sa žalovaná zaviazala.

Nemožno súhlasiť ani s tým, že sa nevykonali ani ďalšie dôkazy navrhovanésťažovateľkou, a to výpoveďami svedkov a predložením ďalších listinných dôkazov. Pritomsťažovateľkou navrhovaní svedkovia mali vypovedať aj o tom, v akom rozsahu mohlasťažovateľka užívať predmet nájmu s ohľadom na to, aká výmera prenajatých priestorov jejbola skutočne odovzdaná do nájmu. Okresný súd nijako nevysvetlil, prečo neakceptovalnávrhy na predloženie ďalších listinných dôkazov.

Podľa sťažovateľky neobstojí záver krajského súdu, podľa ktorého z preberaciehoprotokolu má vyplývať, že právny predchodca sťažovateľky potvrdil, že priestory tvoriacepredmet zmluvy mu boli odovzdané vo výmere dohodnutej v zmluve. V skutočnosti takýtozáver z preberacieho protokolu nevyplýva. Možno z neho ustáliť iba to, že právnypredchodca sťažovateľky prebral tieto priestory tak, ako s tým počítala zmluva, tedav súlade s jej ustanoveniami, čo znamená, že k prevzatiu priestorov došlo v časea spôsobom dohodnutým v zmluve. Výmera preberaných priestorov z preberaciehoprotokolu nevyplýva. Okresný súd dospel ku skutkovému zisteniu, podľa ktorého výmerapreberaných priestorov v preberacom protokole priamo a ani nepriamo uvedená nebola, čoznamená, že sťažovateľka v preberacom protokole nepotvrdila a ani nemohla potvrdiť to, čoz neho nevyplývalo. Na rozdiel od okresného súdu dospel krajský súd celkom k opačnémuzáveru, resp. skutkovému zisteniu, podľa ktorého z preberacieho protokolu vyplývaprevzatie prenajatých priestorov v dojednanej výmere. Keďže krajský súd dospel v tejtootázke k odlišnému skutkovému záveru ako okresný súd, a to bez vykonania dokazovaniav odvolacom konaní, porušil tým ustanovenie § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.Krajský súd mal nariadiť pojednávanie, vykonať (zopakovať) potrebné dôkazy a len potommohol ustáliť skutkový stav odlišne od okresného súdu. Keďže takto nepostupoval, odňalsťažovateľke možnosť konať pred súdom. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého krajskýsúd nedospel k iným skutkovým zisteniam než okresný súd preto, že z rozsudku krajskéhosúdu nevyplýva tvrdenie o nesprávnom skutkovom zistení okresného súdu, jeneakceptovateľný, pretože podstatné je iba to, či krajský súd skutočne k inému skutkovémuzisteniu dospel alebo nedospel, bez ohľadu na to, či si to uvedomil, alebo neuvedomil.

Sťažovateľka neakceptuje právny názor, podľa ktorého na strane žalovanej nevzniklobezdôvodné obohatenie, ak sťažovateľka platila žalovanej nájomné aj za tie priestory, ktoréjej žalovaná reálne neodovzdala, pričom bezdôvodné obohatenie nemalo vzniknúť preto, žesťažovateľka platila žalovanej nájomné, ktoré bolo dohodnuté v nájomnej zmluve. Tentozáver je neudržateľný. Znamená vlastne to, že ak si prenajímateľ a nájomca v nájomnejzmluve dojednajú prenájom priestoru 1 000 m² a prenajímateľ nájomcovi neodovzdá ani1 m², tak je všetko v poriadku a platenie nájomného nie je bezdôvodným obohatením.Krajský súd mal prijať najprv správny právny názor o tom, za akých podmienok dochádzak vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a len následne mal skúmať ďalšieotázky s tým súvisiace, teda najmä, či k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo alebonedošlo.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„a) Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Cob 17/2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2015, vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obdo 57/2014, porušené bolo.

b) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Cob 17/2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2015, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Obdo 57/2014, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

c) Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Napokon sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudkovokresného súdu a krajského súdu.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3448/15 z 12. novembra 2015doručeného ústavnému súdu 19. novembra 2015 vyplýva, že sťažnosť považuje zaneopodstatnenú. Aj najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obdo 57/2014 z 30. januára2015 odmietol dovolanie sťažovateľky s tým, že postupom krajského súdu sťažovateľkenebola odňatá možnosť konať pred súdom. Zotrváva na odôvodnení rozsudku krajskéhosúdu s tým, že krajský súd nedospel k iným (opačným) skutkovým zisteniam. Nebolo pretoani potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v odvolacom konaní. Krajský súdvychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil okresný súd. V konečnom dôsledku toznamená, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-73 z 26. novembra 2015doručeného ústavnému súdu 10. decembra 2015 vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení podrobne zaoberal námietkami sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutieo prípustnosti dovolania. Jeho odôvodnenie obsahuje jasné a zrozumiteľné vysporiadanie saso všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne významné.Možno preto konštatovať, že sťažovateľka nebola postupom najvyššieho súdu vylúčenáz realizácie procesných práv daných jej Občianskym súdnym poriadkom.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 20. januára 2016 doručenej ústavnémusúdu 25. januára 2016 v súvislosti s vyjadrením krajského súdu vyplýva, že nie každéporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorudosahuje intenzitu vady konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.Preto, aj keby skutočne postupom krajského súdu nebola sťažovateľke odňatá možnosťkonať pred súdom (čo však bola), nie je tým vylúčené, že postupom krajského súdu došlok porušeniu označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Skutkové zisteniakrajského súdu boli odlišné od skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd totižvyvodil z preberacieho protokolu skutkový záver, podľa ktorého sťažovateľka potvrdilaprevzatie priestorov v dohodnutom rozsahu. Naproti tomu okresný súd z preberaciehoprotokolu, ale ani z iného dôkazu nevyvodil rovnaký skutkový záver a žalobu zamietolpreto, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že užívala priestory menšejvýmery, ako bolo dohodnuté v zmluve. Okresný súd poukázal dokonca na to, že bolochybou zmluvných strán neuviesť v preberacom protokole výmeru preberaných plôch.Pokiaľ okresný súd zistil, že výmera prenajatých priestorov z preberacieho protokolunevyplýva, potom je zrejmé, že nemohol dospieť k skutkovému zisteniu, že sťažovateľkaprevzala prenajaté priestory v dohodnutej zmluvnej výmere.

V súvislosti s vyjadrením najvyššieho súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že vadounamietanou v dovolaní bolo nezákonné vykonanie listinných dôkazov okresným súdoma odchýlenie sa krajského súdu od skutkových zistení okresného súdu bez toho, aby krajskýsúd nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie.

Napokon sťažovateľka požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpeniav celkovej výške 537,62 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 620/2015-46 z 24. septembra2015, vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj repliku právneho zástupcusťažovateľky aj žalovanej, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže byrozhodnutím ústavného súdu mohla byť dotknutá na svojich právach.

Z vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej, advokáta JUDr. Milana Ružbárskeho,Advokátska kancelária, Líščie údolie 139/C, Bratislava, z 10. februára 2016 doručenéhoústavnému súdu 15. februára 2016 vyplýva, že považuje uznesenie najvyššieho súdu zapodrobne zdôvodnené zo všetkých hľadísk namietaných sťažovateľkou, a preto naň v plnomrozsahu odkazuje. Z hľadiska jednotlivých námietok sťažovateľky treba uviesť, ženezákonnosť vykonávania listinných dôkazov sťažovateľka uplatnila aj v dovolaní.Žalovaná poukazuje na správne závery najvyššieho súdu, keďže je zrejmé, že listinnédôkazy boli oboznámené ich prečítaním, o čom svedčí obsah zápisnice o pojednávaní.V súvislosti s namietaným nenariadením znaleckého dokazovania na preskúmanie výmerypriestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy je žalovaná toho názoru, že takýto návrh nadoplnenie dokazovania sťažovateľka nikdy nedala. Nenavrhla znalecké dokazovanie naporovnanie výmery priestorov zakreslených v prílohe č. 3 zmluvy, ale iba všeobecnenavrhla dokazovanie na odstránenie rozporov medzi odbornými posudkami znalcovpredloženými účastníkmi konania. Takýto jej návrh bol zamietnutý a bolo to aj zdôvodnené.Napokon v súvislosti s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu poukazuježalovaná na správnosť záverov týchto súdov. Procesná aktivita sťažovateľky viedlak vyvodeniu jej procesnej zodpovednosti za neunesenie jej dôkazného bremena.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 42 Cb 79/2009-604 z 2. októbra 2012.Podľa názoru krajského súdu platením nájomného na základe platného nájomného vzťahunemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Sťažovateľka samav písomnom protokole potvrdila, že prevzala priestory v zmluve dohodnutom rozsahu,a preto jej vznikla povinnosť uhrádzať zmluvne dojednanú výšku nájomného, čo napokon ajdo júla 2007 riadne uhrádzala. Pre platenie nájomného je rozhodujúci zmluvný vzťah.Dodatočné tvrdenie sťažovateľky, že v skutočnosti užíva nižšiu výmeru prenajatých plôcha priestorov, než je uvedené v zmluve a dodatkoch, je vzhľadom na zmluvné dojednaniaprávne irelevantné. Zmluva o nájme v znení dodatkov je platná, a preto platenie nájomnéhopredstavuje zmluvný záväzok sťažovateľky, a z jej strany preto nedošlo k plneniu bezprávneho dôvodu ani k plneniu z neplatného právneho úkonu, resp. z právneho dôvodu,ktorý odpadol. Krajský súd preto považuje dôvody odvolania sťažovateľky týkajúce sanevykonania dôkazov (znaleckých posudkov ako listinných dôkazov) za právne irelevantné.Tieto dôkazy totiž nepreukazovali stav nehnuteľnosti v čase uzavretia zmluvy. Pokiaľokresný súd nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy (znalecké dokazovanie, výsluchsvedkov a ďalšie listinné dôkazy), náležite vysvetlil, prečo tieto návrhy na doplneniedokazovania zamietol. Aj keď ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuzakotvuje povinnosť účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súdrozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Nevykonanie navrhnutých dôkazov pretonemožno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom. Zo zápisnice z pojednávaniaz 22. mája 2012 vyplýva, že okresný súd uznesením zamietol návrh na vykonaniedokazovania ustanovením súdneho znalca. Ďalším uznesením vyhláseným na pojednávaní2. októbra 2012 zamietol návrh na výsluch svedkov a na doplnenie listinných dôkazov.Rozsudok okresného súdu je preskúmateľný, keďže jeho odôvodnenie zodpovedáustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 57/2014 z 30. januára 2015 vyplýva, žením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k.2 Cob 17/2013-692 z 15. apríla 2014. Podľa názoru najvyššieho súdu z dovolania možnovyvodiť, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu nemajú náležitosti uvedené v § 158ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a sú preto nepreskúmateľné. K tomu najvyšší súduviedol, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou zakladajúcou zmätočnosť v zmysleustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a preto prípustnosť dovolania nezakladá.Sťažovateľka ďalej namietala aj odňatie možnosti konať pred súdom v procese vykonávaniadokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Nevykonanie navrhnutýchdôkazov a nesprávne hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania taktiež nemožnozaradiť medzi vady uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku, teda medzi vadyzakladajúce prípustnosť dovolania. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania je vždyvecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa § 129 Občianskeho súdneho poriadku je súdpovinný vykonať dôkaz listinou na pojednávaní, a to prečítaním listiny, prípadne jej častialebo oboznámením obsahu listiny. Zo zápisnice o pojednávaní musí byť zrejmý spôsobvykonania dôkazu. Zo zápisnice o pojednávaní z 22. mája 2012 vyplýva, že okresný súdoboznámil obsah spisu prečítaním. Z toho teda vyplýva, že bol oboznámený i obsahvšetkých listinných dôkazov. Vo veci sa uskutočnilo viacero pojednávaní a okresný súdumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom. Sťažovateľka tak ajurobila vo viacerých svojich vyjadreniach. Najvyšší súd preto nezistil, že by bolo porušenéprávo sťažovateľky vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Treba tiež konštatovať, žez rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by podľa neho okresný súd dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto nie je dôvodná námietka,že na prerokovanie odvolania malo byť nariadené pojednávanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013 a jeho rozsudkom z 15. apríla 2014

Hlavnou námietkou sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom všeobecnýchsúdov, podľa ktorého na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie, aksťažovateľka platila žalovanej nájomné aj za tie priestory, ktoré jej žalovaná reálneneodovzdala, keďže sťažovateľka platila žalovanej nájomné dohodnuté v nájomnej zmluve.

Krajský súd a žalovaná naproti tomu trvajú na tom, že k bezdôvodnému obohateniuna strane žalovanej nedošlo, a to z dôvodov, ktoré sú dostatočne vysvetlené v rozsudkochokresného súdu a krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu za rozhodujúci moment treba považovať skutočnosť,že sťažovateľka uplatnila žalované nároky z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia,pričom výslovne neuviedla, o ktorý prípad bezdôvodného obohatenia má podľa nej ísť, hociz ustanovenia § 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka vyplýva, že bezdôvodnýmobohatením je jednak majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ďalejplnením z neplatného právneho úkonu, potom plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,tiež plnením získaným z nepoctivých zdrojov, a napokon bezdôvodne sa obohatí aj ten,za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Zo žalobných tvrdení sťažovateľky vyplýva, že až dodatočne (asi 4 roky po uzavretínájomnej zmluvy) zistila, že skutočná plocha prenajímaných priestorov je výrazne nižšia,než z akej sa vychádzalo pri stanovení výšky nájmu. Napriek takto skutkovoprezentovanému nároku sťažovateľky sa všeobecné súdy nijako bližšie nezameralina ujasnenie otázky, či sťažovateľka nájomnú zmluvu uzavrela v omyle vychádzajúcomzo skutočnosti, ktorá bola rozhodujúca pre jej uzavretie, hoci prípadný záver o uzavretízmluvy v omyle by mohol zakladať neplatnosť zmluvy (čiastočnú neplatnosť) v zmysle§ 49a Občianskeho zákonníka.

Rovnako sa všeobecné súdy nezamerali ani na skúmanie otázky platnosti zmluvyz pohľadu tej námietky sťažovateľky, podľa ktorej prenajatá plocha vo výmere uvedenejv zmluve nebola v skutočnosti k dispozícii, čo by znamenalo, že dohodnutý predmet nájmuv rozsahu uvedenom v zmluve neexistoval (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Ďalej nebola vylúčená ani možnosť, že plošná výmera prenajatých priestorovuvedená v zmluve síce existovala, ale nebola v skutočnosti v celej dojednanej veľkostisťažovateľke odovzdaná, čo by mohlo po právnej stránke indikovať prípadný záver o plneníbez právneho dôvodu.

Navyše treba dodať, že v rámci skúmania uvedených otázok bolo plne namiestepožadovať od sťažovateľky, aby svoje rozhodujúce tvrdenie o vzniku bezdôvodnéhoobohatenia zo skutkového hľadiska spresnila tak, aby bolo zrejmé, o ktorý prípadbezdôvodného obohatenia má podľa nej ísť.

Dá sa vzhľadom na uvedené zovšeobecniť, že v prípade žaloby o vydaniebezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnostiči nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorúz viacerých zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide. Opačný postuptreba z ústavno-právneho hľadiska považovať za arbitrárny.

Možno uzavrieť, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Cob 17/2013došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.2 Cob 17/2013 z 15. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške537,62 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke odmenu v požadovanej výške, a to za 2 úkonyprávnych služieb advokáta v roku 2015 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť)po 139,83 € a za 1 úkon právneho zastúpenia v roku 2016 (replika na vyjadrenie krajskéhosúdu) vo výške 143 €, ďalej režijný paušál 2 x 8,39 € a 1 x 8,58 €, ako aj daň z pridanejhodnoty vo výške 89,60 € (bod 3 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015

Sťažovateľka uplatnila v dovolacom konaní celý rad námietok procesno-právnehocharakteru. V replike z 20. januára 2016 v súvislosti s vyjadrením najvyššieho súduspresnila, že vadou v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku namietanou v dovolaníbolo nezákonné vykonanie listinných dôkazov okresným súdom, ako aj odchýlenie sakrajského súdu od skutkových zistení okresného súdu bez toho, aby krajský súd nariadilpojednávanie a zopakoval dokazovanie.

Z pohľadu ústavného súdu sa v súvislosti s námietkou nezákonného vykonanialistinných dôkazov javí ako podstatné, že obsah listinných dôkazov nie je medzi účastníkmisporný. Keďže jadro námietky sa sústreďuje na tvrdenie, že v skutočnosti nemohlok prečítaniu listinných dôkazov pre nedostatok času fyzicky naozaj dôjsť, za podstatné trebapovažovať, že sťažovateľka priamo na pojednávaní nijaké námietky v súvislosti s čítanímlistinných dôkazov na okresnom súde neuplatnila. Znamená to, že so spôsobom vykonaniatýchto dôkazov zo strany okresného súdu súhlasila a nepociťovala v tejto súvislosti žiadneukrátenie na svojich procesných právach.

Za nedôvodnú treba považovať aj námietku, podľa ktorej krajský súd bez vykonaniavlastného dokazovania na odvolacom pojednávaní mal dospieť k odlišnému skutkovémuzáveru ako okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu v skutočnosti nešlo o odlišnéskutkové zistenia, keďže tak z rozsudku okresného súdu, ako aj z rozsudku krajského súduje zrejmé, že podľa preberacieho protokolu sťažovateľka prevzala od žalovanej predmetnájmu vyplývajúci zo zmluvy o nájme.

Vychádzajúc z uvedených úvah, nebolo možné sťažnosti v časti smerujúcej protinajvyššiemu súdu vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba podprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016